Čo sa s nami stalo po roku 1990?

Ján Chryzostom kardinál Korec: Možno sa niečo pohne. Ešte sú možnosti...

Dve hodiny sme si vymieňali názory na tie najpálčivejšie otázky slovenskej spoločnosti a tiež polemizovali. Ako ďalej, to predpokladá najprv pochopiť, prečo nemôžeme byť spokojní s tým, aké je súčasné Slovensko. To bolo témou nášho dialógu v polovici marca. Avšak viaceré myšlienky Jána Ch. kardinála Korca, jednej z najvýraznejších duchovných osobností z konca 80. rokov a našej súčasnosti boli výzvou na ich zverejnenie.

Keď sme sa stretli pred 11 rokmi, tak to aj na Slovensku vyzeralo, že sa uvoľní obrovská energia odborný a duchovný potenciál ľudí a výsledkom bude všestranný transformačný proces. Teda dynamika v záujme kvality života. Nech by sme akceptovali akékoľvek zložitosti vývoja, tak dnes nie sme hospodársky ani tam, kde sme boli na sklonku 80. rokov. Znamená aj to, že aj na duchovný rozvoj sa nevytvára dostatok prostriedkov. Ako vnímate tieto fakty

Máte pravdu, pán šéfredaktor! Očakávali sme čosi nové a priam búrlivo dobré. Čoho sme sa dočkali, to prežívame. Niežeby tu nebolo nič dobré. V podstate máme slobodu, môžeme hovoriť, môžeme tvoriť. Lenže so slobodou sme sa nenaučili narábať. Hovorí sa tko možné, aj sa píše, aj sa kritizuje, aj sa navrhuje. Ale vzniká priam chaos názorov, mienok, skupín. A trhové hospodárstvo nielen uvoľnilo energiu jednotlivcov a skupín, ale ich začalo aj kaziť. Začali triumfovať peniaze ako také, nie podnikateľská služba. Pokiaľ ide o ekonomiku a hospodársky život, vy vidíte do toho hlbšie, veď je to váš odbor a pracujete s odborníkmi. Som rád, že vy sa desať rokov venujete tvorivej odbornej práci, aj organizačnej a že ste nepodľahli ošiaľu peňazí ako mnohí iní. Idete po ceste, o ktorej sme hovorili pred 11 rokmi. Keby vás bolo viac! Príčiny neúspechov? Okrem zlyhávania ľudí, okrem chamtivosti, ktorá sa mnohých zmocnila, sú tu aj veci, ktoré sme predsa len aj zdedili. Aj rozleptané charaktery, aj devastovaná morálka. Naozaj si aj ja myslím spolu s vami, že nijaký život národa, nijaké hospodárstvo nie sú možné bez duchovného ľudského rozvoja, bez rozvoja úcty k človeku, k rodine, k národu a štátu, bez úcty k svedomiu a morálke, bez solídnej výchovy k opravdivým hodnotám. Aj na to sme azda pozabudli, aj tomu by sme sa mali venovať. Ja som sa o to usiloval, a tým som podporoval aj vaše snahy o zdravý hospodársky a sociálny život.

Slovenský národ a národnostné komunity sa síce zapálili vo vtedajšom Československu takpovediac za myšlienky lepšieho využitia našich tradícií a ľudského potenciálu, ale postupne to nadšenie rovné priam masovému mysleniu na veľké ciele začalo ochabovať. Namiesto vzostupu sme ostali stáť, pričom však narástlo sociálne napätie do takých rozmerov, že sociálny zmier je takmer v ohrození.

Neviem, kedy kto vysvetlí, čo sa u nás a s nami stalo po roku 1990. Máte pravdu, že národ i národnosti, teda Slovensko a jeho ľudia sa zapálili za obnovu života v tých oblastiach, ktoré boli zatlačené do úzadia naše stáročné tradície a možnosti osobného uplatnenia každého človeka, prípadne skupín ľudí. Ale je pravda aj to, že mnoho ľudí stálo akosi bokom a boli dosť dlho pasívni. Študenti a inteligencia, ktorí stáli na čele zmien, akoby naraz nevedeli, čo robiť po zmenách v novom poriadku života. Študenti stárli a mnohí inteligenti sa začali starať o seba. Noví politici nemali skúsenosti, prejavila sa príslovečná slovenská žiarlivosť, zhon za pozíciami, osobné spory, možno závislosti spoza hraníc. Národné povedomie, sotva sa začalo prebúdzať z pridusenia, začal ktosi znova dusiť. Zvnútra či zvonka? Školy duchovne stagnovali, spisovatelia sa začali deliť na takmer antagonistické skupiny, Cirkvi len pomaly dávali dohromady zvyšky síl, ktoré im zostali, mládež sa dostala pod paľbu nových, v mnohom negatívnych prúdov v kultúre, v televízii. Časopisy začal napodobňovať bulvárne maniery cudziny, uvoľňovala sa morálka, slobodu začali mnohí chápať ako všetko je dovolené. A to sa prejavilo aj v hospodárskom živote, v privatizácii, v honbe za ziskom. Ocitli sme sa tam, kde sme. Základom obnoveného života mohli byť také inštitúcie ako vaše Neformálne ekonomické fórum, v ktorom sa vám podarilo obdivuhodne združovať ekonomických odborníkov a podnikateľov, s ktorými ste analyzovali krok za krokom situáciu, vyslovovali kritiky chýb a navrhovali odborné riešenia hospodárskych problémov. Neponárali ste sa pritom našťastie do denných politických neplodných sporov, mali ste na mysli dobro celého Slovenska. Rozvíjať takúto činnosť, a to aj na úrovni parlamentu a vlády, to je jediná cesta, ako veci zachraňovať, riešiť podnikaním, tým aj nezamestnanosť a uvoľniť sociálne napätie, aby neprepuklo v hrozbe pre všetkých. Pochopia to všetci, ktorí sú zodpovední za život Slovenska?

Mnohí sa z politickej scény vytratili, noví však nepriniesli do svojho, tobôž do nášho života viac disciplíny, bez ktorej nemožno napredovať. Doviezli sme si spoza hraníc to, čo sme vôbec nechceli vrátane narkománie a zločinu, a teda nedokázali sme sa poučiť zo skúseností a vývojových problémov západných štátov. Apatia národná aj občianska je podmienená silnou biedou a značnou dezilúziou z doterajších vlád, z ktorých ani jedna neprekročila tiene ľudskej malosti.

Väčšina tých, ktorí sa objavili na politickej scéne, nebola zrejme odborne pripravená vziať do rúk vedenie spoločnosti. Ak tu boli odborníci, ktorí sa predtým osobne nekompromitovali, nebolo ochoty sa s nimi čo len radiť. To trvá až po dnešnú tvorbu zákonov. O iných sa hovorí, ticho i nahlas, že neboli nikdy aj popri istej odbornosti samostatní, lebo neboli slobodní a plnili len cudzie rady a príkazy, ktoré neboli vždy pre Slovensko dobré. Ak je to pravda, tak takto sa politika štátu a starosť o národ neuskutočňuje. Pokiaľ ide o to, čo sme si podovážali, svedčí to nielen o nedostatku zmyslu pre disciplínu máme zákony o ochrane mládeže, o reklame a iné. Aj zodpovední ľudia majú však zmätok v hlave, čo je sloboda, čo je výchova, čo je mládež a nevedia zariadiť, aby dôrazne zakročovali proti rozvracaniu morálky národa. Pseudokultúra sa valí cez masmédiá takmer bez zábran celé roky. Vlády neprekročili tiene ľudskej malosti, ľudskú malosť stavali priam verejne na obdiv, až sa uchytila v ľuďoch národná a občianska apatia. Ale je tu už dosť kritických hlasov, a to aj zdola. Ľudia neprestali premýšľať. Možno sa niečo pohne. Ešte sú na to možnosti.

Azda sme mali na viac v hospodárstve, v organizácii a riadení svojho štátu a vôbec vecí verejných, lež výberom politických vodcov sme ustrnuli a väčšina obyvateľstva žije len pre zajtrajší deň či mesiac. Aká by mala byť vízia o budúcnosti národa slovenského a s ním fungujúcich národnostných komunít?

Väčšina z nás bola presvedčená, že máme na viac. Žiaľ, hore nevedeli dobre riadiť, dole nevedeli dobre vyberať. Azda bolo však predsa z čoho. Mnoho sa popísalo o tom, prečo sme ustrnuli. Nie som ekonóm ani národohospodár. Viem však, že Slováci sa vedeli neraz v živote nadchnúť a priložiť ruky k dielu. Kedysi v ťažkých časoch urobili zbierku na národný a štátny poklad, a bolo to imponujúce. Dávali peniaze i sobášne obrúčky. Roku 1968 vzbĺklo podobné nadšenie ľudí, podnikateľov i ľudí drobných prejavilo sa to v nadšenej zbierke na Allweg pre Vysoké Tatry. Ale dosah nadšenia bol ešte širší. Dnes? Aj dnes je mnoho povzbudzujúceho. Hoci mnohí naši ľudia žijú zo dňa na deň, od roku 1990 sa postavilo na Slovensku asi 250 nových kostolov. Len v Nitrianskej diecéze som ich posvätil za tieto roky asi 75. Stavali ich s hrdosťou a nadšením naši ľudia vo svojich obciach a v mestách. Naše deti v čase Vianoc šíria už niekoľko rokov tzv. Dobrú novinu. Minulý rok 17 tisíc takýchto detí navštívilo 540 farností a v nich asi 50 tisíc rodín. Potešili ich spevom, scénkami a pozdravmi a vyzbierali 8,5 milióna korún pre deti Sudánu, Kene, Ugandy, Nigérie a Mali. Tam postavili za to školy a nemocnice. A prišli nám poďakovať. Naši veriaci vyzbierali v roku 2000 pre tzv. misie na všetkých kontinentoch 17 miliónov korún. Aj toto je Slovensko. A milióny vyzbierala aj cirkev pre záplavy na Ukrajine. Tým nepochopiteľnejšie je, že sme túto energiu našich ľudí nevedeli prebúdzať aj po linke národnej a štátnej. Veď tá energia je tu. Lenže tí, ktorí ju mali prebúdzať a usmerňovať zhora, ju sústavne ubíjali znechucujúcimi ruvačkami medzi sebou, zápasom o moc a zápasom o peniaze. Drobný človek môže pritom len otvárať oči. Ale hádam ešte nie je predsa len neskoro.

Dokonca mnohí politici dospeli k takým záverom, že naša záchrana je v zahraničnej pomoci (vo forme investícií). Aj americký ekonóm J. Sachs sa v máji 1999 vyjadril v satelitnej diskusii s Hospodárskym klubom, že si musíme urobiť najprv doma takpovediac poriadok, a potom budeme zaujímavejší aj pre zahraničnú pomoc, resp. kooperáciu. Ako si teda pomôcť a nebyť vo vleku neželanej politiky, či skôr politikárčenia a premrhávania dejinnej príležitosti?

Zahraničie? Len zbabelec si môže myslieť, že nás bude zvonka niekto kŕmiť a že bude za nás niekto rozmýšľať a tvoriť. Aj naše zapojenie do veľkej európskej jednoty je stále podmieňované tým, že si musíme robiť doma poriadok sami. A my na to máme, aspoň tak, ako všetci okolo nás. Len nesmieme mrhať peniazmi, musíme umožňovať schopným, aby podnikali a tvorili, musíme mladým umožňovať štúdium, rodinám vychovávať deti, školám rozvoj a musíme dvíhať mravnú atmosféru Slovenska. Mnoho závisí od toho, či máme zvrchované Slovensko naozaj radi. Zdá sa, že aj v tomto základnom nie sme zajedno. Niektorí sú takmer znechutení tým, že pri vzniku terajšej Slovenskej republiky nebolo referendum. To je dnes slabá láska k Slovensku. Veď referendum nebolo ani v roku 1918 a nebolo ani v roku 1946. A nik sa nezaťal a nepopieral vznik či obnovu ČSR. Žiadal si to život, aj život národa. Sú historické skutočnosti, ktoré je potrebné brať jednoducho na vedomie, a podľa toho žiť a najmä tvoriť. Ak raz budeme zjednotenou Európou, aj tak hranice budú mať menší význam než dnes. Ale jednotlivé celky zostanú, inak by nastal chaos. Slovensko zostane Slovenskom a naši schopní ľudia ho budú musieť rozvíjať. Veď aj obce zostanú obcami a ani rodiny sa nerozplynú. Nik z Nórska či Fínska nebude nahradzovať našu neschopnosť. Zahraničie môže byť partnerom len životaschopného Slovenska.

Taký veľký národ ako náš má možnosť uspieť v konkurencii iných národov (a ich štátov) len svojou vzdelanosťou, kultúrnosťou a vôľou byť prvým, najlepším(!). V tom svetle by sa dalo uvažovať o našom školstve, o kultúre, aj o Matici slovenskej a vôbec o náplni voľného času?

Podľa mňa tu ste trafili do čierneho. Našou úlohou nie je stavať gigantické babylonské veže. Postavili sme síce gigant Gabčíkovo a žasli nad tým až v Japonsku. Ukázali sme svetu, že máme mužov namieste. Čo sme potom s nimi urobili, to je iná a smutná stránka našich dejín. No smer našej cesty bol vytýčený formovať vzdelaných ľudí, čo najvzdelanejších. Mali sme ich aj predtým, len sa roztratili po svete. Nielen Aurel Stodola. Schopným by sme mali umožniť, aby sa uplatnili na Slovensku. Žiaľ, pre niekoľko sebcov niektorí pokladajú aj najobetavejšieho podnikateľa za zlodeja. A taký sa často musí priam báť. To je zvrátené. Ľudí, ktorí pre dobrú vec obetujú dni a noci, by sme si mali nielen ctiť mali by sme ich podporovať a chrániť. Aj štátnikov, ak sú takí, aj sudcov, aj iných. Áno, aj profesorov, učiteľov, aj spisovateľov, aj umelcov. Aj Maticu slovenskú. Ak sú v ich činnosti nedostatky, na tie možno upozorňovať a naprávať ich. Ale nezhadzovať ich poslanie, poslanie samotných inštitúcií. Kto si však dnes u nás uvedomuje akým pokladom je pre národ dobrý podnikateľ, dobrý spisovateľ, dobrý výtvarník, dobrý učiteľ, kto si uvedomuje, ako vysoko môžu vyzdvihnúť Slovensko v očiach Európy a sveta, pred históriou i pred Bohom? Máme sa nad čím zamýšľať.

Mohlo by sa zdať, že počtom malé národy sú odsúdené na malé až nedôležité pozície trebárs v európskych dejinách, ale našťastie integračné ideály sú predsa len stále prítomné v našej súčasnosti.

Malé národy Obohacovanie sveta sa uberá zvláštnymi cestami. Niekdajšie Grécko, aj keď bolo rozlohou a počtom obyvateľov ešte malé, vydalo zo seba Sokrata, Platóna a Aristotela, vydalo Sofokla, Feidiasa a Homéra, z ktorých dielami žijeme dodnes. Nórska či švajčiarska literatúra má diela, ktoré sa prekladajú do jazykov veľkých národov. Možno raz svet objaví nášho Rúfusa, nášho Fullu, nášho Suchoňa a iných. Možno aj integračné ciele tomu pomôžu. Ale aj z hľadiska integrácie musíme byť najprv my sami tvorcami opravdivých hodnôt. Potom budeme cenní aj pre iných.

Ako vnímate úlohu Cirkvi v tomto čase-nečase, keď ľudstvu problémy akoby neubúdali, ale javia sa oveľa oblejšie a kľukatejšie ako v minulosti. Ako sa náš človek vyrovná s nárokmi tejto epochy a čo pre to vykoná Cirkev.

Som rád, pán šéfredaktor, že ste sa v rámci tohto nášho rozhovoru dotkli nakoniec aj priamo otázky náboženstva a Cirkvi. Už dávno som vnímal život u nás na Slovensku, ale aj inde vo svete ako život v čase-nečase, uprostred pľúšte, víchrice a búrok. Problémov naozaj neubúda a cesty k ich riešeniu sú naozaj čoraz kľukatejšie ako v minulosti. Ako sa s tým všetkým vyrovnať a čo programuje robiť Cirkev V 19. storočí sa niektorým zdalo, že národom bude stačiť pre šťastnejší život len viac mydla, čistý vzduch a trochu viac vzdelania. A že každá nová škola vytlačí jednu väznicu. Mydla sa vyrába viac než potrebujeme, škôl tiež riadne pribudlo. Ale väzníc nie je menej! A vzduch je stále viac znečistený. A znečistená je aj pôda, aj voda, a sú tu ozónové diery z plynu tovární a áut, sú aj nové choroby. A objavila sa aj pohroma drog a teroristi, zločinecké mafie riadené vysokoškolsky vzdelanými lotrami. Život je zložitejší, než sa zdal pred sto rokmi. Valia sa na nás vlny najzvrátenejších názorov, pre ktoré sa boja rodičia o svoje deti, starí rodičia o svojich vnukov. Týka sa to dôstojnosti človeka, rodiny ako základu spoločnosti, týka sa to opravdivej lásky, zdravého rozvoja národa. Mnohí ľudia sa priam zvrhávajú. Aj u nás sa už strieľa za bieleho dňa. Ukázalo sa, že viac mydla nám nestačí. Ani viac škôl. Človek, rodina, národ i štát potrebujú ešte čosi viac. Potrebujú vedieť, či je celý svet len náhoda, či sa vynoril len z ničoty, či smeruje k ničote, či jestvuje dobro a zlo, či život podlý bude raz hodnotený tak ako život obetavý, či mohol Hitler čakať, že bude hodnotený tak ako Štefánik alebo Dubček, či O tomto všetkom hovorí Cirkev, hovoria Cirkvi. Hovoria o Bohu, hovoria o Desatore, hovoria o živote a smrti. Napísal som o tom asi 60 - 70 kníh. Z nich sa veľmi čítajú najmä Úvahy o človeku a Človek na cestách Zeme.

Cirkev sa usiluje život dvíhať, prehlbovať, zľudšťovať, robiť ho znesiteľnejším, ba aj trocha radostným. Do značnej miery sa jej to darí. Sú tu rodiny, kde je aj obetavosť a úsmev. Nedeľu čo nedeľu sa schádzajú státisíce mužov a žien a detí do našich chrámov, kde počujú a odriekajú slová odpusť nám, ako i my odpúšťame a dajte si znak pokoja. Cirkev pomáha tvoriť atmosféru ľudskosti, z ktorej majú osoh nielen veriaci. Robí to po stáročia, veď bola výstužou života národa u nás od príchodu sv. Cyrila a Metoda a od založenia diecézy svätej Cirkvi nitrianskej, ako čítame v zakladacej bule pápeža Jána VIII. z roku 880. Tá istá Cirkev so sesterskými Cirkvami pomáha i dnes Slovensku slovom i činmi v najrozličnejších službách sociálnej pomoci tým, ktorí to potrebujú. Pôsobí teda na Slovensku slovom pravdy i činmi obetavosti.

V tejto súvislosti nemôžem nepridať poznámku k bezvýhradnému optimizmu tých, ktorí liečbu všetkých neduhov očakávajú od Európskej únie. Ján Pavol II. 16. decembra 2000 vyslovil sklamanie z toho, že v texte základných ľudských práv Európskej únie sa ani raz nespomenul Boh. A európski biskupi nazvali poľutovaniahodným to, že v Preambule charty sa vôbec nespomína kresťanské dedičstvo Európy. A ja sa pýtam: Budeme môcť rozvíjať hospodársky a sociálny život bez Desatora, s tonami drog a za štekotu vražedných zbraní, páliacich do hrude snaživých podnikateľov či iných ochotných ľudí? Pre tieto a mnohé ďalšie dôvody som presvedčený, že u nás na Slovensku majú bok po bohu žiť továrne, školy i chrámy.

Peter Kasalovský

Prvé posolstvo kardinála Korca združeniu NEF Hospodársky klub

Zverejnené v Hd, 15. 2. 2002

Vaše stretnutie na piatom valnom zhromaždení Hospodárskeho klubu je vzácne už zostavou jeho členov a prizvaných predstaviteľov života Slovenska v neobyčajne pestrom spektre. Téma stretnutia je tiež pozoruhodná. Najskúsenejší kapitáni nášho hospodárskeho života budú spoločne uvažovať o ďalšom národohospodárskom rozvoji Slovenska. Tým budú urovnávať cestu aj riešeniu sociálnych problémov, najmä zamestnanosti našich ľudí, problémov kultúry a mravnej atmosféry nášho života. Veď zdravé hospodárstvo, spolupráca podnikateľov, národohospodárov, finančníkov a masmédií je chrbtovou kosťou zdravého všestranného rozvoja národa a štátu.

Pozdravujem Vás preto s veľkou úctou a sprevádzam Vás modlitbami.

Ján Chryzostom kardinál Korec

Nitriansky sídelný biskup