Pozvánka na 88. riadne zhromaždenie v slovenčine
Pozvánka na 88. riadne zhromaždenie v angličtine
Spoločne proti najhorším živlom, akými sú "povodne z nenávisti
a intolerancie"...
Aké bolo 225. podujatie združenia ?
Zmena miesta konania májového mítingu narobila problémy predovšetkým bratislavským členom, z ktorých sa takmer tridsať vybralo na Zámockú ulicu do Pálffyho paláca. Až potom si prečítali pozvánku do konca a spytovali sa, prečo ...?! Po súhlase s videokonferenciou od Centra Simona Wiesenthala v Los Angeles bolo treba nájsť priestor voľný od 18. h LSEČ (kvôli časovému rozdielu +9 hodín) a s patričným technickým vybavením. Využili sme ponuku našej členskej organizácie, ktorou je Paneurópska vysoká škola. Klubový program sa tak dostal i keď len symbolicky na akademickú pôdu do jej Veľkej auly. S pätnásťminútovým oneskorením sa napokon prezentovalo 98 členov a hostí združenia, z toho deväť z Českej republiky, ČĽR a Ruskej federácie. Zaujímavým faktom je, že od 21. mája do 23. mája sa dostalo do nemocníc, alebo ostalo PN sedem členov klubu. Medzi prítomnými boli predseda NKÚ SR J. Jasovský, viacerí zahraniční diplomati, exkluzívne TA3, ako aj bývalý premiér J. Čarnogurský, bývalý vicepremiér J. Tóth, exminister J. Medveď, nový rektor STÚ R. Redhamer a traja noví členovia. Vypočuli si poznámky zakladajúceho člena P. Kasalovského k Agende klubu 2011 - 2013 (Text je zverejnený na inom mieste.) a potom 50-minutové expozé známeho ekonóma Petra Staneka na tému Globálna kríza a Stredná Európa. Viacerí členovia následne požiadali správcu, aby napomohol verejnej diskusii o jeho názoroch. Krátko po 18. h LSEČ sa začala videokonferencia s Centrom S. Wiesenthala v Los Angeles. Jej konanie a predovšetkým zmysel odôvodnil P. Kasalovský (Jeho myšlienky zverejňujeme na inom mieste.) Odovzdal účastníkom mítingu tiež pozdrav prezidenta SR I. Gašparoviča, ktorý sa nemohol zúčastniť kvôli neodkladným povinnostiam v súvislosti s nadchádzajúcou schôdzkou V 4 a stretnutia s prezidentom USA B. H. Obamom. Z americkej strany s členmi klubu diskutovali rabín Cooper a rabín Adlerstein. (Podstatné časti ich názorov budú zverejnené neskôr.) Zo slovenskej strany reagovali J. Čarnogurský, E. Drobný a P. Štrelinger, a v mene viacerých členov P. Kasalovský. Žiaľ, videokonferencia bola viackrát prerušená kvôli technickým problémom v Los Angeles. Z Los Angeles aj z Bratislavy znelo rovnakou intenzitou, že trvale naliehavou a jednou z najdôležitejších úloh súčasníkov je zabraňovať pôsobeniu tých najhorších živlov - pohrom, akými sú napríklad "povodne, a niekde aj cunami z nenávisti a intolerancie". Rabín Cook tlmočil pozvanie združeniu na priamu diskusiu o danej problematike Podmienky mieru a života do Centra Simona Wiesenthala v Los Angeles.
Foto : NEF Hospodársky klub
Ekonóm P. Stanek vyprovokoval viacerých členov k výmene názorov a návrhu, aby sa zorganizovala verejná diskusia.
Vo Veľkej aule Paneeurópskej vysokej školy boli aj akademickí funkcionári z iných univerzít a vysokých škôl. Prvý vpravo nový rektor STU R. Redhamer.
Hostia z ČĽR a jej bratislavskej diplomatickej misie.
Na plátne vidieť rabína Cooka a rabína Adlersteina a pod nimi moderujúceho P. Kasalovského (vľavo).
Veľká aula prijala 98 členov a hostí klubu, ktorí potom vo vestibule diskutovali o záverečnom slove rabína Cooka.
Agenda 2011 - 2013
Na program 88. zhromaždenia a celkove 225. podujatia združenia NEF Hospodársky klub, 24. mája 2011
Vážené zhromaždenie ! Dámy a páni !
V polovici 19. roka našej existencie mám povinnosť formulovať niekoľko hlavných myšlienok pre činnosť v období rokov 2011 - 2013. Nechal som sa inšpirovať názormi našich členov, a popravde, väčšinu som musel zjemniť.
V období troch mesiacov som diskutoval s polovicou riadnych členov a s ich názormi na vývoj spoločnosti, no i regionálnych a globálnych pomerov som vnútorne doslova bojoval niekoľko týždňov.
Koľkí povedali jasne, nech už išlo o otázky hospodárske a spoločenské, osobitne o slušnosť v politike, o hospodársku súťaž a podmienky podnikania, o korupciu a celkovú bezpečnosť, že už dávno pochopili "nemožnosť zmeny" a podľa toho sa aj správajú.
U niektorých, a nechcem povedať, že išlo o väčšinu, som mal dokonca pocit, že rezignovali na pomery domáce aj zahraničné. Akoby ich zaujímali len tie veci, ktoré sa dotýkajú ich samotných a im blízkych ľudí.
Že by tu vskutku vládol názor, že spoločnosť a my v nej potrebujeme novú krv, viac kyslíka, či dokonca obnovu ?! Inak povedané, je na programe veľké upratovanie, alebo ide o to oprášiť to, čo bolo a je vždy hybnou silou ?
Vypočul som si aj to, že z občana sa tu urobila veľká nula, potrebná iba v období volieb, ako aj konštatovanie, že o všetkom rozhoduje nepočetná skupina ľudí. O pomeroch má svedčiť, že sa ako normálny jav zdôvodňuje v médiách a v politických stranách neúčasť občanov na voľbách a na správe vecí verejných.
Aj na našej pôde sme si vypočuli, že nie je záujem na obnove pôvodných volebných obvodov. Politickým stranám vyhovuje jeden volebný obvod (!), a teda nie to, čo sme vnímali a dodnes vnímame ako ozajstnú demokraciu v Spojených štátoch, vo Veľkej Británii, vo Francúzsku, alebo v Rakúsku a Česku.
Takýto krok späť k posilneniu demokracie, tak priamej, ako aj zastupiteľskej, a vôbec ku kontrole moci nie je po chuti našim politikom. Tí už dospeli k tomu, že za vrchol demokracie označujú zmenu tajnej voľby na verejnú, čo nemá obdobu v tradičných demokratických štátoch.
Akoby nastal opäť ten čas, že sa medzi ľudom už nešepká, ale hovorí nahlas. Aj v spoločnosti podnikateľov a celého radu osobností našej spoločnosti. I keď so značnou dávkou strachu najrôznejšieho typu, ktorí určuje správanie sa všetkých sociálnych skupín obyvateľstva i keď výnimky sú možné.
Dámy a páni !
Sme naozaj v 19. roku našej existencie a pri spätnom pohľade sa dopracujete bez väčších problémov tak ako ja k tomu, že klubové zámery boli a sú v podstate rovnaké, a ich napĺňanie je z roka na rok čoraz zložitejšie.
Viacerí z členov mi už niekoľkokrát položili otázku, na čo je naše združenie dobré, keď sa situácia nemení k lepšiemu, ba dokonca sú časté problémy v komunikácii, a to bez ohľadu na farebnosť tej-ktorej vlády. Opäť by som dodal, že je to vypuklejšie a cíteľné, čím sme ďalej od 1989. roka.
V krízových časoch, ktoré nie sú výmyslom, ale sú zákonité, lebo veľký svet a potom ani "malé svety", ktorým je aj Slovensko, strácajú súdnosť. Hocijak sa môžeme tváriť, alebo sa cítiť najmocnejšími z mocných, ale platnosť ekonomických zákonov obdobne ako prírodných je daná a nemenná.
Rovnako ako v minulosti, tak aj v súčasnosti nepotrebujeme byrokratov , ale tvorcov hospodárskej politiky, a to aj za situácie, keď 95% HDP vytvárajú u nás firmy s domicilom v zahraničí.
Mohli by sme prelistovať sľuby z čias prezidenta Havla, z obdobia vlád Mečiara, Dzurindu a Fica, keď sa svet síce zaoberal globálnymi problémami, ale vôbec sa neobával veľkej krízy. I keď dlhé roky bolo jasné, že "výroba" peňazí a život na dlh a nad pomery nemôže skončiť inak ako kolapsom.
Aj taký Hans Christian Andersen, či slovenský rozpravkár hororista Pavol Dobšinský by bledli závisťou z vtedajšieho fantazírovania a výmyselníctva spomínaných politických veličín. Povedal by som, že "ich" cesta do raja je zarúbaná.
V spoločnosti sme sa dopracovali k tomu, že všetky problémy, ktoré máme, napríklad nezamestnanosť, alebo aj nevymáhateľnosť práva sú zákonité. To nie je novinka z našich končín, ale zdôvodňovanie neschopnosti, nezodpovednosti až ekonomickej tuposti práve "zákonitosťou" je veľkou módou.
Sľubov tu sú kopce až do výšky Mont Everestu, a nie sme schopní pochopiť ani to vekmi osvedčené, že najprv musíme niečo urobiť a potom nám pomôže aj božská, či trebárs vyššia moc, či niečo také ako je šťastie.
Nemáme hospodársku stratégiu. Čo vlastne chceme ? My všetci sme sa stali vďaka politikom hasičmi a neustále platíme za "ich" politiku, za prešľapy a fauly, ktoré sa inde oceňujú červenou kartou. Sme v krajine, v ktorej naozaj neplatí, že trhová ekonomika funguje automaticky.
Aké máme zahraničné relácie a meno za hranicami ? To sú ďaľšie dve oblasti, v ktorých chceme pôsobiť. Keď zrátame, čo sme v tomto smere urobili, tak by sme si mohli aj zatlieskať. Nech už by sme spomenuli diskusie so štátnikmi, hospodárskymi esami, alebo komunikáciu so svetovými organizáciámi a inštitúciámi.
I keď by som sa veľmi-veľmi potešil oživeniu sloganu z konca 60-tych rokov od vtedajšieho excelentného karikaturistu Mariana Vaněka : "Hoc sa krčíme predsa trčíme". Už ani nezaujímame nášho južného suseda.
Prijali sme celý rad dokumentov k najaktuálnejším otázkam našej spoločnosti i navonok. Niektoré ostali bez povšimnutia našich služobníkov - politikov. Keby si ich aspoň prečítali, tak sme mohli byť svetovou veľmocou vody, žiarivým príkladom v riešení slovensko-maďarských vzťahov a rómskej problematiky.
Nebudeme tu smokliť nad tým, čo bolo a čo sa nevydarilo. Ak som v 1997. roku hovoril o vytváraní sa novej sociálnej medzivrstvy - z podnikateľských subjektov, tak som chcel byť veľkým optimistom. Keď som si situáciu vyhodnotil, pochopil som, že to chce čas, poriadok a nové myslenie. Aj som sa chvíľu hanbil za tú "predvídavosť".
Naposledy pred parlamentnými voľbami v 2002. roku sme vytvárali priestor politickým lídrom, aby prezentovali svoje recepty pre budúcnosť. Neskôr už nebola vôľa na strane politikov a vlani ani na našej, keď sme politikom k parlamentným voľbám poslali otvorený list - memorandum o politickej a ľudskej zodpovednosti.
Jedinou z domácich oslovených osobností, ktorá reagovala bol prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič. K dokumentu sa prihlásila spontánne polovica našich členov. Celý rad našich zahraničných čestných členov na úrovni VIP poďakovali prinajmenej za inšpirácie z tohto dokumentu.
Domáci politici to majú dosť ťažké. Majú neistý osud a nedá sa povedať, že by boli milovaný, alebo aspoň vyznávaný okruhom svojich straníkov. Ich životnosť je relativne vysoká a potvrdzuje, že politika je dobrý džob. Je tu však problém, že naša stagnácia znervózňuje čoraz viac občanov.
Komu by sa páčilo byť priemerným, alebo v myslenom závere pretekárskeho peletónu štátov EÚ, alebo aj NATO a OECD, alebo v komparatívnom hodnotení WEFu ?! Vynikáme asi len výškou zárobkov a nezamestnanosťou, či nerešpektovaním zdravého rozumu a dokonca aj Ústavy SR.
Vážené zhromaždenie,
vrátim sa k tej otázke, ktorú som už spomenul. Na čo sme, keď čoraz častejšie sa stretávame s negáciou našich podnetov ?! Ja osobne mám vždy dobrý pocit, keď sa uzavrie ďalší ročník Zlatého biateca.
A v živote nejde len o pocity. Ide o obnovu vlastných síl z poznania práce a zázemia takých ľudí ako prof. Novák, prof. Krčméry, Hatina, prof. Siman, Rosina, či Piech, prof. Schwab, prof. Yunus, ...
Nepotrvá dlho a v každodennom živote budú mať navrch tie ideály, ktorým najširšie vrstvy obyvateľstva tlieskali v jeseni 1989. roka. Politici a ich "pomocníci" o nich však hovoria akoby jestvovali a boli všadeprítomné.
Realita je taká, že čím ďalej sme od tých čias, tak narastá rezonancia takých "večných" pojmov ako sloboda, slušnosť, dôstojnosť, vzdelanosť, kultúrnosť, demokracia, rovnosť, čestnosť, bezpečnosť a spravodlivosť.
Zisťujeme a už sa netvárime ani prekvapene, že nám chýbajú kamarátstva, priateľstvá a vôbec vzťahy medziľudské. Dnes už nikto nepovie, že ide o nostolagiu za minulým režimom, alebo o ľavičiarsku precitlivelosť.
Viac ako majetkove bohatí a potom aj tí, ktorí sú zabezpečení na viac ako sto rokov, a to za tak krátky čas, z ktorého by trafil šľak aj takú legendu ako bol Rotchild, majú pocit, že život nie je len o peniazoch a majetku.
Zajedno sú s najširšími vrstvami, že k tomu praobyčajnému šťastiu okrem zdravia potrebujú nevyhnutne aj pohodu v rodine, dobré vzťahy s príbuznými, so susedmi a rovnakou mierou aj na svojich pracoviskách.
Dámy a páni !
To je tá rovina, na ktorú sa vždy dostali aj naši pra- a prapredkovia, aj naši rodičia, ale aj my. Nie raz za život, ale niekoľkokrát. Nech už je situácia v spoločnosti akokoľvek zložitá, tak predstavy o ľudskom šťastí sú nemenné.
V súčasnosti začína padať zo svojho vrcholu "spotreba" a začíname vnímať, že cenu má nielen nový výrobok, ale aj použitý. Nie síce v centre a na východe Európy, ale priamo v Spojených štátoch, Kanade a vo Veľkej Británii.
Keď som rozbiehal náš klub, tak som sa dostával do kontaktu s najbohatšími a najvplyvnejšími ľuďmi vo svete biznisu a politiky. Spravidla pôsobili civilne, veľmi skromne, kultúrne a prejavujúc úctu každej práci.
V našom priestore, kde sme sa vrátili k trhovej ekonomike pred dvoma desaťročiami. Po toľkých rokoch sme na tom sociálne rovnako. Avšak s viacerými výnimkami. Chudoba je citeľná. Sociálne rozdiely sú priepastné. A budúcnosť ?
Povedať, že som nespokojný s pomermi, alebo prezentovať, že mám iný názor, to sa aj dnes dvadsaťdva rokov po zmene režimu rovná spiatočníctvu až "vnútornému nepriateľstvu" so všetkými dôsledkami.
Nebyť vládnej moci a vôbec mocným po vôli, pasujúcim sa za demokratov a tých najspravodlivejších a najčestnejších, nech už sú z ktorejkoľvek politickej strany, to je v súčasnosti horšie ako byť kriminálnik.
Dámy a páni,
okrem tradičných sfér nášho pôsobenia, o ktorých som tu povedal, by sme mali prejaviť viac akčnosti z hľadiska nášho štátu a jeho občanov. Kedysi sme sa nadchli lúčničiarskou fériou Aby nám lepšie bolo. Spoločne s prof. Schwabom sme boli v úžase z umenia lúčničiarov v SND.
Bolo to 3. novembra 1996, a môže to byť aj v praktickom živote dnes - o pätnásť rokov neskôr. Aby sa už skončili trápnosti našich politikov, aby sme mali kontrolný systém zachytávajúci korupciu, obrazne povedané, aj za hranicami našej galaxie. A lepšie nám bude, keď nám dá voda prácu.
K tomu revitalizácia územia, to je cesta rozvoja a nových zdrojov, ktorá však nenadchne obchodníkov s oxidami. V nemilosti bude aj názor, že zdravotníctvo nemôže byť príkladom šlapania po ústavnom princípe a dôstojnosti početných skupín obyvateľstva, ktorý sa za dlhé roky nikto nepokúsil odstrániť.
Odporúčam vám, urobme niečo preto, aby sme boli príkladom pre ostatný svet starostlivosťou o vodu a starostlivosťou o zdravie, tvorbou pracovných príležitostí na základe ľudského potenciálu a surovinovej bázy, vzťahom k občanovi, a predovšetkým k dôchodcom a starobe.
Z myšlienok doc. Ing. Petra Staneka : Globálna kríza a obnovenie globálnej rovnováhy
Odvtedy je takmer 7 desaťročí, a predsa ...
Z myšlienok správcu P. Kasalovského moderujúceho videokonferenciu s Centrom S. Wiesenthala v Los AngelesVážené zhromaždenie, dámy a páni,
dovoľte mi otvoriť videokonferenciu s Centrom Simona Wiesenthala v Los Angeles a čo najsrdečnejšie pozdraviť rabínov Coopera a Adlersteina a ich spolupracovníkov v mene prezidenta SR a nášho člena od 1996. roka Ivana Gašparoviča. Je pred odchodom do Varšavy, kde má byť summit V4 za účasti prezidenta USA Baraka H. Obamu. Medzi nami, tu vo veľkej aule Paneurópskej vysokej školy, sú predseda Najvyššieho kontrolného úradu SR Ján Jasovský a ďaľšie vzácne osobnosti slovenského hospodárstva a spoločnosti.
Náš návrh požiadať o výmenu názorov Centrum Simona Wiesethala vyplynul zo záverov nášho XI. valného zhromaždenia v 2009. roku. Predsavzali sme si totiž venovať trvalú pozornosť aj tomu, aké sú podmienky života a mieru, ako sa vyvíja svet vôkol nás. V marci tohto roka sme nemohli tušiť, že práve v tohtoročnom apríli a máji sa Simon Wiesenthal stane jednou z najskloňovanejší osobností v slovenskej spoločnosti. Jednak v súvislosti so slovenským vydaním biografie Simona Wiesenthala od Toma Segeva, no i s pokračovaním mníchovského procesu s Johnom (Ivanom) Demjanukom, rodeným Ukrajincom, ktorý bol obžalovaný za podiel na vraždách takmer 28-tisíc židov. Nazdávam sa, že aj s odstupom siedmich desaťročí od besnenia nemeckých nacistov, no i nacistov - fašistov v iných štátoch, bolo viac ako prospešné pre vedomie našej verejnosti, že sa vďaka niektorým médiám na faktoch opäť pripomenul ten čas. A v tom rámci aj život, dielo a odkaz Simona Wiesenthala.
Kedysi dávno, keď som mal trinásť, rodičia ma zobrali do múzea v Poľsku. Jeho názov: Osvienčim. Bolo to v roku 1964 a vôbec to vtedy nebolo múzeum. Dodnes ma mrazí, keď sa mi vynoria obrázky priční v barakoch, "sklady"" vlasov, bábik či okuliarov, a tie pece s otvorenými dvierkami, v ktorých sa spaľovali desaťtisíce zavraždených. Bol to v mojom živote najsilnejší zážitok, ale v spojení s knihou Wetzlera (pseudonym Lánik) z bratislavskej Krížnej ulice "Čo Dante nevidel". Odvtedy som presvedčený, že takáto exkurzia a povinné čítanie by prospelo duševnej obrode. Azda by sme pochopili to memento, ktoré má a bude mať trvalo vysokú aktuálnosť. Je to však iba moje zbožné želanie, aby čo najviac súčasníkov vedelo oceniť mierový život, slobodu a demokraciu na príkladoch z nedávnej histórie. Inak povedané, mali by sme mať na pamäti to, čo ľudia boli aj sú schopní spáchať .
Predpokladám, že našim losangeleským partnerom netreba pripomínať, že Alfréd Wetzler patril medzi dvanásť väzňov, ktorým sa podaril útek z Osvienčimu. Ako prvý spolu s Rudolfom Vrbom v 1944. roku spracovali ozajstný "dokument dokumentov" : Správu o Osvienčime a Brzezinke roku. Tento skromný a skvostný človek svedčil vo svetoznámom frankfurtskom procese s Adolfom Eichmanom ... Posmrtne mu boli udelené vysoké štátne vyznamenania a faktom je, že až 5. vydanie jeho knihy Čo Dante nevidel vyšlo pod jeho skutočným menom pred dvoma rokmi.
Hovorím to preto, lebo čoraz viac ľudí, najmä mladých, je prepadnutých neschopnosťou učiť sa žiť, a potom aj žiť naplno. Rozmohla sa tiež infekcia dezilúziou, aj pod vplyvom sociálno-ekonomického prostredia a tiež pre tunajších nezvyčajné vyčíňanie kriminálnych živlov, a dôsledkom je veľmi často praobyčajné prežívanie značného počtu obyvateľstva. Podľa všetkého prichádza čas, keď sa budeme klaňať za srdečnosť, za čestnosť, za úprimnosť aj triezvosť so skromnosťou, za kvalitné výkony, za nezištnosť vo vzťahoch ľudských, ktoré volajú po rýchlom oteplení.
Už nám pomaly neprekáža, že sa citeľne znižuje úroveň vzdelanosti, kultúrnosti ... Doceňuje sa v praktickom živote to, čo robí človeka človekom? Že by to bolo obdobím, v ktorom sa na najvyšší stupienok položili vlastnosti dravcov?! Aj by som prijal názor, že v niektorých hlavách jestvuje a je vždyprítomný zámer "zhlúpnutia" širokých vrstiev. Je síce fakt, že vyhlásení o tom, akí by sme chceli byť cnostní, preniknutí dobrom a jednou z vier či tými najideálmi, je viac ako dažďových kvapiek. Nemenej zdôvodnení je na to, prečo sa žije odlišne, akoby napriek predstavám o zmysluplnom živote. Musím tiež poznamenať, že nejde iba o osobné pocity zo stavu "ľudského materiálu" v našej krajine, ale aj z celého radu ďalších štátov. Ešteže máme takých umelcov, ktorí majú schopnosť zlepšovať svoje publikum. Pred rokmi som v súvislosti s touto tématikou napísal, že aj "... o moje zlepšenie sa nechtiac pokúša Satinský ..., ktorý má nadbytok človečenskosti. Nech sa mu donesie, že je to tak a verím, že nepotrvá dlho a bude mať za to pamätník, ba pomenúvať po nich ulice či námestia (!)." Aj ho má na bratislavskej Dunajskej ulici.
Je tu teda téma, ako vytvárať a chrániť podmienky života a mieru, keď je oživovaná, ba aj prikrášľovaná fašistická minulosť - režim ...
(Slovo majú naši partneri v Los Angeles ...)
II. kolo
Dámy a páni, nemal som v úmysle naznačovať na takejto pôde, že som skeptik, čo sa týka občianskeho vedomia. O jeho kvalitu sa veru nepričiňuje životné a sociálne minimum, pokiaľ máme na mysli európske kritériá pre životnú úroveň, ktoré sa týkajú vyše 60 percent a podľa niektorých odhadov dvoch tretín domácností. Každodenné starosti potláčajú na perifériu záujmov veci verejné, ale aj vzťahy k vlasti, štátu, mestu a vôbec k miestu bydliska, k firme, k najbližším a k ostatným ľuďom. Aj to, čo by malo byť vlastné väčšine, t. j. občianske vedomie so zodpovednosťou, sa zužuje na niekoľko aktov, predovšetkým volebných. Tomu pomáhajú viac ako dosť súčasné médiá, keď informácie sa posielajú k adresátovi len preto, aby povedal Áno alebo Nie, ale iba málo je takých médií, ktoré majú záujem na tom, aby prijímateľ informácií rozmýšľal (!). Akoby život bol jednou veľkou ranou, ktorý je plný násilia a krvi, a, samozrejme, arogancie s agresivitou a intolerancie. Ideál novej spoločnosti, ktorý tak spontánne nakreslili draví z najambicióznejších z tohto mininároda v európskom dome, naposledy na prelome minulého a tohto desaťročia, sa neosvedčil
Jednou z najvážnejších otázok by teda bolo, do akej miery si občan tejto republiky uvedomuje a uplatňuje svoju pozíciu občana, teda svoje občianske práva a povinnosti. Som presvedčený, že to záleží vskutku na jeho životnej úrovni, na sociálnych istotách a vôbec životných perspektívach, a, samozrejme, na profile a potom na postavení v spoločnosti a jej prioritách. A my si robíme ilúzie. Navrávame si, že sme na tom lepšie a lepšie, a to máme najmenej pol milióna ľudí nezamestnaných. Z nich je tristopäťdesiattisíc bez zamestnania dlhšie ako polroka. Ako zmýšľajú, ako ovplyvňujú svoje rodiny, čo môžeme čakať od nich ako od občanov?! Ďalšie desaťtisíce majú obavu, že stratia prácu, a podľa toho sa správajú. Nemálo občianskych postojov je limitovaných zachovaním si pracovného miesta, aby ich nositelia mohli splácať veľmi vysoké pôžičky na bývanie, zariadenie a na zabezpečenie európskeho životného štandardu. Čoraz častejšie vidíme pasivitu riadnych občanov voči negatívnym javom, napríklad na úradoch, keď sa vo vzťahu k nim nedodržujú nielen etické normy, ale ani zákony.
Moje poznatky a skúsenosti potvrdzujú, že čím je materiálne a duchovne lepšie, dokonca je zasiaty pocit vlastnej realizácie v rodine, na pracovisku a inde, tak sa demokracii väčšmi darí a k občanom sa približuje ideál nového občana. Teda takého, ktorý je partnerom k svojmu okoliu, a teda aj vo vzťahu k tým, ktorí sú šíriteľmi informácií a názorov ako takých na konkrétne problémy. Obidve strany sa vzájomne aktivizujú, aj keď, a to musím podčiarknuť, nikde na svete nejestvujú ideálne pomery. Všeobecná vzdelanosť a kultúra nevzrastajú, ba skôr naopak. Preto bude problém s pokrokom civilizácie. Odchovanosť detí a mládeže na počítačových hrách, filmoch plných hrubosti až násilia, "blokáda" voľnočasových aktivít absenciou financií - športu, telovýchovy a kultúry bude pre spoločnosť niekoľkokrát drahšia. Sponzori to nezachránia, potrebujeme systém, prijateľný hodnotový systém, a najmä idoly či príklady, osobnosti, ktoré budú vskutku inšpirovať. Také, ktoré budú porovnateľné so svetom.
Otázka znie : Ako je to teda s dnešným občanom, jeho ľudskými kvalitami ...? Bude platiť to rozprávkove, že dobro vždy zvíťazí nad zlom, a vôbec, budeme vedieť, čo je to dobro a čo zlo ...?!
III. kolo - záverečné
Dámy a páni, v ďalšej časti mám na mysli uviesť celý príklad situácií, ktoré sú hraničné a vysokonapäťové. Nielen u nás, ale aj v zahraničí...
Povedať o adresátovi, že je v nejednom prípade hlúpy, nie je veľmi taktické. Treba však ozrejmiť, čo je za týmto termínom. Predovšetkým, úroveň ich školských znalostí sa zastavila na prvom stupni. Odhadujem, že pri tretine dospelej populácie sa rovnajú rozsahu učiva piatej - šiestej triedy, ktorá však minimálne číta, nesleduje politický ani občiansky život v okruhu svojho pôsobiska, a je manipulovateľná: 1. existenčným a sociálnym strachom, 2. pod tlakom masy a 3. upnutím sa na subjekt, ktorý sľubuje takmer automatické zlepšenie životných podmienok. To je skupina našich adresátov, ktorá je rozhodujúca počtom a vnútorným presvedčením, že práve na jej hlase záleží, či niekto bude, alebo nebude. Jestvuje a do určitej miery je takmer neviditeľná. Formuje sa podľa okolností, čiže dosť nevypočítateľne. Také niečo sa nikdy nepáčilo bossom politiky. Módna je povinnosť pridať sa, nepreverovať obsah informácií, radšej uveriť... Na druhej strane tvrdiť a pripustiť si, že vás nepodporujú - nehlasujú za vás múdri - vzdelaní a kultúrni občania, ale občania s desiatnickým myslením, to by bolo niečo ako kyselina sírová na adeptov politiky. Inou otázkou je, že sme národnou masou, z ktorej chce byť väčšina na omyle, len nech nie je nepríjemný v dôsledkoch, či opájať sa nádejami, že raz musí byť lepšie.
Tolerancia je vlastnosť, ktorá sa nededí, a je, či sa nám to páči alebo nie, jedným zo základných stavebných kameňov pevnej plochy na realizáciu súčasných kritérií ľudských práv. Druhým je životná úroveň a tretím myslenie, povedzme, že akýsi strih toho, čo reprezentuje ľudské práva, ktoré sú zároveň povinnosťami v okolitých, a najmä v štátoch - mocnostiach či superveľmociach. Je takmer národnou tradíciou - ťarchou, a nie iba našou, že vždy s i hľadáme a tiež nachádzame vnútorného nepriateľa, s ktorým potom bojujeme. Spravidla je to vtedy, keď máme hospodárske a sociálne problémy, ale aj nedostatok ideálov, neveľmi silnú vieru. História nás presviedča o tom, že nejde o nič výnimočné, keď sa názory v určitých intervaloch dostanú na hojdačku. Z toho pohybu raz hore, raz v mŕtvom bode a potom raz dole by sa nám malo vyprofilovať to, čo je životaschopné aj v civilizačnom nečase a ujať sa v momente, keď sa zmenia podmienky. Ľudstvo aj národy, rôzne komunity majú od nepamäti myslenú hojdačku.
Z vlastnej skúsenosti potvrdím, že naša prinajmenej 19-ročná snaha na najrôznejších hospodárskych a spoločenských pozíciách, a osobitne na pôde Hospodárskeho klubu o vytvorenie bázy pre dialóg bez rozdielu politickej, resp. straníckej príslušnosti, a teda bez ohľadu na hodnotovú orientáciu, nikdy nevynášala dobré body. Protipóly sa raz viac, inokedy menej ohradzovali proti snahám o takéto fórum.
Povedal by som, dámy a páni, tak ako v minulosti, aj dnes máme občanov podľa zákona, ktorí si svoje práva vysvetľujú podľa svojho. Prakticky neakceptujú svoje povinnosti, okrem iného nechce sa im dodržiavať ústavné a ďalšie zákony, a vôbec právne normy nielen vo vzťahu k štátu, ale aj k obciam a spoluobčanom. V spoločnosti je vysoký stupeň agresivity, ktorý znamená asi toľko, že sa značná časť občanov necíti bezpečná a v podvedomí je pripravená na jej prejavy. Nemusíme ani hovoriť o vraždách, vybavovaní si účtov, bombách - nástražných systémoch, hrozbách, ale stačí vnímať, ako sa u nás rešpektujú trebárs pravidlá cestnej premávky. Úplne stačí sledovať televízny prenos z parlamentu, kde hrubosť a nekultúra z obidvoch táborov sa nepovažuje za nič výnimočné. Normálny občan štátu, pokiaľ sa rozhodne sledovať svojich zástupcov na rokovaní zákonodarného zboru, by tak mohol dospieť k záveru, že je to iba odraz reality v našej spoločnosti a "svetových trendov".
Dámy a páni, nerád sa venujem tým otázkam, ktoré sú čiastkové, pokiaľ sa dajú odstrániť ako komplexný problém. Mám na mysli aj občianske vedomie, ľudské práva aj mediálne zákony. Ako to spraviť, aby sme fungovali normálne a vyvarovali sa negatívneho exportu z vyspelejšieho sveta. Neostane nám nič iné, len sa sústrediť na to, aby výchova a vzdelávanie dostali prioritu, rovnako ako podmienky na voľnočasové aktivity. Bude nevyhnutné uvažovať o tom, ako trestať tých verejných činiteľov vrátane novinárov, ktorí klamali či uvádzali verejnosť do omylu. Keď uverejním niečo ako fakt, musím ho vedieť doložiť, a keď nie, tak si zaslúžim toto a toto. Už by mal nastať čas pravdy a postihu jej opaku. A príkladov je viac ako dosť. Okrem iného aj v súvislosti s holocaustom, ktorý vraj ani nebol, alebo je to všetko zveličené... Áno, Osvienčim je na neuverenie, tak tu bola, je a bude snaha o nových bojovníkov s fakľami ...
Ako na takéto momenty reaguje vaša organizácia ?