Videozáznam príhovoru P. Kasalovského
"Nespochybniteľne: Sme v slepej ulici"

Peter Kasalovský
Nespochybniteľné: Sme v slepej ulici

Od 24. apríla dodnes, teda dva mesiace a dva dni takpovediac stále "živí" a pred životom, či pred vrchnosťou neplaziaci sa členovia nášho združenia potvrdili jednoznačne, že majú česť a závideniahodný charakter. I keď sa neudialo nič výnimočné, lebo tak tomu bolo plných tridsať rokov, tak predsa by sa dali považovať za neochvejných bojovníkov za to, čo robí človeka človekom, resp. čo by malo robiť človeka človekom.

Je tu stále čas, keď majú proti sebe malosť, hlúposť- nevzdelanosť, hrubosť s aroganciou, nadutosť so sebaľútosťou a to nielen tu na Slovensku, ale v celosvetovom meradle. Je to pandémia, ktorá sa rozvíja, ba bujnie a na jej konci môže byť sebazničenie celej civilizácie. Ešteže aj vo svete sú ľudia so cťou a charakterom, ktorí človečinu vnímajú ako tú najdôležitejšiu vec v živote. S viacerými máme kontakt, o ktorom by sa dalo povedať, že je životabudičom.

Tridsať členov akoby každý z nich bol za jeden rok v našej histórii, keďže sme sa ustanovili 19. augusta 1993, prezentovali svoje názory na realitu domácu a medzinárodnú. Zamysleli sa aj nad sebou, o zmysle živote a o ich živote a jeho najzaujímavejších momentoch. Učinili tak na našom 138. riadnom zhromaždení a celkove 291. podujatí 30. marca a následne v uplynulých dvoch mesiacoch prostredníctvom internetu. To podstatné je obsiahnuté na www.hospodarskyklub.sk.

V tomto spoločenskom nečase a provizórnych častokrát inflačných riešení, ako aj dôsledkov "nadutosti a odtrhnutosti od reality" poslancov parlamentu, vlády na 5 mesiacov a kúsok sme dospeli k názoru, že sme stále blízko k možnosti rozšírenia vojny z Ukrajiny do iných oblastí Európy, no i sveta. Potvrdzujú to aj "zlaté časy" pre vojensko-priemyslový komplex. Je tu však aj pokračovanie roztvárania sociálnych nožníc, a to predovšetkým najrôznejšími formami falošnej solidarity.

Aj z novej vlády už zazneli signály, že treba riešiť sociálne najslabších a opäť "skvalitňovať" dôchodkový systém. Doterajšie vlády v takej či onakej forme už pôsobili v tomto smere na verejnosť. Výsledkom je odklon od ústavných princípov fungovania spoločnosti a v tichosti postupná demontáž trhového mechanizmu. Toto sa síce deje v celom rade štátov a tak "slovenská cesta" až tak nebije do očí. Možnosť vrátiť sa z nej k striktným princípom je takmer v teoretickej rovine.

Neschopnosť správať sa podľa ekonomických zákonov, nezmyselne sa zadlžovať len, aby nedošlo k sociálnym chveniam či dokonca výbuchom, no i defenestráciám vládnucich elít, to je dnes módny a vytlieskavaný prúd. A niet takej osobnosti, ktorá by vykričala, že je to cesta slepá a rovno do najpeklitejšieho pekla. Politici všetkých smerov a vyznaní sa nastúpeného smeru držia ako predátorske čeluste. Poučenia z minulosti sú pomaly zabudnuté a nachádzajúce sa v procese účelovej sublimácie.

Od dna sme už len kúsok a onen moment precitnutia bude síce chvíľu maskovaný, ale vyvolá najhlbšiu krízu akú si súčasníci nedokážu predstaviť. Veľmi podobnú tej spred storočia vo svojich dôsledkoch, keď jediným imperatívom bolo prežitie. To nie je skepsa ani pesimizmus, ale predstava, že aj slepá cesta má svoj koniec. To bude čas, keď vekove mladé ročníky doslova vytlačia, či skôr vyženú zo štátnych a vládnych funkcií spiatočníkov a novodobých "nevedkov."

Nastane čas striktných opatrení a riešení, ako aj blokovanie honby za ziskom v ktorejkoľvek sfére hospodárstva a spoločnosti vôbec. Zákonite a takpovediac v poslednej chvíli sa obmedzí radikálne vplyv bánk a finančného sektora na politiku, a to opätovným stanovením všeplatných kritérií na ich činnosť. Podnikateľskí skrachovanci budú tiež na vedľajšej koľaji. Najvyšším zákonom bude konečne princíp zodpovednosti za svoj život a za život svojej rodiny.

Štát už nebude stotožnený s radodajnosťou a s bájnou a plných tridsaťtri rokov všadeprítomnou "dojnou kravou." To všetko sa môže a bude diať v tomto svete ľavínovo reťazovite a s prejavmi nevôle, ba až odporu, dokonca aj radikalizáciou najširších vrstiev, a síce pomaly, ale počas života jednej generácie sa začnú objavovať kontúry štátu - spoločnosti, v ktorej sa prederie na najvyššiu pozíciu človečenskosť. Dôjde k demaskovaniu odľudov, ktorí otrávili viac či menej všetky vzťahy.

Vyrovnať sa a takmer zlikvidovať v našom rodokmeni súčasníkov chamtivosť a majetníctvo, neúctu k minulosti a snahu o jej účelové preonačovanie podľa predstáv nových "vodcov", to je syzifovská práca. Javí sa ako niečo nereálne, ba z dielne novodobých utopistov, keďže sme v nepreniknuteľnom spletenci týchto ľudských vlastností. A pritom všetci ľudkovia z politiky chcú pre masy len dobro a ešte raz dobro a ničím nie sú odlišní od svojich predchodcov prinajmenej za stopäť rokov.

Vedia, čo by chceli, ale realizačne si počínajú ako rozprávkové bytosti. Neplnia sa sľuby a záväzky, nefunguje myslený "Hrnček, var!", tak si na spotrebu - konzum požičiame. Nie však na frontálnu podporu hospodárskych a vedecko-technických, vzdelávacích a zdravotníckych ambícií, ktoré sú vlastne nevyhnutnými potrebami, aby sme sa neocitli v bludisku krivých zrkadiel. Nielen politici a ich mediálni služobníci, ale aj lož má našťastie krátke nohy.

V minulosti bolo síce niekoľko pokusov o politiku zdravého rozumu a principiálnych pravidiel, ale doteraz sa vždy skončili víťazstvom spiatočníkov. Teda tých, ktorí neboli schopní prísť s riešeniami problémov na prospech občanov a ich štátu a nahradili ich paškvilmi, ako aj postupmi a občas aj nepochopiteľnými až absurdnými poškodzujúcimi záujmy občanov a ich štátu. Doteraz to prešlo bez následkov, lebo tak je tomu aj inde a preto nevidieť brehy "Nového sveta".

Už v roku 1996 a potom v dvoj- až trojročných intervaloch sme mali na programe prioritne tému a vlastne výzvu docieliť "Nové myslenie v Novom svete". Neboli sme jediní a to sa dialo aj v Európskej únii, síce obmedzene, ale predsa, a na to takpovediac doplatil odchodom z funkcie predsedu EK 1995-1999JacquesSanter. Neraz sme sa mohli oprieť aj o našich prominentných hostí a o troch-štyroch domácich ekonómov a niekoľko podnikateľov - mysliteľov.

Dnes sme v situácii, ktorá si vyžaduje skoré a jednoznačne radikálne vstupy do myslenia verejnosti a jej zástupcov - politikov. V našom štáte máme ľudí, ktorí potrebujú, aby dostali ozajstné krídla a tak napomohli k tvorbe zdrojov a ich zveľaďovaniu v investíciách opäť do ľudí. Je najvyšší čas posudzovať náš vývoj podľa známych, ale nechcených imperatívov zabetonovanými lídrami neraz na úrovni oligarchickej a v tých najbelších golieroch.

Od uplatnenia jediného imperatívu pre chod štátu a všetkého konania - na všetkých úrovniach závisí, či budeme na chvoste diania a v úpadku, alebo na špici a s vedomím, že sa nachádzame v šťastnej krajine. Takto sa dá formulovať onen dosť jednoduchý imperatív podmieňujúci beamonovský skok do zajtrajšieho dňa: "Svet a my v ňom neodkladne potrebujeme vzdelanosť a múdrosť so zrelou mladosťou, čestnosť s úctou k životu".

P. s. Už aj táto "májová" vláda môže dokázať dodnes nemožné, a pritom tak jednoduché : aspoň odstrániť nedopaľky z cigariet v prírodnom prostredí, ale aj na verejných miestach - priestranstvách. Aby zmizli nelegálne skládky odpadu..., aby sme si začali zvykať, že čistota je symbolickým a do určitej miery aj prioritnou podmienkou úspešnosti k tvorbe želateľnej budúcnosti a viditeľnosti nových ľudí. A vyžadovať, aby to bolo už aj, tak ako vo viacerých štátoch sveta... To by mohla dokázať. A všetko to ostatné je vecou profesionality, odbornosti a tak trochu aj kreativity.

Postaral sa o jedinečný monument

Dámy a páni, dezilúzie sa pohybujú síce rozdielnou intenzitou, ale predsa len vo všetkých vrstvách spoločnosti. Aj úzkosť pri uvažovaní o tom, čo a ako bude - a to každodenné precitnutie do reality rozmýšľajúcich ľudí s tradičnou hodnotovou orientáciou je vskutku v nejednom prípade zrelá na pomoc psychiatra, alebo psychológa.

O tom, čo je nevyhnutné, aby sme boli opäť v ľudskej kondícii sa vyjadril Anton Barcík, ten človek, najskromnejší spomedzi skromných, ktorý sa postaral o vybudovanie duchovného stánku nad kameňolomom v Ladcoch - Skalného sanktuária. Vyčnieva nad Považím vyše desať rokov.

Je to aj najnavštevovanejšie duchovné miesto, kde človek nemôže nemyslieť na to, ako žije, ako myslí, ako je to s jeho rodinou, priateľmi, spolupracovníkmi, či nám nehrozí skaza, ako je to s jeho zdravím, ako je silná jeho viera atď.

Pri jeho zrode bol maltský páter Elias Vella, ktorý vlani, krátko pred smrťou, povedal :"Butkov je jedným z najväčších zázrakov, aké som vo svojom živote videl. ...Kto by si pomyslel, že sa tento lom, v ktorom sa ťaží kameň, z ktorého sa vyrába cement, raz stanbe pútnym miestom - posvätnou horou".

Anton Barcík je členom nášho združenia jedenásty rok, vo funkcii podpredsedu výboru, a je vnímaný ako človek novej doby. Nie pre Rad sv. Gregora, ktorý mu vlani udelil pápež František, ale pre svoju otvorenosť, úprimnosť, čestnosť, vzdelanosť a vieru v dobro, no aj pre jeho mierny optimizmus.

Môj príhovor k členom združenia, ale adresovaný aj verejnosti vznikol počas návštevy Skalného sanktuária na kopci Butkov. Spoločne tam bola skupina členov združenia, aby videli jedinečný monument, o ktorý sa pričinil jeden z nás.

Vnímajte prosím môj príhovor ako výzvu na nekompromisný návrat k najušľachtilejším ľudským vlastnostiam, aby ste sa začali brániť rozmachu zla - majetníctva, egoizmu, hrubosti, nevzdelanosti, neúcty k ľuďom ako takým a k vlastnému národu - aj etnikám a iným národom...

Skalné sanktuárium Božieho milosrdenstva na hore Butkov 21. mája 2023.
Veriaci si uctili sv. Jána Pavla II.

Anton Barcík

Svet odstrčil ľudskosť, kultúrnosť
a dôstojnosť od riešenia problémov

Vo svete i v Európe máme vodcov, ktorí nie sú ochotní postaviť sa proti zlu a sebeckým rozhodnutiam, čím škodia celej spoločnosti. Je celý rad príkladov, ktoré potvrdzujú, že vodcovia sa nestarajú o to, čo by sa mali, nemajú zodpovednosť voči životu, ide im výhradne o peniaze, ktoré tak nespravodlivo zvyšujú príjmovú polarizáciu na zemi. Žijeme dobu, v ktorej si čoraz menej všímame ľudí okolo seba a neuvedomujeme si skutočné hodnoty. V dnešnom uponáhľanom svete si žiaľ prestávame uvedomovať, aké silné sú naše zväzky a naša závislosť od iných. Všetko sústreďujeme na slovíčko "MAŤ". Lenže pre spokojný život je oveľa dôležitejšie mať dobré vzťahy, ako mať čokoľvek iné. Ľudstvo má technologických pokrok, ale rovnako aj veľký zmätok v dušiach a vo vzťahoch. Tvrdiť, že iba Západ je skazený, by nebolo správne a ani pravdivé. Iste, na Západe je veľa problémov a negatív, ktoré sa prenášajú do našich životov. Svet zasiahli obchody s drogami, zbraňami, ľuďmi a dokonca s deťmi. Tí, ktorí sú do tohto temného biznisu zapletení, zarábajú Judášove peniaze, zarobené na hrozných zločinoch proti životu. Krvavé peniaze, za ktoré zradili, vďaka ktorým stratili ľudskosť a následne i seba samých. Vo východnej a strednej Európe sme premárnili efekt pádu "železnej opony". Bývalé zlo bolo nahradené viacerými, rovnako ťažkými formami zla a tak dnes dochádza k rozkladu absolútnych základov spoločnosti. Svet síce nedelia hranice, ale neschopnosť komunikovať. V polarizovanej spoločnosti dominuje nedôvera, nevraživosť, závisť, nenávisť a vulgarizácia. Národné parlamenty sa stávajú nedôstojným divadlom, ba až cirkusom, v ktorom už dávno nejde o dobro pre väčšinu. Moc peňazí a bohatstvo zatemňuje myslenie vplyvných a do života vnáša sebectvo a bezcitnosť.

Nie som to iba ja, kto vníma zvlčilé medziľudské vzťahy, surovosť a hrubosť medzi ľuďmi, znaky neúcty k všeobecným hodnotám a kto sa pýta: "Kam sa podela naša morálka, kultúrnosť a dôstojnosť" Znakom súčasnej spoločnosti, ktorá sa prestáva zaujímať o veci duchovné, pretože sa orientuje na telesné potreby a túžby, je osamelosť, depresie, rozpad vzťahov, strach, pocit útlaku a neslobody, a hlavne neistota. Človek je tvor spoločenský a náš život je definovaný práve vzťahmi. Masová kultúra ľadových vzťahov, bez záujmu o toho druhého, ničí nezištný prístup k človeku, založený na empatii, súcite, milosrdenstve. Zaniká kultúra spoločenskosti. Ľudia zažívajú duchovnú i spoločenskú samotu. Konzumujú manipulatívnu masovú kultúru televíznych prenosov, pri ktorých osamotení ťukajú do mobilov. Hodnota človeka je však ukrytá práve v našom prístupe k ostatným ľuďom. Preto je potrebné, aby ľudia opäť trávili čas spolu, aby sa navzájom počúvali, zdieľali svoje skúsenosti a neobmedzovali svoj kontakt so svetom (dokonca aj v rodine) iba na SMS. Je dôležité podať si ruky, objať sa... Život človeka bez živých vzťahov väzieb na manžela, manželku, deti, priateľov, spolupracovníkov, obchodných partnerov, spoluobčanov je nemysliteľný.

Pandemická situácia ešte viac prehĺbila už existujúcu krízu v medziľudských vzťahoch. Zlé vzťahy vedú k nedôvere, nedôvera k nenávisti a nenávisť k vojnovému konfliktu. Práve pre tieto ľudské slabosti sme po dlhej dobe prišli o mier v Európe. Dôsledky vojny v susednom štáte pociťujeme aj u nás. Pričom v nás neustále pretrváva obava z jeho rozšírenia sa na celý svet. Je otázne, či v tomto konflikte ide skutočne o mier. Niet lídra vo svete, ktorý by nevyhlasoval, že jeho prioritou je práve mier. V praktických činoch však ten istý líder podporuje výrobu zbraní a vojnové ohniská vo svete. Snahou "elít" je získanie moci a kontroly nad svetom, nie zabezpečenie pokoja pre ľudstvo. Nezastavia sa pred ničím. Dokonca vyvíjajú biologické zbrane s rôznymi scenármi ich reálneho použitia. Je to obrovský zločin proti ľudskosti. Akoby lídri sveta nebrali do úvahy fatálne dôsledky globálneho jadrového konfliktu. Existujú zbrane, ktoré mocní symbolicky nazvali "zbraňami posledného súdu...". Stotožňujem sa s názorom, že vojna je najväčšia nehoráznosť, ktorú človek vymyslel. Toto všetko vedie k odľudštenému využívaniu ľudí a deštrukcii celej sociálnej sféry. Chorá je duša tejto civilizácie! Nárast depresií, zúfalstiev a samovrážd vo svete je obrovský. Konverziu duše, ktorá je rozbitá na franforce nezabezpečia žiadne materiálne statky. Trpiaci ľudia potrebujú duchovnú pomoc. Ak by sa znížili obrovské výdavky na zbrojenie, vyriešili by sa ekologické problémy a nerástol by počet ľudí, ktorí žijú v biede, z jedného dolára na deň. Niet budúcnosti bez pokoja.

Svet neuznáva, že nie sme pánmi všetkého, včítane života a smrti. Politici podporovaní nadnárodnými korporáciami, okrem patetických výziev, nedokážu efektívne riešiť konkrétne krízové situácie pre všeobecné dobro. "Elitári" sveta žijú v inej realite. Zamilovaní do seba samých, pozerajú na iných ako na podradnú časť ľudskej rasy. Často preto, že sú vo vyšších pozíciách v politike, vo firmách, rôznych riadiacich štruktúrach. Túžba po moci je vášeň a mnohí ju nedokážu ovládať. Namýšľajú si, že sú lepší, múdrejší, spravodlivejší, pripisujúc si zásluhy, ktoré im nepatria. Mnohí mocní nevedia a nechcú prekonať svoju pýchu. Žijú pocitom, že so všetkým si poradia vlastnou mocou a silou peňazí. Správajú sa tak, akoby mali ostať večne na zemi. Nerešpektujú, že život na Zemi je iba správcovstvom.

Žijeme v dobe, keď sa zdá, že nič nie je jednoduché. Celosvetovým problémom je však najmä pochopenie, že vládnuť neznamená ovládať a zneužívať moc, ale slúžiť. Mnohí z nás vyhlasujú, že ich poslaním je slúžiť. No keď majú podať pomocnú ruku blížnemu, radšej privrú oči a odvrátia a pohľad. Spoločnosť je stále viac a viac rozdeľovaná, čím je lepšie ovládateľná politickou diktatúrou. V západnej Európe si neuvedomujú, že sa blížime k istej forme totality. Prepisuje sa história sveta. Nielen Európa, ale celý svet sa nachádza vo veľkej morálnej kríze a nestabilite. Možno prídu zmeny, ktoré si dnes nevieme ani prestaviť. Politické elity zlyhávajú a tak dnes nik nemôže vylúčiť, že nás čaká gigantická kríza, ktorá prerastie všetkými časťami spoločnosti. Na aktuálnu situáciu predkladá globalizovaná spoločnosť jediný recept: spoločnú vlasť bez identity. Mocní argumentujú prázdnymi slovami o akejsi modernej spoločnosti. Cieľom tejto manipulácie je vytrhnúť človeka z koreňov kultúry, náboženstva, zvykov a dedičstva predkov. Multikultúrnosť je však absolútnym popretím toho, čo nám je vlastné. Nemecká kultúra nemôže prijať ruskú, ani francúzsku kultúru. Slovenská si nemôže privlastniť tú americkú, či japonskú a podobne. Každý človek, národ, firma i jednotlivec má vlastnú kultúru, patrí k určitej kultúrnej rodine.

Európu však stáročia formovalo práve kresťanstvo a to nielen v náboženskej oblasti, ale aj v oblastiach kultúry, umenia, vedy a techniky, či spoločenského systému. Je smutné, ba tragické, že Boh prestal byť "dušou" Európy. Nemôžeme budovať Európu na hodnotách, ktoré nepatria do európskej kultúry.

Dnes sa stávame svedkami nezmyselných deliacich čiar, ktoré nás rozdeľujú a bránia spolupráci a vzájomnému porozumeniu. Duchovný život odchádza zo scény, no ja verím, že iba dočasne. Nemyslím, že by sme sa mali vrátiť do stredoveku. Veď medzigeneračné poznatky rozvíjajú spoločnosť, no na druhej strane digitalizácia nemôže likvidovať všetko dobré a hodnotné. Digitalizácia prináša isté výhody, ale nesmie naplniť ambície svetových "elít", ktoré chcú práve digitalizáciou sveta svet ovládnuť. Dnešný svet nezachránia nové technológie, sociálne siete, ani digitalizácia... Ak ich múdro využijeme, môžu uľahčiť niektoré oblasti nášho života, ale zmena smeru a obrátenie človeka musí nastať v duchovnej rovine. Som si istý, že sa v tejto dobe často dívame na svet očami beznádeje, no je potrebné nenechať sa oklamať a zmiasť! Mienkotvorné médiá nezobrazujú reálny stav skutočností, ale rafinovane manipulujú pravdou a dezorientujú ľudí. Pravda sa nehľadá, "pravda" sa vyrába. Jej cieľom je útočiť na tých, ktorí majú iný názor. Štáty hľadajú vlastný prospech na úkor iných, často metódami, ktorým nie je nič sväté. V politike pôsobí veľa "odborníkov na pravdu", no kríza pravdivosti prenikla i do našich bežných vzťahov.

Žiaduca obnova ľudskej spoločnosti môže nastať, ak dôjde k pribrzdeniu bezhlavej honby človeka za peniazmi a mocou, k obnoveniu vzťahov, dialógov nielen verbálnych, ale v celej šírke ľudskosti a pocitu spolupatričnosti.

Áno, spoločnosť sa musí zmeniť, táto zmena je nevyhnutná. Mocným tohto sveta nezáleží na Bohu, a tak stratili aj skutočný záujem o človeka. My však nemôžeme ostať nečinní. Každý, v rámci svojho vplyvu, môže prispieť, aby sa zmiernili negatívne dopady tejto nevyhnutnej zmeny.

Tou zmenou musí prejsť hlavne naše srdce, aby viac slúžilo a bolo viac milosrdné. Pomáhať ľuďom, dávať im viac zo seba, aj keď to nečakajú, nemôžu adekvátne vrátiť... Ľahostajnosť je najväčším hriechom súčasnosti.

Kameňolom nad obcou Ladce

Výrez výhľadu na Považie

Priestor kaplnky Božieho milosrdenstva

Pred jedinečnou sochou Panny Marie členovia združenia: A. Barcík, P. Čatloš, M. Milko, genmjr. S. Naďovič, J. Gabriel, O. Apoleníková a J. Mišura