Čo je národno-štátnym záujmom Slovenska...

...a aký je jeho vzťah k rodiacemu sa novému svetovému poriadku

Voľby sa konečne skončili! Zníženie rozdelenia spoločnosti síce nepriniesli, ale polovica občanov je spokojná a očakáva zmenu. Druhá polovica je deprimovaná a uvažuje pre najbližšie štyri roky iba v katastrofických čiernych scenároch...

Čo vlastne mali tieto voľby vyriešiť? Pre väčšinu to bol návrat Fica, ukončenie predchádzajúcej babráckej vlády a návrat jeho politických väzňov, ktorí boli neprávom skriminalizovaní. Zdá sa mi však, že dnešná koalícia a jej prvé vyhlásenia sú odrazom hlbšej spoločenskej objednávky. Nie je to len volanie po návrate politickej reprezentácie, za ktorú sa občania nebudú musieť už hanbiť a ani len snaha o revanš.

Nová politika vznikajúcej koalície akoby už pracovala so základnými ideami rodiaceho sa svetového poriadku. Je výrazom nemalej nespokojnosti občanov s liberálnou politikou Bruselu, ktorý nielenže nemá víziu ako udržať celosvetový mier, ale jeho nepresvedčivá personálna reprezentácia akoby nevedela ani sformulovať a vysvetliť konkrétne záujmy EÚ.

V našich podmienkach reprezentantom tejto bruselskej politiky bol i je pán Šimečka s jeho radikálnou ľavicovou politikou, koncentrujúcou sa najmä na kultúrne témy.

Bruselské projekty, akými sú zelená politika, odrezanie sa od ruských surovín, postoj k rusko-ukrajinskému konfliktu a podpora ukrajinského prezidenta Zelenského... zneisťujú občanov SR. S nevôľou prijímajú tieto politiky: chýba im zdravý rozum a asi prichádzajú z krajín mimo EÚ - v konečnom dôsledku ani nevyjadrujú záujmy EÚ.

Nastupujúca nová vláda akoby nebola presvedčená o nevyhnutnosti bruselského politického programu a prichádza s novou predstavou, chce svoje vízie založiť na národnej, sociálnej a kresťanskej politike, doplnenej o štyri vektory v zahraničnej politike, t.j., že chce obchodovať so všetkými krajinami bez ohľadu na svetové strany.

Nemáme ešte v rukách vládny program tejto koalície, ale je vysoký predpoklad, že v týchto cieľoch nenastanú nijaké významné zmeny.

Progresívna opozícia, ako aj niektorí ľavicoví intelektuáli, akými sú Peter Weiss alebo Boris Zala, odmietajú takýto politický program a požadujú, aby vláda jasne formulovala národno-štátny záujem SR, ktorým podľa ich názoru môže byť iba čo najhlbšia integrácia do EÚ a NATO, čo by malo byť doplnené aj snahou o zabezpečenie a udržiavanie jednoty EÚ!

Ako vidí našu možnú grecku cestu v EÚ Ľubomír Kotrha.

Čo nám chce opozícia a naši ľavicoví matadori povedať? Naznačujú nám, že našim národným záujmom by malo byť, aby sme lepšie počúvali Brusel a dôkladnejšie realizovali jeho program i úlohy? Prvé formulácie národno-štátneho záujmu koalície a kritické výhrady opozície by sa pri určitom zjednodušení mohli označiť ako konflikt globalistov (eurohujerov) a patriotov (nacionalistov). Toto sú deliace línie slovenskej spoločnosti, ktoré nakoniec potvrdili aj parlamentné voľby a ktoré sa v nezvyčajne ostrej podobe objavujú i v USA a vo väčšine krajín EÚ.

Treba si uvedomiť, že EÚ nie je celý svet, ale predstavuje iba časť európskeho kontinentu, ktorý si hľadá miesto v meniacom sa svete.

Existujúci svetový poriadok je výsledkom druhej svetovej vojny a rozpadom Sovietskeho zväzu.

EÚ ako súštátie vyspelých ekonomík, vysokej životnej úrovne a sociálneho štátu bola a je týmito dvoma rozhodujúcimi geopolitickými situáciami determinovaná vo svojej domácej i zahraničnej politike.

Okupačné armády v západnej Európe, ako aj rozmiestnenie sovietskych vojsk v strednej a východnej Európe po porážke fašizmu, malo za následok vytvorenie bipolárneho svetového poriadku, založeného na hegemónii USA a ZSSR.

Rozpad ZSSR a stiahnutie okupačných vojsk z NDR, ako aj z ďalších krajín Varšavskej zmluvy vytvorilo unipolárny svetový poriadok, založený na ekonomickej a vojenskej sile USA, ktorá určuje aj zahranično-politickú orientáciu nielen Slovenska, EÚ, ale aj celého sveta.

Zaslúži si toto bohaté európske zoskupenie našu neochvejnú dôveru a našu poslušnosť v situácii, keď všetky zásadné rozhodnutia sú závislé od hegemóna dnešného sveta?

Nie je práve toto úsilie a boj za jednotu EÚ dôsledok krízy EÚ?

EÚ premeškala príležitosť stať sa autonómnejším blokom, ktorý sa ponúkal po porážke komunizmu.

Uznanie sily a obdiv EÚ k americkej armáde, ktorá je najväčšou silou dnešného sveta, sa interpretuje tak, že je dostatočná na ochranu európskeho sociálneho štátu a je prejavom úcty k starému kontinentu. Európski občania sú presviedčaní, že náklady na udržiavanie americkej vojenskej prítomnosti sú minimálne a sú vlastne darom amerického ľudu bohatnúcej Európe.

Diskusia o vytvorení vlastných vojenských síl v Európe vždy akosi zanikla kdesi vo vnútri Bruselu, kde vždy narážala na nepochopenie nášho amerického spojenca a jeho čistej lásky k európskemu ľudu.

Zdá sa, že vo svete sa dnes začínajú vytvárať kontúry nového svetového poriadku, ktorý je výsledkom ekonomickej a vojenskej sily Číny a ktorý ohrozuje globálnu politickú hegemóniu USA. Samozrejme, zostalo tu ešte jadrové Rusko so svojimi balistickými raketami, ktoré USA podceňuje a ktoré prestali brať ako partnera pri posudzovaní rôznych kríz, vojen, ktoré sa z času na čas ukazovali v rôznych končinách sveta od deväťdesiatych rokov.

V podceňovaní Ruska americká administratíva zašla až tak ďaleko, že jeho porážka sa dostala ako súčasť do volebného programu a hesiel amerického prezidenta. Niečo ako zdravotná reforma či plány na rekonštrukciu amerických diaľnic...

Diletantstvo týchto politických elít sa prejavilo nielen v Iraku a na Strednom východe, ale najmä v podobe úteku americkej armády z Afganistanu.

Nepremyslený a neobjektívny pohľad na Rusko, ktoré podľa nich je možné poraziť ukrajinskou proxy vojnou, založenou na amerických peniazoch a ochote ukrajinskej armády bojovať do jej posledného muža, vysvetľujú mnohí najvyšší predstavitelia USA iba ako dobrú investíciu. Takáto interpretácia amerického líderstva sa ukazuje ako nešťastná s nebezpečnými dôsledkami pre USA.

Doteraz vynaložených už vyše sto miliárd dolárov na túto vojnu zatiaľ s otáznymi výsledkami potápa všetok optimizmus amerických demokratov na ich víťazstvo v prezidentských voľbách 2024.

Neúspech ukrajinskej proxy vojny nie je len vo finančných stratách USA a v zničení Ukrajiny, ale najmä v posilňovaní spojenectva ČĽR s Ruskom, čím vytvárajú alianciu, ktorá z hospodárskeho, finančného a vojenského hľadiska môže prinútiť USA, aby prijali novú víziu svetového poriadku.

Dnešný hegemón sa bude musieť rozlúčiť so svojou predstavou sveta, kde všetky krajiny tancujú pod taktovkou USA. Vnútornou príčinou ukončenia tohto líderstva sú peniaze a najmä ich nedostatok, ktorý nemožno nahradiť ich tlačením. Obhajoba hegemónie USA je totiž extrémne drahá a perspektívne neudržateľná. K jej záchrane nemôže prispieť ani vytváranie nových aliancií vo svete.

Novým prvkom v týchto víziách sa dnes stáva najmä strata záujmov občanov o svetový poriadok, ktorý ohrozuje ich životnú úroveň.

Predstava sveta ako jedného globálneho kapitalistického svetoštátu, ktorému budú vládnuť USA, nemá žiadnu perspektívu nielen pre hospodársku slabosť USA, ale najmä pre jej liberálne krytie. Ideológovia liberalizmu si zastierajú fakt, že politika, ktorá je z neho odvodená, je výhodná iba pre úzku najbohatšiu vrstvu ľudí sveta.

Nastáva postglobálna doba, ktorá sa bude reštrukturalizovať na národnom, náboženskom či jazykovom základe a vráti tak svet do súťaží rôznych kultúrnych súštátí.

Hra malých, osamotených štátov, upierajúcich oči na jedného hegemóna sa skončila.

Samozrejme, je otázkou, či strata amerického líderstva môže prispieť k lepšiemu a bezpečnejšiemu svetu, v ktorom žijeme. Zdá sa, že by mohol na určitý čas vylúčiť kultúrne konflikty, ktoré otriasajú svetom. Dnešná vysoká životná úroveň väčšiny občanov sveta, ktorá spočíva na vylúčení hladu, a tým i oslabení radikálnych kozmopolitických a hegemonistických ideológií sa skončila!

Politici, ktorí sa dnes orientujú iba na kultúrne problémy, budú narážať na globálny nezáujem o ich vízie, nakoľko kultúrne vojny sa môžu týkať iba jednotlivých súštátí.

Tvrdenie, že našim základným národno-štátnym záujmom je udržanie jednoty EÚ sa tak stáva nezmyselným konštatovaním, pretože naráža na vlastný a sebecký záujem hegemóna. Takéto heslo je tak iba prázdnym a bezobsažným tvrdením, akým bolo napr.: "Svetu mier!"

Mne, ako občanovi EÚ sa zdá, že žijeme v ilúzii, že sme vstúpili do EÚ, ale reálne sme vstúpili iba do NATO, ktoré sa rozhodujúcou mierou podieľa na riadení EÚ, ako aj jej komisie. Národno-štátnym záujmom môžu byť iba také politiky, ktoré posunú spoločnosť dopredu a zvýšia jej prestíž v globálnom postavení.

Nejasnosti v týchto strategických otázkach a cieľoch môžu sa stať pre Slovensko i EÚ nebezpečné a môžu viesť k jej rozpadu.

Národno-štátnym záujmom Slovenska by sa mala stať politika založená na požiadavke radikálneho zvýšenia kvality a odbornosti riadenia tohto štátu. Jej súčasťou musia byť definované podmienky, ako zamedziť vstupu bláznom či polobláznom a podvodníkom do vlády a do štátneho aparátu. Iba to môže zabezpečiť, aby sme sa z predposledného miesta najslabších krajín EÚ posunuli vyššie a neboli iba na ťarchu EÚ.

Samozrejme, takúto úlohu by si najprv museli osvojiť všetky politické strany.

Personálne zloženie našich politických strán a ich vznešené ideologické heslá a sľuby o tom, komu a ktorej skupine svojich voličov pridajú, bez tejto požiadavky sú mŕtvymi heslami. Vytvoriť lepšiu a kultúrnejšiu krajinu zo Slovenska znamená vytvoriť tlak na politické strany, aby prišli s novými garanciami pre občanov, ako chcú zabezpečiť profesionalitu a efektívnosť fungovania tohto štátu.

Kádre, ktoré sú dnes pripravené po parlamentných voľbách prevziať riadenie štátu, a to nielen vo vláde, ale aj na všetkých nižších postoch štátnych orgánov, sú nepresvedčivé.

Mohli by sme povedať, že mlieko je už rozliate... Niekto týchto ministrov navrhol bez nejakej hlbšej diskusii v orgánoch jednotlivých strán, či až členskej základne a nebola tak možnosť potvrdiť, či spochybniť ich schopnosti slúžiť veciam verejným. Dezorientovaní politici sa preto budú snažiť iba vyhovieť strane, médiám, domácim a zahraničným navrhovateľom, ktorí budú teraz čakať iba na protislužbu.

Prvý pozitívny krok k novému definovaniu vízie Slovenska bol však už urobený! Je potvrdením, že príčina nášho neúspechu nie je v zlej konštelácii hviezd, ani absenciou humanizmu, všeľudských a najvyšších hodnôt..., ale iba nedostatkom sebakritického pohľadu na nás samých a na ťažko skúšané Slovensko.