Fotogaléria podujatia 10. 12. 2002 - 2. časť


Až pri priamej konfrontácii

Jozef Uhrík, predseda predstavenstva VW Slovakia

(Z myšlienok vyslovených na 142. mítingu Hospodárskeho klubu, ktorý sa konal 10. decembra 2002.)


Keď ma zavolal Peter Kasalovský, že na klubovom mítingu sa bude hovoriť o otázkach etiky, morálky podnikateľského prostredia, tak najprv som tomu nechcel veriť, že taká téma by už mohla byť na pretrase. To ako pri dobytí Berlína, keby niekto bol tým obyvateľom ponúkal, aké záclony si majú dať. Takže najprv niekoľko slov o tej našej morálke. Rozdiel medzi morálkou a zákonmi je asi v tom, že morálka je, obrazne a de facto, viac ako zákony, ale nie automaticky. My sme sa však dodnes nedostali ešte ani do prvej fázy, keď treba poupratovať ruiny, ktoré stoja pred nami, a stonáme ako to nejde, a teda len vnímame, že sa nedodržujú zákony. Napriek tomu si myslím, že myšlienka dať priestor tejto otázke, aj keď svojím spôsobom možno ešte nie v tom správnom čase, je zrejme namieste a správna. Vedie ma k tomu nedávna skúsenosť. Dôležitosť dodržiavania zákonnosti si človek uvedomí až vtedy, keď sa dostane do priamej konfrontácie s ňou. Mal som úlohu zúčastniť sa na rokovaní investičného výboru Konsolidačnej, a. s., v ktorej sa sústredili úvery za vyše sto miliárd korún. Chcel som vedieť, čo v tom balíku vlastne je. Bol tam aj predstaviteľ zo zahraničia pán Lisakovský a predložil desať prípadov úverových zmlúv. Dopredu ma ubezpečil, že keď z tých desať vyberiem štyri, tak určite z tých štyroch dve budú hnojom. A skutočne, tak to aj bolo. V tejto etape, v ktorej sa nachádzame, boj o dodržiavania zákonnosti by sa mal stať prioritou. V poslednom období sme sa s Petrom Mihókom a s ďalšími snažili vytvoriť jeden front, ktorý by vlastne utvoril určitý tlak na úpravu zákonov, veď, keď sa ich za dva-tri roky prijme tristo, nemôžeme sa diviť, že niektoré sú z nich spotvorené. Ale v tejto etape, keď sme robili analýzu, vybrali sme tie najkrikľavejšie, a to je dvadsaťštyri plus ďalšie štyri nové zákony. Len ma mrzí, že zámer dať dokopy tímy z podnikateľov nevyšiel. Zostalo len osem spravodlivých, ktorí sa do nich pustili. Čiže, vyzerá to tak, že viac rozprávame ako konáme a do súbojov trebárs v záujme optimalizácie našich zákonov sa nám veľmi nechce. Treba však jasne povedať, čo je na tom-ktorom zákone zlé, definovať problém a potom vybojovať jeho zmenu. Chcem preto vyzvať túto komunitu, aby sme nezostávali len pozorovateľmi, ale v prvom rade sa pokúsili definovať problémy, ktoré nás tlačia. Netreba každý deň predsa zakladať dve nové podnikateľské organizácie. P. Kollárik zo Siemensu to nedávno výstižne vyjadril. Koľko my máme podnikateľských organizácií! A skôr, ako si urobíme poriadok v jednej organizácii, tak založíme novú. A všetky tie organizácie platíme, a pritom nemáme na zaplatenie expertov, ktorí nám urobia analýzy. Nebolo by správne, aby sme skĺzavali z princípu do situácie, že za všetko sú zodpovedné vlády. Sami si skutočne vytvárame stav, keď nefunguje právo, a pokiaľ sa nezomkneme a nevytvoríme predpoklady, aby sa veci nazývali pravým menom, a nebudeme vylučovať spomedzi nás ľudí, ktorí k nám nepatria, tak sa nepohneme z miesta. Politici nám v posledných voľbách ukázali, že delenie nikam nevedia. Úspech majú tí, ktorí sa spájajú, inej cesty asi niet. Čiže, v prvom rade zákonnosť a potom sa dostaneme k morálke a k etike.
Hospodársky denník, 17. decembra 2002


Ide o povesť a dôveryhodnosť

Ľuboš Lopatka, generálny riaditeľ KAPPA Štúrovo, a. s.

Sú otázky, na ktoré hľadať odpovede je skutočne ťažké a zdĺhavé. Najmä ak ide o zásadné otázky, ktoré formujú vnímanie krajiny ako takej. Otázka "ako otupiť korupciu" je z kategórie zásadných a pre Slovensko nanajvýš aktuálnych. V hre je totiž povesť a dôveryhodnosť krajiny, čo je v súčasnej silnejúcej medzinárodnej spolupráci dôležitá devíza. Verejnosť vníma korupciu zväčša ako prijímanie a dávanie úplatkov, prostredníctvom ktorých si korumpujúci zabezpečuje od korumpovaného tovar alebo služby, ktoré by inak nezískal, alebo získal iba ťažko. Takto je rozšírená najmä korupcia vo verejnom obstarávaní, pri získavaní povolení, licencií, dotácií - teda všade tam, kde tomu systém nepriamo vytvára podmienky. Korupcia je v každom prípade širší pojem, ktorý v sebe zahŕňa úplatkárstvo, zneužívanie právomocí, postavenia, spreneveru verejných prostriedkov či klientelizmus. Vzniká najčastejšie vtedy, ak neexistujú pravidlá, ak sú v nich medzery či nedostatky, ak ich dodržiavanie nie je striktne sledované, alebo je zahalené rúškom informačnej bariéry. Nejasnosť a neprehľadnosť pravidiel, zákonov a noriem vytvára priestor na subjektívny výklad noriem, ktorého výsledkom je manévrovací priestor na korupčné správanie. Korupcia je ako burina, ktorá má tendenciu objaviť sa a rozrásť všade tam, kde nachádza živnú pôdu. Hovorí sa, že je to problém starý ako ľudstvo samo a objavuje sa všade tam, kde rozhodovanie do istej miery závisí od subjektívnej vôle, a tam, kde je možné zneužiť postavenie.
Je dôležité uvedomiť si, že korupcia má nielen ekonomické a sociálne dôsledky (vedie okrem iného aj k poklesu investícií), ale v každom prípade aj širšie politické dôsledky. Sprievodným znakom výraznej miery korupcie je nedôvera v štát. Je zlé a pre spoločnosť škodlivé, ak sa spochybňuje vláda zákona, ak sa vymožiteľnosť práva odvíja od výšky konta zúčastnených strán. Dôsledkom nerovnosti pred zákonom klesá morálka a rastie kriminalita, ktorá má za chrbtom skorumpovanú súdnu moc. Takto získané výhody v konečnom dôsledku nevedú k sile a kreditu spoločnosti, skôr k jej morálnemu úpadku a deformácii. Stačí zopár príkladov. Korupcia sa odvíja aj od všeobecnej kultúry spoločnosti. Podľa indexu Transparency International je úroveň korupcie najnižšia v Škandinávii. Krajiny strednej Európy, presnejšie krajiny V4 sa v rebríčku pohybujú podstatne nižšie, avšak veľmi blízko seba. Možno teda usudzovať na spoločnú historickú skúsenosť, ktorá formuje (možno výstižnejšie povedané deformuje) i samotnú kultúru týchto krajín a hodnoty, ktorými sa riadia v bežnom živote. Škandinávia, ktorá je príkladom transparentnosti verejného života a tokov verejných zdrojov, sa počas uplynulého storočia dokázala prepracovať z regiónu, odkiaľ sa kvôli chudobe emigrovalo, na región, ktorý má podľa indexu OSN najpriaznivejšie podmienky na život. Nasleduje Kanada, Nový Zéland, USA a krajiny Európskej únie, potom postkomunistické štáty strednej Európy. Na spodných priečkach tak v korupcii, ako aj v kvalite života sú diktátorské skorumpované režimy despotických vládcov. Štát, ktorý sa úzkostlivo drží rozhodovania o všetkom, stráca dôveru obyvateľov i sveta.
Vráťme sa však na Slovensko, do krajiny, na budúcnosti ktorej nám všetkým záleží a do krajiny, v ktorej je korupcia jedným z najväčších problémov. Na mieste je teda otázka, prečo sa korupcii u nás tak dobre darí? V prvom rade z dôvodu, že nie je trestaná a odsudzovaná. V našej verejnosti je korupcia azda najviac vnímaná v oblasti zdravotníctva, ministerstiev, colných úradov a školstva. Vypuklým príkladom je súdnictvo, ktoré s korupciou zápasí dá sa povedať odjakživa. Jedným zo základných pilierov právneho štátu je nezávislé súdnictvo, prostredníctvom ktorého zabezpečuje štát svojim občanom právo na spravodlivý a efektívny súdny proces. V takomto prípade však súdy a sudcovia majú byť nestranní a nezávislí. Práve nestrannosť a nezávislosť je právom občanov a zároveň aj zárukou rešpektovania základných ľudských práv a občianskych slobôd. Verejnosť však vníma slovenské súdnictvo z hľadiska nezávislosti, nepodplatiteľnosti, rýchlosti a efektívnosti práce i spravodlivosti súdnych rozhodnutí skôr negatívne ako pozitívne. Na tomto mieste by bolo potrebné zamyslieť sa nad možnosťou zníženia počtu okresných prípadne krajských súdov, nad možnosťou prípravy nového Občianskeho súdneho poriadku a Trestného poriadku, ktoré ani po početných novelizáciách nezodpovedajú v plnej miere súčasným potrebám. Zamyslenia hodné je aj možné sankcionovanie sudcov za
závažné chyby a za nečinnosť či zbytočné prieťahy, dôsledkom čoho by sa nezávislosť začala chápať ako zodpovednosť a nie privilégium. Mnohé ekonomické modely dokazujú, že korupcia znižuje efektívnosť národného hospodárstva, fungovanie štátnych inštitúcií, a tým aj úroveň národa. Platí tu zásada: veľa korupcie - veľa chudoby. A taktiež aj opačne, lebo chudoba a nízka životná úroveň = vznik korupcie. Preto by sme sa mali s cieľom zvýšiť životnú úroveň pustiť do boja sami. Väčšina občanov sa ku korupcii stavia apaticky, nevidia ju, prípadne ju vidieť nechcú. Ak sa občan rozhodne konať proti korupcii, dostane sa do začarovaného kruhu. V prvom rade sa ho zmocní strach zo stíhania, pomsty alebo zlej povesti, a ak sa aj napriek tomu rozhodne v danej záležitosti konať, často ho štátne orgány odradia a nepodporia. V prípade, že sa do prípadu úspešne pustia orgány činné v trestnom konaní, prípad uviazne pre nedostatok dôkazov, alebo sa ľudia rozhodnú zo strachu nesvedčiť. Aj keď sa občanovi podarí prebojovať cez všetky uvedené prekážky, má na konte niekoľko rokov života v strese a strachu, niekoľko nútených výletov na políciu či súdy a možno aj pokazenú povesť (nakoľko naša verejnosť takúto činnosť vníma skôr ako podraz a nie zásluhu). V každom prípade už dotyčný, pravdepodobne, nebude mať chuť čosi podobné v budúcnosti zopakovať.
Apatia a tolerancia ku korupcii nás však sťahuje dolu. Úplatky a korupcia ako taká prestanú byť všednosťou až vtedy, keď sa za rýchle vybavenie povolenia, zápisu (myslené napríklad do obchodného registra?) a poskytnutie služby bude platiť legálne. V takomto prípade sa za služby dosiaľ poskytované "bezplatne", bude platiť oficiálne a občan bude právom očakávať korektný prístup. Ak chcú ľudia cítiť v tomto smere zlepšenie, musia trvať na sprehľadnení systému, transparentnosti a zásadovosti verejnej sféry, ako aj zlepšení komunikácie regulačných orgánov s verejnosťou. Asi najviac korupciou postihnutá oblasť je oblasť dotácií. Odmietnutý žiadateľ najčastejšie nedostáva informáciu o dôvode zamietnutia, ani informáciu o zamietnutí. Z tohto pohľadu sa potom poskytovanie dotácií javí ako vysoko
anonymný proces, informačne neprehľadný a legislatívne slabo zvládnuteľný. Náprava sa črtá v sprehľadnení a nastolení presných a dopredu známych kritérií, pričom každý žiadateľ bude mať k dispozícii rovnakú dotáciu na jednotku či projekt. Jedným z účinných odporučení by mohla byť aj minimalizácia inštitúcií rozdeľujúcich dotácie. Obdobným problémom, na pôde ktorého sa rozmáha korupcia a klientelizmus ruka v ruke, je oblasť licencií, kde je badateľná nedostačujúca systematická centrálna kontrola, ako aj oblasť certifikácie, kde je na mieste otázka, či spotrebiteľa má chrániť zákon alebo úrad. Jednoznačne by priam feudálny pocit výnimočnosti, neohroziteľnosti a všemocnosti mnohých štátnych úradníkov mal byť potlačený a takíto úradníci by mali byť posudzovaní ako nehodní verejnej služby. No zmeniť myslenie ľudí sa nedá nasilu. Jednou z ciest však môže byť cesta pozitívnej skúsenosti. Ak bežní ľudia v každodennom živote budú cítiť, že sa oplatí vystupovať transparentne, ak budú vidieť, že "tí hore" už začali a na úradoch sa budú stretávať s ústretovosťou, máme nádej, že miera korupcie sa zníži a dôvera ľudí i zahraničia v náš štát sa zlepší.
Rád by som tieto myšlienky vztiahol na prostredie, ktoré dôverne poznám. Vo firme Kappa Štúrovo sa riadime zásadami, ktorými deklarujeme náš postoj ku korupcii a etike ako takej. Po vstupe zahraničného kapitálu v podobe švédskej spoločnosti AssiDomän do bývalých Juhoslovenských celulózok a papierní v roku 1997, sa postupne zmenila aj podnikateľská etika našej firmy. Ako príklad môžem uviesť vzrast úrovne firemnej kultúry, ktorá je úzko spätá so správaním sa podľa
etického kódexu, ktorý podpisuje každý zamestnanec v deň nástupu do firmy. Každý zamestnanec vrátane manažmentu sa zaväzuje dodržiavať zásady etiky a morálky, pričom sa principiálne odmietajú krádeže a odcudzovanie čohokoľvek z pracoviska či z areálu firmy, podvádzanie, klamstvo a nečestné správanie, prijímanie a dávanie rôznych foriem darov, úplatkov a protislužieb, ako aj všetky formy zneužívania funkcie, pracovnej pozície a dobrého mena firmy vo svoj prospech. Zamestnanci v pracovnom styku komunikujú jasne a jednoznačne, informácie nezadržiavajú, nezamlčujú, ani neskresľujú. Každý zo zamestnancov, vrátane manažmentu nosí menovku, podľa ktorej je kedykoľvek ľahko identifikovateľný. Kontinuálne sa snažíme vytvárať priaznivé prostredie aj prostredníctvom vnútrofiremnej komunikácie. Zamestnanci sa k sporným otázkam môžu vyjadrovať v podnikovom mesačníku, kde v rubrike Čierna skrinka prichádzajú s podnetmi, prípadne spornými otázkami, na ktoré hľadajú odpovede u kompetentných vedúcich zamestnancov. Vedia, že dostanú odpoveď na akúkoľvek otázku. Transparentné vnútrofiremné vzťahy oceňuje aj súčasný zahraničný vlastník, nadnárodná spoločnosť Kappa Packaging, so sídlom v holandskom Eindhovene. Ak každý z nás prispeje aspoň malou mierou k tomu, aby sa korupcia na Slovensku ochromila, je možné, že
dosiahneme cieľ, ktorý od nás čakajú nielen občania, ale aj štáty Európskej únie. Vysoká úroveň korupcie totiž vrhá nepriaznivé svetlo na štát aj v súvislosti s integráciou do EÚ. S cieľom zlepšovať boj proti tomuto nešváru by Slovensko malo vykonávať predovšetkým dôsledne svoje akčné plány, striktne uplatňovať existujúcu a prijať naplánovanú legislatívu. Ďalej posilniť administratívne kapacity a koordináciu medzi orgánmi činnými v trestnom konaní, orientovať sa na represiu a predovšetkým principiálnosť na všetkých úrovniach. Transparentnosťou neformálnych vzťahov sa postupne dosiahne minimalizovanie korupcie, čo bude v konečnom dôsledku viesť k zvýšeniu investícií. Dúfajme teda, že sa nám spoločnými silami podarí korupciu ak aj nie úplne "vyhubiť", tak aspoň podstatne eliminovať. Je to dlhá cesta a treba k nej veľkú mieru trpezlivosti. Ale iná cesta k prosperite a vyššej kvalite života nevedie.
Hospodársky denník, 9. decembra 2002


Korupcia ako životný štýl

Alexander F. Zvrškovec

Nezávidím našim politikom. Sú reprezentantmi spoločnosti, ktorú okolitý svet považuje za skorumpovanú a dáva nám to aj patrične najavo. Niet príhovoru z EÚ, v ktorom by nám nepripomenuli nutnosť niečo proti tomuto stavu podniknúť. Prirodzený strach dnešných členov EÚ z toho, že budú našou korupciou nakazení, je celkom opodstatnený. Je vysoko pravdepodobné, že ak človek nakazený napríklad chrípkou príde do styku s ľuďmi, ktorí takúto chrípku ešte nemali, nakazí svoje okolie. Do akej miery je naša korupcia nákazlivá ako chrípka alebo do akej miery je možno takejto nákaze predísť prevenciou, je dnes iba rétorickou otázkou. Faktom je, že korupcia je u nás hlboko zakorenená a že jej korene siahajú ďaleko do stredoveku.
Práve v tomto roku vyšla knižka Stredoveké Slovensko, ktorej autorom je Matúš Kučera. Autor opisuje obdobie od roku 450 do roku 1526. Okrem spoločného pohľadu na dátumy korunovácií, bitiek a iných udalostí z tohto obdobia mám celkom iný pohľad na túto dobu. Začnem koncom toho, čo by sa dalo nazvať experimentom Česko, Poľsko, Uhorsko a slovenského vtedajšieho spoločenského usporiadania. V roku 1526 ukončil sultán Sulejman svojím víťazstvom pri Moháči naše tzv. stredoveké dejiny. Kvalitu našej vtedajšej spoločnosti najlepšie opísal v júli 1526 pápežský legát, ktorý pri návšteve Uhorska napísal: "Musíme otvorene vyznať, že táto krajina nie je schopná brániť sa a je vydaná na milosť nepriateľa. Aj z vojny vyjde tak, ako si to bude želať nepriateľ... Kráľ je v takej situácii, že často nemá čím uhradiť výdavky na svoju kuchyňu, magnáti sa svária medzi sebou a šľachta je rozbitá do mnohých proti sebe stojacich skupín. Môžu iba začať vojnu, a tá sa skončí ich porážkou." Kráľ Čiech a Uhorska sa z bitky už nevrátil a sultán nám zlepšil genetiku tým, že tých, ktorí išli do nepremyslenej a nepripravenej bitky, dal popraviť.
Keď si dobre prečítame list pápežského legáta a preskočíme o päťsto rokov dopredu, tak vidíme obraz krajiny veľmi podobnej dnešnému Slovensku! Slabé štátne financie, žiadna ekonomická sila a rozhádaná spoločnosť. Ešte šťastie, že Turkov nepustili do EÚ v tom istom kole ako nás.
Stredovek bol zaujímavý tým, že samozvaní vladári sa bili s inými, im podobnými. Na to potrebovali tak šľachtu, ako aj cirkev. Vladári sľúbili vždy viac, ako mohli dodržať. Šľachta klamala vladárov a cirkev hlásala mier a pokoj, ale až po smrti. Všetci, ktorí chceli niečo dosiahnuť, si boli vedomí potreby vzdelania, peňazí a spojencov. História stredoveku je históriou tých, ktorí sa o niečo pokúsili a prežili. Kronikári víťazov, ale aj mnísi a neznámi pisatelia nám zanechali historické fragmenty tejto doby. Každý hrdina sa na niečom priživoval, niekoho podviedol a niekoho zradil. Výnimkou nie sú ani Rastislav, Svätopluk alebo Matúš Čák Trenčiansky. Všetci vždy bojovali za to, aby im alebo tým, s ktorými mali niečo spoločné, boli udelené privilégiá, ktoré iní nemali. Najlepšie bolo, keď takého privilégiá potvrdil ten či onen panovník písomne. Kráľom potvrdzoval privilégiá pápež, šľachte kráľ atď.
Moderná európska spoločnosť je postavená na predstave o rovnosti ľudí pred zákonom a na predstave o tom, že každý môže byť strojcom svojho blahobytu. Voľná hospodárska súťaž a postih monopolov sú kľúčovými úlohami, ktoré štát musí zabezpečiť. Hlasovacie právo má dnes každý bez ohľadu na to, či je bohatý alebo chudobný. Ústava Slovenskej republiky je dokumentom, v ktorom potvrdzujeme tieto hodnoty. Napriek ústave a nášmu snaženiu, aby to v skutočnosti aj tak bolo, to tak nie je.
Je historickým faktom, že sme dodnes nepostavili pomník sultánovi Sulejmanovi, že nás zbavil ľudí, ktorých charakterovou vlastnosťou bolo, že sa na nich nedalo spoľahnúť. Naopak, postavili sme pomník Jánošíkovi aj napriek tomu, že bol obyčajným zlodejom. Bol tiež iba jedným z tých, ktorým to nevyšlo? Alebo sme chorobnými obdivovateľmi tých, ktorí svoje výsledky dosahujú krádežou, násilím a podvodom? Určite existuje tisíc odpovedí na tieto otázky a určite nikto nikdy nebude vedieť, ktoré sú správne. Podľa mňa má však každý z nás právo, ak už nie povinnosť, voľby svojej cesty. V dnešnej spoločnosti sme sa rozhodli, že časť prostriedkov odovzdáme vo forme daní na to, aby veci spoločného záujmu mohli byť financované. Tí, ktorých sme si zvolili, môžu s týmito prostriedkami narábať v náš prospech. Máme možnosť vymeniť vedenie štátu bez toho, aby sme ich museli popraviť a máme tiež možnosť zvoliť také vedenie, ktoré výšku daní upraví podľa potreby. Napriek všetkým týmto možnostiam novoveku máme celý systém presiaknutý korupciou. Sultánovi sa jednoducho nepodarila naša genetická úprava
alebo ani genetickou úpravou nebolo možné zmeniť vplyv prostredia na náš spôsob života. Podľa môjho názoru spoločnosť riadime na základe pravidiel z raného feudalizmu.
Moji kolegovia, ktorí sa aktívne zúčastnili na živote v komunistickom svete, sa domnievajú, že sme sa vrátili do raného kapitalizmu, s čím ja vôbec nesúhlasím. Raný feudalizmus (stredovek) je obdobím s rýchlou výmenou tých vládcov, ktorí sa nevedia dohodnúť so šľachtou. Tu niekde je základ našej historickej deformácie. Ale veď my dnes šľachtu nemáme! Alebo áno? Určite áno! Ak definujeme šľachtu ako spoločenskú vrstvu s privilégiami, ktoré prislúchajú iba im a ktoré sú potvrdené v zákone, tak nepochybne môžeme definovať reinkarnáciu stredoveku do dnešnej reality.
Začnem s kolektívom právne vzdelaných ľudí, ktorí, či už ako advokáti alebo komerční právnici majú legislatívne výhody, ktoré sú neprimerané v moderných spoločnostiach. Odmena za ich prácu sa nezabezpečuje dohodou, ale je regulovaná vyhláškou. Nie obsah právneho sporu, ale suma, o ktorú ide, je základom ich odmeny. Tento princíp dnes platí pre notárov, exekútorov atď. Nemôžem nespomenúť jedného z nich, ktorý nedávno ako predseda strany kandidoval vo voľbách a ktorý po volebnom neúspechu horí za boj proti korupcii. Robert Fico je toho názoru, že malé úplatky nie sú problémom a že sa treba koncentrovať na veľké ryby. Neviem, či má dcéru, ale ak áno, tak by som rád videl tú situáciu, keď mu oznámi, že pravdepodobne je trochu tehotná, ale že to nie je taký veľký problém, aký majú tie kamarátky, ktoré sú celkom tehotné. Jeho názor nie je ničím výnimočný, ba naopak, odzrkadľuje naše dnešné reality. Mal by som teraz menovať iné spoločenské skupiny, ktoré na základe svojho vzdelania alebo spoločenského postavenia majú také výhody, že tieto sú garantované štátom.
Feudálne usporiadanie sa u nás zachovalo vďaka komunistickej diktatúre a moderná demokracia nikdy nebola reálnym cieľom existujúcich politických strán. Je patetické, keď sa pozeráme na politikov, ktorí sa zo dňa na deň premieňajú na feudálov. Ešte horšie je, ak spoločnosť v zákonodarnom procese potvrdzuje nerovnováhu medzi ľuďmi, ktorí patria do rozličných spoločenských skupín. Táto nerovnováha je živnou pôdou pre korupciu a zároveň lákadlom pre tých, ktorí sú presvedčení o funkčnosti takéhoto modelu. Nachádzame sa v slepej uličke a naša spoločnosť je ukážkou systémového zabezpečenia potreby tzv. sprostredkovateľov. Všetko sa tu dá zariadiť! Podľa môjho názoru máme na Slovensku dva typy korupcie. Prvou a najzávažnejšou formou je korupcia systémová, ktorej prejavom sú zákonom definované privilégiá pre rôzne profesijné skupiny. Dôsledkom tejto formy korupcie je znefunkčnenie tak spoločenského, ako aj podnikateľského prostredia. Ďalším dosahom je nízka konkurenčná schopnosť podnikov a nefungujúca verejná správa. Druhou formou korupcie je korupcia spontánna (individuálna), ktorej základňu tvoria tí verejní zamestnanci, ktorí dokážu ovplyvniť proces verejného obstarávania. Boj proti tejto forme korupcie je záležitosťou tak polície, ako aj tých reprezentantov dodávateľov, ktorí obohacujú svoje ponuky aj poskytovaním výhod pre tých, ktorí o týchto ponukách rozhodujú.
Kapitalizmus je spoločenské usporiadanie, ktoré umožňuje každému podnikať za rovnakých podmienok. Minimálne túto ambíciu by sme mali mať, ak chceme obstáť v európskej a vo svetovej konkurencii a chceme zabezpečiť funkčnosť trhového mechanizmu. Určite by sa dali napísať knihy o tom, čo schválil minister pôdohospodárstva krátko pred prehratými voľbami počas posledného týždňa vo svojom úrade. Mojou ambíciou nie je sledovať jednotlivé prípady, či už systémovej alebo individuálnej korupcie. Ak však premiér nezakročí proti týmto praktikám, bude určite považovaný za ochrancu našej tradície a spolu s Lukašenkom a Kravčukom budeme pozerať na EÚ ako na krajiny, ktoré nás napriek našej úprimnej snahe vysvetliť im, že korupcia u nás nie je väčšia ako u nich, nepochopili.
Hospodársky denník, 10. decembra 2002


Zmysluplný rámec členstva

Arpád Demko
(Autor bol generálnym riaditeľom SPP, š. p., v rokoch 1992 - 1997, v súčasnosti je konzultantom v odbore plynárenstva a naftového priemyslu. Bol ocenený výročnou cenou Hospodárskeho klubu Zlatý biatec 1997. Jeho príspevok je z celoklubovej diskusie na tému Nevyhnutnosť celoeurópskej integrácie z 10. decembra t. r.)

Prístupový proces sa končí a vstup Slovenskej republiky do Európskej únie sa stáva realitou. Manažéri v subjektoch previazaných so zahraničím nemajú dôvod sa vzrušovať. Ide skôr o väčšinu, teda o vlastníkov a manažérov, nazvime ich podnikateľov, slovenských subjektov, pre ktorých sa otvorí EÚ, ale budú produkovať v slovenskom prostredí. Problém priblížim na reálnom príklade. Po rozdelení federácie sa slovenské plynárenstvo, dovtedy operujúce na slovenskom trhu, stalo aj tranzitnou spoločnosťou. Z večera do rána sme boli zodpovední za nepretržité zásobovanie, vtedy ešte viac ako tretinového trhu, najvyspelejších štátov západnej Európy. Tento štátny a slovenský podnik sa musel naučiť plniť kontrakty s európskymi požiadavkami v slovenských podmienkach.
Nebolo to až tak ťažké učenie, ale, bohužiaľ, v tom je tá chyba! Vysvetlím prečo. Vyrovnať sa v technickej vybavenosti a zručnosti v ovládaní plynárenskej techniky bola pre Slovákov úloha zvládnuteľná za 2 - 3 roky vrátane stratégie ďalšieho rozvoja a EÚ ju bez výhrad akceptovala. Horšie to bolo s druhou časťou zvládnutia problému, so zákazníckou orientáciou firmy. Myslenie a správanie ľudí súvisí so spoločenským prostredím, okolím, v ktorom pracujú a žijú. A práve toto spoločenské prostredie bude nevyhnutné zmeniť. Podľa môjho názoru cesta zmeny k plnohodnotnému príslušenstvu k EÚ vedie cez politiku. Tá musí vytvoriť zmysluplný rámec od modernej ústavy, zákonov, ktoré konštantne zlepšujú právne prostredie a fungujúci súdny systém. Podnikatelia nevyhnutne potrebujú prostredie s dobre a systémovo pracujúcou štátnou správou, napríklad v oblastiach katastra, verejného obstarávania, licencií a certifikácií. Razantným riešením týchto úzkych miest možno výrazne obmedziť korupciu v hospodárskom živote. Podstatne jednoduchšie sa podniká v prostredí upravenom systémom štandardov - pravidiel, kde nie je "prijímateľ" úplatku a nemá kto dávať úplatok.
Pri snahe o účinnú integráciu, a predsa o tú účinnosť nám ide, dôraz treba klásť na minimalizáciu štátneho vlastníctva. Aby sme si rozumeli, zlé je, keď štát hospodársky subjekt "riadi". Štátna ingerencia sa dá upraviť podmienkami tendra a následne predajnou zmluvou. Rešpektovanie vlastníckych práv u subjektov, ktoré vedia preukázať dynamický rozvoj, zabezpečujú zamestnanosť a "zlí" vlastníci sú už následkom predchádzajúcich nedostatkov. Stíhať by mali tých, čo zapríčinili platobnú neschopnosť konkrétneho subjektu. Ide o to, aby sme uviedli do života radikálnu daňovú reformu s rovnou sadzbou dane z príjmu. Bola by ľahko kontrolovateľná a vymáhateľná. Neboli by potrební daňoví poradcovia, mohli by sa preorientovať na manažovanie projektov z eurofondov, konkurzné konania zmeniť na procesného vybavovateľa rýchleho súdneho rozhodnutia vo veci zmeny majiteľa, a nie na zničenie podnikateľského subjektu. Ak niekto predsa vo firme zapríčinil, že nemajú na zaplatenie dlhov, to ešte nemusí znamenať, že nevedia vyrábať a predávať. Málokedy sa totiž novým vlastníkom podarí bez zbytočne vložených prostriedkov obnoviť výrobu a získať na trhu stratené pozície, zrušenie daní zo zisku, ak je výnos reinvestovaný do domáceho súvisiaceho hospodárstva a peniaze idú do vytvárania pridanej hodnoty podkapitalizovanej hospodárskej jednotky. To najdôležitejšie je v záujme proporcionálneho rozvoja krajiny decentralizovať štátnu správu a systémovo dobudovať samosprávu. Bez výrazného obmedzenia prerozdeľovacích procesov sa nikdy nemôžeme stať rovnocennými žiadateľmi podpory z eurofondov. Princíp, keď štátni úradníci zabezpečujú len centrálne riadený servis, že rozum musí dodať región, je nevyhnutnosťou.
Hospodársky denník, 16. decembra 2002


Korupcia, čo s ňou?

Pavol Prokopovič, minister MDPT SR

(Z poznámok pre diskusiu, v ktorej nemohol vystúpiť pre schôdzu NR SR)
Je pre mňa cťou, že ste ma pozvali na rokovanie Neformálneho ekonomického fóra - Hospodárskeho klubu, ktorý už desať rokov, aj vďaka excelentným osobnostiam európskeho a svetového biznisu, má prestížne postavenie. Zachytáva hospodárske i spoločenské dianie u nás doma, v Európe i vo svete. Som úprimne rád, že som dnes medzi vami.

Dnešná pracovná téma o korupcii nie je pre mňa vôbec ľahká. Napriek tomu sa pokúsim definovať z nej niekoľko východísk. Keď som nastúpil do funkcie ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií, masmédiá charakterizovali tento rezort ako škandálmi najviac postihnutý. Dodnes denne pociťujem dozvuky rôznych predvolebných mediálnych káuz, či už tendra na ľahké motorové jednotky alebo udeľovanie licencií atď. Negatívny postoj verejnej mienky ku korupcii sa začal stupňovať najmä začiatkom októbra, keď Európska komisia vo svojej správe vyjadrila „vážne znepokojenie“ z korupcie na Slovensku. Napriek tomu si myslím, že situáciu netreba natoľko dramatizovať. Transformujúce sa krajiny musia v rovnakom čase zároveň čeliť akútnym problémom, ale musia mať odvahu pozerať sa do budúcnosti. A k tej odvahe patria aj priority, ktoré pre našu vládu vyplývajú z programového vyhlásenia. Kladú si za cieľ vo všetkých rezortoch znížiť korupciu, zefektívniť využívanie zdrojov z fondov Európskej únie a dokončiť potrebné reformy v hospodárstve krajiny.

V rezorte dopravy, pôšt a telekomunikácií medzi priority patrí: vytvoriť priestor na konkurenciu v železničnej doprave, liberalizovať poštový trh, podporiť proces internetizácie Slovenska a liberalizovať telekomunikačné služby. Riadenie takého rozsiahleho rezortu je pre mňa osobnou výzvou. Po štyroch rokoch by som rád ukázal voličom dobré výsledky. Napríklad aj v budovaní diaľnic, kde predpokladám, že zapojíme do výstavby aj súkromné investície tak, ako je to bežné v každej ekonomicky a politicky vyspelej krajine. Nielen na udržanie súčasného tempa, ale aj na jeho zvýšenie. Aktívne by som chcel vstúpiť tiež do rozvoja leteckej prepravy, do kombinovanej dopravy, ale aj do informačných systémov a podobne. Okolo týchto zámerov a úloh sa točí nemalý kapitál, teda aj množstvo možných podozrení na korupciu. Korupciu však možno chápať ako filozofický fenomén, týka sa nielen etiky jednotlivca, ale jej široké spektrum zasahuje aj do politiky ako takej. Nechcem zjednodušovať problém, ale uvediem dva pohľady na korupciu. Ktorýsi aforista povedal, že každý z nás je skorumpovateľný záleží len od výšky honorára, to je tá vtipnejšia stránka „morálky“. Realita je však v tom, že korupčné škandály boli vždy, len sa o nich verejne nehovorilo tak, ako dnes. Mojou úlohou je konať tak, aby korupcia v mojom rezorte nemala miesto, a tým nebude ani príležitosť o nej hovoriť. Ako však na to?

Minister musí vzhľadom na organizačnú štruktúru, keďže priamo riadi riaditeľov sekcií, vystupovať aj ako koordinátor, ale zároveň musí byť tiež schopným manažérom a uskutočňovateľom projektov. Popritom by mal byť aj úspešným politikom. Keby som nemal konkrétnu predstavu o úlohách, ktoré treba v rezorte uskutočniť, chod ministerstva by bol čisto len administratívny. Ak riadiace, rozhodovacie procesy nie sú jasne definované a existujú tzv. zóny alebo zdroje neistoty byrokratických inštitúcií a absentujú jasné kritériá, vzniká voľnosť interpretácie pri rozhodovaní a teda aj priestor na korupciu. Ja sa však usilujem pôsobiť ako dobrý manažér, a preto vo všetkých dôležitých krokoch presadzujem transparentnosť. Som presvedčený, že práve transparentnosť je najvýznamnejším protikorupčným prvkom. Presadzujem, že transparentnosť treba vniesť nielen do obsadzovania rozhodujúcich manažérskych postov, ale aj do štátnych zákaziek, do uverejňovania podmienok udeľovania licencií atď. Vládny program boja proti korupcii doteraz nebol zlý. Treba ho však lepšie naplniť. V minulom období sa pripravilo viacero systémových aj legislatívnych zmien, ktoré nie vždy boli reflektované v médiách. Pred nami je ešte veľa práce, a preto bude dobré, keď boj s korupciou bude pokračovať. Konkrétne v rezorte dopravy, pôšt a telekomunikácií je o. i. otvorená otázka nezávislosti Telekomunikačného úradu. Do akej miery je tento úrad nezávislý, ak ho legislatívne riadi ministerstvo? Podobná otázka môže nastať aj v oblasti Slovenských telekomunikácií či Slovenských aerolínií. Štát je akcionárom v týchto spoločnostiach. Nuž a tieto otvorené otázky treba raz zodpovedať a jasne uzavrieť. Verím, že to bude naša vláda, ktorá nekorupčným - transparentným spôsobom potvrdí svoju schopnosť rozhodovať správne a dobre.
Hospodársky denník, 13. decembra 2002


Fotogaléria podujatia 10. 12. 2002


Nevyhnutnosť európskej integrácie

Ján Blcháč, generálny riaditeľ Liptovská mliekareň, a. s.

Odvetvie spracovania mlieka patrí v rámci potravinárskeho priemyslu a v podmienkach Slovenska medzi jedno z najrozhodujúcejších z pohľadu pravidelného donora finančných prostriedkov pre poľnohospodárov i z pohľadu produkcie zdravotne veľmi dôležitej zložky výživy - mliečnych produktov. Všetci si veľmi dobre uvedomujeme, akým zložitým procesom transformácie slovenský mliekarenský priemysel za uplynulé viac než desaťročie prešiel.
Z pôvodne centralizovane riadeného systému sa rozdelil na tri krajské podniky. Ich bývalé závody boli následne transformované na samostatné podnikateľské subjekty. Krátko na to navštívili Slovensko experti z Európskej únie a vyslovili prognózu, že v podmienkach trhovej ekonomiky vystačíme s piatimi-šiestimi veľkými mliekarenskými spoločnosťami.
Jeden a pol roka pred oficiálnym termínom vstupu Slovenska do Európskej únie a práve v čase, keď vrcholia vyjednávania SR aj v kapitole poľnohospodárstvo, môžeme konštatovať, že pripravenosť väčšiny slovenských mliekarských podnikov na existenciu a ďalší rozvoj v podmienkach zjednoteného trhu je dobrá. Navyše sú k dispozícii ešte finančné zdroje z predvstupových fondov, ktoré v prípade optimálneho využitia môžu tomuto procesu spoločne a vlastnými zdrojmi podnikov či inými druhmi podpôr pomôcť.
Slovenské mliekarské podniky boli od začiatku uplynulého desaťročia pod mimoriadnym tlakom nielen nových podmienok z hľadiska preberania "podnikových funkcií" bývalými závodmi, ale boli zároveň podrobené veľmi náročnej kontrole rôznych inšpekčných inštitúcií, hlavne Štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Podniky predovšetkým exportné, boli nútené investovať desiatky miliónov korún, špecializovať sa a hľadať všetky zdroje na to, aby daným požiadavkám vyhoveli. Rôzne smernice EÚ, napríklad aj hygienické smernice 92/46, prípadne 93/43 boli medzičasom implantované do legislatívy a stali sa takto záväznými pre všetky podniky.
Všetko sa podriaďuje tomu, aby sa také citlivé produkty, akými sú syry, tvarohy, mlieko, mliečne dezerty či maslo produkovali v hygienicky bezpečných podmienkach a aby boli pre spotrebiteľa zdravotne bezpečnými. Hľadajú sa pritom aj nové formy tepelnej úpravy surovín tam, kde by sa mohli vyskytnúť čo len najmenšie náznaky kontaminácie.
Na Slovensku došlo v uplynulom období k výraznej redukcii počtu veľkých spracovateľských podnikov asi o tretinu. Ostatné sa špecializovali a modernizovali. Na podporu modernizácie mnohé využili financovanie zo Štátneho podporného fondu poľnohospodárstva a potravinárstva, obmedzených dotačných zdrojov, ale predovšetkým vlastné zdroje. Liptovská mliekareň získala v roku 1998 aj externé zdroje z tzv. Postprivatizačného fondu, ktorý bol vytvorený zo zdrojov EÚ, EBRD a Ministerstva hospodárstva SR. Tieto zdroje jej napríklad pomohli modernizovať proces prvotného ošetrenia mlieka a efektívnejšieho solenia syrov.
Medzičasom sa na Slovensku sformovalo niekoľko mliekarenských skupín ako súčasti nadnárodných spoločností. Už začiatkom deväťdesiatych rokov získala v spoločnosti Milex Bratislava majoritu rakúska spoločnosť Schärdinger (dnes Rajo, a. s.). Od roku 2000 prebiehajú ďalšie koncentrácie a na Slovensku sa objavujú ďalší investori z Francúzska, Nemecka, Rakúska, Talianska, Holandska, Libanonu a ďalší. Pritom sa obavy, že zaniknú tradičné slovenské výrobky a značky, nesplnili. Naopak, niektoré spoločnosti rozvíjajú najlepšie slovenské mliekarenské tradície, napríklad vo výrobe bryndze, rýchlejšie než v nedávnej minulosti. V mnohých prípadoch sa rýchlejšie uplatňujú nové metódy marketingu, distribúcie, predaja či vývoja nových produktov.
Pre slovenské mliekarstvo aj z hľadiska jeho začlenenia do európskeho konceptu je rozhodujúca produkcia syrov a v tom predovšetkým syrových špecialít. Výroba syrov na Slovensku bola v uplynulom období priaznivá s narastajúcou tendenciou 3787 ton v roku 1999, 5803 ton v roku 2000 a 6060 ton v roku 2001. Ceny domácich výrobcov syrov boli vo všetkých sledovaných rokoch nižšie ako ceny výrobcov v zahraničí v priemere o 36 %. Podobne aj naše vývozné kilogramové ceny syrov boli v priemere o 12 % nižšie ako ceny syrov, ktoré sme dovážali. Pri obchodovaní so syrmi sme dosahovali kladné saldo obchodnej bilancie, ktoré vzrástlo zo 446 mil. Sk v roku 1999 na 685 mil. Sk v roku 2001. Syry by mali aj naďalej zostať exportnou komoditou, pričom okrem EÚ, kde v rámci dohody o nulových dotáciách nebude možné exportné dotácie poskytovať, je potrebné podporiť vývoz do tretích krajín, a tak sa pripraviť na vývoz po vstupe do EÚ.
V týchto dňoch sa uzatvára výška produkčnej kvóty na mlieko pre SR. Predpoklad 1 040 000 ton mlieka je síce o niečo nižší, než sa pôvodne pri prepočtoch optimálnej spotreby počítalo, v nadväznosti na aktuálne existujúce prebytky a možnosti podpory ich vývozu do zahraničia, to bude asi maximum, čo je možné očakávať. Výzvou pre Slovensko pri využití možnosti výzvy začleniť sa do EÚ v sektore pôdohospodárstva (a tým aj mliekarstva) je potreba zúčastniť sa na diskusii o zmenách v Spoločnej agrárnej politike po roku 2007,v ktorej sa už budeme môcť uplatniť ako právoplatný člen.
V závere treba konštatovať, že možno reálne očakávať, že tradície slovenského mliekarstva sa vo významnej miere odrazia na európskom mliekarenskom trhu, ktorý je pre nás všetkých výzvou a príležitosťou zároveň. Predpokladajme, že sa budeme môcť v širšom meradle stretávať so slovenskými špecialitami a značkami v dôležitých miestach spotreby v EÚ.
Hospodársky denník, 12. decembra 2002


Zákony + súdy = korupcia?

Ivan Štefanec, generálny riaditeľ Coca-Cola Beverages Slovakia

Stále sa nachádzame v období, keď výraz podnikateľ neevokuje len pozitívne dojmy a som presvedčený, že je na nás všetkých, aby sme to zmenili. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme pred rokom založili Podnikateľskú Alianciu Slovenska (PAS). Je ojedinelá z dvoch dôvodov. Po prvé je to jediné spojenie podnikateľov a analytických kapacít tretieho sektora. Po druhé PAS sa po prvýkrát verejne vyjadruje k otázkam etiky v podnikaní a považuje neformálne, teda nepísané pravidlá správania sa za rovnako dôležité ako tie formálne, teda legislatívne predpisy. Poslaním PAS je zlepšovanie podnikateľského prostredia, a to zmenou formálnych aj neformálnych pravidiel. Je založená na piatich ideových pilieroch - etickosti, otvorenosti, principiálnosti, solidárnosti a zákonnosti. Vstúpiť do PAS môže ten podnikateľ či podnikateľský subjekt, ktorý sa verejne zaviaže dodržiavať tieto princípy. Už z toho, na čom je PAS postavená, je evidentné, že nám ide predovšetkým o pozdvihnutie podnikateľskej cti, zlepšenie podmienok pre podnikateľov a veríme, že tieto skutočnosti sa priamo prejavia vo zvýšení životnej úrovne všetkých občanov. Pravidelne monitorujeme hospodárske opatrenia vlády a podnikateľské prostredie. Z týchto analýz vyplýva, že aj keď sa podnikateľské prostredie stabilne mierne zlepšuje, čo je ovplyvnené predovšetkým stabilizáciou finančného trhu, dostupnosťou úverov a stabilizáciou menovej politiky, stále sú príležitosti na zlepšenia. Spočívajú predovšetkým v deficite verejných financií, nejednoznačnosti legislatívy, nevymáhateľnosti práva a pretrvávajúcej korupcii.
Z nedávno publikovanej Správy o stave podnikateľského prostredia vyplývajú rovnaké závery. Najväčšou bariérou na Slovensku je nestabilita a nejednoznačnosť zákonov, fungovanie súdov a korupcia. Najväčším výskytom korupcie je získanie zákazky
od štátnej inštitúcie, získanie dotácie, zápis do katastra nehnuteľností a získanie licencie alebo povolenia. Nedávno uverejnená správa o konkurencieschopnosti 80 krajín sveta, ktorú vypracovalo Svetové ekonomické fórum (za Slovensko mu bola partnerom PAS) konštatovala, že silnou stránkou Slovenska je najmä miera úspor, dostupnosť úverov a rozpätie úrokových sadzieb. Slabou stránkou je predovšetkým oblasť verejných inštitúcií, kde rozhodnutia zvýhodňujú len určité skupiny, nedostatočná nezávislosť súdov, slabá ochrana vlastníckych práv a opäť vysoká úroveň korupcie. Je teda jednoznačné, že s korupciou sa stretávame vo všetkých domácich aj medzinárodných hodnoteniach Slovenska (hodnotiaca správa EÚ nebola výnimkou). Aj keď nie je len slovenským špecifikom (Česko a Poľsko sú dokonca hodnotené ešte horšie), súčasný stav nás nijako nemôže uspokojovať. Veľmi často sa na otázku korupcie pozeráme len ako na výsledok správania sa jednotlivcov nečestným spôsobom. Čo je však príčinou? Som presvedčený, že keď minimalizujeme priestor pre netransparentnosť a subjektívne rozhodovania, minimalizujeme tým priestor pre korupciu. Keď budú zákony jednoznačné a rôzni úradníci si ich nebudú vykladať rôzne, minimalizujeme tým opäť subjektivizmus a zvýhodňovanie jednotlivca či skupín. Keď nebudú existovať "zázračné riešenia" cez "zázračné fondy", ktoré sú ideálnym priestorom pre korupciu, nebude existovať ani šanca zneužívať tieto prostriedky.
Za všetky mi dovoľte uviesť aspoň jeden príklad. Ide o takzvaný Recyklačný fond, ktorý vznikol Zákonom o odpadoch od 1. 1. 2002 na základe návrhu ministra Lászlóa Miklósa. Tento fond sústreďuje na svojom účte prostriedky, ktoré ku koncu októbra predstavujú sumu 630 miliónov korún, ale doteraz nevykázal ani jedno rozhodnutie na použitie týchto prostriedkov. Navyše pravidlá použitia vlastne neexistujú. Je jasné, že výsledkom rozhodnutia bude subjektivizmus, a teda že celé zázračné riešenie cez fond je ideálnym priestorom na korupciu. Ide o svetový unikát, keďže celý svet rieši problematiku životného prostredia na základe ekonomickej a ekologickej efektívnosti a princípov trvalo udržateľného rozvoja a nie na základe nazhromaždenia prostriedkov, ktoré potom budú nejasne rozdeľované. Je zahanbujúce, že aj keď drvivá väčšina podnikateľov takéto riešenie odmieta, ešte stále sú medzi nami takí, ktorí podporujú takéto úzke záujmy. Nenapadá ma iné vysvetlenie a iný dôvod podpory tohto korupčného podhubia než to, že jednoducho chcú podnikateľskú česť vymeniť za väčší príjem z fondu, ako doň vložia. Riešenie existuje vždy a je jednoduché. Zrušiť tento absurdný fond, ako sa to už dialo s mnohými, čo je potrebné hodnotiť kladne, ktorý diskriminuje domácich výrobcov a serióznych podnikateľov a riešiť príslušnú problematiku podporou separovaného zberu odpadu, čo už začali mnohí podnikatelia aktívne podporovať. Výsledky našich analýz i analýz Svetového ekonomického fóra sú jednoznačné - korupcia je pretrvávajúci jav v našej spoločnosti. Môžeme ju pomáhať odstraňovať tak, že budeme zreteľne pomenovávať vinníkov, že prijmeme dôsledný zákon o konfliktoch záujmov, ale predovšetkým tým, že jej budeme predchádzať kvalitnou legislatívou, ktorá bude jednoznačná a kde nebude priestor na rôznorodé výklady. No a, samozrejme, v neposlednom rade môžeme korupciu minimalizovať principiálnym dodržiavaním pravidiel hry, teda tým, ako sa správame. Historická poučka nám tiež hovorí o tom, že rýchlejšie sa rozvíjali také krajiny, kde sa jednoducho ľudia k sebe slušnejšie správali. Podnikateľská česť sa ani nedá získať ináč, len dodržiavaním formálnych a neformálnych pravidiel hry a, samozrejme, aj podporovaním tých, ktorí tieto pravidlá dodržiavajú. Verím, že ich na Slovensku bude stále viac a že to povedie nielen k zlepšeniu podnikateľského prostredia, ale v konečnom dôsledku aj k zvyšovaniu životnej úrovne všetkých obyvateľov.
Hospodársky denník, 12. decembra 2002


Dopad poslaneckého amaterizmu

Peter Višňovský, predseda predstavenstva a generálny riaditeľ, Pastorkalt, a. s., Nové Zámky

Myslím si, že je veľmi náročné v dnešný deň doslova pár hodín pred kodanským zasadnutím na našom stretnutí povedať niečo nové. Som toho názoru, že v tejto sále sme všetci presvedčení o skutočnej "nevyhnutnosti" európskej integrácie. Dovoľte mi, aby som sa na túto tému pozrel z môjho pohľadu manažéra, spolumajiteľa a. s. Pastorkalt. Firmu sme založili spolu s talianskou spoločnosťou Pastorfrigor, ktorá je jedným z lídrov v oblasti výroby chladiacich zariadení pre rôzne druhy obchodov, supermarketov. Vytvorenie spoločného podniku malo za následok odovzdanie know-how v podobe obrovských skúseností a šancu pre nás rýchlo sa zdokonaliť vo veciach podnikania, ktoré sa u nás len začalo udomácňovať. Boli to neoceniteľné skúsenosti a spojením s našou snahou, pracovitosťou, ako aj technickou vyspelosťou prináša úspešnosť našej akciovej spoločnosti. Jedným z výsledkov bolo, že od licenčnej výroby sme pred rokom prešli a začali vyrábať vlastné výrobky, s ktorými začíname získavať úspechy na svetových trhoch. Dosiahli sme, neskromne si dovolím povedať, lepšie technické a ekonomické parametre ako náš partner. Sú základom úspešného predaja. Momentálne už exportujeme do približne 15 štátov, od Austrálie počnúc, Anglicko, Írsko, Nemecko, Taliansko, Rusko, Ukrajina, Rumunsko a ďalšie sú našimi stálymi zákazníkmi. V súčasnosti export dosahuje približne 80 % z produkcie. Tento rozvoj je konkrétne výsledkom spoločnej práce, táto miniintegrácia z pohľadu našej spoločnosti hrala rozhodujúcu úlohu.
V čom vidím, na základe našich skúseností, predovšetkým možnosti slovenského podnikateľa v integrovanej Európe v snahe presadiť sa na svetových trhoch? Predovšetkým je to v pracovitosti, kreativite a schopnosti byť skromnejší, tieto vlastnosti sú väčšine Slovákov blízke. Nevidieť len zisk, ale predovšetkým byť pružnejší, ústretovejší a vidieť hlavne spokojnosť svojich klientov. Toto sú naše overené kritériá, a myslím si, že sú vhodné pre väčšinu z nás. Čo nás trápi, čo by sme mali urobiť, aby nám bolo stále lepšie? Potvrdzujem, že veľmi dôležité je byť serióznym, zodpovedným, ale aj patrične sebavedomým partnerom. V integračnom procese je táto vlastnosť mimoriadne dôležitá. Netreba byť prehnane skromným, stáť v kúte a čakať, že vstup do Európskej únie všetko vyrieši za nás. Vystupovať je potrebné predovšetkým jednotne v zahraničí a domáce žabomyšie vojny treba nechať doma pri prekročení hranice.
Nikde v žiadnom štáte nie je ideálny stav, všade sú problémy, ktoré sa riešia, a myslieť si, že u nás nastane takýto stav podnikateľského prostredia "pozajtra", je mylné. Ideálny právny stav je utópiou a nie realitou. To najdôležitejšie je však vstupovať do Európy čo možno s najviac stabilným politicko-ekonomicko-právnym systémom.
Právny stav vidím ako najdôležitejší. Zákony, ktoré sa mnohé tvorili v posledných rokoch, sú prejavom, nech sa na mňa páni poslanci nášho parlamentu nehnevajú, šité horúcou ihlou a sú prejavom amaterizmu. Zákony o obaloch, daniach z príjmov, Zákonník práce, vytvorenie Úradu pre reguláciu cien energií sú toho príkladom. Iste mi dáte za pravdu, že dodržiavanie zákonov je podmienkou serióznosti aj podnikania. Porušovanie, obchádzanie, táto
trestná činnosť a jej odhaľovanie je veľmi komplikovaná, ale veľmi dôležitá práca. Všetci slušní ľudia sa potešili, že naše colné orgány zadržali tzv. obchodníkov z Číny pri obchádzaní platenia colných poplatkov a DPH. Veď koľkým podnikateľom v oblasti textilu a obuvi spôsobili mnoho bezsenných nocí. Viacerí máte skúsenosť, že s takýmito praktikami sa stretávame pri našich exportných aktivitách, hlavne na východ od našich hraníc. Odstraňovanie takých a iných praktík je pri spájaní Európy mimoriadne dôležité. Uviedol som jeden z mnohých príkladov reálneho života, ktorý vytvára nerovnováhu v podnikaní. Príklad, že integrácia nie je jednoduchý proces. Orientácia hospodárskej politiky, ak vôbec nejaká existuje, sa mi zdá ako veľmi slabá.
Mala by byť nezávislá od politických zmien. Jasným príkladom nekoncepčnosti je organizačná zmena, ktorá priraďuje obchodné oddelenia na našich veľvyslanectvách na ministerstvo zahraničných vecí. Ja vnímam obchodné oddelenia ako nástroj, ktorý by mal byť najviac nápomocný pri exporte. Premyslené hospodárske smery a ich stabilita sú základom hospodárskeho rozvoja akejkoľvek firmy a platí to aj pre štát. Z politického hľadiska chápem integráciu ako základ trvalej bezpečnosti. Nevidieť však historické špecifiká, technickú úroveň, národné a náboženské rozdiely by bolo veľmi zlé. Integrácia musí byť predovšetkým na hodnotových kritériách spoločnosti. Taktiež si myslím, že nie je potrebné integrovať za každú cenu Európu podľa geografických máp, ale podľa schopnosti dať každému novému členovi nový pozitívny impulz na ďalší rýchlejší spoločný prístup už v spoločnej Európskej únii. Rozširovanie EÚ má taktiež svoje hranice. Som rád a som o tom presvedčený, že naša snaha, ktorá iste bude korunovaná pozvaním, prinesie obojstranný pozitívny prínos. Pozitívnym minipríkladom je i vznik a rozvoj našej akciovej spoločnosti.
Hospodársky denník, 12. decembra 2002


Ako si prestrieť biely obrus

Samotní podnikatelia môžu prispieť k eliminácii korupcie

V utorok 10. decembra v podvečer v čase našej uzávierky sa začalo 142. podujatie Hospodárskeho klubu (NEF). Jeho hlavnými diskusnými témami boli otázky podnikateľskej cti, možnosti obmedzenia korupcie a nevyhnutnosť celoeurópskej integrácie. Medzi 160 prítomnými členmi boli členovia vlády SR L. Miklós, Ľ. Kaník a P. Prokopovič, podpredseda NR SR V. Veteška, predstavitelia AZZZ SR, SOPK a ďalších brandžových podnikateľských organizácií. Hosťami tohto klubového podujatia boli aj predstavitelia viacerých diplomatických misií v SR. Správca klubovej komunity P. Kasalovský vyjadril osobitnú radosť z prítomnosti prvého prezidenta SR M. Kováča a Philipa Zeptera, prezidenta Zepter International Monaco. Slávnostný príhovor k desiatemu výročiu formovania Hospodárskeho klubu (NEF) predniesol jeho súčasný predseda S. Hatina.
Tak ako v rokoch minulých aj záver tohto bol príležitosťou na vyhlásenie nových nositeľov prestížnych cien Hospodárskeho klubu (NEF) Zlatý biatec a Prominent ekonomiky. Zlatý biatec 2002 si prevzal za zvuku fanfár Philip Zepter. Potom boli vyhlásení držitelia ocenenia Prominent ekonomiky 2002. Najprv traja víťazi VIII. ročníka tradičnej ankety Hospodárskeho klubu a ďalších osobností hospodárstva a verejného života. V tajnom hlasovaní 507 osobností rozhodlo, že nositeľmi sa stali minister životného prostredia SR L. Miklós, viceguvernérka NBS E. Kohútiková a prezident U. S. Steel Košice John Goodish. Víťazmi V. ročníka čitateľskej ankety sa stali J. Fülöp, predseda predstavenstva, Služba VDI Nitra, Ľ. Lopatka, generálny riaditeľ, KAPPA Štúrovo, a. s. a generálny riaditeľ I. D. C. Holding, a. s., P. Kovačič. Garant tejto ceny však udelil toto ocenenie aj a. s. Slovenská Grafia a jej generálnemu riaditeľovi I. Kováčikovi, a. s. Pastorkalt Nové Zámky a jej generálnemu riaditeľovi P. Višňovskému a a. s. Willing Zvolen a jej generálnemu riaditeľovi M. Výbohovi.
Potom sa ujal slova predseda klubovej komunity S. Hatina, ktorý uviedol tému osobitne horúcu: Podnikateľská česť a ako obmedziť korupciu. Jeho myšlienky uverejňujeme tiež z titulnej strany. Medzi prvými diskutujúcimi bol generálny riaditeľ I.TRAN., s. r. o., Turzovka I. Trančík a prezident Zepteru International Monaco Ph. Zepter. Po ňom začal hovoriť minister dopravy, pôšt a telekomunikácií P. Prokopovič. Vo večerných hodinách klubové podujatie pokračovalo diskusiou na túto tému a v závere na tému Nevyhnutnosť celoeurópskej integrácie. Viaceré diskusné príspevky uverejňujeme na stranách 6 až 8.
Hospodársky denník, 11. decembra 2002


Desaťročie klubu

Slavomír Hatina, predseda Hospodárskeho klubu (NEF)

Koncom zimy v roku 1993 vznikla idea vytvoriť neformálnu a od politických strán nezávislú platformu na komunikáciu hospodárskych činiteľov s výkonnou štátnou mocou. Po desiatkach rozhovorov s významnými podnikateľmi a vtedajšími vládnymi aj mimovládnymi politikmi a niekoľkých diskusných stretnutiach takpovediac v úzkom kruhu bolo v spolupráci s HN zvolané prvé oficiálne zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnilo tridsaťpäť osobností. To boli základy Nadácie HNclub, ku ktorým dal podnet a dodnes ich spevňuje Peter Kasalovský.
Od podnetu a jeho zhmotnenia do prvých stretnutí osobností s rovnakými záujmami prešlo takmer desať rokov. Je fakt, že pôvodné ciele najprv nadácie a potom od leta roku 1997 občianskeho združenia sú naďalej aktuálne. V záujme úspešnosti našich podnikateľských snáh, zámerov a konkrétnych aktivít považujeme za nevyhnutné viesť prostredníctvom našej komunity trvalý dialóg s vládou, ale aj oponovať vládnu a tiež opozičnú hospodársku politiku, podporovať relácie smerom do zahraničia a prispievať k dobrému menu Slovenskej republiky.
Dnešné podujatie má poradové číslo 142. Aj keď sa nazdávam, že pri takomto jubileu je dôležitejšie ako výpočet toho, čo máme za sebou, myslieť a projektovať budúcnosť, tak uvediem aspoň niekoľko výrečných faktov. V našej komunite registrujeme do štyristo domácich osobností hospodárskeho a spoločenského života SR. Avšak celkový počet tých, ktorí sa zúčastnili na našich podujatiach, je vyšší ako tisícpäťsto. Usilujeme sa o to, aby sme boli prítomní člensky a vskutku neformálne aj v krajoch - regiónoch a tiež miestne, a nielen v hlavnom meste Bratislave.
Máme sympatizantov v zahraničí, ktorých pravidelne informujeme o našich centrálnych podujatiach, a najmä o našich postojoch. Neskromne sa tešíme tomu, že sú to práve naše postoje, ktoré nám nielen doma, ale aj v zahraničí zabezpečili povesť nadstraníckej, kritickej, ale konštruktívnej komunity. Takej, ktorá formulovala podporu celoeurópskej integrácii a začleneniu SR do NATO a výhrady proti vládnej politike v roku 1996. Bola jednoznačnou, teda odsúhlasenou všetkými prítomnými členmi, z ktorých vyše tretina bola z vtedajšej vládnej koalície.
Potvrdilo sa, že snaha o trvalý dialóg s vládnou mocou a tiež s predstaviteľmi opozície je viac úspešná ako neúspešná. Priestor pre vládu a opozíciu na našich podujatiach bol vždy dostatočný, ale nie vždy využitý, a to najmä preto, že medzi časťou politikov sa dialóg nedoceňuje ako forma komunikácie. Takej, v ktorej ide nielen o výmenu názorov, ale najmä o hľadanie a nachádzanie riešení konkrétnych problémov. Napriek tomu môžeme byť spokojní, keďže na takomto dialógu - na základe našej požiadavky - sa zúčastnila väčšina zo želaných aj neželaných politikov.
Máme na pamäti celý rad stretnutí s vládnymi aj opozičnými činiteľmi, a to nielen v obdobiach predvolebných, alebo tých osobitne dôležitých z hľadiska imidžu SR. Pripomíname si viaceré klubové diskusie s doterajšími prezidentmi M. Kováčom a R. Schusterom, s predsedom vlády M. Dzurindom, s ministrami jednotlivých vlád, so straníckymi aj s tripartitnými reprezentáciami. Pre našu orientáciu však boli významné aj osobitné prezentácie politických programov politických strán vo volebných rokoch, ktoré boli centrálne, ale aj vo viacerých regiónoch.
Medzi najpodnetnejšie možno zaradiť stretnutia, keď sme komunikovali takpovediac so svetom: s prezidentom Slovinska Milanom Kučanom a Poľska Aleksandrom Kvašniewskym prezidentom Svetového ekonomického fóra prof. Klausom Schwabom, sirom Leonom Brittainom v pozícii podpredsedu Európskej komisie, generálnym tajomníkom OECD Donaldom Johnstonom, prof. Jeffreym Sachsom, Johnom Naisbittom, viceprezidentom WEF Helmutom Maucherom a s takými ekonomickými veličinami ako Tomáš Baťa, Ferdinand Piëch či Ruslan Chasbulatov.
Popri veľkých menách zo zahraničia si dovoľujem pripomenúť aj niektoré domáce osobnosti. Medzi tie počítame aj celý rad veľvyslancov v SR, ktorí si nachádzali čas na pravidelnú účasť a komunikáciu s našou komunitou. Osobitne veľvyslancov Spojených štátov amerických Theodora Russela a Ralpha Johnsona, veľvyslanca Ruska Aleksandra Akseňonka, ale aj doterajších vedúcich diplomatických misií Európskej únie, Rakúska, Poľska, Českej republiky a Čínskej ľudovej republiky. Nemenej si ceníme aj vzťahy v regiónoch s kanceláriami Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory.
Vráťme sa však na toto podujatie, v ktorého závere budú slávnostne vyhlásení ďalší zahraniční laureáti Zlatého biateca a víťazi VIII. ročníka prestížnej ankety Prominent ekonomiky. Pre úplnosť treba povedať, že od založenia Zlatého biateca v decembri 1993 sa stalo jeho nositeľom stoštyridsaťšesť osobností hospodárstva a verejného života zo SR, ale aj tridsaťšesť zahraničných V.I.P. Laureátov ocenenia Prominent ekonomiky bude po dnešnom dni päťdesiatsedem zo SR a traja zo zahraničia.
Treba povedať aj to, že sa nachádzame v takom čase, keď sa firmy a ich vrcholoví manažéri,
resp. vlastníci neposudzujú len podľa svojich ziskov a objemu investícií, ale aj podľa toho, ako sa vyrovnávajú so svojou zodpovednosťou za celkový hospodársky a spoločenský vývoj. Väčšmi ako začiatkom minulého decénia vnímame túto dimenziu hospodárskych aj spoločenských lídrov. Predovšetkým preto, že je na nich, aby sa pričiňovali o rozvoj hospodárstva a o lepšie podmienky života vôbec. Aj preto budeme orientovať naše pôsobenie nielen na diskusie, ale prioritne na výstupy z nich.
K dispozícii máme aj Hospodársky denník, ktorý vznikol z iniciatívy členov našej komunity vo februári 1999, a prezentuje v adresnej verejnosti jej záujmy, potreby, ale aj problémy. Vnímame aj to, že je stále dosť podnikateľov, ktorí majú bližšie k politickým stranám ako k svojej spoločenskej vrstve (či skôr stále medzivrstve). Neraz sme sa v uplynulých rokoch presvedčili, ale nedostatočne sa poučili z nesporného faktu, že iba koordinovaným úsilím všetkých zamestnávateľov a podnikateľských organizácií a ich rozumom možno uspieť pri tvorbe čo najlepších podmienok na podnikanie.
V najbližšom roku musíme urobiť viac pre to, aby sme sa ako vlastníci či vrcholoví manažéri dokázali spájať v záujme podstatne lepších podmienok na rozvoj domáceho hospodárstva a napomohli vyššiu kvalitu života. Vstupujeme totiž do obdobia, ktoré bude tým najnáročnejším od roku 1989. Všetkým je nám viac-menej známe, čo ho determinuje. Dalo by sa povedať, že pôjde o najťažšiu, ba priam "ohňovú" skúšku všetkých firiem, čo zdôrazňujem, ako aj manažérskych schopností jednotlivcov, a to za akútnej hrozby narušenia už aj tak dosť krehkého sociálneho zmieru.
Chceme veriť, a urobíme všetko pre to, aby naša snaha o zmysluplný dialóg s vládnou mocou, so štátnou a verejnou správou na všetkých úrovniach bola v roku 2003 plodnejšia ako v minulých rokoch. Je zrejmé a takmer nespochybniteľné, že práve v budúcom roku sa ukáže, či transformačná stavba bude mať nenarušiteľné základy, steny aj strechu, či sa dokážeme vyrovnať so zahraničnou konkurenciou a nájdeme konečne know-how pre príťažlivejšiu hospodársku aj štátnu identitu Slovenskej republiky. Nazdávame sa, že doterajšie trinásťročné výsledky nezodpovedajú našim predstavám.
Využívam túto príležitosť na poďakovanie všetkým, ktorí vidia v činnostiach našej komunity jeden z prostriedkov na zvládnutie dobových výziev, o ktorých je aj dnešný diskusný program.
Hospodársky denník, 11. decembra 2002


Kvalita morálky

Z úvodného slova S. Hatinu k diskusnej téme Podnikateľská česť - Ako obmedziť korupciu

Velikán svetovej literatúry Romain Rolland kedysi povedal, že vesmírny oblúk stojí na ramenách dobrých ľudí. Parafrázujúc jeho slová možno povedať, že oblúk prosperity krajiny stojí na ramenách poctivých podnikateľov. Podnikateľská česť zaväzuje každého, kto sa upísal podnikaniu, konať čestne a zodpovedne. Podnikateľská česť je dnes na Slovensku úzko spätá s rešpektovaním etiky v podnikaní a postojom podnikateľa ku korupcii.
Keď sa hovorí o etike v podnikaní, teda o tom, že na Slovensku je ešte stále viac mýtom ako reálnym systémovým prvkom hospodárstva či podnikovej kultúry, niektorí politici, ale aj podnikatelia, oponujú tým, že ani v západných krajinách nie je s etikou (ako aj s korupciou) všetko v poriadku, načo teda zveličovať. A spravidla sa odvolávajú na nejaké známe škandály. V poslednom čase sa najčastejšie spomínajú odhalenia okolo firiem Enron, Vivendi či Swissair. Povedia "A" nepovedia však "B". Chybné, neetické správanie takýchto firiem vníma tamojšia verejnosť a podnikateľské prostredie ako škandalózne, ako niečo, čo rúca predstavy o podnikateľskej cti, ale nastoľuje aj otázky o kvalite systému, v ktorom k takýmto krokom dochádza.
Vo fungujúcej demokracii s fungujúcim trhovým hospodárstvom sa totiž na jednej strane podvody prísne trestajú a na druhej strane sa intenzívne hľadajú odpovede, kto a ako môže problematické správanie v hospodárskom systéme zmeniť. To znamená, prestáva sa o problémoch mlčať, podvádzanie v podnikaní sa pranieruje a odsudzuje a v žiadnom prípade sa nepovažuje za niečo normálne, tak ako sa s tým často stretávame u nás.
Dokáže niekto na Slovensku diagnostikovať, koľko nemorálneho správania hospodárskych subjektov a koľko korupcie ešte unesie naše hospodárstvo? Neprekročili sme už onú myslenú kritickú hranicu a mieru porušovania morálky v podnikaní? Alebo sa k nej ešte len približujeme?
Ak sme na začiatku transformácie ekonomiky nemali relatívne žiadne skúsenosti s fungovaním trhového hospodárstva a nedisponovali sme ani s poznatkami o podnikateľskej etike ako modernej spoločenskovednej disciplíne, ktorá sa zaoberá integráciou etickej a ekonomickej racionality, dnes je situácia iná. Existuje mnoho ekonomicky úspešných firiem s erudovaným a kultivovaným manažmentom. Takisto sú k dispozícii najnovšie poznatky z oblasti podnikateľskej etiky domácej i zahraničnej proveniencie, existujú konkrétne návody, ako implementovať etiku do podnikania. A v neposlednom rade existuje aj skúsenosť konkrétnych podnikov so zavádzaním etických kódexov do podnikovej kultúry.
Preto je namieste otázka: Kto dnes preberie na Slovensku zodpovednosť za implementáciu etiky do podnikania? A teda kto sa podujme na cieľavedomé a systematické obmedzovanie korupcie v hospodárskej oblasti?
Kľúčová otázka pre rozvoj etiky v podnikaní a obmedzenie korupcie na Slovensku je práve otázka "Kto?". Odpoveď je nevyhnutným predpokladom na riešenie otázky "Ako?".
Teoretici podnikateľskej etiky majú v tejto veci jasno: mali by to byť kultivovaní politici, vedúce hospodárske subjekty a uvedomelí občania. Pokiaľ namiesto "kultivovaných politikov" nebudeme môcť dosadiť konkrétnych kultivovaných politikov a namiesto "vedúcich hospodárskych subjektov" konkrétne slovenské podniky, nepohneme sa z miesta a zabetónujeme stav, o ktorom s obľubou hovoríme "Na Slovensku je to tak".
Preto skúsme postaviť otázku vecnejšie: Nemali/nemohli by to byť politici, manažéri a hospodárske subjekty, ktoré majú svojich predstaviteľov napríklad v našom Hospodárskom klube a ktoré by mohli byť medzi poprednými subjektmi v implementácii etiky do podnikania a do obmedzenia korupcie?
Zamyslime sa a skúsme si poctivo odpovedať: Ak neprejavia aj členovia Hospodárskeho klubu a prominenti slovenskej ekonomiky vôľu zmeniť kvalitu morálky v podnikaní na Slovensku, kto to urobí? Respektíve, kto to za nich urobí?
Hospodársky denník, 11. decembra 2002


Ide o zredukovanie korupcie

Philip Zepter na 142. podujatí Hospodárskeho klubu (NEF)

Pri preberaní tejto témy by sme mali zvoliť filozofický vstup do témy, totiž položiť si otázku všetkých starých filozofov,
"Z AKÉHO DÔVODU A NA AKÝ ÚČEL"
1. Teda z akého dôvodu a na aký účel existuje korupcia?
2. Kto je korumpovateľný?
3. Komu škodí korupcia?
Je prekvapujúce, že najmä západní podnikatelia kladú otázku korupcie vo východoeurópskych štátoch vždy na prvé miesta vo svojej agende. Pred asi štyrmi týždňami oznámili oficiálne miesta Nemeckej spolkovej republiky, že výška škody v začatých korupčných trestných konaniach v Nemecku zodpovedá hodnote okolo 2,6 miliardy eur. Šedá zóna sa má pohybovať medzi 20-30 miliardami eur.
Na tomto jasne vidíme, že korupcia nie je problémom iba východoeurópskych reformných štátov, ale je medzinárodným problémom. To znamená, že neexistujú skorumpované štáty prvej a druhej triedy, ale medzinárodný problém, ktorý možno potláčať iba cezhraničnou formou. Západoeurópske priemyselné štáty by preto nemali poukazovať iba na východoeurópske nešváry, ale plne si uvedomiť aj svoje vlastné tak, aby sa tento problém riešil v rámci partnerskej koexistencie.
Pri zavádzaní trhového hospodárstva vo východoeurópskych transformačných štátoch narazili na seba o. i. dva najskôr nezmieriteľné protiklady, totiž
- štátne orgány v oblasti legislatívy, judikatívy, ako aj exekutívy spútané ešte starým spôsobom myslenia a
- nádej obyvateľstva na blahobyt cestou trhového hospodárstva.
Nemohúcnosť a pohodlnosť legislatívnej moci sprevádzať transformačný proces a proces zavádzania trhového hospodárstva príslušnou legislatívou, vytvorila príliš dlhé
bezprávne zóny alebo prinajmenšom voľné zóny, ktoré veľmi potrebovali právny výklad, a toto niekoľko málo ľudí nehanebne využilo, bez zohľadnenia akýchkoľvek morálnych alebo etických hodnotových predstáv. Ide tu o nihilizmus v jeho najviac opovrhnutiahodnej forme. Škody pre jednotlivé národné ekonomiky boli sčasti katastrofálne.
Aký príklad tu dostala veľká časť obyvateľstva, ktorá musela sčasti bolestivo zistiť, že očakávaný blahobyt sa nedostavil alebo prinajmenšom nie tak rýchlo, ako sa očakávalo?
Doteraz som používal, tak ako je na takýchto fórach zvykom, statické pojmy, ako sú legislatíva, judikatíva, exekutíva, ako aj národné hospodárstvo. Ale čo sa skrýva za týmito pojmami a z čoho sa skladajú? Odpoveď je jednoduchá, totiž z ľudí, z každého jednotlivého indivídua. Ak teda hovoríme o nespokojnosti obyvateľstva, potom hovoríme o nespokojných ľuďoch, ktorí predstavujú legislatívu, judikatívu a exekutívu, totiž o poslancoch, sudcoch, prokurátoroch, úradoch vrátane orgánov činných v trestnom konaní. Keď títo ľudia vidia, ako sa niekoľko málo jednotlivcov bez veľkej roboty, za krátky čas dostalo k veľkému bohatstvu, potom pri zohľadnení vlastnej zlej hospodárskej situácie stále klesá aj prah vlastnej skorumpovateľnosti. Pri porovnaní prijatých úplatkov so sumami, "ktoré tí tam" hore údajne berú, sa potom stráca akékoľvek povedomie nepráva.
Tieto slová nemajú byť obhajobou neviny týchto ľudí, majú však poslúžiť na hľadanie prístupu k riešeniam a tieto aj pochopiť. Korupciu by sme mali rozdeliť do dvoch segmentov:
1. Profesionálna korupcia, ktorej výlučným cieľom je generovať nie nepodstatné sumy na úkor tretích osôb.
2. "Malá" korupcia, ktorá zvádza ľudí v zlom sociálnom prostredí prijímať úplatky, aj keď je to len pre urýchlené vystavenie úradných potvrdení.
Práve v oblasti malej korupcie sa vynára otázka, či sa dá chýbajúce právne povedomie odstrániť čoraz prísnejšími protikorupčnými zákonmi? Podľa môjho názoru iba v obmedzenej miere. Vezmime si napríklad Nemecko, ktorého právny systém vyrastal po mnohé roky a jeho štátoprávnosť je mimo akejkoľvek diskusie. Nie je prekvapujúce, že v časoch spomalenia
hospodárskeho rastu a ruka v ruke s veľkým počtom nezamestnaných, ako aj doteraz nepoznanou vlnou konkurzov, počet korupčných prípadov prudko vzrástol?
Treba povedať aj nasledujúce:
- Malá korupcia často odzrkadľuje sociálny stav krajiny. Strach o existenciu tvorí živnú pôdu pre korupciu. Preto musí byť úlohou každej vlády vytvoriť také sociálne prostredie, ktoré zbaví jednotlivca existenčného strachu o seba a svoju rodinu.
- Chýbajúce právne povedomie, najmä v oblasti malej korupcie, možno napraviť, keď vedúca elita krajiny, začínajúc príslušnou vládou a parlamentom, budú podnikateľom dobrým príkladom. Záleží tu na morálke a etike každého jednotlivca. Len keď vedúca elita vysoké morálne nároky nielen propaguje, ale ich aj uplatňuje, možno z dlhodobého hľadiska pozitívne ovplyvniť povedomie nepráva v širokých vrstvách obyvateľstva. Jednotliví členovia vedúcej elity, ktorí porušia tieto morálne zásady, aj keď toto porušenie ešte nepredstavuje porušenie práva, by mali byť z tohto spoločenstva vyhnaní.
- Zostrené protikorupčné zákony môžu prispieť k utlmeniu profesionálnej a vo veľkom rozsahu uskutočňovanej korupcii. Žiaľ, vylúčiť ju celkom nebude asi nikdy možné.
- V rámci globalizácie nám nepomôžu ani najtvrdšie protikorupčné zákony národného štátu. Iba keď sa medzinárodnému spoločenstvu štátov podarí stíhať korupciu vo všetkých krajinách s rovnakou tvrdosťou, len potom bude možné utlmiť profesionálnu korupciu. Inak sa zmenia iba jej dejiská.
Záverom: profesionálna korupcia je jedným z najťažších hospodárskych zločinov vôbec, pretože tá ide vždy na úkor tretieho. Či už je to len iná firma, ktorá nedostala zákazku, alebo celé národné hospodárstvo. Aj bez zvažovania stupňa viny je pre mňa najzavrhnutiahodnejší stav, keď je korupciou poškodzované celé národné hospodárstvo. Keďže národné hospodárstvo je tiež solidárnym spoločenstvom všetkých obyvateľov krajiny, nepriamo je postihnutý korupciou každý jednotlivec.
Tu prítomných účastníkov, ktorí reprezentujú mnou spomínanú riadiacu elitu v mnohých odvetviach, prosím, aby sa starali o dodržiavanie morálky a etiky. Každý z vás je vo svojej funkcii, v ktorej pôsobí ako príklad, tisícnásobným multiplikátorom a môže prispieť k vytvoreniu morálneho prostredia, ktoré nebude poskytovať korupcii dostatok živnej pôdy.
Ďakujem za vašu podporu.
Hospodársky denník, 11. decembra 2002


Tomuto svetu pomôže len morálka

Ivan Trančík, generálny riaditeľ I. TRAN., s. r. o.

Dovoľte môj krátky príhovor začať citátom Zbigniewa Brzezinského z knihy Svet bez kontroly: "Tomuto svetu nepomôže ani technika, ani ekonomika, ani politika. Tomuto svetu pomôže morálka." Slovensko sa nachádza v období integrácie do EÚ a severoatlantických štruktúr. Nezávisle od ekonomického bohatstva musí priniesť do tejto integrácie pracovitosť a morálku svojho národa. Akú morálku, akú jej hodnotu privedie do tohto spoločenstva národov, je závislé od každého z nás. Ako podnikateľ, vychádzajúc z uvedeného citátu a z určitých skutočností, chcem hovoriť o morálnom stave verejného obstarávania a jeho rezerv tak, ako ho pociťujú podnikatelia výrobného charakteru každodenne i o skutočne pomerne veľkých finančných stratách a finančných únikoch, ktoré vidíme a pociťujeme.
Verejné obstarávanie predstavuje proces získania tovarov, služieb a verejných prác z verejných prostriedkov, teda z prostriedkov všetkých občanov štátu. Tento fakt, táto medzinárodná skúsenosť má určité rezervy v Úrade pre verejné obstarávanie. Národná rada schválila zákon č. 263/1999 Z. z. zo 14. 9. 1999 o verejnom obstarávaní, zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 557/2001 Z. z. - a je na spadnutie novelizácia. Tento zákon sa ďalej novelizuje, je to určitý krok vpred, určitou etapou bolo vytvorenie Úradu pre verejné obstarávanie. Urobiť úrad však nie je splnenie cieľa, cieľom je vytvoriť inštitúciu na vysokej odbornej úrovni, na určitom stupni morálky, s vytvorením systému pravidelnej kontroly, s postupným zlepšovaním metód a cieľov verejného obstarávania. Základom musí byť transparentnosť.
Transparentnosť vo verejnom obstarávaní je komplexný administratívny proces, a tým môžeme uspokojiť legitímne požiadavky jeho účastníkov - dodávateľa i odberateľa. Nedostatočná transparentnosť sa prejavuje v oblasti etiky a morálky. Porušenie spoločenskej morálky porušuje i prílev zahraničného kapitálu.
Pri postupe verejného obstarávania každý podnikateľ môže uviesť mnoho príkladov, rezerv v citovanom zákone č. 263/1999 Z. z. Nie je to len otázka, že jeden víťazí a druhý je porazený, ale je to objektívna skutočnosť, ktorá prináša každodennú skúsenosť. Ak určitá inštitúcia vyhlási verejné obstarávanie, podnik zabezpečí v celom rozsahu dokladovú časť vrátane certifikátu, zmluvy a ceny. Ak sa pri otváraní obálok konštatuje najnižšia cena, nie dampingová cena a splnenie všetkých náležitosti, osobitne dokladov vrátane certifikátu, vstupuje do hry neodbornosť. Veľmi ťažko sa dokazuje korupcia, môžeme dokazovať neodbornosť, ktorá sa veľmi málo v SR využíva. Ako dôkaz môžem uviesť, že práve v prípade určitej inštitúcie sa pri dodržaní všetkých podmienok po siedmich dňoch vylučuje určitý podnik na základe určitého znaleckého posudku, neberúc ohľad na certifikát. Tento posudok je v ďalšom právnom konaní rozhodujúci. Nestačí stanovisko Úradu pre reguláciu a normalizáciu, že SR pozná len certifikát na určitý výrobok, pozná len certifikát z hľadiska právneho a nepozná z hľadiska právneho odborný posudok. Nehovoriac už o nedostatku posudku preukázaného Úradom pre reguláciu a normalizáciu. Podnik nadväzne pri spätnom preberaní vzorky preukázal súdnym znalcom, v tomto prípade súdnym znalcom z odboru textil, že bol urobený manipuláciou umelý zásah. Nebol to zásah zlým technologickým postupom. Napriek tomu sa to môže a bude meniť len súdnym konaním. Z toho jasne vyplýva určitý morálny profil určitých pracovníkov. To by bola jedna stránka mince. Druhou stránkou mince je, že určití riadiaci pracovníci na určitých funkciách v prípade aj mimoriadnej udalosti môžu vytvoriť únik informácií, ktoré môžu mať ďalekosiahle dôsledky pre medzinárodnú organizáciu. V SR dáva štát na verejné obstarávanie každoročne viac ako 50 mld. Sk. Vláda SR vytvorila Úrad verejného obstarávania. Výsledok - mrhanie verejnými prostriedkami od 5 do 12 %, to sú náklady na korupciu - pri 50 mld. Sk sa 2,5 až 7,5 mld. Sk dáva postupne do rozpočtu. Korupcia sa vyskytuje na všetkých kontinentoch, všetkých typoch štátnych útvarov a politických zriadeniach, vo všetkých historických obdobiach ľudskej civilizácie. Vznik korupcie je spájaný so vznikom vyššej organizácie spoločnosti, teda štátom. Korupcia teda nie je plodom formy vlády či spoločenského usporiadania.
Korupcia - jej formy:
- hepotizmus,
- klientelizmus,
- úplatkárstvo.
Korupcia vo svojej podstate nie je cieľom, ale prostriedkom. Dôležité sú dve formy korupcie - materiálna a spoločenská. Materiálna korupcia je najrozsiahlejšia, k najvyšším úplatkom dochádza pravdepodobne po udelení kontraktov. Nebezpečnejšia je však spoločenská korupcia. V každej vláde od roku 1990 je v praxi v niektorých prípadoch neformálna, moderná vedúca úloha koalície. Možno dokonca hovoriť o zámene a forme za starú vedúcu úlohu strany. Bývalá vedúca úloha strany zaradila celý národ do jedného šíku a nikto nemohol ísť mimo tohto radu. To bol nakoniec rozhodujúci výsledok pádu totality. Rozhodujúcim úspechom práve pádu tejto totality sa stali faktory:
- politická životaschopnosť,
- ideologická flexibilita,
- ekonomický dynamizmus,
- kultúrna príťažlivosť.
Každá vládna koalícia si musí zabezpečiť záruky plnenia vládneho programu, toho programu, ktorému dali voliči svoj hlas, svoj súhlas na najbližšie volebné obdobie. Teda rozsah vplyvu každej vládnej koalície z hľadiska personálneho, čiže do ktorých stupňov riadenia má štát zasahovať a do ktorej činnosti, sa mi zdá, že sú určité rezervy. Podľa môjho názoru štát má
funkciu tvorcu podmienok a pravidiel. Tento rozsah funkcie by sa mal v praktickom živote stále spresňovať. Domnievam sa, že výsledkom modernej vedúcej úlohy koalície nemôže byť výmena vedúcich škôlok na úrovni obce a mesta, nemôže byť výmena, napríklad SBS a pod. Domnievam sa, že každá politická strana má i svojich sympatizantov, ktorí majú vytvorenú odbornú a morálnu hodnotu. Domnievam sa, že musíme garantovať i týmto odborníkom možnosť vytvárania dobrého prostredia na sebarealizáciu a rozvoj spoločnosti. SR je malý štát a musíme si vážiť každého hodnotného odborníka a každého občana. Inak je to veľká strata pre štát a spoločnosť. Chcel by som osobitne zdôrazniť, že korupcia nemá nič spoločné s lobingom. Žiaľ, nie sme v USA, kde je lobing uzákonený. Podnikatelia môžu lobovať
a preukazovať priority svojho výrobku, svojich názorov. Domnievam sa, že toto je i poslaním podnikateľa pri rozvoji spoločnosti. Podnikatelia musia podporovať etické princípy podnikania. Základné skupiny noriem a kritérií spoločenskej zodpovednosti podnikania - etických princípov podnikania súhrnne spracoval americký ekonóm Arnold Berleaht, ktoré možno zhrnúť do niekoľkých skupín. Ide tu o zodpovednosť voči spotrebiteľom, zodpovednosť voči zamestnancom vrátane ich účasti na rozhodovaní. Ale aj o zodpovednosť voči vlastníkom - akcionárom, zodpovednosť voči verejnosti, zodpovednosť za životné prostredie, ako aj zodpovednosť či korektné vzťahy medzi konkurentmi a medzi podnikom a vládou a jej inštitúciami. Etické hľadisko, či v užšom zmysle slova podnikateľská etika, v zásade spočíva na takých kľúčových etických princípoch, ako je správanie sa k sebe i k ostatným s úctou, správanie sa k všetkým čestne, ako aj snažiť sa konať tak, aby sme svojím konaním rozmnožili ľudské šťastie.
Záverom je nevyhnutné dodať, že štát má v celom procese funkciu tvorcu podmienok, pravidiel hospodárskej súťaže. Tieto funkcie môže splniť len, keď bude kontrolovať a vyhodnocovať. Vyhodnocovať teda i korupciu, prípadne náznaky na ňu, ale i neodbornosť. Na základe vyhodnocovania zlepšovať zákon a tvrdšie trestať, pretože každý trestný čin korupcie prináša i morálne straty pre nastupujúcu generáciu. Ako každý trestný čin i trestný čin korupcie treba stíhať, stavať jej bariéry.
Hospodársky denník, 11. decembra 2002


O podpore exportu sa iba hovorí

Ján Fülöp, predseda predstavenstva Služba VDI Nitra

Služba Nitra bola založená v roku 1955 ako družstvo invalidov, zabezpečovala strážnu službu takmer v celom Západoslovenskom kraji, poskytovanie služieb obyvateľstvu v 32 činnostiach. V polovici 70. rokov pri štúdiu riadenia priemyselných podnikov na VŠE v Bratislave sme s bývalým predsedom často diskutovali o tom, čo robiť, ako ďalej, akými cestami rozvíjať podnik. Pre mňa to bolo dosť náročné, bol som úplne z iného odboru, ale zhodli sme sa na jednom. Podnik musí začať budovať výrobnú základňu a keďže je to podnik pre ľudí zdravotne postihnutých, treba myslieť na prácu ľahkú, vhodnú pre nich. Keď sa myšlienka narodila, bolo ju treba realizovať. A tu popri vyše 900 zamestnancoch prevádzok služieb už za môjho prispenia začala vznikať výroba plošných spojov, obalov z fólií, neskôr vstrekovania plastov, nástrojáreň, TPV a Vývoj. Obrovským šťastím bola delimitácia poistkových panelov z Prahy do Služby Nitra. Tu sa začala spolupráca s automobilovým priemyslom. Bolo to v roku 1987, vtedy už popri službách pracovalo vo výrobe okolo 150 ľudí, mali vlastnú konštrukciu, malý vývoj a TPV. Toto trvalo desať rokov.
Prepáčte mi tento úvod, ale je potrebné vedieť, ako sa to začalo a na čom sme stavali budúce podnikanie, na podnikateľskom zámere, ktorý určoval cieľ - elektronika pre automobilový priemysel na báze plošných a sekaných pásových spojov. Rok 1990 nám dal za pravdu, nebyť tohto predvídaného vývoja a postupu, Služba Nitra by prestala do roka existovať. Opak bol však pravdou, došlo k intenzívnemu rozvoju našej výroby, k zrušeniu všetkých činností služieb, stráženia a budoval sa nový potenciál s moderným technologickým zariadením v novom závode, ktorý sme skolaudovali v roku 1994. Podmienky na podnikanie boli katastrofálne, majetok družstva bol na úrovni prijatých úverov, ktoré boli za 20 až 21 %, kooperačné možnosti v rámci republiky minimálne, odbyt na Slovensku takmer nulový. Nebolo sa o čo oprieť, len hľadať vnútorné zdroje, spoľahnúť sa na vlastné sily. A v tomto období sme dokázali získať výrobný program pre Škodu Felicia už s nemeckým partnerom tak, že sme súčasne budovali nový závod, čo bola jedna z podmienok, systém riadenia kvality z RW TÜV ešte s nemeckým, neskôr českým zastúpením, novú technológiu sekaných spojov, ktorú nám umožnili uplatniť len za podmienky nákupu licencie a našimi konkurentmi na túto výrobu boli firmy Alcoa Fujicua Striebel, Delphy, TRW a ďalších ani nemenujem. Základná technológia sa nakúpila z NSR na objednávku v hodnote 27 mil. ešte Kčs. Myslím si, že "lepšie" podmienky, v úvodzovkách, sme si ani nemohli vybrať. Úžasne veľkú úlohu tu zohrala sila kolektívu, ktorý spolupracoval na týchto náročných úlohách, všetci boli takmer denne informovaní o postupe a ťažkostiach, ale aj o úspešných krokoch vedenia, pri dovoze väčších strojov a zariadení tlieskali od radosti ako malé deti a pri obhájení ISO 9002 plakali od radosti. Peter Kasalovský mi kládol na srdce, aby som nezabudol zdôrazniť to, čo musí zvládnuť podnikateľ. Je dôležité zapáliť ľudí pre správnu vec, získať si ich dôveru v dobrom i v zlom, dosiahnuť to, aby mali všetci pocit, že to dielo je spoločné. Ale toto sú už nadstavbové myšlienky nášho šéfa, ako voláme Jozefa Uhríka: "Keď dokážeš správnu myšlienku pretaviť do spoločného záujmu celého kolektívu, aby pri celom postupe kolektív s touto ideou žil a spolupracoval, tak vyhráš a vyhrajú aj oni s tebou."
S ďalšími požiadavkami času, rýchlo postupujúceho vývoja vo všetkých oblastiach života, ale zvlášť vo výrobe elektroniky a v automobilovom priemysle, sa stretávame v prostredí integrujúcej sa Európy s vysokou mierou globalizácie. Týmto zmenám bolo potrebné v 90. rokoch a začiatkom 21. storočia prispôsobiť naše podnikanie. A viete, aké boli a sú podmienky na podnikanie, či už koncom minulého, alebo začiatkom tohto storočia. Obrovská konkurencia, multinacionálne firmy sa presúvajú do strednej Európy, idú bližšie k odberateľom, mnohé z nich zakladajú spoločné firmy s odberateľmi, pri podpise každej zmluvy je klauzula na každoročné znižovanie cien od 3 do 5 % v priebehu 3 - 4 rokov, vývoj každého výrobku trvá dva-tri roky a tento si financuje dodávateľ až do začatia sériovej výroby, ďalšie "výborné" podmienky: vysoké úroky na úvery, nedostatok úverov, každoročne sa zvyšujúce náklady na energiu, vodu, plyn, inflácia, zvýšené požiadavky na mzdy, no a v neposlednom rade politická nestabilita, ktorá dlho ovplyvňovala podnikateľské prostredie na Slovensku, a absolútne nedostatočná vymožiteľnosť práva. Tomuto veľkému tlaku sme dokázali znovu odolať len tak, že popri vlastných aktivitách v oblasti modernizácie, inovácie, zvyšovaním kvality a získaní všetkých certifikátov systému riadenia kvality vrátane ISO 14001 sme pozorne počúvali ľudí skúsenejších a múdrejších. V tomto období J. Uhrík a Š. Chudoba dávno pochopili, že naše podniky nemôžu prežiť samostatne, musia sa integrovať do "formácií", ktoré spoločne dokážu rýchlejšie reagovať na inovačné procesy, ktoré majú už svoje známe a uznávané know-how a tým aj lepší prístup k zákazkám, nové podnikateľské zámery postavené na užšej špecifikácii výroby, vytvorené nové joint venture so špičkovými svetovými firmami, udržaním a budovaním partnerských vzťahov na úrovni doby, skvalitnením marketingu vytvárať čoraz lepšie pracovné a sociálne podmienky pre našich zamestnancov. Vytvorili sme spoločný podnik s firmou Plastom na vstrekovanie plastov, s veľkými firmami ako Valeo, Plastic Omnium, a začali sme aktívne spolupracovať namiesto toho, aby sme konkurovali. Spolupráca s firmou SIIX Europe na montáž dosiek plošných spojov má za rok existencie najmodernejšie SMT linky a nový závod v celkovej hodnote vyše 250 mil. Sk. Len pre zaujímavosť, popri iných zákazkách tam denne robili na komplet až 850 faxov Panasonic pre celú Európu. Samozrejme, treba povedať, že nie všetko sa podarilo zmeniť, je to veľmi náročné, ale to, čo sa nepodarilo, je pre nás tá nutná rezerva, ktorá vytvára ďalší priestor. Pri prijímaní pracovníkov robíme prísny výber systémom VW Bratislava.
Dovolím si trochu poukázať na problémy, ktoré iste aj mnohých z vás trápia, ale neviete si s nimi poradiť. Vytváranie dobrého podnikateľského prostredia s kvalitnými a fungujúcimi pravidlami hry, s maximálnou vymožiteľnosťou práva, to je veľmi dôležité. Je vylúčené, aby podniky, ktoré dlhodobo neplatili dane, sociálne a zdravotné poistenie, majú roky neuhradené faktúry za materiál alebo výrobky, fungovali ďalej takmer bez postihu, aby ich šéfovia sedeli ďalej na tých istých stoličkách a keď nie v zadlženej firme, tak už v novej nezadlženej. Je to predsa absurdné, nehovoriac o tom, že bývalí šéfovia skrachovaných zadlžených firiem žijú absolútne nad pomery. To, že firma nevykazuje osem až desať rokov zisk a postavenie manažmentu je rovnaké, stále žijú nad pomery, tiež nie je zdravý jav. Uvediem perličku, daňové úrady po rokoch zistia obrovské daňové podvody a nič sa nedeje, alebo neustále sa opakujúce daňové kontroly v prosperujúcich a platiacich firmách s neoficiálnym vysvetlením, že ideme tam, kde niečo je. Likvidácie odpadov, chemikálií a škodlivých látok bez akejkoľvek kontroly vo väčšine malých a stredných firiem tiež nie je dôkazom uplatnenia a dodržiavania zákona. Ešte veľmi krátko k podpore exportu -v posledných rokoch toto znie z vládnych miest na každom kroku. To, že každý rok sa menia pravidlá hry, pribúdajú nové a nové zákonné prekážky, že musíme vytvárať spoločné podniky so zahraničím vo vnútenej minorite, aby sme získali tzv. výhody, lebo naše investované euro alebo dolár nemajú rovnakú hodnotu, aj keď exportujete, a po roku-dvoch musíte vysvetliť spoluinvestorovi, že tento zákon už neplatí, lebo vstupujeme do EÚ. Toto sú tzv. podporné opatrenia exportu. Desať rokov minimálne 80 % našej ročnej produkcie ide na export a zatiaľ sme nezaregistrovali nijaké zvýhodnenie oproti tým, čo neexportujú. Služba v podnikaní aj napriek nie najvhodnejším a najpriaznivejším podnikateľským podmienkam zatiaľ dokázala vždy zvládnuť a prekonať tie najhoršie obdobia. Tento rok považujem za celkom úspešný, nárast výroby je 25 %, hoci efektívnosť výroby bola nižšia, ako sme plánovali. Budúci rok nám signalizuje ďalší nárast o 28 % oproti tomuto, medziročný nárast v našich dcérskych spoločnostiach by mal byť ešte vyšší v percentuálnom vyjadrení, no musíme všade tvrdo zapracovať na efektívnosti výroby.
Služba Nitra má starý názov, ale náplň práce, výsledky práce a ciele sú nové. Chceme aj v budúcnosti prispievať tou malou kvapkou, nie síce prívalovými vlnami ako VW Bratislava, Matador Púchov, Slovnaft Bratislava, ale pravidelne a čoraz kvalitnejšie pre potreby rozvoja našej krásnej vlasti.
Hospodársky denník, 11. decembra 2002


Vzájomne si užitoční

Z úvodného slova výkonného podpredsedu Petra Kasalovského v diskusii Nevyhnutnosť celoeurópskej integrácie

V registri slávnej knihy Megatrendy 2000, nositeľa Zlatého biateca Johna Naisbitta - napísanej spolu s Patriciou Aburdenovou, nenájdete slovo/pojem integrácia. Bol to knižný hit a pre našu generáciu päťdesiatnikov formulovaná takpovediac nádej na voľnejšie vzťahy v európskom priestore. Kniha vyšla v roku 1990, takže vznikala pred týmto letopočtom, keď boli na spadnutie stvrdnuté režimy kvázisocializmu a zúrilo priam nadšenie vrátane bľabotania o vstupe do rajskej záhrady kapitalizmu. S odstupom času musím povedať o tomto bestselleri, či skôr vízii trendov v 90. rokoch, že vtedy to bolo dobré čítanie, ale dnes vieme, že sa z jej obsahu a predpovedí naplnilo minimum. Keď sme s Johnom Naisbittom boli na večeri po jeho klubovej prezentácii, čo bolo v roku 1997, tak varoval pred prílišným optimizmom z integrácie.
Rovnako ako prof. Jeffrey Sachs o dva roky neskôr prostredníctvom telemostu zdôrazňoval nevyhnutnosť posilnenia nášho ekonomického potenciálu vlastnými silami. Obidvaja pripomínali, že na zahraničné investície nemožno čakať ako na zázračné injekcie, a to ešte za situácie, že aj naši konkurenti - nielen štáty Vyšehradskej štvorky, ale napríklad aj pobaltské a štáty juhovýchodnej a južnej Európy, budú lákať investorov. Avšak tí nebudú z Armády spásy, ale z tvrdého biznisprostredia. Vtedy hovorili aj o tom, že najlepším liekom na nesplnené túžby pri čakaní na investorov a z predvstupových sklamaní z rokovaní o prístupe do EÚ je vlastný hospodársky rast a postupné riešenie celého radu problémov: legislatívnych, bezpečnostných, technologických, i využívanie podporných fondov, a to najmä v záujme zvýšenia exportu, ale aj celkového ovzdušia v štáte a v myslení ľudí.
Nazdávam sa, že základnou otázkou je, ako sme na tom hospodársky, ako je na tom poľnohospodárstvo, do akej miery sme sebestační vo výrobe potravín a v neposlednom rade vo vytváraní štandardných podmienok na podnikanie a všetko, čo s ním súvisí. Inak a otvorene povedané, vieme, alebo vôbec tušíme, čím budeme pre Európsku úniu, pokiaľ sa prístupový proces zakončí definitívnym prijatím na začiatku roka 2004, a čím bude Európska únia pre nás? Zdôrazňujem tieto kľúčové otázky preto, že vstupy pre budúci rok vyznačujú nielen hospodárske, ale aj sociálne problémy.
Nehovoriac o tom, že sme sa v posledných rokoch nepriblížili k partnerom vo V4 + 1, pričom obyvateľstvo s určitou závisťou vníma dynamiku, sociálne štandardy a spotrebný kôš najmä v Českej republike.
Európska únia je na dosah našich rúk, ale je to už iný subjekt ako v čase Maastrichtu. Nejde už o vzájomné stretnutie zjednotenej Európy s postkomunistickou, ktorá nie je kompaktným celkom, ale súborom jednotlivých hráčov, ktorí si navrávajú, že znamenajú veľa. Ide o cestu jednotlivých štátov postkomunistickej Európy do Bruselu či hlavného mesta tej-ktorej predsedníckej krajiny. Je to o jej prispôsobení sa, či priam podvolení sa podmienkam EÚ, najmä v agrokomplexe.
Hospodársky denník, 11. decembra 2002


Predvečer summitu v Kodani

Peter Mihók, predseda SOPK


Rozhodnutie Európskej komisie prizvať desať nových krajín, prevažne zo strednej a z východnej Európy, nemožno nazvať prekvapením, skôr očakávaným ukončením niekoľkoročných rokovaní, konzultácií a dialógu medzi kandidátmi a Európskou komisiou. Aj keď toto konštatovanie vyznieva jednoznačne, jednotlivé etapy tohto procesu začatého asociačnými dohodami neboli jednoduché a vyžadovali si veľa úsilia tak na strane členských krajín EÚ, Európskej komisie, Európskeho parlamentu, ako aj na strane jednotlivých kandidátov. Rozhodnutie o takom rozsiahlom a zložitom rozšírení musíme na jednej strane vnímať ako suverénne rozhodnutie európskej pätnástky a súčasne ako výsledok obrovského úsilia kandidátskych krajín v oblasti spoločenských a ekonomických reforiem. Ide nielen o naplnenie cieľov zakladateľov ideí európanstva, ale aj o logický dôsledok politických, spoločenských a hospodárskych zmien v kandidátskych krajinách, ktoré v nich prebehli od začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia. EÚ predstavuje najhlbší integračný proces v súčasnom svete. Je to proces, ktorý nemá obdobu ani v histórii, ani na inom kontinente. Je to proces postavený na spoločných hodnotách, etických a právnych princípoch, má svoju hlbokú ľudskú a intelektuálnu dimenziu, ale je aj o prosperite a hospodárskom raste. Európa je globálnym hráčom súčasného sveta. Je jedným z rozhodujúcich pilierov svetovej politiky a ekonomiky. Jej súčasné rozšírenie musí posilniť tak globálnu pozíciu Európy, ako aj jej jednotlivých krajín. Rozšírenie EÚ na 25 krajín prinesie nové ekonomické dimenzie, nové obchodné príležitosti a vytvorí výkonnejšiu Európu. Proces vyrovnávania vnútorných rozdielov medzi existujúcimi členskými krajinami EÚ a novými členmi bude v novom priestore oveľa rýchlejší ako ukazujú súčasné parametre, ktoré vychádzajú z oddelených ekonomík. Už dnes tieto dve časti Európy prakticky nemôžu bez seba efektívne existovať, sú prepojené trhmi, kapitálom, investíciami. Transformujúce sa krajiny bez investícií z krajín EÚ by neboli schopné zvládnuť proces ekonomických a sociálnych reforiem, riešiť problém zamestnanosti či výkonnosti ekonomiky. Na druhej strane krajiny strednej a východnej Európy zvyšujú konkurenčnú schopnosť významných západoeurópskych firiem, a tým aj pozíciu Európskej únie na svetových trhoch. Spoločne sa podieľajú a v budúcnosti tento faktor výrazne narastie, na zvyšovaní úrovne poznatkovej ekonomiky a zabezpečení technického a technologického vývoja v Európe.
Vstupom do EÚ vstúpime aj my Slováci do európskeho politického a ekonomicko-sociálneho priestoru. Tento priestor má pravidlá a ich maximálne využitie bude aj jedným z predpokladov nášho úspechu. Moderná Európa v politickej oblasti znižuje rozdiely medzi ľavicovou a pravicovou politikou, tradičné strany svojimi programami skôr konvergujú k sebe akoby sa od seba vzďaľovali. Základné hodnoty sú pre rozhodujúce politické spektrum pravicových, sociálnodemokratických či socialistických alebo liberálnych strán totožné. Rozdiely sú v prístupoch a v čiastkových prioritách. Z tradičných politických strán prestali byť nezmieriteľní nepriatelia. Stali sa subjektmi, ktoré sú schopné vzájomne komunikovať, a keď je to v záujme krajiny aj úzko a efektívne spolupracovať. V oblasti ekonomicko-sociálnych vzťahov ide o hľadanie adekvátneho vzťahu medzi podnikateľmi a zamestnancami, o lepšie delenie výnosov z kapitálu, na ktorých sa podieľajú jeho vlastníci, manažéri, ale aj pracovná sila. Všetky vlády EÚ, či už pravicové alebo ľavicové, sa starajú o podporu vlastného podnikateľského stavu a inštitúcií, ktoré ho reprezentujú. Dialógom s podnikateľmi a ich štruktúrami, ktoré reprezentujú občiansku spoločnosť, ich získavajú pre podporu vlastných programov a programových cieľov. Nezabudnime teda, že do takejto Európy chceme vstúpiť, a keď v nej chceme byť úspešní, tak jej mechanizmus musíme aj využívať.
Do prijatia nových členov Európskej únie zostáva ešte určité relatívne krátke obdobie, ktoré keď chceme, aby investície vložené do tohto projektu tak krajinami EÚ, ako aj budúcimi členmi sa kapitalizovali, musíme využiť tento časový priestor najmä na realizovanie kľúčových rozhodnutí na obidvoch stranách. V rámci EÚ ide hlavne o urýchlené uskutočnenie inštitucionálnych reforiem a v budúcich členských krajinách o plnenie a implementáciu prijatých záväzkov a z nich vyplývajúcich krokov v ekonomickej a sociálnej reforme, ako aj v oblasti vymáhateľnosti práva či riešenia vysokého stupňa korupcie v spoločnosti. Z hľadiska SR, ktorá prakticky ukončila prístupový proces, hodnotím dosiahnuté výsledky v jednotlivých negociačných kapitolách ako dobré, hoci súčasne si myslím, že pri lepšej príprave a lepšej komunikácii najmä s hospodárskou a podnikateľskou sférou mohli byť aj lepšie. Práve ekonomickej dimenzii negociácie sa najmä v jej prvej polovici, podľa mňa, nevenovala dostatočná pozornosť a bolo to práve pod naším tlakom, že útvar hlavného negociátora začal postupne užšie spolupracovať s predstaviteľmi hospodárskej praxe. Často zo strany negociačného tímu vznikal dojem, že primárne riešime problém času a nie vecnej problematiky. Dodnes absentuje spätná väzba o prijatých záväzkoch a reálne spracované dosahové štúdie. Dôležité je v súčasnosti neprepadať eufórii, ale využiť čas, ktorý máme do 1. 5. 2004, na dôkladnú prípravu spoločnosti a ekonomiky na členstvo v EÚ. Osobne som presvedčený, že vstup SR do EÚ bude vo svojej podstate úspechom pre nás, otázka spočíva len v tom, či sa uspokojíme s minimálnou úrovňou tohto úspechu alebo ho dokážeme maximalizovať. Maximalizáciu dosiahneme vtedy, keď:
- Dokážeme jasne definovať národno-štátne záujmy Slovenska v EÚ (mali byť definované už v začiatkoch negociačného procesu). Samotné členstvo je síce národno-štátnym záujmom, ale nič nehovorí o našich prioritách a preferenciách na vnútornom trhu a o diskusii o budúcnosti Európy. Únia je zoskupením národných štátov a takýmto zoskupením aj v budúcnosti zostane a na túto skutočnosť nesmie ani Slovensko vo svojej európskej stratégii zabúdať. Paralelne bude narastať význam regiónov hlavne vo využívaní zdrojov EÚ, ale v rozhodovacom procese zostáva dominantný vplyv a záujem jednotlivých členských krajín EÚ.
- Zabezpečíme dokonalú informovanosť a následne pripravenosť podnikateľských subjektov na pôsobenie na vnútornom trhu EÚ, pozitívne využívanie jeho mechanizmu, a tým zníženie rizika postintegračného šoku. V tejto oblasti pozitívne hodnotím situáciu najmä v bankovo-finančnej sfére, vo veľkom priemysle a vo veľkých obchodných firmách, ktoré či už prostredníctvom vlastníckych vzťahov, finančných a technologických prepojení či dominantných obchodných vzťahov s európskou pätnástkou sú dnes prakticky európskymi firmami s európskymi normami a európskym spôsobom riadenia. Zložitejšia je situácia v malých a stredných podnikoch, v ktorých takýto stav znalosti mechanizmu vnútorného trhu EÚ neexistuje. Preto Slovenská obchodná a priemyselná komora od septembra tohto roka zriadila v jednotlivých regiónoch Eurokluby, zamerané na lepšiu informovanosť podnikateľských subjektov a súčasne zaviedla osobitnú edíciu zameranú na vybrané problémy mechanizmu EÚ a fungovania vnútorného trhu.
- Budeme schopní garantovať administratívnu pripravenosť krajiny na členstvo v EÚ. Tu má Slovensko veľké rezervy vo väčšine rezortov vlády Slovenskej republiky, ale aj na úrovni samospráv a samosprávnych inštitúcií vrátane podnikateľského sektora. Využívanie mechanizmu predvstupových fondov malo byť prípravou na oveľa náročnejší projektový mechanizmus využívania zdrojov EÚ pre členské krajiny. Túto maturitu sa nám nepodarilo veľmi úspešne zvládnuť a o to zložitejší bude nábeh celej našej administratívy na pôsobenie v únii po 1. 5. 2004. Väčšinu zdrojov totiž krajina nedostáva automaticky, ale ich využitie musí realizovať cez príslušné projekty a hrozí riziko, že tak ako pri prístupových programoch ani v oveľa dôležitejších a finančne významnejších projektoch EÚ nebudeme schopní využívať finančné kvóty stanovené pre našu krajinu, zatiaľ čo ročné platby musíme realizovať automaticky.
Na záver dve poznámky.
Byť členom Európskej únie znamená presadzovať európanstvo a jeho hodnoty nielen vo vnútorných štruktúrach EÚ, ale najmä pri riešení vnútorných problémov krajiny a v jej medzinárodnej politike, to znamená byť Európanmi v OSN, NATO a ďalších medzinárodných štruktúrach. Byť členom únie znamená silný politický a ekonomický národný štát s jasnou víziou jeho miesta v globálnom svete.
Druhá poznámka.
Plnohodnotné členstvo Slovenska a ďalších deviatich krajín bude vtedy, keď prestanú platiť prechodné obdobia. Malo by byť preto základnou snahou tak EÚ, ako aj nás, vecne a časovo ešte významnejšie obmedziť prechodné obdobia, pretože vo svojej podstate narúšajú základný princíp únie, a tým je princíp rovnosti. Bez aplikácie tohto princípu nemôžeme hovoriť o plnohodnotnej integrácii.
Hospodársky denník, 11. decembra 2002



HD, 12. 11. 2002

HD, 8. 11. 2002

HD, 7. 11. 2002


Strategický význam železníc narastá

Ing. Andrej Egyed, predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Železničnej spoločnosti, a. s.

Činnosť Železničnej spoločnosti, a. s., sa odvíja z doterajšej vyše 150-ročnej histórie železníc. Boli obdobia macošského prístupu štátu k železnici, a to najmä v prvom období jej rozvoja. Neskôr, keď štát zistil, že železnica má pre jeho záujmy strategický význam, začal ju podporovať, čo sa prejavilo najmä v náraste investícií. Na začiatku minulého storočia, najmä po prvej svetovej vojne, sa situácia začala meniť, pretože nastúpil automobil, ktorý bol flexibilnejší. Železnice začali postupne strácať zo svojich predností a v niektorých obdobiach upadať. Možno povedať, že túto tendenciu pociťujeme aj v súčasnosti. V západnej Európe však v posledných rokoch začal význam železnice narastať, pretože je schopná dať doprave ekologický rozmer. Tam, kde už ani viacprúdové diaľnice nestačia na enormný rozvoj cestnej dopravy a kde sa životné prostredie neúnosne zaťažuje, železničná doprava zažíva renesanciu a hľadá sa nová deľba prepravného trhu. Inak povedané, pre spoločnosť sa stáva rozumnejšie naložiť automobil na vlak, prípadne hľadať iné kombinované a pre životné prostredie zdravšie formy dopravy. Geografická poloha Slovenska a jeho hlavného mesta Bratislavy vytvára priaznivé podmienky na zapojenie sa Železníc SR do siete medzinárodnej prepravy cestujúcich. Bratislava má priame vlakové spojenie so všetkými hlavnými mestami susediacich štátov, s ktorých je možné v rámci siete medzinárodnej diaľkovej dopravy cestovať do celej Európy. Aj ďalšie mestá, regionálne centrá Slovenska, majú či už priame vlakové spojenie alebo zabezpečené prípojnými vlakmi s okolitými štátmi. Slovensko je prostredníctvom železničnej siete spojené s celou Európou a čiastočne aj s Áziou. Železničná nákladná doprava sa na celkovom objeme nákladnej prepravy podieľa na prepravnom trhu Slovenska necelými 60 % (v prepravených tonách), čo predstavuje dosť silnú pozíciu so zreteľom na silnú konkurenciu hlavne cestnej dopravy a v porovnaní so 16 %, čo je západoeurópsky priemer. Železničná sieť pokrýva rovnomerne celé územie Slovenska, tarifné body majú hustotu úmernú hustote osídlenia a spolu so systémom vlečiek poskytujú prístup k železnici veľkej väčšine podnikov, ktoré produkujú tovar dopravovaný po železnici alebo ho spotrebúvajú. Existujú veľkí prepravcovia hromadných substrátov, pre ktoré predstavuje železnica jedinú alternatívu prepravy. História nás učí, že železnica sa vždy stavala tým smerom, ktorý bol pre štát alebo aspoň pre väčšiu skupinu podnikateľov niečím zaujímavý. A keď sa už železnica postavila, úplne to zmenilo charakter príslušnej krajiny.
Založením Železničnej spoločnosti, a. s., sa plní významný projekt transformácie a reštrukturalizácie železníc na Slovensku, a to oddelenie majetku a činnosti dopravcu od prevádzkovania dopravnej cesty. V súlade so zákonom o Železničnej spoločnosti sa z majetku Železníc SR vyčlenil majetok súvisiaci s činnosťou dopravcu, teda osobná a nákladná doprava. Ide o majetok účtovne oddelených organizačných zložiek, a to divízie železničných koľajových vozidiel, divízie osobnej prepravy, divízie nákladnej prepravy, tatranských lanových dráh, obchodno-prekládkového centra, zúčtovne tržieb a ústredia. Predmetom vkladu sa nestala železničná dopravná cesta vrátane železničných staníc a zastávok, ktoré sú ich súčasťou, ani východoslovenské prekladiská Čierna nad Tisou a Maťovce. Hodnota nepeňažného vkladu na založenie Železničnej spoločnosti podľa znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity bola 30,9 mld. Sk, pričom základné imanie predstavovalo vyše 29,4 mld. Sk a rezervný fond takmer 1,6 mld. Sk. V Stredisku cenných papierov SR bolo na účet Železničnej spoločnosti zapísaných vyše 29 miliónov kusov akcií s menovitou hodnotou jednej akcie 1000 Sk. Týmto aktom sa do štátneho majetku zaradili akcie Železničnej spoločnosti v sume vyše 24 mld. Sk. Manažment pri tvorbe projektu transformácie hľadal takú cestu, aby železnice na Slovensku boli rozdelené na dva samostatné subjekty, pričom ich integrujúcou zložkou malo byť holdingové vedenie. Pri konzultácii s poslancami a Legislatívnou radou vlády sa však ukázalo, že na túto cestu holdingu nie je zhodný názor a že manažment pri tvorbe projektu transformácie musí brať do úvahy možnú politickú zhodu, aby projekt transformácie bol priechodný vo vláde a v parlamente. Nakoniec sa vo vláde SR a neskôr aj v NR SR rozhodlo, že ŽSR sa rozdelia na dva samostatné subjekty bez holdingového usporiadania, keďže táto forma nemá oporu v zákonoch SR. Forma transformácie slovenských železníc je v zahraničných odborných kruhoch zväčša vnímaná ako odvážny krok, pretože sa vyhol dočasným a prechodným riešeniam a v plnej miere splnil podmienky EÚ. Čas však ukáže, aká forma transformácie železníc v Európe je efektívnejšia a perspektívnejšia. Podstatou celej transformácie, samozrejme, nie sú len otázky reštrukturalizácie, teda to, ako zmeniť štruktúru, ale sú to predovšetkým otázky majetkovej, finančnej transformácie a tvorba podmienok ďalšieho financovania železníc. Z organizačného hľadiska bola reštrukturalizácia zvládnutá veľmi dobre, avšak finančné zabezpečenie zo strany štátu v oblasti výkonov vo verejnom záujme je stále nepostačujúce.
Transformácia železničného podniku však nie je jednorazový akt, ale proces, ktorý bude trvať niekoľko rokov. Zmyslom tohto procesu je oddlžiť ŽSR, zabezpečiť ekonomickú stabilizáciu a efektívnosť ŽSR i Železničnej spoločnosti. To sú však iba predpoklady. Rozhodujúce bude plnenie záväzkov štátu voči ŽSR i Železničnej spoločnosti. Ide o dva problémy: prvý - to sú záväzky štátu voči verejnej osobnej doprave a druhý - to je otázka priamej účasti štátu na rozvoji železničnej dopravnej infraštruktúry a rozvoji železničných koľajových vozidiel. Nie je možné, aby sa financovanie železníc naďalej riešilo úvermi. Doterajší vývoj od roku 1993 jednoznačne potvrdzuje, že takáto prax je ekonomicky neúnosná. Práve preto ŽSR v posledných rokoch dôsledne vyžadovali platby štátu za straty v osobnej doprave, aby sa podnik nezaťažil úvermi, ktoré sú určené na spotrebu. Ak ŽSR čerpali úvery, tak predovšetkým na rozvoj a modernizáciu dopravnej cesty a mobilných prostriedkov, čo sa prejavilo v celkovom náraste stálych aktív v správe ŽSR takmer o 30 mld. Sk v rokoch 1993 - 2001, z toho takmer o 16 mld. Sk v rokoch 1998 - 2001. Na rozvoj a modernizáciu dopravnej cesty ŽSR vynaložili 25 mld. Sk a do mobilných prostriedkov 13 mld. Sk. Dôležité teda je, že rast úverovej zaťaženosti ŽSR korešponduje s celkovým rastom aktív podniku, že úvery boli použité zväčša efektívne v tom, že vzrástol majetok železníc. V tomto volebnom období sa však nepodarilo splniť niektoré uznesenia vlády, týkajúce sa uplatnenia adresnosti sociálnych zliav v osobnej doprave, zavedenia novej koncepcie úhrady za železničnú dopravnú cestu a tiež sa nepodarilo dosiahnuť zmenu legislatívnych podmienok, ktoré by zabezpečili harmonizáciu podnikania na dopravnom trhu. To sú však oblasti, ktoré nepatria do kompetencie železníc, ale orgánov štátnej správy. Projekt transformácie rátal s vytvorením podmienok na postupné oddlženie ŽSR, a to splatením dlhov štátu za výkony vo verejnom záujme za roky 1994 - 1997 a 1999 - 2001. Na základe medzinárodného auditu, ktorý vykonala firma Ernst & Young, dlh štátu voči železnici za výkony vo verejnom záujme predstavoval k 31. 12. 2001 sumu 18, 853 mld. Sk, v súčasnosti dlh štátu voči ŽSR je 17,653 mld. Sk. Uhradenie ostatného dlhu, teda vyrovnanie vzájomných vzťahov medzi štátom a ŽSR ešte nebolo doriešené. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, keď sa so železnicou uzatvárala jedna zmluva o výkonoch vo verejnom záujme, v tomto roku boli uzatvorené dve zmluvy - jedna so ŽSR a druhá so Železničnou spoločnosťou. ŽSR môžu takúto zmluvu uzatvoriť preto, že cena za dopravnú cestu je regulovaná štátom, a teda nepokrýva náklady. Železničná spoločnosť uzatvára túto zmluvu preto, že štát reguluje výšku cestovného, a v plnom rozsahu nepokrýva rozdiel medzi nákladmi a tržbami, ktoré sú nižšie v dôsledku regulácie. Osobná doprava je stratová aj v tomto roku, objednanému výkonu v osobnej preprave na rok 2002 zodpovedajú ekonomicky oprávnené náklady vo výške 7,208 mld. Sk. Po odpočítaní tržieb z osobnej dopravy (2,005 mld. Sk) a štátnej úhrady (1,037 mld. Sk), vzniká nekrytá strata 4,1 mld. Sk. Železničná spoločnosť financuje túto nekrytú stratu úverom so štátnou zárukou vo výške 3 mld. Sk. Zostávajúca 1 mld. Sk bude požadovaná od štátu ešte v tomto roku podľa uznesenia vlády z mája tohto roku, ktorým vláda schválila zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme. Verím však, že rozpočtový regulatív, ktorý sme uplatnili v našej spoločnosti, nám pomôže dosiahnuť plánované parametre. Je však dôležité prijať ďalšie zásadné opatrenia v oblastiach, ktoré nám vytvárajú stratu, najmä v osobnej doprave, ďalej v zmenách kompetencií manažmentu a pokračovať vo vnútornej reštrukturalizácii spoločnosti. Vychádzať musíme zo zásady, že v akciovej spoločnosti musí byť na prvom mieste ekonomika, z čoho vyplýva, že dovoliť si môžeme len to, na čo si zarobíme. Po rozdelení spoločnosti na dva samostatné subjekty sa nestalo nič neočakávané, železnice fungujú bez väčších problémov, cestujúci a prepravcovia nepocítili žiadne problémy, ktoré by z toho vyplývali. Nedošlo k žiadnemu narušeniu dopravného a prepravného procesu, ani k zvýšeniu nehodovosti. Rozdelené železničné podniky medzi sebou úzko spolupracujú podľa dohody, dopravné predpisy platia v oboch spoločnostiach naďalej tak, ako v bývalých ŽSR až dovtedy, kým niektorá zo spoločností nevydá nový alebo novelizovaný predpis. Rozdelenie však prinieslo mnoho zmien i nečakané konfliktné situácie. Napríklad až úhrada za používanie dopravnej cesty ukázala na množstvo rezerv. V spoločnom železničnom podniku sa predtým až tak prísne nesledovali neproduktívne výkony, keďže boli považované za prirodzenú súčasť prevádzky ako podporné výkony, napríklad posun, manipulačné jazdy a podobne. Keď však vznikol nový podnik a ŽSR každý mesiac vystavujú Železničnej spoločnosti faktúry za používanie dopravnej cesty, zrazu zisťujeme, za čo všetko sa musí platiť. Boli odhalené výkony, ktoré spoločnosť nepotrebuje a ktoré pri lepšom riadení prevádzkového procesu ani nemusia vznikať. Železničná spoločnosť, vzhľadom na túto situáciu, uskutočnila previerky na rôznych úrovniach a zistila vysokú mieru neproduktívnych nákladov. Aj to je oblasť, v ktorej musia nastať zásadné zmeny. Pri vzniku Železničnej spoločnosti manažment viac myslel na to, ako bude fungovať obchodná spoločnosť. Nedocenilo sa, že Železničná spoločnosť potrebuje centrálne a koordinované riadenie prevádzkovej činnosti. Dispečing bol len na úrovni využívania rušňov a na úrovni divízie nákladnej dopravy, pokiaľ ide o využívanie nákladných vozňov. Ale centrálny dispečing
Železničnej spoločnosti neexistoval a dosiaľ ani neexistuje. Urobili sme určité náhradné riešenia, a to cez centrálny dispečing ŽSR. V súčasnosti sa spoločnosť pripravuje na vytvorenie novej zložky, ktorá bude tieto činnosti zabezpečovať. Ďalším citlivým bodom sú poplatky za dopravnú cestu. V ŽSR bol pred dvoma rokmi predpis o tom, ako sa budú účtovať poplatky za dopravnú cestu. Ale vtedy sme si tieto poplatky účtovali sami pre seba. Cieľom bolo zavádzanie vnútropodnikového kontrolingu, čím sa náklady priraďovali miestu vzniku. Jediná výnimka bola pri výkonoch jedného vlaku pre U. S. Steel, teda to bol jediný cudzí operátor, ktorý vozil vápenec z kameňolomu do areálu železiarní, a na to mali vlastnú lokomotívu a vlastné nákladné vozne. Keď však došlo k účtovaniu dopravnej cesty už medzi dvoma podnikmi, zrazu nastali veľké diskusie. V čom je problém? Cena za dopravnú cestu
je štátom regulovaná, pričom sú určené maximálne ceny, ktoré sa môžu použiť. Ceny za dopravnú cestu sú stanovené podľa dvoch základných kritérií. Prvým je druh dopravy - nákladná alebo osobná doprava. Druhým kritériom je druh trate. Tie sú rozdelené do troch kategórií. V súčasnosti platí cenový výmer platný tri roky. Minulý rok sme iniciovali zmenu nielen cien, ale i celej koncepcie spoplatňovania železničnej infraštruktúry. Vychádzala z infraštruktúrneho balíčka EÚ, ktorá predpokladá platbu za infraštruktúru cez marginálne náklady. Koncepcia, žiaľ, stroskotala v tripartite, kde s ňou nesúhlasili odborári. V tomto roku sme podpísali zmluvu o používaní dopravnej cesty, kde je garantovaná úhrada Železničnej spoločnosti pre Železnice SR vo výške 8,3 mld. Sk v roku 2002. Cenový výmer má svoje nedokonalosti. Napríklad cena za lokomotívny Lv vlak je rovnaká pre nákladnú i osobnú dopravu. Urýchlená obnova a modernizácia parku mobilných prostriedkov je základným východiskom úspešnej reštrukturalizácie a transformácie spoločnosti, ktorej cieľom je zvýšenie konkurencieschopnosti na medzinárodnom a domácom prepravnom trhu. Dosiahnutie tohto cieľa nie je možné bez rýchlej obnovy a modernizácie parku koľajových vozidiel, z ktorých významná časť nespĺňa požiadavky medzinárodných dohovorov a má tiež nevyhovujúcu ekonomiku prevádzky (vysoké náklady na pohonné látky a údržbu). V súvislosti s prebiehajúcim začleňovaním Slovenska do Európskeho spoločenstva je SR zaviazaná prispôsobiť sa európskemu právnemu systému. Neplnenie základných požiadaviek kladených na koľajové vozidlá najmä v osobnej preprave (dohovor RIC) má za následok nezaraďovanie vozňov ŽSR do medzinárodných vlakov, a tým nárast negatívneho salda z medzinárodnej osobnej prepravy. Všetky okolité železničné správy a železničné správy, ktorých osobné vozne sú zaradené do tranzitujúcich vlakov cez SR, majú dostatok moderných vozňov spĺňajúcich kritériá dohovoru RIC a neakceptujú vracanie výkonov v naturálnej forme vozňami Železničnej spoločnosti, preto spoločnosť musí vyrovnávať tento deficit finančne. Preto železnice na Slovensku musia rátať s celkovou technickou modernizáciou železničnej dopravy v súlade s marketingovými zámermi našej spoločnosti. Predpokladá sa, že ŽSR modernizáciou koridorov zvýšia rýchlosť do roku 2005 na 160 km za hodinu na úseku Bratislava - Púchov a v ďalších rokoch v úseku Púchov - Košice na 120 km a v niektorých úsekoch na 140 km za hodinu. Koridorové trate budú postupne vytvárať podmienky na skvalitňovanie železničnej dopravy a najmä na zvyšovanie rýchlostí. Je však potrebné investovať do nových vozňov pre nákladnú dopravu, ktoré zabezpečujú profit spoločnosti a do moderných súprav pre osobnú dopravu. Európa v 21. storočí potrebuje železnicu, pretože je ekologická a diaľničné siete nestačia na súčasné a najmä budúce prepravy tovaru a ľudí. Pritom trhový podiel železníc EÚ v nákladnej preprave klesol z 21 % v roku 1970 na 8 % v roku 1998. Priemerná rýchlosť medzinárodnej nákladnej železničnej dopravy klesla na 18 km/h. Zhustenie na cestách vedie nielen k meškaniu a znečisteniu životného prostredia, ale má aj nepriaznivý dôsledok na hospodárstvo EÚ, s prognózou nákladov na zhustenie vo výške 1 % z celkového HDP. Je však nevyhnutné skvalitniť železničnú dopravu, ak skutočne chceme chrániť životné prostredie a šetriť energiu. Príliš odlišné a často nekompatibilné národné technické špecifikácie a normy oneskorujú potrebnú harmonizáciu celej európskej siete. Každý hraničný priechod predstavuje zmenu noriem a personálu, a teda spôsobuje meškanie. To je jeden z dôvodov, prečo je železničná nákladná doprava menej konkurencieschopná ako cestná. Železnica sa pridržiava svojich prísnych národných bezpečnostných predpisov, čo je na jednej strane pozitívne, pretože železnica je najbezpečnejšou formou dopravy v Európe. Na druhej strane odlišnosti medzi národnými bezpečnostnými predpismi v členských štátoch predstavujú najväčšiu prekážku správne fungujúcej európskej železničnej siete. Argument bezpečnosti sa však často zneužíva na ochranu trhov a vylúčenie "nováčikov". Vývoj preto smeruje k postupnému vytvoreniu európskej železničnej siete. Nejde tu pritom len o revolúciu v technickej harmonizácii v železničnom sektore, ale aj o jednotné školenie vlakového personálu železníc a udeľovanie certifikátov. Diskutuje sa o tom, že takejto certifikácii by mali podliehať aj ostatný personál vykonávajúci bezpečnostné úlohy, ako napríklad signalisti a výpravcovia. Diskusia došla až do požiadavky zavedenia európskej licencie pre rušňovodičov, harmonizáciu jazdného času alebo oddychu personálu. Keďže na rozdiel od leteckej a vodnej dopravy v podmienkach európskeho železničného sektora neexistuje žiadny štandardný jazyk, diskutuje sa o potrebe zavedenia jednotného štandardného jazyka, čo je v prvej etape spojené s vypracovaním spoločnej slovnej zásoby alebo kódov. V druhej etape by malo dôjsť k vytvoreniu jednotného pracovného jazyka pre komunikáciu v prevádzke. V Európskom parlamente, konkrétne vo Výbore pre regionálnu politiku, dopravu a turistiku sa v súčasnosti diskutuje o novelizácií smerníc o rozvoji železníc EÚ. Navrhuje sa súbor zmien v snahe dosiahnuť štyri špeciálne ciele, ktoré majú spoločne slúžiť hlavnému účelu progresívneho skvalitnenia rámcových podmienok pre železničnú dopravu vo vhodnom čase tak, aby železničný sektor mohol efektívne prispieť svojím priaznivým príspevkom k obnoveniu vyváženého vzťahu medzi prevádzkovateľmi nákladnej a osobnej dopravy do roku 2010:
1. Samostatná transeurópska sieť nákladnej železničnej dopravy pre medzinárodné služby by mala byť kompletne vytvorená v období medzi 15. 3. 2003 a 1. 1. 2006.
2. Železniciam by malo byť udelené právo prístupu na celú sieť EÚ vrátane prístupu na sieť osobnej železničnej dopravy - v rámci medzinárodných a národných služieb - s cieľom podpory presunu osobnej dopravy z cestnej a leteckej.
3. Navyše právo prístupu na sieť a nadväzujúce právo žiadania a pridelenia vlakových ciest by malo byť rozšírené aj na iné fyzické a právnické osoby, ktoré majú záujem o používanie služieb železničnej dopravy, napríklad prepravcovia tak, aby sa dosiahlo optimálne využitie železničnej infraštruktúry.
4. Navrhované otvorenie celej siete pre služby nákladnej a osobnej dopravy by malo vstúpiť do platnosti od 1. 1. 2006, po prvé s cieľom stanovenia pevného časového harmonogramu nastolenia nových podmienok v rámci sektora, a po druhé s cieľom otvorenia železničného trhu v správnom čase, a tak zabezpečiť sektor, že skutočne efektívne prispeje k nastoleniu vyváženého vzťahu medzi prevádzkovateľmi dopravy do roku 2010.
Hospodársky denník, 18. septembra 2002


Kde sme a kam kráčame

Prezident G. W. Bush prijme miléniový Zlatý biatec

V pondelok (16. 9.) podvečer sa v kongresovej sále bratislavského hotela Danube uskutočnilo 47. riadne zhromaždenie a celkovo 138. podujatie Hospodárskeho klubu (NEF). Zúčastnilo sa na ňom 141 členov, ktorí reprezentujú navýznamnejší priemysel, ale aj spoločensko-politickú elitu SR. Medzi hosťami boli zástupcovia diplomatických misií ČĽR, Švédskeho kráľovstva, Poľskej republiky, Talianska, Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska, Európskej komisie, ako aj väčšina nominovaných osobností na Zlatý biatec 2002.
V úvode správca P. Kasalovský oznámil zloženie výboru. Na desiate funkčné obdobie bude predsedom opäť S. Hatina, podpredsedami P. Kasalovský, A. F. Zvrškovec a L. Sedmák. Potom prezentoval stav slovenských železníc generálny riaditeľ Železničnej spoločnosti, a. s., A. Egyed (časť jeho vystúpenia uverejníme zajtra). Svoje slovo pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami povedali: Š. Chudoba, riaditeľ pre predaj Škoda Auto Slovensko, M. Němec, generálny riaditeľ Prvej dôchodkovej a doplnkovej poisťovne Tatry-Sympatia, L. Sedmák, prezident Tauris, a. s., Rimavská Sobota a L. Krajňák, predstaviteľ mnohých podnikateľských subjektov, o. i. predseda dozornej rady City Servis, a. s., Košice.
Slávnostný akt vyhlásenia tohtoročných nositeľov prestížnej a výročnej ceny Zlatý biatec uviedol P. Kasalovský.
Vo svojom vystúpení pripomenul, že už v 1999. roku sa pripravil návrh na udelenie Zlatého biateca guvernérovi štátu Texas G. W. Bushovi. O rok na to bol signovaný, ale zakrátko sa stal G. W. Bush kandidátom na úrad prezidenta Spojených štátov. Ale až koncom vlaňajšieho roka sa otvorila komunikácia v tejto veci s Bielym domom, majúc na zreteli tragické udalosti Jedenásteho septembra a od nich aj datovanú novú a svojím spôsobom štátnicky a tiež ľudsky najťažšiu zodpovednosť prezidenta G. W. Busha. Jeho pričinením vzniklo vo veľmi krátkom čase síce najprv spontánne, ale funkčné protiteroristické spojenectvo väčšiny štátov sveta. Odvtedy máme aspoň nádej, že časom predsa len dôjde k likvidácii tohto akútneho nebezpečenstva pre celú našu civilizáciu. Je to práve prezident G. W. Bush, ktorý na rozdiel od mnohých štátnikov nepodceňuje nepriateľa číslo jeden. Avšak väčším nebezpečenstvom by bolo myslieť si, že ide predovšetkým či dokonca len o záležitosť Spojených štátov. Akoby tu nebolo dejinných poučení. Zdôraznil, že v týchto dňoch, keď sa svetové spoločenstvo má rozhodnúť, čo je v záujme udržania jeho relatívne pokojného a mierového života, najväčšia ťarcha zodpovednosti však spočíva v týchto dňoch na prezidentovi Spojených štátov G. W. Bushovi. V tejto súvislosti P. Kasalovský informoval, že mu bola 5. augusta tlmočená vôľa prezidenta Spojených štátov G. W. Busha prijať - v tomto kontexte - našu poctu, ktorou je miléniový Z l a t ý b i a t e c.
V závere svojho vystúpenia vyjadril uznanie všetkým, ktorí boli nominovaní na prestížnu cenu Zlatý biatec. Aj tým, ktorých nikto nenavrhol. Predovšetkým za výsledky ich práce. Také výsledky, ktoré znamenajú dynamiku a zároveň príťažlivejší život v mieste ich pôsobenia, ale vo väčšine prípadov v celoštátnom meradle.
Hospodársky denník, 17. septembra 2002


Máme česť aj zodpovednosť

Z príhovoru správcu Petra Kasalovského pri príležitosti vyhlásenia laureátov Zlatého biateca 2002 na 47. riadnom zhromaždení a celkovo 138. podujatí Hospodárskeho klubu (NEF) dňa 16. septembra 2002 o 15.00 hod.

Vážené zhromaždenie,
ctení hostia!
Na februárovom výročnom zhromaždení som uviedol, že v 1999. roku sme pripravili návrh na udelenie Zlatého biateca guvernérovi štátu Texas G. W. Bushovi. O rok na to bol signovaný, ale zakrátko sa stal G. W. Bush kandidátom na úrad prezidenta Spojených štátov.
Až koncom vlaňajšieho roka sme otvorili komunikáciu v tejto veci na Biely dom, majúc na zreteli tragické udalosti Jedenásteho septembra a od nich aj datovanú novú a svojím spôsobom štátnicky a tiež ľudsky najťažšiu zodpovednosť prezidenta G. W. Busha.
Jeho pričinením vzniklo vo veľmi krátkom čase síce najprv spontánne, ale funkčné protiteroristické spojenectvo väčšiny štátov sveta. Odvtedy máme aspoň nádej, že časom predsa len dôjde k likvidácii tohto akútneho nebezpečenstva pre celú našu civilizáciu.
Je fakt, že fanatizmus, ktorý demonštroval svoju obludnosť práve 11. septembra 2001 v New Yorku a vo Washingtone, je naďalej smrteľnou hrozbou pre celý svet. Predovšetkým preto, že nie je vylúčené získanie zbraní hromadného ničenia jeho protagonistami.
Je to prezident G. W. Bush, ktorý na rozdiel od mnohých štátnikov nepodceňuje nepriateľa číslo jeden. Avšak väčším nebezpečenstvom by bolo myslieť si, že ide predovšetkým či dokonca len o záležitosť Spojených štátov. Akoby tu nebolo dejinných poučení.
Od dvadsiatych rokov minulého storočia sa vyvíjal taký fašizmus - taliansky, nemecký, japonský a neskôr prítomný všade vo svete - až kým nedospel k rozhodnutiu zaútočiť. Vtedajší svet a jeho politici sa spamätali príliš neskoro - a boli desiatky miliónov obetí.
Dámy a páni!
Úprimne sa tešíme z toho, že práve v boji proti terorizmu nachádzajú medzi sebou viac času a priestoru na zmysluplný dialóg G. W. Bush a V. Putin. Vývoj sveta, bezpečnosti a mieru je vždy závislý od osobností na čele veľmocí a z toho vyplýva aj náš optimizmus.
Predstavitelia veľmocí majú nesmiernu zodpovednosť za to, či po pomaly zabudnutých svetových vojnách a iných vojenských konfrontáciách, po tzv. studenej vojne, sa zabezpečí v blízkom čase nová bezpečnosť pre svet, ktorá bude paralyzovať akýkoľvek terorizmus.
Aktuálny potenciál štátnickej múdrosti, prezieravosti a rozvážnosti jadrových veľmocí sa väčšmi opiera aj o poznanie a skúsenosti obranne menej silných a na ochranný dáždnik odkázaných štátov. Aj preto veríme, že dôjde oficiálne k vzniku protiteroristického zväzku.
Akútnosť hrozby a jej možný rozsah ozrejmil vo štvrtok na pôde Spojených národov prezident G. W. Bush. Chceme veriť, že výsledkom bude spoločný postup proti vyznávačom terorizmu, a to predovšetkým stálych členov jej Bezpečnostnej rady a dotknutých štátov.
Vážené zhromaždenie!
Vážení hostia!
Svet neraz v minulosti nechal dospieť krízový vývoj vo vzťahoch medzi štátmi v regiónoch, ale aj v širšom meradle do kritickej situácie. Aj keď nedošlo k celosvetovej konfrontácii vyše päťdesiatsedem rokov, tak neraz bolo ľudstvo veľmi-veľmi blízko k svojej deštrukcii.
Mnohé konfrontácie sa riešili takpovediac o päť minút dvanásť a za cenu nesmiernych ľudských obetí, utrpenia, ale aj rozsiahlych materiálnych škôd. Napriek tomu naďalej pretrváva tendencia myslieť si, že dnešné traumy sú zvládnuteľné klasickou diplomaciou.
Vnímame takéto priam zľahčovanie situácií, buď od tých, ktorých sa priamo netýka, alebo od tých, ktorí majú obavu, že by sa mohli stať terčom útoku. Národy niekdajšieho Česko-Slovenska to pocítili v 1938. roku, a napriek Mníchovskej dohode mier nebol zachránený.
Takéto paralely máme na mysli v týchto dňoch, keď sa svetové spoločenstvo má rozhodnúť, čo je v záujme udržania jeho relatívne pokojného a mierového života. Najväčšia ťarcha zodpovednosti však spočíva v týchto dňoch na prezidentovi Spojených štátov G. W. Bushovi.
Vážené zhromaždenie!
Je mi veľkou cťou oznámiť, že mi bola 5. augusta tlmočená vôľa prezidenta Spojených štátov G. W. Busha prijať - v tomto kontexte - našu poctu, ktorou je miléniový Z l a t ý b i a t e c.
Dámy a páni!
Mám tú česť vyhlásiť výsledky tohtoročnej ankety o Zlatý biatec. Táto cena bola založená v 1993. roku, ale až od 1998. roku o jej spravidla siedmich laureátoch rozhodujú členovia Hospodárskeho klubu a ďalšie oslovené osobnosti hospodárstva a politiky anonymne.
V každom volebnom roku sa noví laureáti Zlatého biateca vyhlasujú krátko pred ich termínom. Učinili sme tak aj v tomto roku s vedomím, že v sále bude tak ako v septembri 1998. roku torzo z pozvaných predstaviteľov vládnej koalície moci a nemýlili sme sa.

Dovoľte mi pripomenúť, akým politickým činiteľom sa dostala prestížna a výročná ceny Zlatý biatec na základe anonymného hlasovania našej komunity a ďalších osobností v posledných troch rokoch. Chcem podčiarknuť, že nasledujúce fakty potvrdzujú naše videnie.
Boli to v 1999. roku: prezident SR R. Schuster, predseda NR SR J. Migaš, podpredseda vlády SR P. Hamžík a minister spravodlivosti SR J. Čarnogurský, ale aj predseda ZMOS M. Sýkora. V 2000. roku: predseda vlády SR M. Dzurinda a o rok neskôr E. Kukan, minister zahraničných vecí SR.
Vážené zhromaždenie,
dámy a páni!
V 2002. roku bolo celkovo prijatých dvadsaťsedem nominácií. Neboli prijaté nominácie na dvoch členov výboru, jedna nominácia bola zrušená pre pôsobenie nominovaného mimo územia SR a dve nominácie boli odmietnuté preto, že navrhovateľmi neboli náležite zdôvodnené.
Dvadsaťsedem nominovaných, z ktorých by si každý zaslúžil Zlatý biatec. Pripomínam si, aké ťažké to bolo v časoch, keď jeho udelenie bolo vecou siedmich, resp. pätnástich osobností. Avšak dnes to nie je o nič ľahšie napriek tomu, že rozhodovalo 607 osobností.
Je fakt, že z tisícjeden oslovených využilo možnosť hlasovať iba 61 percent. V porovnaní s vlaňajškom však hlasovalo o 178 osobností viac. Hlasujúcim ďakujem za to, že vyjadrili svoj názor a nominovaným za podstúpenie rizika, že sa nemusia stať víťazmi.
Chcem vyjadriť vďačnosť všetkým, ktorí boli nominovaní. Aj tým, ktorých nikto nenavrhol. Predovšetkým za výsledky ich práce. Také výsledky, ktoré znamenajú dynamiku a zároveň príťažlivejší život v mieste ich pôsobenia, ale vo väčšine prípadov v celoštátnom meradle.
Na základe výsledku hlasovania šesťstosedem osobností vyhlasujem laureátov prestížnej a výročnej ceny Hospodárskeho klubu (NEF) Zlatý biatec 2002:
Prvý: Robert Fico, predseda strany Smer
Počet bodov: 1965 Počet umiestnení: 307, z nich 216-krát prvé, 59-krát druhé, 8-krát tretie
R. Fico sa ospravedlnil, že sa nezúčastní na tomto slávnostnom akte. Z prozaického dôvodu. Nerátal s tým, že by mal také sympatie, aby mu vyniesli Zlatý biatec 2002. Jeho vlastníkom sa stane v prvý deň volebného moratória - v stredu 18. septembra.
Druhý: Grafobal, a. s., Skalica
Reprezentovaný predsedom predstavenstva I. Kmotríkom a generálnym riaditeľom M. Kožíškom
Počet bodov: 1457 Počet umiestnení: 308, z nich 19-krát prvé, 14-krát druhé a 211-krát tretie
Tretí: John H. Goodish, prezident U. S. Steel, s. r. o., Košice
Počet bodov: 1368 Počet umiestnení: 328, z nich 15-krát prvé, 23-krát druhé, 36-krát tretie a 217-krát štvrté
Cenu si prevezme v týchto priestoroch krátko pred 17. hodinou.
Štvrtý: Ján Figeľ, hlavný vyjednávač SR pre EÚ
Počet bodov: 1295 Počet umiestnení: 348
Získal najviac umiestnení.
Piaty: Heineken Slovensko, a. s., Nitra
Reprezentovaný Radovanom Šikorským, podpredsedom predstaven-
stva.
Počet bodov: 1112 Počet umiestnení: 286
Šiesty: Ján Blcháč, generálny riaditeľ, Liptovská mliekareň, a. s., Liptovský Mikuláš
Počet bodov: 1049 Počet umiestnení: 356
Siedmy: Alexander Rozin, predseda predstavenstva, Incheba,
a. s., Bratislava
Počet bodov: 860 Počet umiestnení: 177

V súlade so štatútom, podľa článku VI., udeľujem Zlatý biatec 2002:
Jánovi Filcovi, trénerovi štátnej reprezentácie SR v ĽH v sezóne 2001/2002.
V hlasovaní mu bolo prisúdené ôsme miesto s počtom bodov: 781 a s počtom umiestnení: 169.
Kyticou oceňujeme trinástu pozíciu jedinej nominovanej ženy štátnej tajomníčky MPSVaR SR Edit Bauer.
n n n
Keďže v minulosti viacerí z tých, ktorí sa neumiestnili na oceňovanej pozícii, sa s týmto faktom neľahko vyrovnávali, resp. stali sa terčom zlomyseľností a pod., tak v tomto ročníku nezverejňujeme kompletné výsledky hlasovania.
Prestížna a výročná cena Zlatý biatec od svojho založenia v 1993. roku je každoročne poctou za počiny hospodárske, spoločenské a politické v SR, ale aj zahraničným osobnostiam za príkladné vklady pre mier a pokrok vo vzťahoch medzi národmi a ich štátmi.

V tomto jubilejnom roku štátnej suverenity SR sa udelil Zlatý biatec aj so zreteľom na prínosy pre dobré meno slovenského národa a všetkých občanov. Blahoželajme si, že sme si vytvorili priestor pre podnikateľskú, občiansku, ale aj človečenskú poctu vynikajúcim osobnostiam - firmám Slovenska.
Hospodársky denník, 17. septembra 2002


Niektoré sľuby neboli naplnené

Michal Němec, generálny riaditeľ PDDP Tatry-Sympatia

Predvolebné a volebné obdobie má spravidla niekoľko špecifík. Jeho veľmi podstatnou súčasťou býva hodnotenie predchádzajúceho obdobia, pričom hodnotenie následne prerastá do predvolebnej rétoriky v podobách predvolebných sľubov. Takýto jednoduchý a pochopiteľný rituál sa stáva predmetom siahodlhých debát, analýz a niekedy aj ostrej výmeny názorov.
Tí, ktorí politickú a vládnu moc mali, obhajujú svoje kroky a činy, vykonané v minulom volebnom období. Podľa ich slov, o ktorých sú pravdepodobne aj presvedčení, je jasné, že konali správne, odborne a že to, čo pre túto malú krajinu vykonali a zabezpečili, bolo maximum (alebo aspoň optimum) toho, čo sa dalo urobiť v rámci daných podmienok. Ak sa však (zvyčajne pod tlakom analýz a argumentov) zistí, že niektoré sľuby neboli úplne naplnené, stalo sa tak v dôsledku celkovej sociálnospoločenskej situácie nielen na Slovensku, ale ešte lepšie v celej Európe, ba vo svete. Ďalšou štandardnou príčinou nesplnených sľubov sú bývalí koaliční partneri. Boli to oni, ktorí nenaplnili svoje predvolebné sľuby, ich zásahy do činnosti jednotlivých orgánov štátnej apolitickej moci spôsobili, že nedovolili, aby sa naplnila úplná väčšina dobre myslených, len, bohužiaľ, nesplnených sľubov. A v neposlednom rade sú pre predvolebnú rétoriku charakteristické aj "argumenty" typu hegelovskej objektívnej reality, prípadne zásahy inej "vyššej moci". Podstatou takejto hry je vysvetliť voličovi, že ak sa náhodou niečo nepodarilo, nie je to ich vina, ale ak opätovne dostanú dôveru, všetko napravia.
Logicky, na druhej strane je tu doterajšia opozícia, ktorá bez ohľadu na dátum svojho vstupu na slovenskú politickú scénu je presvedčená, že vláda nesplnila nič z toho čo sľúbila, jej uplatňovanie výkonnej vládnej moci, ako aj využívanie parlamentnej väčšiny, bolo nekompetentné, bývalé vládne priority boli až nezmyselne usporiadané, občan trpel a moc bola arogantná. A, samozrejme, v predvolebnom a vo volebnom období sa vynorí aj množstvo káuz a kauzičiek, ktoré sú komentované a na ktoré je v tomto čase verejnosť citlivejšia. Aj v týchto prípadoch je cieľom hry presvedčiť nás občanov a voličov o tom, že ak konkrétna strana dostane našu dôveru, všetko sa napraví.
Čo ma však napriek všetkému upokojuje? Nuž, tieto situácie v predvolebných časoch sú viac-menej štandardným javom aj inde ako na Slovensku. Osobne si netrúfam hodnotiť pôsobenie vlády ako celku alebo jednotlivých ministrov. Vari všetci, ktorí vykonávame riadiace funkcie, vieme, že naši podriadení dokážu riešiť niektoré konkrétne problémy lepšie alebo minimálne lacnejšie a efektívnejšie ako my. A aj keď to vždy neplatí, aspoň si to myslia, tak ako si to myslíme o politikoch a ministroch. Preto by som sa rád na tomto mieste venoval iným, aj keď súvisiacim otázkam.
Pokiaľ akceptujeme názor, že riadiť štát alebo konkrétne ministerstvo je podobné ako riadiť firmu, pokúsim sa definovať niekoľko odporúčaní. Nie právd, požiadaviek alebo definícií, iba odporúčaní.
V prvom rade by som odporúčal zreteľnú definíciu a diagnózu problémov, ktoré novú vládnu moc očakávajú, a to aj s jasným naznačením priorít. Žiaľbohu, situácia Slovenska je natoľko komplikovaná, že všetko vyriešiť počas jedného volebného obdobia asi nepôjde. A dokonca nie je až také podstatné, kto to spôsobil. Písanie čiernych alebo aj inak zafarbených kníh problém nevyrieši, je to strata času. Taký pokus tu už bol, nerád by som ho detailne komentoval. Podľa môjho názoru je základom úspechu zreteľne analyzovaný a pomenovaný problém.
Druhým odporúčaním by mohla byť zrozumiteľná definícia cieľa, nemyslím jeho odborné riešenie, ani konečné a nemenné zadefinovanie cieľa. To, čo očakávam, je v prvom rade politická objednávka. Inými slovami, ako sa na daný problém konkrétna koalícia pozerá, ako ho sľúbila riešiť voličom, za aké riešenie je ochotná zobrať politickú zodpovednosť. Vychádzam zo skúsenosti, že problém je možné riešiť odborne správne niekoľkými postupmi, ale právo vybrať konkrétny postup, rozhodnúť o ňom je vecou toho, kto má aj zodpovednosť. Na druhej strane takto vzniká aj povinnosť dané riešenie presadiť.
A možno posledným odporúčaním by bolo zameranie sa na procesy, nie na výsledok. Vychádzam zo skúsenosti, že ak sú procesy v poriadku, výsledok príde sám. Ako podstatné považujem toto odporúčanie najmä z pohľadu jasne zadefinovaných rozhodovacích procesov, a to aj politických, respektíve koaličných. Ak sú na konkrétne miesta v riadení štátu vybraní ľudia, napríklad do funkcií ministrov, nechajme ich rozhodovať a skúsme neriešiť každý problém na koaličných radách alebo prostredníctvom médií. Niekedy je lepšie včasné, nie úplne ideálne rozhodnutie, než dokonalé rozhodnutie neskoro.
Záverom už len krátko. Uvedomujem si, že som nevymyslel nič nové, ani som sa o to neusiloval. Chcel som len zopakovať postrehy a všeobecne známe pravidlá, a to bez urážok, bez podceňovania niekoho. Môžete mi veriť, som rád, keď mi overené pravdy a pravidlá niekto zopakuje.
Hospodársky denník, 17. septembra 2002


Slovensko potrebuje efektívnejšiu vládu

Ladislav Krajňák, predseda dozornej rady City Servis, a. s., Košice

Nielen blízkosť parlamentných volieb navodzuje očakávania v tomto zmysle. Ako podnikateľ, ale aj ako občan, mám záujem, aby vláda, štátne orgány efektívnejšie pôsobili, najmä na vytvorenie podmienok pre rozvoj podnikania, rozvoj produkčných síl spoločnosti. Ide o akceleráciu hospodárskeho a spoločenského rozvoja Slovenska, v kontexte globálnych zmien, ktoré vedú cez integráciu SR do európskych a transatlantických štruktúr. Tá je podmienená zásadným nárastom individuálnej výkonnosti všetkých štruktúrnych článkov spoločnosti, hybných a produktívnych síl spoločnosti (hospodárstva, podnikovej sféry) a tiež kvalitatívne vyššou úrovňou ich synergie. (Nemôžeme hovoriť o plnohodnotnom hospodárskom raste, ak jeho prírastok bude zabezpečovať niekoľko firiem typu Volkswagen, USSK či Slovnaft.)
Treba mať na zreteli dokončenie systémových, transformačných reforiem a zmien.
Spoločenská a hospodárska transformácia po roku 1989 mala vytvoriť systémové podmienky na to, aby sa mohol slobodne sebarealizovať každý jednotlivec a produkcia hodnôt bola realizovaná na rozptýlenom vlastníctve a v trhovom prostredí.
Ak v občianskom povedomí dnes prevláda názor, že systémové zmeny v tomto zmysle nepriviedli k takému rastu výkonnosti ekonomiky, ktorá by viedla k vyššej životnej úrovni a garancii sociálnych istôt (na základe vlastnej práce každého jednotlivca), tak je to najmä preto, že zmena politického režimu a zmena vlastníctva prebehli do konca a v tomto zmysle dominujú aj vo vnímaní obsahu, podstaty transformačných zmien. Avšak, to je pohľad nie občiansky, ale odborný. Nesformoval sa komplexný a efektívny, inštitucionálny hospodársky systém, ktorý by efektívne povzbudzoval adaptačnú schopnosť a výkonnosť podnikateľskej sféry.
V tomto smere viac-menej zlyhali všetky politické elity, ktoré zaľudňovali štruktúry štátu a formovali novú inštitucionálnu štruktúru spoločnosti. Pod zlyhaním nemám ani tak na mysli nesprávnosť názorov, ako nedostatok schopnosti manažovať implementáciu transformačných zmien. Neschopnosť vládnych elít (aj pre skorumpovanosť) spôsobuje nedostatočnú vymožiteľnosť zákonov a nedodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže, podnikania a tiež politickej súťaže (musí sa znížiť miera klientelistických prepojení hospodárskej a politickej sféry). Dospeli sme do štádia, keď sa najmä bez kvalitatívneho posunu vo vymožiteľnosti zákona nedostaneme ďalej (musia transparentne konať najmä orgány, ktoré majú strážiť verejný záujem, kontrolovať dodržiavania pravidiel a zákonov - orgány činné v trestnom konaní a vôbec štátny aparát). Je tu zodpovednosť hospodárskych a politických elít za kvalitu a parametre hospodárskeho prostredia.
Aj tie musia prevziať (už sú aj schopné) väčšiu mieru zodpovednosti za parametre hospodárskeho prostredia (v období majetkovej transformácie mali tendenciu spájať sa s politickými štruktúrami), aj keď ich legislatívne dotvorenie (kontrola) je v právomoci rozhodovacích štruktúr politického systému (vlády, NR SR).
Nemalo by ísť o obídenie parlamentného mechanizmu pri tvorbe štátnej politiky a zlaďovanie záujmov, nejakým neokorporátnym mechanizmom (či nelegálnym lobizmom a korupciou), ale o novú kvalitu vzťahov, hľadania konsenzu a synergie pri formovaní hospodárskeho prostredia a tvorbe hospodárskej politiky štátu. V priebehu posledných dvoch politických cyklov existovali veľké názorové rozdiely medzi veľkou časťou podnikateľskej sféry a vládou na jej hospodársku politiku a podľa analýzy volebných programov relevantných politických strán, ktorú nedávno previedla SOPK. Nemožno zatiaľ očakávať ani od budúcej vlády, zloženej z potenciálne parlamentných strán, zásadnú kvalitatívnu zmenu, najmä v programových riešeniach, ako deklarované ciele dosiahnuť. Nemali by sme sa útrpne prizerať takémuto stavu a je potrebné prostredníctvom AZZZ, SOPK a tripartitného mechanizmu rigoróznejšie trvať na presadení našich názorov, ani nie tak na priority hospodárskej politiky vlády (vláda ich aj tak efektívne môže mať 3 - 4), ale najmä na použitie nástrojov hospodárskej politiky budúcej vlády, ktoré jedine môžu viesť k dosiahnutiu potrebných (očakávaných) cieľov (hospodárskeho rozvoja), čo sa týka prostredia pre všetkých. Za pokusom AZZZ, SOPK, SPPK, SŽK, ZPZ SR poskytnúť relevantným politickým stranám pred parlamentnými voľbami spoločný podklad - predstavu o "Národohospodárskej stratégii a politike", od čoho sa očakávalo aspoň "priblíženie reči a úsudku" medzi hospodárskymi a politickými elitami, by mal nasledovať tlak - vyjednávanie s novou vládou. Tento tlak by mal sledovať predovšetkým optimalizáciu nástrojov hospodárskej politiky štátu tak, aby sa parametrizovalo hospodárske prostredie pre všetky hospodárske subjekty a nie aby sa vytvárali priaznivejšie podmienky len pre niektoré skupinové záujmy, najmä nie len podnikateľských skupín spojených s momentálne vládnymi stranami. (V tomto zmysle by sme nemali podporovať deformovanú súťaž politických subjektov, netransparentným financovaním ich činnosti a politickej súťaže (nelegálne financie a neidentifikované hospodárske záujmy), ktorá v takejto podobe neprodukuje kvalitnú reprezentáciu do štátnych funkcií v legislatíve, exekutíve, v dôsledku čoho sa neprijímajú kvalitné zákony v potrebnom čase a tiež je nízka kvalita manažmentu verejnej správy.)
Väčšiu efektívnosť a súčinnosť je možné dosiahnuť aj tým, že sa budeme snažiť ovplyvniť obsadenie hospodárskych rezortov kvalitnejšími ľuďmi, s lepšími predpokladmi pre manažment verejnej správy, u ktorých bude väčší predpoklad "zhody reči a úsudku" (ako to bolo napr. v tomto cykle s I. Miklošom či Ľ. Harachom, B. Schmögnerovou). Malo byť to byť o tom, ako dotvárať hospodárske prostredie a dosiahnuť maximálnu synergiu zo súčinnosti vlády a súkromného sektora.
Treba pomôcť k zmene vecného obsahu hospodárskej politiky vlády, t. j. stimulovať hospodársky rast a produktívnu zamestnanosť podporou úspešných (ktorí už preukázali konkurencieschopnosť a obozretný, zodpovedný prístup v podnikaní), namiesto pokusov o revitalizáciu zotrvačného bloku (krachujúcich podnikov s nezabezpečeným odbytom a netransparentnou vlastníckou štruktúrou). Primárne uplatňovať zásadu otvárania priestoru pre úspešné spoločnosti (podpora projektov, ktoré majú nádej na úspech - zabezpečený efektívny odbyt, konkurencieschopnú kvalitu produkcie a výrobného procesu).
Je tu viac ako aktuálna otázka revitalizácie podnikov "zotrvačného bloku" z verejných prostriedkov a s pomocou "manažmentu verejnej správy", len v prípadoch transparentných vlastníckych vzťahov, kde vlastníci budú ochotní pristúpiť na transparentnú súčinnosť a spoluúčasť na ozdravnom procese (vrátane reštrukturalizácie vlastníckych práv). Som skeptický k možnostiam revitalizácie podnikovej sféry prostredníctvom verejnoprávnej revitalizačnej agentúry (Slovenský fond rizikového kapitálu ako inštitúcia typu FNM, ku ktorej by bolo potrebné prijať špeciálnu legislatívu). Je to príliš ťažkopádne aj na personálne sformovanie takejto agentúry, kde by mali byť ľudia so schopnosťou krízového manažmentu, ktorých je málo a skôr sa pohybujú v privátnej sfére a bude ťažké ich dostať do verejnoprávnej inštitúcie. Schodnejšie by bolo hľadať formy súčinnosti štátnych orgánov so spoločnosťami rizikového kapitálu.
Čo mám ďalej na mysli: - kumuláciu verejných zdrojov a privátnych investícií do oblastí, kde je možné dosiahnuť najväčšiu synergiu, čím sa zároveň dávajú potrebné rozvojové impulzy celej ekonomike. Takými sú najmä budovanie infraštruktúry (dopravné trasy, bytová výstavba, priemyselné a technologické parky), cestovný ruch (infraštruktúra CR a doplnkové služby v ucelených regiónoch), spracovanie dreva, informatizácia (najmä ako podpora vzdelanosti a produkcia špecialistov pre softvérové aplikácie). V týchto oblastiach je potrebné, aby vláda nielen spracovala, resp. koordinovala vypracovanie koncepcií a realizačných cieľových projektov, ale aj organizovala (koordinovala) účasť privátnych investorov v realizačnej fáze (priamo alebo vytváraním špecializovaných koordinačných centier z verejných zdrojov, ktoré neskôr bude možné transformovať na verejnoprávnu formu (obce a regionálne združenia právnických osôb), resp. ich privatizovať) a podporila realizáciu aj čiastočným financovaním (priamo, resp. cez komerčné banky).
Aby táto podpora bola aj rozvojovým impulzom, je potrebné, aby mala objem dodatočných zdrojov vo výške niekoľko mld. Sk nad doterajšie objemy (výstavba diaľnic aspoň 3 - 4 mld. Sk ročné navýšenie, výstavba bytov - minimálne 2 mld. Sk ročného navýšenia, dopravná trasa železníc aspoň o 1,5 mld. Sk, cestovný ruch - minimálne 1 mld. Sk).
Čo s reformou verejných financií: výrazne znížiť deficit verejných financií, prednostne znížením verejných výdavkov na štátnu a verejnú správu a sociálne transfery, dokončiť reformy, najmä financovania verejných služieb (zdravotníctvo, školstvo) a tiež dôchodkovú reformu, zabezpečiť vyššiu efektivitu transferov z verejných zdrojov podnikovej sfére vrátane transferov poľnohospodárom, realizovať prostredníctvom komerčných bánk, aby sa dosiahla určitá recyklovateľnosť (návratnosť) týchto zdrojov a poskytovať ich na vecné projekty (produkty v poľnohospodárstve), s výnimkou regionálnych aspektov.
Hospodársky denník, 17. septembra 2002


Štyria hráči: Každý, Niekto, Ktokoľvek, Nikto

Štefan Chudoba, člen výboru Hospodárskeho klubu (NEF)

Je pravda, že za posledných 10 rokov sa v hospodárstve SR veľa zmenilo. Celý rad "skúsených" analytikov i politikov hovorí s úplnou samozrejmosťou o veciach, ktoré nikdy nezažili, ale počuli, prípadne čítali o nich. Je pravda, že sa naša spoločnosť dožila i pozitívnych zmien v nadstavbových oblastiach, ale pokiaľ ide o hospodárstvo, je tiež pravda, že ekonomika je nevýkonná, že sa neriadi dlhodobým plánom, že nie sú určené priority hospodárskeho rozvoja, že legislatíva je nepreviazaná a vzdialená realite. Jednoducho je pravda, že sme sa naučili veľa a kvalifikovane hovoriť o obrazne povedané imaginárnom hospodárskom svete. A tak sme ako zlý roľník, ktorý namiesto toho, aby kravu riadne kŕmil a staral sa o ňu, hovorí ako zbohatne na predaji mlieka. Áno, dá sa robiť hospodársky rozvoj aj na obrazovke počítačov, na burze, na špekuláciách, ale má to jedno základné "ale". Že vám musí fungovať ekonomika reálna, to znamená, že ste schopní tvoriť nové hodnoty a zaisťovať reprodukciu ľudí, ekonomického prostredia a prírody. Je pravda, že posledných desať rokov hľadajú slovenskí podnikatelia svoju tvár, preberajú nové názory, často moderné, ale nie systémovo previazané, viac hovoria o peniazoch, burze, bankách, o tom, čo by bolo keby, a stále menej počuť o práci, ako keby bolo hanbou čosi poriadne robiť a žiť z výplaty za odvedenú prácu tak, ako je to prakticky všade vo svete.

A tak sme ako v podniku, kde pracovali štyria páni, ktorí sa volali Každý, Niekto, Ktokoľvek a Nikto. Bolo treba urobiť dôležitú prácu a Každý si bol istý, že to Niekto urobí. Mohol to urobiť Ktokoľvek, ale neurobil to Nikto. Naštvalo to Niekoho, pretože to bola práca Každého. Každý si myslel, že Ktokoľvek by to mohol urobiť, ale Nikoho nenapadlo, že sa Každý na to vykašle. Dopadlo to tak, že Každý vinil Niekoho, že Nikto neurobil to, čo mohol urobiť Ktokoľvek. Myslím si, páni podnikatelia, že tento príbeh je o nás. Zodpovednosti za hospodárstvo sa zbaviť nemôžeme, a tak ako ukazujú dejiny, budeme sa opäť hanbiť za fakt, že to Každý vedel a Nikto nič neurobil pre záchranu reálnej ekonomiky. Jednoducho Manažéri za tvorbu hodnôt v službách i vo výrobe nesú zodpovednosť a ak bude treba, politici nás tak ako už veľakrát podhodia pred nespokojné masy. Preto musíme použiť východiská: - V definovaní veľkých hráčov v hospodárskom prostredí z oblasti priemyslu, stavebníctva, poľnohospodárstva, ktorí tvoria hodnoty, ktorí pomôžu stanoviť dlhodobú hospodársku víziu nevyhnutnú pre to, aby vôbec bolo možné hovoriť o rozvoji malého a stredného podnikania.

- Preorganizovaním súčasnej odvetvovej komplikovanej zväzovej štruktúry, ktorá tvorí AZZZ a jej orientáciou na procesy prípravy legislatívnych noriem, na plánovanie a riadenie projektov možno vytvoriť orgán, ktorého prestíž prinúti novodobých politikov rešpektovať podnikateľov. Preto sa hlásim k podpore aktivít, ktoré sa začínajú v hospodárskej oblasti v Združení priemyselných zväzov, ako aj v Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore v poslednom období formovať. Hospodárstvo potrebuje úspech, podobne ako futbal góly, ale ten príbeh o slovenskom futbale asi tiež poznáte.
Hospodársky denník, 17. septembra 2002


K parlamentným voľbám

Ladislav Sedmák, prezident TAURIS, a. s., Rimavská Sobota

"K parlamentným voľbám mám iba niekoľko myšlienok. Budú slobodné, demokratické aj pokojné či skôr bezproblémové. Som presvedčený, že aj účasť voličov bude porovnateľná s tou, ktorá je obvyklá v susedných krajinách a v jednotlivých štátoch Európskej únie.

V minulých mesiacoch vyjadrované obavy zahraničia z priebehu a možného výsledku parlamentných volieb vychádzali z celkovo nesprávnych, a najmä skreslených názorov o našom vnútropolitickom vývoji. Poskytovali ich tie politické kruhy, ktoré nesplnili svoje sľuby.

SR má síce lepšiu pozíciu v zahraničí, ale domáce pomery, predovšetkým v hospodárstve, a teda aj v organizácii a riadení štátu neoprávňujú k spokojnosti. Aj preto väčšina vládnych strán nefiguruje dlhodobo a dominantne vo volebných preferenciách, ba práve naopak.

Rovnako aj názor, že v nadchádzajúcich voľbách pôjde o potvrdenie záujmu o členstvo v NATO a v Európskej únii je vyrobený na Slovensku. Napriek tomu, že jednoznačným faktom je väčšinová podpora občanov celoeurópskemu integračnému procesu a NATO.

Mnohokrát sme si vypočuli zo zahraničia, ale aj z viacerých straníckych sekretariátov, že tohtoročné parlamentné voľby sú významnejšie ako tie v roku 1998 či ako všetky predchádzajúce. Nejestvujú voľby viac či menej významné, každé sú dôležité pre vývoj štátu.

Inou vecou je, o čom v nich občania rozhodujú. Naše rozhodovanie v tomto roku však nebude o kontinuite úspešnej politiky, ale o podpore tým stranám, ktoré sa chcú pričiniť o novú kvalitu organizácie štátu, podmienok pre podnikanie a o bezpečne dôstojný život.

Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že doterajší vývoj vyniesol na politickú scénu nové subjekty. Prečo majú také preferencie? Z jediného dôvodu: chcú riešiť to, čo viaceré vládne garnitúry nemohli alebo nechceli zvládnuť a komplikuje život občanom.

Osobne verím, že tieto voľby dajú priestor najmä tým politickým stranám, ktoré nevládli v tejto krajine. Chcem veriť, že svoju vyzretosť osvedčia do týždňa-dvoch, a to vytvorením pevnej a pružnej koalície s jasne formulovaným a termínmi vymedzeným programom.

Predvolebná kampaň zajtra dorazí k moratóriu. Bude to ticho pred búrkou? Myslím si, že bude, lebo očakávam, že do vlády sa prebojujú dôveryhodní a tiež dosť múdri ľudia, ktorí budú konať. Nekompromisne, aby sme neboli priam ničení byrokraciou.

Treba sa odpútať od zeme - z prikrčenosti a dostať krídla. My predsa vieme, čo nás brzdí a odvádza z hlavnej cesty. To znamená: celoplošne okysličiť ovzdušie v našej krajine kvalitnou prácou, vysokou odbornosťou a domyslenými riešeniami so želanými efektmi.

Som presvedčený, že máme na podstatne viac. Vo všetkých smeroch hospodárstva a celej nadstavby, pokiaľ začnú politici slúžiť verejnosti a nebudú sa ďalej vyvíjať v zápasoch, kto z koho aj po voľbách. Slovensko potrebuje síce nepokoj, ale zo snáh o nové výsledky.
Hospodársky klub, 17. septembra 2002


Švédske skúsenosti

Ulf Dinkelspiel, prezident Švédskej exportnej rady

Chcel by som sa poďakovať za pozvanie švédskej delegácie a mňa samotného na návštevu vášho váženého klubu. Chcel by som tiež povedať, že je pre mňa potešením, keď mám túto príležitosť vymeniť si skúsenosti s vami, ktoré sa týkajú našich negociácií a rokovaní s EÚ. Nie sú ani také dávne, keďže sa uskutočnili iba pred piatimi rokmi, a pritom sme zistili, že sme sa mohli naučiť veľa aj od predchádzajúcich kandidátskych krajín, ako bolo Španielsko a Portugalsko. To boli tie krajiny, ktoré vstúpili do EÚ pred nami. Možno niektoré z našich skúseností môžu byť aj pre vás zaujímavé. Zdôrazňujem naše skúsenosti, pretože sa nebudem zaoberať konkrétne vašimi rokovaniami s EÚ z mnohých dôvodov. Po prvé by to bolo veľmi neslušné, pretože som presvedčený, že viete viac o rokovaniach a o celom postupe ako ja a po druhé nepoznám do detailov všetky podrobnosti a po tretie si myslím, že porovnaním našich skúseností získame obidvaja viac. Keď hovorím o porovnaní skúseností, tak nemyslím tým iba seba, ale tu uvediem iba niektoré úvodné poznámky. Myslím si, že všetci členovia našej delegácie, ktorí sú tiež členmi EÚ zhruba päť rokov a ktorí boli tiež priamo prítomní pri rokovaniach o vstupe do EÚ, by sa tiež chceli zúčastniť na tejto diskusii. Najprv by som chcel povedať, že v priebehu týchto dvoch dní pri rozhovoroch s oficiálnymi predstaviteľmi vášho štátu a so zástupcami priemyslu som zistil, že sú tu mnohé podobnosti medzi situáciou, v ktorej sme boli na začiatku 90. rokov, a v ktorej sa v súčasnosti nachádzate vy. Spoznávam tu jednu diskusiu a je to diskusia o tom, kto bude prijatý ako prvý. My sme mali presne tú istú situáciu. Bolo tam Rakúsko, ktoré sa uchádzalo koncom 80. rokov, Švédsko na začiatku 90. rokov, potom tam bolo Fínsko a Nórsko, ktoré nasledovali. Prvá otázka bola taká, či sa začnú rokovania so všetkými kandidátskymi krajinami naraz. Teda: Švédsko, Fínsko, Rakúsko začali naraz a Nórsko trochu zaostávalo. Druhá otázka bola, či budeme prijatí všetci naraz. A bolo tu mnoho špekulácií. A my sme sa snažili vyhnúť týmto špekuláciám. Povedali sme si, že sme účastníkmi pretekov. Uchádzali sme sa o členstvo v roku 1990, vtedy sme podali žiadosť, teda v októbri 1990 sme sa rozhodli, že podáme žiadosť v roku 1991, a napokon na rokovanie došlo v roku 1993 a už od začiatku, a to bolo v čase, keď nová vláda nastúpila k moci v septembri 1991, sme hovorili, že naším cieľom je stať sa členmi EÚ do 1. 1. 1995. A to bolo opäť preto, že sa mala uskutočniť nová inštitucionálna konferencia. Chceli sme byť jej súčasťou. Jednoducho sme si iba povedali, že dúfame, že sa všetkým krajinám naraz podarí stať sa členmi EÚ. A nakoniec sme zistili, že sme všetci uzavreli rokovania viac-menej v tom istom čase. Myslím si, že sme porazili Rakúšanov zhruba o dve hodiny, a potom Fíni nasledovali asi o nejakých päť hodín po nás, a potom Nóri o ďalšie dva-tri týždne, ale to bolo v podstate súčasťou jedného balíka. A potom 1. 1. 1995 sme sa stali členmi EÚ. Nóri v referende odmietli účasť a členstvo v EÚ, a tak došlo k určitému zdržaniu. Zistili sme, že dôležité je stanoviť si veľmi jasný cieľ. Chcete byť členmi EÚ do roku 2004. A potom chcete bežať vo svojich vlastných pretekoch, chcete spolupracovať s ostatnými, tak sa nesnažte predbehnúť ostatných, pretože každý presne vie, čo sa robí, čo sa hovorí v každej chvíli a na každom mieste a je omnoho lepšie spolupracovať ruka v ruke a spolu riešiť problémy a hľadať spoločné riešenia. Pri rokovaniach, a to sa týka všetkých krajín, boli dve agendy. Jedna bola domáca a druhá bola medzinárodná agenda. A my sme si na začiatku mysleli, že medzinárodná agenda bude tá ťažká a že domáca bude v podstate jednoduchou záležitosťou. Ale v tomto ohľade sme zistili, že sme sa mýlili. Bolo to presne naopak. Medzinárodné rokovania prebehli asi takým spôsobom, ako sme očakávali od začiatku. Naproti tomu na vnútornej scéne sme museli bojovať s niekoľkými problémami. Začali sme, a to bolo, ako som už povedal, v októbri 1990, kedy sme oznámili, teda vtedajšia vláda, že sa budeme uchádzať o členstvo v EÚ a vtedy sme mali 85-percentnú podporu švédskeho obyvateľstva. Bola to veľmi silná podpora. A to neznamená, že tých 80 alebo 85 % občanov, ktorí boli jasne za vstup do EÚ a 20 % tých, ktorí neboli za, ale tých 20 % nebolo rozhodnutých, či sú za alebo nie sú za vstup do EÚ. Ale táto väčšina bola veľmi krehká. Ako sa ukázalo, v priebehu rokovaní sa táto väčšina zmenšovala. A to je myslím súčasťou tejto záležitosti. Pretože rokujete, vznikajú nové podmienky, nové požiadavky. A vy sa musíte snažiť splniť tieto podmienky. A keď nesplníte tieto podmienky a tieto požiadavky, alebo ak máte problémy splniť tieto požiadavky, sú vždy záujmové skupiny, ktoré sú kritické voči tomuto procesu, tak vznikajú otázniky. Keby ste sa nás pýtali, akých chýb sme sa dopustili, tak si myslím, že by som povedal, že jednou z najväčších chýb bola tá, ktorej sme sa dopustili ako vláda, že sme uskutočnili príliš veľa interných opatrení pri prispôsobovaní sa EÚ pravidlám a predpisom a hovorili sme, že to robíme pre EÚ. Robíme to preto, že si to vyžaduje EÚ. A hoci veľká väčšina obyvateľstva bola za členstvo, vždy tam bola silná a záujmová skupina, ktorá bola proti jednej alebo inej silnej záležitosti. A to postupne rástlo. Boli tam viaceré silné záujmové skupiny, ktoré boli proti tomu. A čo skutočne veľmi ľutujem vo vzťahu k rokovaniam je, že sme jasne nepovedali, že sú to opatrenia, ktoré uskutočňujeme v záujme Švédska. Ďalšie veci, ktoré sme sa naučili počas rokovaní na domácej scéne, je, že to vždy budú záujmové skupiny, ktoré budú zainteresované do tohto procesu. Samozrejme, bola tu opozícia, bol tu parlament, bol tu priemysel, odborové zväzy, presne tak ako u vás. Zistili sme, že je to nesmierne ťažké. Asi päťsto ľudí, ktorí boli priamo zapojení do rokovaní a veľa času sme strávili tým, že sme sa snažili dať dohromady názory v samotnom Švédsku na otázku vstupu do EÚ. V tom procese sme prijali postoj úplnej otvorenosti. A to sme sa poučili, to sme zistili na základe našich rokovaní, ktoré sa týkali vstupu do EEA. Museli sme opäť rokovať s našimi záujmovými skupinami, s parlamentom atď., museli sme teda rokovať o našich negociačných pozíciách. Všetky tieto pozície sme vlastne od samého začiatku zverejňovali, takže nijaké noviny už nemohli fabulovať. Nemohli sme povedať, že sme pripravení sa dohodnúť napríklad na 3,2 tony. Povedali sme, že cieľ je 3,4 tony, a tým sme vlastne vyjadrili pocity verejnosti a v konečnom dôsledku sme vedeli, že bude musieť dôjsť k nejakému kompromisu. To je niečo, čo mám na pamäti, a takto to bolo aj keď sme sa stali členmi. Čím viac je otvorenosti, tým je to lepšie. Pretože veci aj tak preniknú na verejnosť, každý sa aj tak všetko dozvie. Nie je možné si niečo iba udržať vo svojej hlave, že to človek neprezradí ani vlastnej manželke. Čiže toľko, pokiaľ ide o domáce záležitosti. Pokiaľ ide o medzinárodnú agendu, rokovania o členstve sú podľa mňa aj jednoduché, ale aj zložité. Jednoduché sú v tom zmysle, že sa nevie, či konečne dospejete k dohode, pretože vy vlastne vstupujete do klubu a máte akceptovať, keď sa to tak vezme, pravidlá a predpisy toho klubu. To sú zákony, nariadenia, pravidlá, dokonca aj postupy, ktoré v priebehu času boli prijaté. Rokovať možno o istých kvótach, o istom nafázovaní, o prechodných obdobiach, ale v konečnom dôsledku sa výnimky udeľujú málokedy. My sme dostali jednu výnimku na šnupavý tabak. To bolo vlastne jediné, čo sme dostali a bolo to zvláštne, ako nikomu na tom až tak nezáležalo. Ale pokiaľ ide o to ostatné, nezískali sme nijaké "prechodné obdobia", pretože, keď sú dlhé, tak aj tak sa o nich veľmi ťažko rokuje. Čiže v tom zmysle je to ľahké, ale ťažké rokovanie je v tom zmysle, že je tam zapojených toľko aktérov. My sme rokovali s 12 členskými krajinami, vy rokujete s 15. My sme boli traja kandidáti, vy máte popri sebe ešte nejakých desať či viac ďalších kandidátov. Čiže o to je tento proces náročnejší v porovnaní s nami. Okrem toho je tu väčší balík, o ktorom sa rokuje. My sme rokovali o tom, čo bolo prijaté v EÚ v rokoch 1992 - 1993... A vy o tom, čo sa prijalo za vyše desať rokov jestvovania EÚ. Takže je to veľmi náročný proces, a treba pridať ešte tretí faktor: je tu veľa jazykov. Takí Francúzi rokujú iba vtedy, pokiaľ všetky dokumenty dostanú preložené do francúzštiny. Čiže sú tu technické ťažkosti. A v dôsledku toho je celý proces negociácií mimoriadne náročný a svojho času sme aj my mali pocit frustrácie o časovom zdržaní. Časový rozpis, ktorý sme si my stanovili, bol rešpektovaný, dodržaný, ale bol to proces mimoriadne náročný a niekedy mimoriadne ťažký. Ľudia hovoria, vy ste si zažiadali v roku 1991, členmi ste sa stali v roku 1995, vlastne ste rokovali iba dva roky, ale zabúdajú, že sme už od roku 1989 - 1990 začali skúmať otázky európskej ekonomickej zóny. A to bolo vlastne na základe dohody o voľnom obchode. Pokiaľ však ide o váš prístup, je viac-menej podobný nášmu. My sme sa takisto učili od iných, ako sa vy učíte od iných, my sme sa učili od tých, čo prišli pred nami. Čiže, je možné porovnávať všetky pravidlá, predpisy, identifikovať a kategorizovať problémy možno do troch skupín. Sú také, ktoré nespôsobujú nijaké problémy, sú technické alebo iba otázky prispôsobovania, potom sú aj politické problémy. Samozrejme, že je dôležité tento zoznam zredukovať. Na začiatku sme možno mali 300 - 400 technických problémov, neistých prispôsobení a povedzme sto politických problémov a zdalo sa to úplne nemožné, a to nás priviedlo k dlhým a veľmi zložitým rokovaniam v rámci našej vlády na všetkých úrovniach, aby sme sa pokúsili jednostranne prispôsobiť, aby sme nachádzali technické riešenia bez toho, aby sa potom muselo opätovne rokovať. V tom nám Európska komisia veľmi pomáhala. Rokovali sme s členskými krajinami, v tom zmysle nám komisia veľmi pomohla. Hľadala spôsoby a prostriedky, ako sa vyhnúť výnimkám a ako sa vyhnúť prechodným obdobiam a opatreniam. Tak sa nám podarilo znížiť počet politických problémov povedzme na 20 alebo 25, skôr než sme vôbec začali s rokovaniami. A potom, málokedy som sa zapájal do skutočných rokovaní. Prebiehalo to naozaj podľa plánu, a to bolo preto, že sa počet znížil, pretože bol obmedzený priestor na manévrovanie. Čím viac sa blížite ku koncu rokovaní, tým menej máte priestoru na manévrovanie. Rozhodli sme sa, že sa nemôžeme dostať do záverečnej fázy rokovaní povedzme s nejakými 3 - 4 politickými problémami a nesmie ich byť viac a v konečnom dôsledku boli vlastne iba tri. Čiže, keď sme prišli na posledné kolo rokovaní, tak to bolo tvrdé. Tri problémy, ktoré nám tam zostali, to bolo 58 hodín viac-menej nonstop rokovaní a jedna hodina na spánok. V konečnom dôsledku sme prišli k riešeniu a keď sme už mali riešenie, bolo viac pružnosti zo strany EÚ. Museli sme uskutočniť referendum, a to bolo v konečnom dôsledku pozitívne, potom sme oslavovali. Myslím si, že to bol čas na oslavovanie, ak už nie z iného dôvodu tak preto, že vtedy sa začínajú skutočné problémy, keď sa stanete členom. Tým sa dostávam k mojim záverečným poznámkam, ktoré sa týkajú toho, keď už človek - štát je členom. Najčastejšie sa ma pýtajú, či to vlastne dopadlo tak, ako sme očakávali. Je to otázka, s ktorou sa často stretávam. Povedal by som áno, myslím si, že viac-menej áno, dopadlo to tak, ako sme očakávali. Svojím spôsobom to niekde bolo lepšie, niekde zasa horšie. V tomto ohľade treba povedať jednu vec, nie sú tu nijaké dramatické výrazné zmeny v skutočnej politike z večera do rána. Jedine v tom, že človek sa zapája do rozhodovania. Ale tak ako pred členstvom, je potrebné brať EÚ do úvahy vo viac-menej všetkých rozhodnutiach, ktoré sa v krajine vykonávajú. Keď už ste členom, tak ste vlastne súčasťou tohto rozhodovania, čo je, samozrejme, lepšie, ale pokiaľ ide o interné postupy, situácia nie je nejako radikálne odlišná. Napokon sa ukázalo, že ekonomika sa pozviechala. Do akej miery? Veci prebehli pomerne hladko a navyše, a to je ešte asi dôležitejšie, sa ukázalo, že tí, ktorí boli proti, nemali pravdu. Hovorili, že cudzinci prídu a zoberú naše pracovné miesta. Budú chodiť na naše výletné letoviská atď., že zničia naše životné prostredie, pretože budeme musieť zľavovať z našich predpisov a noriem v tejto oblasti. Tým iba ukazujem niekoľko prípadov toho, čo hovorili tí, čo boli proti členstvu. Ale tam sme vlastne získali dôveryhodnosť v priebehu času v tom zmysle, nie sú vlastne také nejaké body, kde by tí, čo boli proti, mohli povedať - "my sme mali pravdu". Sú isté diskutabilné záležitosti, samozrejme. A niečo, čo je dôležité aj pre vás. Je to otázka suverénnosti, koľko môže mať krajina pod palcom, nakoľko môže ovplyvňovať rozhodnutia, nakoľko je vystavená tlakom zvonka. Chcem povedať, a to je vlastne môj tretí bod, že si myslím, že môžete prispieť k zmene. Aj taká malá krajina, ako je Švédsko, môže prispieť k zmene, keď je členskou krajinou. Vezmime si ako príklad životné prostredie. Nemožno pochybovať o tom, že výsledky, ktoré sme si vynegociovali v našej vstupnej zmluve, kde boli prechodné pravidlá, ale dostali sme záruku, že nebudeme musieť zľavovať z našich noriem, to, samozrejme, pomohlo zvýšiť prísnosť noriem v rámci EÚ ako celku. Nepochybujeme o tom, že sme prispeli k tomu, že Baltické more je vlastne čistejšie. Robili sme to spoločne s inými krajinami. Vždy tu ide o budovanie koalícií, a takisto by som povedal, že to bolo vlastne konečným dôkazom nášho členstva. Myslím si, že sme prispeli k zmene prinajmenej pokiaľ ide o otázku rozširovania EÚ. Proces rozširovania, pretože sme ho veľmi pretláčali nie z toho dôvodu, že sme altruisti, ale preto, že je to v záujme nás samých, aby sa únia zväčšila. Pokiaľ ide o negatívnu stránku, verejná mienka je stále ešte skeptická, čo sa týka členstva. Myslím si, že stále by bola ešte jasná väčšina pre členstvo v EÚ, ale je tu ešte veľa kritiky a myslím si, že vždy budeme mať pomerne silnú loby proti EÚ. Svojho času som si myslel, že po istom čase už nebude nijaké delenie sa na tých, ktorí hovoria áno a na tých, ktorí hovoria nie. Myslím si, že sa to potvrdí aj faktami, keď sa vydáme na nový krok na našej ceste k plnému členstvu v EÚ, čiže je to otázka prijatia EUR. Švédsko počas rokovaní povedalo, že túto otázku nechá stranou a neskôr rozhodne parlament alebo sa prípadne rozhodne referendom. Nateraz sme mimo už osem rokov. Myslím si, že to bola chyba, ale bol to politický kompromis. Ale dúfam, ba som presvedčený, že bude o tom referendum v roku 2003. (Autor týchto myšlienok bol hlavným vyjednávačom Švédskeho kráľovstva v prístupovom procese do EÚ.)

Hospodársky denník, 9. apríla 2002


Prostredie určuje pohyb


Ondrej Patarák

Idú voľby, začínajú sa diskusie o ďalšom rozvoji slovenskej spoločnosti. Aj náš Hospodársky klub - NEF ide diskutovať o ďalšom rozvoji slovenskej spoločnosti. Taktiež sa ide pokúšať hľadať stratégie - cesty rozvoja Slovenska pre najbližšie volebné obdobie. Tvorbe každej dobrej stratégie, samozrejme, vždy predchádza veľmi podrobná analýza stavu, tak vonkajšieho, ako aj vnútorného prostredia. Zmyslom analýzy, ktorú je nutné chápať viac ako kontinuálny proces učenia sa (nie ako jednorazový akt), je pokus skupinovo:

  • pochopiť súčasnosť pohľadom do minulosti,
  • anticipovať možný budúci vývoj (aspoň vo forme scenárov). Následne sa žiada skupinovo formulovať východiská pre tvorbu vízie (opis stavu, ktorý by sme chceli dosiahnuť, dekomponovaný na konkrétne ciele v hlavných oblastiach spoločnosti):
  • transformácia a integrácia,
  • politický rozvoj,
  • ekonomický a sociálny rozvoj,
  • vedecko-technický,
  • kultúra,
a potom aj skupinové sformulovanie stratégie (ciest ako želaný stav dosiahnuť). Toto všetko by sme ako spoločnosť mali urobiť, len zostáva otvorená otázka: Kto je to my? My by logicky mala byť spolupracujúca skupina politických, ekonomických a intelektuálnych špičiek slovenskej spoločnosti. Nemal by sa práve Hospodársky klub pokúsiť prevziať úlohu moderátora elity slovenskej spoločnosti?

Hospodársky denník, 26. februára 2002


Polená pod nohy našim podnikateľom

Peter Zrnovský

Aj po budúcich voľbách, nech už dopadnú akokoľvek, budeme hľadať optimálne trajektórie rozvoja Slovenska. Jedným zo základných predpokladov úspešného rozvoja hospodárstva je oddelenie politiky a štátu od podnikateľskej sféry. Zasahovanie politiky a štátu do podnikateľskej sféry, tak ako ho poznáme v minulosti a dnes, je len zdrojom nekvalifikovaných opatrení, plodiacich chaos, netransparentnosť, protekcionizmus, chytráčenie a korupciu na úkor plynulého, dlhodobého, cieľavedomého a stabilného rozvoja štátu i podnikateľskej sféry. Úlohou štátu má byť vytváranie optimálneho podnikateľského prostredia, prostredia na rozvoj a uplatňovanie iniciatívy, podnikateľskej aktivity, má posilňovať silné a pozitívne aspekty rozvoja a potláčať všetko choré, slabé a neperspektívne. Má dávať rovnaké šance všetkým, vytvárať stabilné podnikateľské prostredie prostredníctvom efektívneho a prehľadného zákonodarstva, vymožiteľnosti práva, jednoduchých a zrozumiteľných vykonávacích predpisov a pravidiel, daňového systému, ktorý stimuluje a neodrádza, bankovníctva, ktoré preferuje efektívne podnikateľské zámery a je ochotné a schopné znášať ich primerané riziká, minimalizovanej administratívy a pod. Všetci vieme, že úspešný rozvoj musí vychádzať z jednotnej a ucelenej stratégie dlhodobého rozvoja hospodárstva. Bez globálnej stratégie rozvoja štátu a hospodárstva niet taktiky a bez taktiky nemožno úspešne riadiť a zabezpečiť výkonné aktivity. A presne o to ide: menej debatovať a viac konať. Aj v tejto oblasti. Preto vítam iniciatívu výkonného podpredsedu Hospodárskeho klubu a šéfredaktora Hospodárskeho denníka Dr. Kasalovského o hrozbe účinnosti novely Zákonníka práce, uverejnenej 13. 2. 2002. Musíme konať všetci. Všetci, ktorí máme ešte zdravý rozum. Autori a protežanti tejto novely akoby ešte stále mali pred sebou obraz podnikateľa tak, ako ich to učili na hodinách vedeckého komunizmu: vo fraku a cylindri s americkou vlajkou a mešcom dolárov v ruke, vykorisťujúceho svojich zamestnancov a podriadených. Asi ešte nevedia, že najväčším kapitálom skutočného podnikateľa a manažéra, ktorý buduje stabilnú a perspektívnu firmu, sú jeho spolupracovníci, pre ktorých rád a dobrovoľne vytvára mnohokrát lepšie pracovné podmienky, ako sú dnes definované relevantnými zákonmi. Predsa firmy budú úspešné len vtedy, keď budú úspešní a spokojní aj ich spolupracovníci a tí môžu byť úspešní a spokojní len vtedy, keď bude úspešná aj ich firma. Všetci vo firme predsa vytvárame jedno spoločenstvo. Mnohí, a tu mám na mysli najmä odbory, ešte stále nevedia, že nejde o konfrontáciu, ale o sociálne partnerstvo a to na úrovni štátu i na úrovni jednotlivých podnikateľských subjektov. Mnohí nevnímajú, či nechcú vnímať likvidačný charakter navrhovaných opatrení novely Zákonníka práce. Preto by som všetkých chcel vyzvať k podpore tejto iniciatívy s cieľom oddialiť účinnosť tejto likvidačnej novely Zákonníka práce a vytvoriť tak priestor na jej prepracovanie. Nerozdeľujme, ale spájajme. Skôr, ako si budeme konkurovať, skúsme spolupracovať. Napriek negatívnym vplyvom svetovej globalistiky hľadajme spoločenstvá s inými úspešnými subjektmi doma i v zahraničí. Hľadajme synergické efekty úspešnej spolupráce. Preferujme silné a pozitívne, nebojme sa ísť novými cestami.

Hospodársky denník, 26. februára 2002


Cesta pre nezávislý orgán dohľadu

Mário Schrenkel

Ako predstaviteľ Úradu pre finančný trh, ktorý vykonáva dohľad nad časťou finančného trhu, chcem vám podať niekoľko informácií o výkone dohľadu a o jeho perspektívach na Slovensku. Ako isto všetci dobre viete, dohľad nad subjektmi finančného trhu je vykonávaný niekoľkými inštitúciami. Bankový sektor spadá pod Úsek bankového dohľadu NBS, oblasť kapitálového trhu a poisťovníctva je pokrytá Úradom pre finančný trh a na dohľade nad doplnkovými dôchodkovými poisťovňami podieľajú ministerstvo financií a ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Vzhľadom na nedávne udalosti, pri ktorých pri predaji akcií VSŽ z majetku spoločnosti Transpetrol bol odbornou i laickou verejnosťou Úrad pre finančný trh ostro sledovaný, rád spomeniem niekoľko údajov o tejto mladej inštitúcii. Vytvorenie Úradu pre finančný trh vychádzalo zo zámerov Vlády SR zabezpečiť účinnejšiu reguláciu finančného sektora, ktoré boli prenesené do koncepcie rozvoja kapitálového trhu a poisťovníctva a následne do prijatej legislatívy. Úrad pre finančný trh vykonáva svoju účinnosť podľa zákona číslo 329/2000 Z. z. o úrade pre finančný trh a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na základe znenia tohto zákona bol založený dňa 1. 11. 2000 - v deň, keď nadobudol účinnosť predmetný zákon, Úrad pre finančný trh ako orgán štátnej správy pre oblasť kapitálového trhu a poisťovníctva. S patričným zjednodušením však pri vystihnutí podstaty môžem povedať, že úrad by mal vykonávať dozor nad tými subjektmi, ktoré si požičiavajú peniaze od verejnosti a nad subjektmi, ktoré pôsobia ako poskytovatelia finančných služieb. Spoločným mottom by mala byť ochrana investorov alebo všeobecne užívateľov finančných služieb, ktorí v oblasti finančného trhu nie sú odborne zdatní. Úrad začal v prenajatých priestoroch ministerstva financií s 53 zamestnancami delimitovanými z MF SR. Na rok 2001 spotreboval zo štátneho rozpočtu v bežných výdavkoch 38,3 mil. Sk, pričom asi 66 % tvorili mzdy a odvody do fondov. Ku koncu roka 2001 pracovalo na úrade 70 pracovníkov. Organizačne sa člení na tri odbory - všeobecnej správy, kapitálového trhu a poisťovníctva. Úrad, podobne ako iné správne orgány, udeľuje povolenia na výkon činnosti jednotlivým subjektom kapitálového a poistného trhu, dohliada na dodržiavanie podmienok, za ktorých tieto povolenia boli vydané, dohliada na dodržiavanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov a v prípade ich porušenia ukladá dohliadaným subjektom sankcie.
Pár slovami sa dotknem samotného sektoru finančného trhu. Rok 2002 je rokom, v ktorom zažíva finančný trh veľmi výrazné zmeny. Spomeňme len novely či nové znenia zákonov o bankách, cenných papieroch a investičných službách, o dohľade nad finančným trhom, o poisťovníctve. Pripravujú sa aj novely zákonov o burze cenných papierov a o dlhopisoch. Všetky tieto normy obsahujú princípy vychádzajúce z príslušných direktív Európskej únie. Spomedzi skôr spomenutých právnych noriem sa dotknem nedávno v NR SR prijatého zákona o dohľade nad finančným trhom. Ide o normu, ktorá zapadá do koncepčného rámca postupného približovania sa dozorných (regulačných) orgánov NBS a úradu pre finančný trh, ktorý by mal postupne prerásť do vytvorenia integrovaného dohľadu nad celým finančným trhom. Krátko sa pozastavím pri inštitúcii, ktorá by mala vzniknúť od 1. apríla 2002, odo dňa účinnosti predmetného zákona. Mal by vzniknúť orgán s pôsobnosťou výkonu dohľadu nad kapitálovým trhom a poisťovníctvom, ktorý bude niesť rovnako názov Úrad pre finančný trh, ale pôjde o inštitúciu so zverenými právomocami v oblasti verejnej správy. Úrad pre finančný trh už nebude orgánom štátnej správy, ako je to doteraz, vzhľadom na skutočnosť, že úrad nebude rozpočtovou organizáciou primárne financovanou zo štátneho rozpočtu finančné prostriedky bude získavať na svoju činnosť od subjektov, ktoré bude dohliadať a z poplatkov vyberaných Úradom za príslušné úkony. Oproti súčasnému stavu dôjde aj k zmenám v orgánoch nového Úradu. Zaviedol sa inštitút čiže funkcia generálneho riaditeľa ako osoby zodpovednej za konania vedené na prvom stupni, ktorý bude menovaný Vládou SR. Úrad pre finančný trh bude mať radu ako štatutárny a odvolací orgán, ktorú tiež menuje Vláda SR. Rada bude pozostávať z piatich členov, ktorých menuje Vláda SR - štyroch na návrh ministra financií a jedného na návrh guvernéra NBS. Novým orgánom bude tiež päťčlenný dozorný výbor, ktorý bude dozerať na jeho hospodárenie. Do jeho zloženia budú v prípade troch členov hovoriť zástupcovia dozorovaných subjektov, guvernér NBS a minister financií. Všetkých členov dozorného výboru menuje Vláda SR. Samotné konanie pred úradom bude vedené podľa zákona o dohľade nad finančným trhom. Pojmy a procedúry v ňom obsiahnuté, na základe ktorých sa konanie pred úradom vedie, sa približujú konaniu pred NBS pri výkone bankového dohľadu.
Dotknem sa tiež problematiky budúcnosti výkonu dohľadu nad finančným trhom. Výkon nezávislého dohľadu nad finančným trhom by mal vychádzať zo zásad, vychádzajúcich z princípov prerokovaných výberom pre finančné trhy OECD, ktorý sa zaoberal problematikou integrovaných inštitúcií dohľadu nad finančným trhom a súčasne konštatoval, že jednoznačným trendom v inštitucionalizovaní orgánov dohľadu je zakladanie integrovaných inštitúcií. Tento proces môžeme sledovať aj v okolitých krajinách, ako sú Maďarsko a Nemecko. Ide o krajiny, kde vznikol alebo v blízkej budúcnosti vznikne orgán integrovaného dohľadu. Aby bolo možné hovoriť aj na Slovensku o kvalitnom a efektívnom integrovanom výkone dohľadu nad finančným trhom, bude potrebné, aby vláda, ktorá bude pri moci v nasledujúcom období, zabezpečila cez prípravu legislatívy splnenie nasledovných podmienok pre nezávislosť orgánu dohľadu:

  • od hierarchie štátnych orgánov a od politických vplyvov (dozorný orgán nemá patriť do sústavy orgánov štátnej správy a jeho činnosť nemá byť podriadená politickým záujmom a cieľom),
  • od financovania z prostriedkov štátneho rozpočtu,
  • od rozličných záujmov účastníkov trhu,
  • nezávislosť orgánov regulátora, ktorá je primárne daná spôsobom kreovania orgánov regulátora (postupmi pri menovaní členov orgánov a výkonného vedenia) a sekundárne v oddelení rozhodovania v prvom a druhom stupni,
  • zabezpečenie možnosti vydávať podzákonné normy (opatrenia, vyhlášky).

Hospodársky denník, 26. februára 2002


Identifikujme príčiny problémov

Rastislav Šepták

Pravá Slovenská národná strana je pravicová, konzervatívna strana, založená na kresťanských princípoch, ktorá má vo svojom programe predovšetkým ochranu osobného vlastníctva a podporu podnikania.
Po roku 1989 si bola istá celá naša krajina tým, čo v demokracii chce dokázať. Iste, táto predstava bola skôr v rovine emocionálnej, prevažovali ilúzie a mýty. Konkrétna ekonomická realita, zvlášť vysoká úroveň nezamestnanosti s hrôzami pre veľa rodín nútia spoločnosť uvedomiť si potrebu, kde a ako sa dostať.
Ako zabezpečiť občanom dôstojnú životnú úroveň a príťažlivú perspektívu najbližšej budúcnosti? V súhrnnej podobe môžeme vyjadriť takéto konštatovanie o stave ekonomiky SR:

  • neadekvátne hospodárske zotavenie sa z recesie,
  • neadekvátny rast produktivity práce,
  • zhoršovanie príjmovej nerovnosti,
  • veľké deficity, rastúci dlh a neadekvátne verejné investície,
  • neprehľadnosť domácich a zahraničných finančných tokov.
V dôsledku toho slovenská ekonomika má veľmi pomalý rast, vysokú nezamestnanosť a prudko rastúci deficit. Ekonomické prostredie SR nemá charakteristiky, ktoré požadujú adaptačné procesy prítomné v expandujúcich vyspelých ekonomikách. Politická rétorika a diskusie v médiách o stave slovenskej ekonomiky pripomínajú hľadanie vinníka dnešných problémov a nie identifikáciu príčin a skrytých ekonomických závislostí. Veľmi rýchlo sa približuje volebné obdobie. Dá sa povedať, že väčšina strán bude svoj volebný program variť "z rovnakej kuchárskej knihy", preto sa vo svojich sľuboch budú veľmi málo líšiť. Je na voličovi, aby posúdil reálnosť toho-ktorého programu. Zásadné otázky, z ktorých vychádza program Pravej SNS, možno stručne zhrnúť do týchto bodov:
  • Inovačná adaptácia podnikateľských subjektov, ktorá by mala byť založená na malosériovej a individuálnej výrobe presných a unikátnych prístrojov, špeciálnych strojov a zariadení umožňujúcich zriedkavý konflikt s konkurenciou veľkovýroby, podporiť výroby, ktoré sú atrakciou pre očakávaný rozvoj turistického ruchu, teda využiť lokálne zdroje a tradície.
  • Zabezpečiť návrat mikroelektroniky ako kľúčovej inovačnej cesty pre technologické zariadenia a spotrebné predmety.
  • Sprogresívniť výrobu hydraulických, meracích, automatizačných zariadení podporujúcich domácu strojársku výrobu.
  • Na celkové oživenie ekonomiky nevyhnutne potrebujeme zahraničné investície, ktoré na Slovensko prídu len ak tu bude politická a ekonomická stabilita.
  • Potreba zásadne zmeniť legislatívny systém prijímania zákonov, nie je možné prijímať novely zákonov na nové novely. Je potrebné do procesu zapojiť a komunikovať so širokou odbornou verejnosťou.
  • Dôsledná a rýchla redukcia štátnej správy. Ide o výrazné zníženie byrokracie a duplicitných funkcií. Vznikom vyšších územných celkov nevidíme dôvod živiť rozsiahly štátny aparát.
  • Urýchlené dobudovanie infraštruktúry. Bez diaľnic investori do problémových regiónov nikdy neprídu.
  • Rozvoj regiónov, hlavne cestovným ruchom. Ide o posilnenie právomocí samospráv spojenú so zmenou daňového systému. Myslíme tým nové prerozdelenie daní: 40 % zostane štátu, 30 % VÚC a 30 % obec. V samospráve je účinnejšia kontrola toku peňazí a starostovia vedia lepšie, kde priamo peniaze investovať.
  • Maximálna podpora podnikaniu. Jednoducho povedané, podnikať sa musí oplatiť. Vychovať ľudí aktívnou politikou zamestnanosti k samostatnosti, aby sa dokázali osamostatniť, čiže odpojiť sa z krku štátu. Tí, čo sa nechcú prispôsobiť, pre tých len polievka, deka a strecha. Dôležitou podmienkou na podnikanie je dôsledná ochrana vnútorného trhu.
  • Vzdelanie, žiadny národ nevymrie na múdrosť. Peniaze investované do vzdelania sa niekoľkonásobne vrátia.
  • Dôchodkové a zdravotné pripoistenie, dôslednou kampaňou a legislatívnou prípravou riešiť lepšie životné podmienky hlavne dôchodcov.
  • Zároveň podpora mladým rodinám rozvojom stavebníctva. Práve stavebníctvo je motorom ekonomiky, oživuje ďalší priemysel potrebný pre subdodávky k stavbám. Na záver chcem povedať, že Pravá SNS je pripravená vstupom do vlády okamžite presadzovať:
  • bezpečnosť,
  • spravodlivosť,
  • vynútiteľnosť práva,
  • adresný sociálny systém.
Na čo však nesmieme zabudnúť, je pozitívna vízia do budúcnosti, tá sa volá trojnožka stability:
  1. Sivé eminencie - takzvaní starí politici, ktorí medzi sebou vykopali veľké priepasti a nevedia už vzájomne komunikovať, ale ťahajú za nitky.
  2. Politici - nová generácia, ktorá nemá problém vzájomne komunikovať a hľadať spoločné riešenia ako zlepšiť život na Slovensku.
  3. Podnikatelia - tí budú celý proces kontrolovať.
Pre spokojný život potrebuje každý človek zdravie, pokoj a prácu, a táto trojnožka by mala tieto základné ľudské potreby napĺňať.

Hospodársky denník, 25. februára 2002


Až na najvyšších miestach

Robert Fico

Som predovšetkým politik a právnik, preto mi prislúcha hovoriť najmä o politike a práve ako základných predpokladoch úspešnej ekonomiky. Rád by som povedal moju predstavu, ako by mala vyzerať vláda Slovenskej republiky po septembrových parlamentných voľbách. Predovšetkým chcem povedať, že vláda SR musí splniť dve základné úlohy. Jednou úlohou je, aby zabezpečila, že Slovensko naozaj vstúpi do Európskej únie a do NATO. Prosím, zabudnime na to, že sme nejaký pupok sveta. Zabudnime na to, že niekedy ovplyvníme názory Spojených štátov, Ruska, Číny alebo nejakého iného štátu. Je predovšetkým na našom správaní a na našom rozhodnutí, či Slovensko bude alebo nebude, či už v novembri v Prahe alebo potom v roku 2004 akceptované ako krajina, ktorá spĺňa predstavy a hodnoty týchto inštitúcií. Takže prvou úlohou vlády bude, aby bola zostavená z takých politických strán a aby rešpektovala také hodnoty, pre ktoré bude jednoducho SR plne akceptovateľná. Chcel by som zdôrazniť, že odmietam akýkoľvek nátlak na Slovenskú republiku takého charakteru, že ak tam bude takáto politická strana, tak do NATO nepôjdete, a ak tam bude iná politická strana, tak tam pôjdete. Myslím si, že všetci na Slovensku máme dosť rozumu, aby sme zostavili takú vládu, ktorá tieto kritériá spĺňať bude, a že to bude vláda, ktorá nemusí sledovať tieto imperatívy, ktoré sa veľmi často objavujú. Chcem v plnej miere podporiť myšlienku vypracovania, a to čo najrýchlejšie, dôvodovej štúdie pokiaľ ide o vstup do Európskej únie. Rozprávame o Európskej únii už ako by sme sa modlili každý večer. Počúvame všeobecné frázy a myslím si, že málokto z nás vie, čo to Európska únia je a čo to znamená do tejto inštitúcie vstúpiť. Garantujem vám, že keby som dnes postavil otázku členom vlády SR, aký je rozdiel medzi Európskou úniou a Radou Európy, tak tri štvrtiny ministrov to jednoducho nevie. Takže, prosím, majme trošku úctu k týmto veciam, lebo urobili sme z toho klišé, urobili sme z toho jednoducho formulácie, s ktorými narábame ako keby sme boli členským štátom EÚ už aspoň tridsať rokov. Napriek tomu, že hlavnou úlohou vlády SR je vstúpiť do EÚ a NATO, myslím si, že orientácia by sa tým nemala končiť. Jednoducho, že iba západ je to, čo by nás malo zaujímať. Aj preto, ak by sme mali možnosť ovplyvňovať zahraničnú politiku SR, chcem vám oznámiť, že budeme v maximálnej možnej miere podporovať ekonomickú dimenziu zahraničnej politiky SR. To znamená takú zahraničnú politiku, ktorej hlavnou úlohou bude vytvárať dobré podmienky na zahraničný obchod Slovenskej republiky. Môžem uviesť konkrétne kroky: treba zrušiť dvojkoľajnosť riadenia zahraničnej politiky cez ministerstvo hospodárstva a ministerstvo zahraničných vecí. Slovenská republika nemá mať strach a žiadny dôvod orientovať sa v plnej miere na také trhy, ako je Ukrajina, Rusko, Čína, ale aj krajiny tretieho sveta. Ak tam môžu robiť obchod iné krajiny a iné štáty, to isté právo musí mať aj SR. Samozrejme, pri rešpektovaní povinností, práv a hodnôt, ktoré rešpektuje EÚ a Severoatlantická aliancia. To je prvá úloha. Dnes vláda SR plní túto úlohu nadovšetko a musím povedať, že významnou mierou prispela k zlepšeniu obrazu SR v zahraničí. Avšak vláda SR musí spĺňať aj druhú úlohu, a to je úloha zriadiť alebo dokázať riešiť vnútorné ťažkosti, ktoré v tejto krajine máme. Ak takáto vláda nebude postavená, teda vláda prointegračne orientovaná a súčasne schopná riešiť veci doma, tak ju, prosím vás, radšej ani nezostavujme, pretože to nemá žiadny význam. Ak máme splniť úlohu vlády alebo zostavenia vlády, ktorá bude schopná plniť aj úlohu do vnútra krajiny, myslím si, že musíme hovoriť o politickej, právnej a ekonomickej stabilite. Všetko, čo tu hovoríte o ekonomike, závisí od politickej a právnej stability. Ak tu nebude politická a právna stabilita, je ťažké hovoriť o rozvoji podnikania, je ťažké hovoriť o rozvoji ekonomických inštitútov. Ak mám hovoriť o politickej stabilite, veľmi jednoducho, vo vláde nemôžu byť viac ako dve alebo tri politické strany. A prosím, nevylučujme žiadne politické strany z možnej spolupráce po parlamentných voľbách. Len čo tam bude viac politických strán, len v záujme splniť prointegračné ciele, táto vláda nebude funkčná, lebo sú to také rozdielne politické programy, že to nemôže v žiadnom prípade fungovať. Som si vedomý obrovského tlaku Západu. Sám som vystavovaný tlaku, pokiaľ ide o existenciu a zostavenie vlády po parlamentných voľbách. Ešte raz chcem zdôrazniť a opakovať, že v žiadnom prípade nebudem vylučovať žiadne politické strany z možnej spolupráce po voľbách v roku 2002. Druhá rovina vnútornej stability krajiny je právna stabilita. Stavili sme naozaj predovšetkým na poriadok v štáte, a to je hodnota, ktorú chceme v plnej miere rešpektovať a sledovať. A, samozrejme, v rámci poriadku môžeme hovoriť o mnohých veciach. Moji kolegovia začali hovoriť o legislatíve. Najskôr treba prispôsobiť plán legislatívnych úloh prioritám vlády SR. Jednoducho nie je možné, aby úradníci na ministerstvách si popísali čo chcú, aké zákony, to sa dá dohromady a z toho vznikne nejaký legislatívny plán vlády Slovenskej republiky. Ak zúžime legislatívne iniciatívy iba na to, čo vláda chce dosiahnuť v konkrétnom štvorročnom období, potom sa môžeme sústrediť aj na kvalitu týchto legislatívnych kúskov, v opačnom prípade sme svedkami mnohých vecí, o ktorých moji kolegovia dostatočne hovorili. Samozrejme, obrovskou úlohou novej vlády bude bojovať proti korupcii. Ale nie proti sestričkám a lekárom, ktorí berú bonboniéry a fľaše za nejaké nadštandardné služby. Proti korupcii na najvyšších miestach. Dá sa bojovať v súčasnosti s korupciou na Slovensku? Nedá. Jednoducho, štát zlyhal. Takže hovorme o zriaďovaní špecializovaných tímov, špeciálne zaplatených, kontrolovaných, chránených, so špeciálnymi právomocami. A, prosím, nehovorme o ľudských právach. Ak si zoberieme štandard ochrany ľudských práv v Európe a vo svete, tak vám môžem garantovať, že na Slovensku sme ďaleko, ďaleko, ďaleko nad rámec toho, čo od nás požaduje Európa alebo iné svetové inštitúcie v oblasti ochrany ľudských práv. Veľa sa hovorilo v rámci právnej stability o súdoch, možno, že o tom ani neviete, ale nedávno bola prijatá novelizácia zákona o rozhodcovskom konaní. Ak sa rozhodnete podpísať doložku k vašej obchodnoprávnej zmluve, že o sporoch z tejto zmluvy bude rozhodovať nejaký rozhodca, nález rozhodcuje právoplatný a vykonateľný titul a nie je možné sa obrátiť už na súd. Prosím, používajte to. Je to jeden z vynikajúcich spôsobov, ako odkloniť tisícky obchodnoprávnych sporov od súdov, ktoré, žiaľ, nie sú zo zjavných dôvodov schopné veci na Slovensku riešiť. Od tohto všetkého, čo som teraz povedal, od právnej a politickej stability závisí aj to, že či na Slovensko prídu nejaké investície. Vždy som sa domnieval, že do Českej republiky prišlo veľa investícií najmä preto, že ČR vstúpila do Severoatlantickej aliancie. Nie je to pravda. Investori tvrdia, že vstúpili do ČR najmä preto, že cítili politickú stabilitu, ktorá bola garantovaná dohodou menšiny a väčšiny. To znamená dohodou medzi sociálnymi demokratmi a ODS. Ak vieme garantovať v roku 2002 podobnú stabilnú koaličnú zmluvu, ak vieme garantovať, že vláda sa plne sústredí na obnovovanie poriadku v štáte, potom prídu aj zahraničné investície. Nič iné nepotrebujú. Myslím si, že ani podnikateľská sféra na Slovensku nič iné nepotrebuje, len politickú stabilitu, právnu stabilitu, istotu a vynútiteľnosť práva. Myslím si, že na viac vláda SR v roku 2002 - 2006 ani kapacity mať nebude.

Hospodársky denník, 25. februára 2002


Nečakajme veľké zázraky

Viliam Oberhauser
SNS tak ako celé Slovensko prežíva ťažké chvíle a dúfam, že v nastávajúcich dňoch bude lepšie. My sa snažíme o takú štandardizáciu, o čo sa usiluje aj Slovensko - o nadviazanie štandardných medzinárodných vzťahov. SNS v týchto dňoch prijali do klubu patriotistických strán Európy a je v Európskom parlamente vlastne v takomto spolku strán, ktoré prichádzajú ako nová vlna. Je treba vidieť, že popri globalizácii, ktorá ide svetom, musí nastúpiť aj silný patriotizmus a vlastenectvo hlavne v ekonomike. Pozrite si dnes, kto je najväčším lídrom v EÚ? Predsa Írsko, kde práve na čele je patriotistická strana, ktorá má odvahu svoje národné záujmy presadzovať aj v rámci ekonomiky. Čiže aj pri globalizácii je nevyhnutný patriotizmus, ktorý v ekonomike dá priestor domácim podnikateľom, domácim silám, ktoré budú garanciou rozvoja hospodárstva. Keď sa pozeráme na roky 2002 až 2006, som veľkým skeptikom. Bude tu obrovská zotrvačnosť, ktorú veľmi ťažko budeme prekonávať a nečakajme nejaké veľké zázraky. Treba sa pripraviť na vstup do EÚ. Teraz väčšinu síl venujeme príprave zákonov, ale málo príprave ekonomického prostredia. Keby sa otvorili naplno dvere už zajtra, mám veľkú obavu, že množstvo našich podnikov by to neunieslo. Vieme, čo sa stalo Rakúsku a ďalším krajinám, ktoré vstúpili do EÚ, hoci boli oveľa lepšie pripravené ako my. Prechádzame veľkým obratom. Musíme sa zrejme zmieriť s tým, že veľké hospodárske podniky, naše monopoly a firmy, ktoré sú veľkého rozsahu, sa určite zapoja do spolupráce zahraničných firiem, čiže už nebudú asi nosným pilierom národného hospodárstva. Tam musí byť obrat smerom k malému a strednému podnikaniu a tam nie je možné použiť peniaze len na budovanie kapitálového vybavenia dôchodkového poistenia. Musí tu byť aj štartovací kapitál na obrat práve smerom k silnej podpore slovenského hospodárstva - malého a stredného podnikania. Čiže to vidíme ako jeden kľúčový obrat, ktorý je nevyhnutný naštartovať v plnej sile. Aby sme ho dokázali, s veľkou úctou pozerám sa na odborníkov, ktorí tu sedia, tak odborníci musia vojsť aj do politiky. Nerobme si ilúzie. Často nechávali na ľudí, ktorí nie sú vybavení kvalifikačne a skúsenosťami, aby odborne zvládali problémy hlavne na čele ministerstiev a centrálnych úradov. A tu je veľmi dôležité, aby nové tváre, hoci nemusia byť nové, ale skúsení odborníci, našli odvahu vojsť do politiky. My sme otvorení podporiť také riešenia, aby do čela hospodárskych rezortov prišli ľudia, ktorí na druhý deň budú vedieť, čo treba urobiť a ako to treba. Takýto prístup nie je možný bez veľmi silného zaangažovania sa kvalitných odborníkov, a tých na Slovensku určite máme dosť. Mnoho zákonov, pravidiel hry nie je dotiahnutých do konca. Podnikatelia majú mať také prostredie, aby v ňom plávali ako ryba vo vode, keď majú milión prekážok - administratívnych, byrokratických, ale aj zle pripravených zákonov. No ako môžeme od nich očakávať, aby produkovali veľké zdroje, z ktorých by sa rozvíjali všetky tri iné sektory, ktoré ste spomínali a ktoré len čakajú na peniaze. To je veľmi dôležité a v tom vidíme jednu z kľúčových úloh, ktorá sa musí splniť. Je nevyhnutné sa postarať o trhy. Tu sa venuje veľmi malá pozornosť zahraničným trhom. Opustili sme východné trhy, no na západných trhoch sa len ťažko presadzujeme. Pritom Slovensko je podľa expertov na 60 % otvorené vonkajším tlakom ekonomiky. My máme potenciál, ale nevyvážame v tom rozsahu, ako by sme potrebovali, aby slovenská ekonomika vytvárala pracovné miesta. Na druhej strane si musíme ochrániť svoj vlastný trh. Pozrite sa, čo sa stalo aj v minulom roku. Vyplácali sa dlhopisy FNM, objavilo sa 20 miliárd korún v obehu finančných prostriedkov, ale všetky sa vlastne zaplatili zahraničiu, preto ten vysoký deficit salda zahraničného obchodu. Podporili sme zahraničné firmy vlastne z tržieb, ktoré vznikli z dlhopisov FNM. Takže musíme sa pozrieť na to, kde sa objavujú vietnamské, čínske a všelijaké brakové tovary zo zahraničia, ktoré donedávna boli v bazároch. Treba naozaj urobiť dôrazné kroky, aby sa na slovenskom trhu znovu objavovali kvalitné tovary a aby sa vytvorili podmienky práve pre tovary vlastnej výroby. Absolútne zlyhal a nefunguje Protimonopolný úrad SR. Musí dostať nové postavenie, stať sa skutočne úradom pre hospodársku súťaž a hrať úplne inú rolu v slovenskej ekonomike. Špeciálna starostlivosť musí byť o slovenských výrobcov. Slovenským výrobcom sa venuje minimálna pozornosť v hospodárskej politike, a preto chceme urobiť všetko, čo bude možné, aby slovenskí výrobcovia dostali postavenie, ktoré im patrí. Musíme vytvoriť také pravidlá, aby mohli prosperovať, potom budeme prosperovať aj my.

Hospodársky denník, 25. februára 2002


Veríme, že to bude pravicová vláda

Július Brocka

Skôr ako budem hovoriť o vízii KDH o spoločnosti po voľbách, dovoľte zdanlivo odbočenie od témy. KDH prišlo v máji minulého roka s návrhom súboru opatrení, ktorými sme chceli oživiť ekonomiku a výraznejšie prispieť k zníženiu nezamestnanosti na Slovensku. Aby sme upútali pozornosť, nazvali sme ich možno trochu bombasticky "Veľký tresk". Kritici hovorili, že z veľkého tresku bol veľký plesk. Skutočne? KDH predložilo do Národnej rady SR celkovo osem návrhov z projektu Veľký tresk. Z ôsmich návrhov bolo nakoniec schválených päť, dva boli schválené čiastočne a iba jeden návrh bol zamietnutý (je pravda, že ten aj z nášho hľadiska najdôležitejší, o desaťpercentnom znížení poistných odvodov všetkým zamestnávateľom). Myslím, že sme neboli až tak neúspešní, skôr naopak. KDH je vo zvláštnej pozícii, najprv sme naše návrhy vymysleli, potom sme ich presadili a teraz robíme osvetu a povzbudzujeme podnikateľskú verejnosť, ale i nezamestnaných občanov, aby využili nové možnosti, ktoré im zákon dáva. Nebudem hovoriť o opatreniach, ktorými sme motivovali nezamestnaných, aby mali záujem hľadať a prijať ponúkanú prácu. Skôr chcem povedať niekoľko slov o opatreniach, ktoré môžu motivovať zamestnávateľov, tých, čo pracovné miesta vytvárajú. Za najdôležitejšie z tých, čo platia, považujem "polročné odvodové prázdniny" a "štart pre absolventa". Pri zamestnaní dlhodobo nezamestnaného môže mať zamestnávateľ úľavu 38 % poistných odvodov po obdobie päť mesiacov, čo je výrazná daňová úľava. Pri zamestnaní absolventa môže mať zamestnávateľ uhradené mzdové náklady vo výške minimálnej mzdy aj s poistnými odvodmi po obdobie troch mesiacov. Je to výhoda pre všetkých, pre nezamestnaného, pre zamestnávateľa, poisťovňu i štát, čo netreba zdôrazňovať.

Návrhy o znižovaní daní boli sčasti úspešné, neprešli všetky naše návrhy, ale považujeme za pozitívny trend, že sa dane znižujú, pravda, len niektoré. Znížila sa daň z príjmov právnických aj fyzických osôb. Posledným aj cez odpočítateľné položky na nezaopatrené deti z 11 400 na 16 800 korún. Radikálne zníženie odvodov pre všetkých zamestnávateľov neprešlo, ale výsledkom diskusie na tomto návrhu bolo, že je tu ochota znižovať, aj cez toto bremeno, daňové zaťaženie zamestnávateľov, len nie o toľko a nie teraz, ako to navrhlo KDH. Spomeniem i jedno nenápadné opatrenie, že všetci zamestnanci budú cez svoju výplatnú pásku vidieť, aká je cena ich práce, nielen hrubá mzda, ale i poistné odvody, ktoré za neho platí zamestnávateľ. Toto "osvetové" opatrenie má prispieť k tomu, aby si občania lepšie uvedomili, koľko peňazí odvádzajú spolu so zamestnávateľom na svoje dôchodkové zabezpečenie, na svoju zdravotnú starostlivosť a iné veci, prerozdelením cez štátny rozpočet. Veľmi dobre vieme, čo bráni vytvárať nové pracovné miesta, že to nie sú len vysoké dane a odvody. Je to zlá a nevyhovujúca pracovná legislatíva. Ona skôr zodpovedá pomerom bývalého režimu ako vyspelejšej Európe, ale v žiadnom prípade nezodpovedá podmienkam transformujúcej sa krajiny. Podľa nášho názoru, ak chceme niekoho dobehnúť, musíme zrýchliť, pridať a viac pracovať a nie brániť ľuďom v práci, podnikateľom zväzovať ruky. To, ako vyzerá Zákonník práce, je "úspech" inej politickej strany. Oni dokonca aj dôchodkovú reformu, za ktorej nerealizovanie nesú najväčšiu zodpovednosť, používajú ako strašiaka ďalšieho rastu nezamestnanosti (viď posúvanie hranice odchodu do dôchodku, čo údajne povedie k rastu nezamestnanosti v roku 2006 na úroveň 25 - 28 %). Zabúdajú na to, že skutočná dôchodková reforma je i o vytváraní zdrojov dlhých a lacných peňazí v kapitalizačnom pilieri dôchodkového systému. Existencia tohto piliera by výrazne prispela k rozvoju kapitálového trhu a celkovému oživeniu slovenskej ekonomiky. Je to jedna z mála vnútorných dosiaľ nevyužitých zdrojov. KDH bude v zápase s nezamestnanosťou výraznejšie podporovať aj neziskový sektor, najmä vo sfére služieb a osobitne vo sfére sociálnych služieb. V krajinách EÚ s nízkou nezamestnanosťou práve táto sféra absorbuje niekoľkonásobne viac záujemcov o prácu ako u nás. A pritom dopyt po takýchto službách existuje aj tu. Vysoká nezamestnanosť bude ešte dlho jedným z našich najväčších problémov, a preto jej budeme venovať permanentne zvýšenú pozornosť aj v našom volebnom programe a, samozrejme, i po voľbách. Aj tým spôsobom, že opatrenia, ktoré sa nám podarilo presadiť doteraz, budeme sa usilovať o ne aj v budúcnosti.

A vízia KDH po voľbách? Verím, že na Slovensku bude pravicová vláda. Vláda, ktorá bude vytvárať priaznivejšie podmienky na podnikanie, tvorivú osobnú iniciatívu schopných jednotlivcov a nebude sa správať k podnikateľskej sfére ako k podvodníkom. KDH bude pri vytváraní takejto vlády a som presvedčený, že aj vy k tomu môžete výrazne prispieť.

Nerozmýšľať len o čase od volieb po voľby

Peter Magvaši

Chcel by som povedať niečo na tému, o ktorej sa tu dnes chce diskutovať, teda ako si predstavujeme hospodárstvo Slovenskej republiky a vývoj spoločnosti po parlamentných voľbách. Myslím si, že najskôr si treba postaviť otázku, ako si budeme predstavovať vývoj spoločnosti, od toho sa bude vyvíjať asi zrejme hospodárstvo. Voľby totiž sú vždy o dvoch veciach. Sú o nádeji a o dôvere a, samozrejme, keď politici vystupujú pred voľbami, tak chcú voličom dať veľké nádeje a zároveň chcú vyzerať veľmi dôveryhodne. Niektorí politici sa objavujú ako nové hviezdy a robia veľký tresk nádeje a hovoria o tom, že sú veľmi dôveryhodní. Sú, samozrejme, aj politici starí, ktorí už stratili nádej a aj dôveru, ale myslím si, že je to mnohokrát ten čas volieb, ktorý to všetko zviditeľňuje. Mnohí budeme rozprávať na volebných tribúnach v tom duchu, že všetko pôjde inak, keď my prídeme do vlády, že si vzájomne budeme pomáhať, že to budeme robiť lepšie a že máme na to kľúč. Nad Slovenskom, totiž na nebi slovenskom, sú tri vážne chmáry, tri mraky, ktoré sa vznášajú a dovolím si povedať, že sa budú vznášať minimálne aj v budúcom volebnom období. Je to chmára nezamestnanosti, chmára kriminality alebo právneho prostredia a chmára nespravodlivej chudoby. Ja viem o tom, že teraz poviete, že k vám hovorí ľavicový politik, ale dovolím si povedať, že ten, kto nebude počítať s tým, že tento element sa nám tu ustavične zväčšuje ako nespravodlivá chudoba, ktorá je plodom nezamestnanosti, ale aj nezodpovedajúceho právneho prostredia, môže mať čo najlepšie myšlienky, ale nebude riešiť tento problém, ktorý už dnes postihuje približne 15 % slovenských domácností, bude mať vážne problémy. Dovolím si konštatovať jednu vec, že právne prostredie, ktoré je dané nielen tým, akú máme legislatívu, ale dokonca i tým, akú máme politickú a podnikateľskú kultúru, plodí množstvo týchto skutočností. Chcem byť teda skôr prognostikom a hovoriť o tom, čo nastane druhý deň po voľbách. No je to trošku tmavé, chcem preto povedať, že my všetci vzývame nejaké žlté hviezdičky a sme plní obrovských očakávaní, že tie žlté hviezdičky nás spasia. Prognózujem, že rozhodujúca väčšina politických strán, ktoré budú v parlamente po voľbách, budú mať vo svojom programe vstup Slovenska do NATO a Európskej únie. Myslím si, že Slovensko je krajina, ktorá má medzi občanmi najväčšiu podporu na vstup do Európskej únie medzi kandidátskymi krajinami. Je to neuveriteľné, fantastické. S tým sa nemôžu pochváliť Poliaci, ale ani niektoré iné krajiny, a tým sa nechcem, samozrejme, dotknúť obchodného radcu, ale je to fakt. Na druhej strane sa nepretržite do Európy vysielajú signály o tom, ako keby na Slovensku bola taká situácia, že slovenské politické strany nechcú vstúpiť do Európskej únie. Ak je túžba občanov Slovenskej republiky dostať sa do Európskej únie a do NATO, tak si myslím, že rozhodujúca väčšina politických strán sa aj preto dostane do parlamentu, že sa o vstup bude usilovať. Chcem veriť, že sa vytvorí taká vládna koalícia, ktorá bude mať jasne formulovaný program vstupu do Európskej únie a do NATO. To je veľmi dôležitý moment, a preto treba najprv povedať, aký bude vývoj spoločnosti po voľbách v roku 2002 a od toho sa dá potom odvíjať aj celé hospodárske prostredie. Kľúčom bude, samozrejme, aj rozhodnutie o prijatí do NATO, ale predovšetkým si myslím, že ešte následne za tým pokračovanie v prístupovom procese do Európskej únie. A pretože chcem na záver aj formulovať niečo, čo určite nemôžeme očakávať, čo tu dnes odznie a že politické strany vystrieľajú svoj kaliber v otázke, akú budú robiť hospodársku politiku. Je veľmi jednoduché mnohokrát si vytýčiť ciele, povedať si, aké reformy budeme presadzovať, ale výsledky sú rozhodujúce. Myslím si, že to, čo tu povedal Sergej Kozlík o tom, že nová vládna moc by mala mať aj kus pokory, mala by vychádzať z určitých realít, že nemôže mať predstavu o tom, že dňom jej vytvorenia, tejto vládnej koalície, začína bod nula, a že z bodu nula sa všetko začína. To je kontinuita, to sú procesy, ktoré sa v spoločnosti nedajú z večera na ráno odstrániť. Myslím si, že jednou z kľúčových otázok bude, čo urobiť v prospech podnikateľského prostredia a na vytváranie i podporu trvalých pracovných miest. Keď ide o modernizačné investície, viem, že mnohí si poviete, že to je práca verzus kapitál, ale vývoj investícií na Slovensku nie je výrazne smerovaný do modernizácie. Do podnikateľskej sféry nejdú investície modernizačné, ktoré by vytvárali skutočne prelomové možnosti zvýšenia konkurencieschopnosti Slovenska. Tá však musí byť založená na kvalite technológie výrobku a služieb a nie na lacnej pracovnej sile. Myslím si, že Slovensko za 12 rokov vyčerpalo možnosť ďalšej svojej konkurencieschopnosti lacnou pracovnou silou. To je nekoncepčné riešenie a štúdie, ktoré sú spravené v Českej republike na prístup do Európskej únie, jednoznačne hovoria o tom, že šanca uspieť pri vstupe do EÚ nemôže byť založená na lacnej českej pracovnej sile. Musí to byť založené na raste produktivity práce s výraznejším rastom reálnych miezd. Totiž sila domácej spotreby musí byť založená aj niečím iným, teda silnejšou strednou vrstvou. Vývoj od roku 1997 speje k tomu, že vždy sa nám zvyšuje počet občanov, ako aj nízkopríjmových domácností. Stále sa nám zvyšuje podiel takých, ktorí berú menej ako polovicu priemerných príjmov. Ba dokonca tendencia je taká, že postupne sme sa zo 65 % v roku 1960 dnes dostali niekde k 78 %, dostávame sa do situácie, že potláčame strednú vrstvu na Slovensku. A stredná vrstva je nosným elementom stability ekonomiky, a to sa nedá vyriešiť tým, že nízkopríjmové skupiny obyvateľstva budú strácať motiváciu k práci. To nie je teda v otázke definovania životného minima. To je otázka, že vlastne máme čoraz viac a viac nízkopríjmové skupiny, pri ktorých aj keď došlo k zníženiu daní, tak sa tlak na ne len veľmi málo uvoľnil. Musí dôjsť k radikálnejšiemu zníženiu celého daňového klinu. O stabilnom právnom makroekonomickom prostredí sa povedalo veľa. Ako ďalší bod som uviedol sociálny dialóg, pretože jedna štúdia, ktorú pred rokom spravila Medzinárodná organizácia práce pre potreby Európskej únie, potvrdila, že najnižšia nezamestnanosť v krajinách Európskej únie je tam, kde je najvyspelejší sociálny dialóg. A nielen na úrovni štátu, ale aj na úrovni regiónov a podnikov. Nemôže tu byť súboj medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Myslím si, že oni sa obaja vzájomne potrebujú. V roku 1996, to ešte vtedy boli Hospodárske noviny na čele s Petrom Kasalovským, som napísal článok o tom, aký by mal byť premiér SR. Samozrejme, nemyslel som vtedy nikoho konkrétneho a už vôbec nie seba, nastolil som také otázky, či to má byť imperátor alebo integrátor a, pravdaže, od toho sa dajú odvíjať rôzne myšlienky. Dopracoval som sa k charakteristike, že pod pojmom premiér som chápal charakteristiku vládnej moci. Tá by však nemala postupovať ako politik, pomohol som si preto Winstonom Churchillom, lebo premiér nemá rozmýšľať od volieb do volieb, ale mal by byť štátnikom, ktorý rozmýšľa minimálne v horizonte desiatich rokov.

Hospodársky denník, 21. februára 2002


Do vlády vstupovať so zodpovednosťou

Sergej Kozlík

Možno vzhľadom na to, že mám za sebou dvojnásobnú vládnu skúsenosť, a predpokladám, že zastupujem stranu, ktorá bude vládnou stranou po voľbách v roku 2002, chcel by som k tejto téme pristúpiť s patričnou pokorou. V prvom rade ako jedno pravidlo by som povedal, že vláda, ktorá nastúpi po voľbách 2002, nesmie mať ambíciu, že bude vládou v roku 2006. Situácia je taká zložitá, že ten, kto nastupuje do vlády, musí perfektne poznať danú situáciu a momentom vstupu sa nemôže vyhovárať na to, čo bolo ešte deň predtým, než prišiel do vlády. Jednoducho, do vlády sa ide s jasným cieľom, s jasnou víziou a podotýkam aj s obrovskou pokorou. So všetkým, čo tu povedal pán Rusko, aj kolega z DS, sa dá súhlasiť a budeme to pred voličmi tvrdiť, ale prax, samozrejme, bude trochu iná. Bude tu mastenica nekonečná, v parlamente i v politike, pretože to vždy tak je. Ale princíp je iný. Či strany, ktoré prídu do vlády, budú vedieť postaviť stabilnú vládu, ktorá prijme potrebný tvrdý realizačný program, program skutočných reforiem. A to určite nebude môcť byť vláda z 11 strán, ani z 5, to musí byť vláda poskladaná z relatívne malého počtu strán a aj tak bude veľmi ťažké udržať koalíciu pohromade štyri roky. Pokiaľ teda som sa dotkol zásadných princípov reformy, všade je deficit, to znamená, že do každého okruhu, ako tu boli menované - zdravotníctvo, sociálny systém, verejné financie, štátny dlh atď., to všetko musí byť predmetom reforiem. Ja by som doplnil tento systém o reformu hodnotových vzťahov. Boli tu čiastkovo opisované, a ja by som bol veľmi rád, keby už neboli revolúcie hodnotové, ale aby sme všetko dokázali zladiť. Nemôžeme hovoriť o jednotlivých prvkoch dane, potom zase o odvodoch, potom zase o cenách, o ktorých tu nikto nepovedal, potom o mzdách, a potom ešte Pán Boh ho vie čo všetko do toho hodnotového systému patrí. Máme tu záväzky voči EÚ, zrejme budeme musieť robiť presuny smerom hore v DPH a v spotrebných daniach. To bude mať dosah na ceny. Chceme zároveň znížiť odvodové zaťaženie, to však znamená dohodnúť sa s podnikateľmi, že budeme vytláčať minimálne mzdy, aby sme rozlíšili minimálne mzdy od životného minima a podobne a zainteresovali ľudí na prácu. Do toho patrí vývoj cien, nejaký pokus o valorizáciu v najslabších príjmových skupinách, a to už hovorím o národohospodárskej kalkulácii, ktorú momentálne robíme a jednoducho vláda musí prísť s takouto kalkuláciou, pokiaľ nemá padnúť po štyroch mesiacoch. Čo po štyroch mesiacoch!? Ona nesmie prísť s rozpočtovým provizóriom aj keby nastúpila v novembri, ale musí prísť s rozpočtom 2003, ktorý už tieto prvky bude mať naplno zakomponované, samozrejme, do verejných financií a do celého systému vývoja ekonomiky. Takže úloha bude nesporne veľmi zložitá, a preto som predostrel aj to, že vláda nesmie mať ambíciu, že keď Pán Boh dá, stane sa, že vyhrá voľby a ďalšie voľby v roku 2006. Občania nebudú spokojní, podnikatelia nebudú spokojní, pretože bude príliš veľa pohybov, jediné, čím môže vláda predísť nejakým fatálnym nedorozumeniam, že včas, a to sa obraciam najmä na podnikateľov a, samozrejme, aj na odbory, dá svoj program do časovej etapy tak, aby pri tých zmenách bola aspoň čitateľnosť. Musí byť jasné, že v roku 2000 príde taký a taký posun, v roku 2004 zase iný, v roku 2005 takýto, že to bude fázované, a teda čitateľnosť systému bude daná minimálne štvorročným programom. Ideálne je, keď ho bude mať politický subjekt urobený ešte do volieb. A o to sa pokúšame.

Hlavným cieľom v oblasti sociálnych vzťahov je znižovanie nezamestnanosti. Chápeme nezamestnanosť ako súčasť životnej úrovne a ako sa budú vyvíjať reálne i nominálne mzdy, to jediné môže určiť výkonnosť ekonomiky. Na prvom mieste je v sociálnom bloku otázka nezamestnanosti, ale tú musí vytláčať podnikateľská sféra. To nemôže byť principiálne predstava toho, že niektorý minister namaľuje svoju mieru nezamestnanosti a tak sa bude odvíjať. Integrácia do NATO a EÚ. Je to zaujímavá téma, samozrejme. Či urobiť to, čo spravili Fíni v roku 1973, keď si všetko spočítali a o 20 rokov odložili vstup do EÚ alebo sa urýchlene integrovať. Myslím si, že politická scéna i vnímanie občanov nie sú pripravené. Treba maximálne bojovať o prechodné obdobia a isté ústupky, ale aj zintenzívniť zároveň prípravu v rámci kapitol. Sme nadviazaní na V4, a preto by sme nemali zostať oddelení od týchto krajín. Aj pridruženie k NATO prinesie zvýšené náklady. To znamená, že každá relevantná politická strana, ktorá chce ísť do vlády, to musí mať spočítané a niesť zodpovednosť za tento krok. Len ako príklad uvediem životné prostredie, kde sa musí investovať 150 mld. Sk do roku 2015 ak chceme splniť prístupové podmienky. To znamená, každá vláda spolu s použitím zdrojov z EÚ sa bude musieť podieľať dlhodobo na riešení dôsledkov tohto prístupového procesu.

Stále sa na niečo všetci zbierame

Ľudovít Kaník

O tom, čo urobí vláda, bude rozhodovať ona, ja poviem, čo by podľa mňa mala urobiť. Budem sa snažiť hovoriť aj o slede praktických krokov, ktoré na dosiahnutie daného stavu bude treba vykonať. Začnem tým, že súčasný systém financovania štátu, zabezpečovania financií pre verejnú spotrebu je vyčerpaný. Vyčerpaný je preto, lebo spočíva v tom, že najprv sa všetci vyzbierame na všetko, a potom z týchto vyzbieraných prostriedkov prerozdelíme niektorým. Tento systém je neefektívny, je drahý, neadresný a diskriminačný. Tento systém, pokiaľ by mal napĺňať potreby verejného financovania, by si vyžadoval zákonite zvyšovať objem vybratých prostriedkov od všetkých. Zvyšovať objem daní, odvodov, zvyšovať daňové a odvodové zaťaženie všetkých. Aj podnikateľov, aj obyvateľov. Preto musíme v prvom rade, pokiaľ chceme zabezpečiť financovanie všetkého, zmeniť tento systém. Zmeniť takým spôsobom, že namiesto zbierania sa na všetko nahradíme tam, kde je to možné, v čo najširšej miere tento systém tým, že necháme prostriedky tam, kde vznikajú. Necháme prostriedky u podnikateľov, zamestnancov i u obyvateľov. A budeme riešiť ich motiváciu daňovými úľavami, to je to, že prostriedky nechávame u nich a budeme ich motivovať a prenášať na nich zodpovednosť - za to ako žijú, ako budú žiť a ako budú mať zabezpečené ďalšie služby a potreby.

Ako to vplýva na podnikateľský sektor? Keď to rozmeníme na drobné, znamená to zmenu daňového systému. Dotiahnutie reformy daní, to znamená, že Demokratická strana bude navrhovať a pokračovať v tlaku na znižovanie daní. Naša predbežná cieľová úroveň hovorí o 18 -19 % pre daň z príjmov právnických osôb a na ustavičné znižovanie daní z príjmu fyzických osôb až k cielenej hranici jednotnej sadzby pre všetkých rovnako. Mimochodom, len tak pre zaujímavosť, v Rusku je takáto daň zavedená. Takže, aby sme nezaspali a aby sme nezabudli, že svet sa vyvíja a mení. Ďalším veľkým problémom sú odvody, ktoré trápia možno viac ako dane každodenne podnikateľskú sféru, ale s odvodmi súvisí reforma dôchodkového systému. Bez reformy dôchodkového systému sa nijakým spôsobom nedá reálne dospieť k zníženiu odvodového zaťaženia. Preto je nevyhnutné, ako hlavná úloha budúcej vlády, pretože táto už nemá šancu v tomto smere veľa urobiť, vykonať reformu dôchodkového zabezpečenia. Podľa nášho názoru táto reforma má spočívať v tom, že zmeníme súčasný priebežný systém financovania na kapitalizačný systém, kde si každý bude odkladať prostriedky na svoj osobný účet. A kde solidaritu, ktorú každá spoločnosť musí zabezpečovať pre isté skupiny, ja verím, že čo najmenšie a v priebehu času sa stále zmenšujúce a zmenšujúce, nebudeme riešiť tým, že všetci budeme dostávať nejaký symbolický dôchodok od Sociálnej poisťovne. Počas celého obdobia budeme pokračovať v tom, že priebežne niečo platíme, ale zabezpečíme to buď cez daňový systém ako životné minimum pre ľudí, ktorí si pre svoju pasivitu nedokázali vytvoriť dostatok naakumulovaných zdrojov, alebo prostredníctvom Sociálnej poisťovne, ale len minimálnym prerozdelením pre túto skupinu, čo je adresné a z hľadiska efektu a finančného vynaloženia najmenej náročné. Bude to menej náročné ako prerozdeľovanie a financovanie všetkých, ktorí budú mať na jednej strane minimálny príjem zo Sociálnej poisťovne a na druhej strane budú mať doplatok podľa svojej aktivity a schopnosti akumulovať zdroje. Keď pôjdeme touto cestou, ktorú presadzujeme my, vypočítali sme, že môžeme v prvom kroku okamžite znížiť odvody o 8 % a postupne s ubúdaním počtu ľudí, ktorých dôchodky sú financované zo súčasného priebežného systému, môžeme ďalej znižovať odvodové zaťaženie. Najväčším problémom danej reformy je vždy prechod z jedného systému do druhého a zabezpečenie prostriedkov na financovanie súčasnej množiny dôchodcov poberajúcich dôchodok zo Sociálnej poisťovne.

Predsa len sa vrátim k daniam, bola tu viackrát spomínaná potreba decentralizácie daní. Na to nemusíme prijímať ústavný zákon, aby mohli mať obce svoje vlastné dane. Na to stačí dotiahnuť reformu verejnej správy ďalej a decentralizovať existujúce dane. Zopakujem to, čo Demokratická strana už viackrát navrhla a prezentovala. Daň z príjmov živnostníkov, fyzických osôb by mala byť príjmom obce. A takisto by príjmom obce mal byť pevnou percentuálnou mierou stanovený podiel na dani z príjmov fyzických osôb. Veľmi jednoduché, vieme, koľko sa vyberá od fyzických osôb podnikateľov, vieme, koľko sa vyberá od právnických osôb, vieme vypočítať, koľko je potrebné na zabezpečenie fungovania tých funkcií, ktoré prešli na obce a vyššie územné celky. Je to matematická úloha, ktorá v prvej etape môže na 80 % alebo 90 % tento systém veľmi jednoducho nastoliť a zvyšných 20 % dolaďovať v priebehu fungovania daného systému. Takisto je potrebné reformovať školstvo a jeho financovanie. Na začiatku zaznel povzdych nad úbohou úrovňou školstva i platov a príjmov školských pracovníkov, učiteľov. Žiaľ, nebude to inak, pokiaľ nenájdeme dostatok odvahy na to, aby sme spoplatnili vysokoškolské štúdium a aby sme jednoducho celý systém zreformovali. To je nevyhnutné, pretože zdroje nám nebudú padať z neba. Jednoducho musíme na to vytvoriť dostatok kapitálu, a ten iba prostredníctvom štátneho rozpočtu zabezpečiť v budúcnosti. V súčasnosti to nie je možné. Zdravotníctvo takisto musí prejsť reformou svojho financovania. Napriek tomu, že bolo verbálne a z hľadiska názvoslovia urobené mnoho, napriek tomu, že existujú tzv. zdravotné poisťovne, treba rovno povedať, že zdravotné poisťovne nie sú zdravotnými poisťovňami. Pretože len zabezpečujú istý druh prerozdeľovania prostriedkov bez priamej a jasnej väzby na výkony a na vzťah medzi jednotlivými pacientmi a poistencami. Pokiaľ nevnesieme do tohto systému priamy vzťah medzi tými, ktorí výkony poberajú a medzi tými, ktorí výkony vykonávajú s medzistupňom v poisťovni, dovtedy nezabezpečíme efektivitu v zdravotníctve, dovtedy sa nám neukážu čierne diery, teda kam odtekajú peniaze a dovtedy budeme financovať aj mnohé zbytočné zariadenia a zbytočné výkony a naopak, nebudú sa dostávať financie tam, kde by financie mali ísť. Sociálna sféra opätovne musí prejsť vážnou prestavbou. Pretože súčasný sociálny systém nevytvára žiadne motivačné mechanizmy na to, aby ľudia mali záujem hľadať si prácu, aby ľudia mali záujem pracovať, aby ľudia nemali záujem parazitovať na sociálnom systéme. Dnešný systém hovorí o tom, že dostaneš podporu vtedy, keď nebudeš robiť nič, a len čo začneš čosi robiť, strácaš akýkoľvek nárok, a tým nútime a motivujeme ľudí, aby sa vyhýbali aktívnej zmene svojho spôsobu života. To generuje nabaľovací efekt, takýto ľudia upadnutí do sociálnej siete sa už ťažko z nej vymaňujú, a preto takýchto ľudí pribúda.

V oblasti poľnohospodárstva nemôžeme zotrvať v súčasnom systéme. Priveľkú časť našich daní prerozdeľujeme dotáciami do poľnohospodárstva, avšak bez toho, aby sme mali zabezpečené, že koruny, ktoré tam dávame, prinesú adekvátne výnosy, že to nie sú investované peniaze, ale len minuté. Jednoducho, táto krajina si nemôže dovoliť ďalej hospodáriť takýmto spôsobom v oblasti poľnohospodárstva, pretože to nezabezpečuje jeho životaschopnosť, ale zabezpečuje to skôr spomaľovanie rastu jeho konkurencieschopnosti. Demokratická strana bola prvá a nepostrehol som ďalšie reakcie, ktorá príkro odmietla to, čo sa tu dnes spomínalo, že by sme mali prijať a byť spokojní s tým, že EÚ sa rozhodla dať 25 % z ich dotácií, z ich priamych platieb našim poľnohospodárom. To skutočne takto nejde, pretože by sa vytvorila obrovská nerovnováha podmienok na trhu. A preto, keďže si treba jasne uvedomiť, že peňazí nebude mať EÚ výrazne viac a že je politicky limitovaná, nedá sa čakať, že pravdepodobne zníži svojim farmárom priame platby, to by politicky nezvládli, a preto treba zapojiť do rokovaní aj argument, že v poriadku, keď platby nebude možné dostať na vyššiu úroveň, budeme musieť uvažovať o iných opatreniach, ktoré vytvoria pre našich poľnohospodárov mechanizmy, aby neboli valcovaní dotovanými dumpingovými produktmi z EÚ. Na všetko toto je, samozrejme, nevyhnutné zabezpečiť vymožiteľnosť práva a pružnosť súdov, čo bude úplne najťažšia úloha, lebo zákonom sa zabezpečiť nedá. To je systém, ľudské faktory, množstvo ľudí, ktorí v tejto sfére fungujú. A to bude úloha nielen pre nasledujúcu vládu, ale aj pre vlády ďalšie, ale treba na to výrazne zamerať svoju pozornosť. Keď hovoríme o zamestnanosti, nikdy nesmieme zabudnúť na jedno. Nevznikol alebo nemôže existovať ani jeden zamestnanec, ktorý by nemal svojho zamestnávateľa. A preto nemôžeme hovoriť o potrebe rozvoja zamestnanosti a zároveň pripraviť taký Zákonník práce, ktorý je namierený proti zamestnávateľom. Pretože, keď bojujeme proti zamestnávateľom, zároveň bojujeme proti zamestnancom. Posledné zamyslenie motivované pánom Ľachom. Povedalo sa tu o politikoch mnoho. Ale politici sú len zrkadlom aj vás - podnikateľov. Sú zrkadlom celej krajiny. A preto ako aktívne budú pristupovať podnikatelia a podnikateľská sféra k ovplyvňovaniu politickej scény, tak potom bude vyzerať aj politická scéna. Skutočne, politici sú len zrkadlom tvaru celej krajiny.

Hospodársky denník, 20. februára 2002


Kompetencie bez financií nie sú kompetencie

Pavol Rusko, predseda, Aliancia nového občana

Vysvetliť a načrtnúť nielen to, čo chceme, kam sa chceme pohnúť, ako si myslíme, že by táto krajina mala vyzerať a čo s ňou treba urobiť, pokúsim sa odpovedať na otázku, ktorá je vari najťažšia v živote. Prečo to chceme? Prečo týmto spôsobom? Prečo týmto smerom? Prečo práve tieto priority? Prečo práve tieto hodnoty? Ale najprv sa zastavím pri pánovi Zvrškovcovi a pokúsim sa mu odpovedať na otázku, prečo je to tak, ako ste povedali. Ja som si tu vypočul veľmi veľa zaujímavých názorov a myšlienok, s ktorými ako podnikateľ do veľkej miery súhlasím a ako politik nemám inú šancu, ani nie tak kvôli vám, ale kvôli sebe. Kvôli ľuďom, ktorí majú ekonomické zázemie v súkromnom sektore a nemám inú šancu ako chcieť ich podporovať a urobím preto maximum, aby sa to dokázalo pohnúť. Hovorili ste o tom, ako to dnes s politikmi vyzerá. No viete, od roku 1990 máme slobodné voľby. Od roku 1990 si vyberáme politikov a vyberáme si ich sami. Od roku 1990 varíme z toho, čo je. Bola to politika, v ktorej sa za posledných desať rokov urobilo veľmi veľa chýb. A boli to politici, ktorí posielali občana voliča od sklamania ku sklamaniu. Ale všimnite si ako reagoval volič. Je asi 1,5 percenta ľudí, ktorí sa v politike angažujú. Všetci ochotní sme dlho chodili okolo, nadávali, frflali, hundrali, neboli spokojní a čakali, čo sa stane ďalej. Ak sa pokazí výťah, môžete strojovňu nenávidieť ako chcete, musíte vojsť do strojovne a tam ho opraviť. Chyby, ktoré sa stali v politike, sa nedajú inde odstrániť ako len a len v politike. My sme sa o to pokúsili a verím, že budeme mať nasledovníkov. Preto je to tak, v tejto krajine, lebo sa tu roky volí menšie zlo. Preto, lebo vždy môžeme navariť obed len z toho, čo máme k dispozícii v komore.

Berte, prosím, tento úvod ako snahu pokúsiť sa mnohých schopných manažérov presvedčiť, že je najvyšší čas poputovať do špajze, aby bolo z čoho variť, aby volič mal alternatívu a možnosť. Pokiaľ hovoríme o dôvodoch, prečo podporujeme to, čo podporujeme. Hovoríme o tom, že jednotlivec sa narodil úplne na začiatku. Jednotlivec, ktorý sa rodil s právami. S právom na život, s právom na súkromný majetok a s právom na slobodu. To sú jeho tri základné práva a k tomu sa pripúšťa ešte jeho túžba, žiadosť, ktorá prerástla do ďalšieho práva. Napokon zakotveného aj v Ústave USA, právo na sledovanie vlastného šťastia alebo ak chcete na právo alebo dosiahnutie vlastného šťastia. Ak hovoríme o jednotlivcovi a prečo o tom, že na začiatku bol jednotlivec. Môžeme si to prirovnať k niečomu, čo sa dá nazvať ako naši prapraotcovia, ktorí ešte chodili po stromoch a hovorili o tom, že všetci, ktorí sú v situácii, že sa sami živia, sami si obraňujú svoje právo, obraňovali si právo na život, obraňovali si právo na majetok, obraňovali si právo na slobodu. V momente, keď prišla deľba práce, sami pochopili, že je lepšie vyčleniť zo stovky desiatich, ktorým povedali, vy nás budete chrániť, vy budete rozhodovať, vy budete robiť niečo iné a my vás za to budeme živiť. Tam niekde treba hľadať zárodok štátnych úradníkov a štátu. Tam niekde vznikla myšlienka, že desiati budú slúžiť deväťdesiatim. A oni ich za to budú živiť. Tam niekde vznikla myšlienka, že štát musí byť schopný zabezpečovať ochranu tých troch základných práv a vytvárať podmienky na sledovanie alebo ak chcete na dosiahnutie vlastného šťastia. Tie tri práva sú podľa nás a pre nás konštantné, to jedno štvrté je logické, je rôzne pre každého jednotlivca, pre každého človeka individuálne. Na to, aby štát dokázal garantovať alebo starať sa alebo zabezpečovať tie tri práva, vytvára zdroje. Zdroje, ktoré sú materiálnej povahy, ktoré sú duševnej povahy, a ktoré sú servisného charakteru. Vytvára podmienky na tvorbu a užitie týchto zdrojov. A zároveň vytvára podmienky na ochranu tohto prostredia, ktoré tvorí zdroje, prerozdeľuje a spotrebúva ich. K ochrane nebudeme príliš veľa hovoriť, lebo v konečnom dôsledku je to veľmi ľahko vysvetliteľné. Legislatívne kroky, legislatívny rámec, a to je spravodlivosť, to je justícia, to je armáda, to je bezpečnosť. To sú všetky tri práva, ktoré štát z hľadiska svojej vlastnej organizácie tvorí a zabezpečuje. Začať treba niekde pri právach alebo pri vytváraní podmienok na právo, ktoré má individuálnu povahu, a ktoré hovorí o tom, že je to právo každého na dosahovanie vlastného šťastia. Aliancia nového občana a všetci ostatní, ktorí myšlienky dotvárame, experti, a tí ľudia, ktorí dotvárajú program, považujú za kľúčovú oblasť tvorby zdrojov. Viete, my sme v tejto krajine v situácii, keď delíme 10 Sk medzi 20 ľudí tak, aby každý dostal korunu. Aj tu sme počúvali o tom, že treba zabezpečovať školstvo, že treba zabezpečovať zdravotníctvo, že treba to, tamto, treba kultúru, všetko treba. Zásadný problém je, že treba na to zdroje. Treba na to systém, ktorý tie zdroje vytvorí. Naakumuluje zdroje a naakumuluje to, čo potom môžeme rozdeľovať. Pokiaľ nemáme čo rozdeľovať, stále to bude len zvada o väčší kus chleba. Na to, aby bola dobrá kvalitná tvorba zdrojov, efektívna, treba makroekonomickú stabilitu. To znamená znížiť spotrebu štátneho súkromného sektora, znížiť schodok bežného účtu platobnej bilancie, deficit verejných financií a koordináciu finančných politík. Inými slovami, ak sa dnes pozriete na čísla a porovnáte ich s rokom 1998, naozaj narastá situácia, keď sme na tom pomaly horšie, ako sme boli v roku 1998. Jednoznačne deficit bežného účtu platobnej bilancie dnes dokazuje skutočnosť, že maximálnym spôsobom sa nerozumne zdvihla spotreba, ktorú nebola schopná táto ekonomika vygenerovať v rámci vlastnej tvorby zdrojov, ktorú nebola schopná táto ekonomika pokryť z tých prostriedkov, ktoré máme k dispozícii, bol veľký tlak na import, na dovozy, zhoršovala sa platobná bilancia. Jednoznačne ak si máme uvedomiť, čo s tým máme robiť, potrebujeme výrazným spôsobom znížiť z tejto rovnice, ktorá hovorí o celkových statkoch, ktoré sa vyrobia, spotreba investícií, výdavky vlády a rozdiel medzi exportom a importom. Potrebujeme zásadným spôsobom znížiť výdavky štátu, znížiť vplyv štátu, znížiť výdavky verejného sektora. Znížiť výdavky na štátnu správu. Nemôžeme robiť reformu verejnej správy tak, že pred reformou je lacnejšia ako po reforme. Predtým, ako politici začali upravovať verejnú správu, sme mali tri kraje a 38 okresov, a dnes máme 8 krajov, 8 parlamentov, 79 okresných úradov. To už nepočítam ďalšie a ďalšie náklady. Odhliadnuc od toho, ako je reforma pripravená. Teda vôbec nie je pripravená. Nemôžeme byť v situácii, keď nám zdravotníctvo a školstvo generujú obrovský dlh. Zdravotníctvo každý mesiac 780 miliónov korún. Predsa dobre vieme, že zdravotníctvo, ktoré je postavené na tom, že 82-tisíc ľudí v zdravotníckej sieti, z toho je 38-tisíc lekárov, zdravotných sestier a ošetrujúceho personálu a 40-tisíc je údržbárov, upratovačiek, vodičov, THP pracovníkov. Náklady na zdravotnícku sieť tvoria 65 % mzdy, 20 % vodné, stočné, elektrické energie a 15 % zdravotníctva starostlivosť. Nemôžeme chcieť, aby takýto systém fungoval, aby nebol čiernou dierou, do ktorej môžeme hodiť koľkokoľvek peňazí a stále to nemôže byť lepšie. Dokiaľ neurobíme zásadné reformy v školstve, zdravotníctve a v sociálnej starostlivosti, nedokážeme výdavky na verejné financie ustrážiť a priebežne kontrolovať. Zásadným spôsobom musíme sfunkčniť kapitálový trh. Už bola o tom reč. Necítim sa ako odborník na kapitálový trh a nerád by som tu hovoril o veciach, o ktorých tu ľudia oveľa viac vedia. Ale aj napriek tomu je jasné, že ten dnešný nefunguje, že nie je schopný ani zabezpečovať to, aby odčerpával prebytok zdrojov, ktoré má obyvateľstvo, ktoré sa nejakým spôsobom teraz napumpovali cez dlhopisy do spotreby, a tam sa vytvoril obrovský tlak na to, aby kúpyschopnosť obyvateľstva rástla, ale umelo, nie na základe výkonu ekonomiky. Potrebujeme stimulovať občanov k odloženiu okamžitej spotreby, potrebujeme seriózne investičné fondy, seriózny spôsob fungovania kapitálového trhu a potrebujeme podporiť štrukturálne zmeny v podnikovej sfére. Banková sa uskutočnila, podniková nie. Tá ju nenasledovala. Tú je nevyhnutné urobiť, zabezpečiť a sfunkčniť. Pri makroekonomickom rámci zabezpečiť zlepšenie fungovania tejto krajiny je regulačný rámec - liberálna cenová politika, zjednodušenie licenčnej politiky. Nie tak. Čo dnes robí štát? V rámci licencií míňa 80 % energií na povoľovacie konania. A 20 % na kontrolu činnosti. Skúsme to otočiť. Skúsme zaviesť buď aukčný spôsob udeľovania licencií, alebo oznamovací, a potom nech sa 80 % energie jednoznačne orientuje na to, aby sa kontrolovala činnosť, ktorá sa deje na základe týchto licencií. Potrebujeme zabezpečiť prístup štátu na trh komodít cez burzu. Nejako inak. Je tu obrovský priestor na korupciu, o tom ďalej hovoriť nemusíme. Presmerovať kapacity z povoľovacích spoločností na kontrolné. Už sme o tom hovorili. Štát pri svojom aparáte dnes, ktorý má, ktorý funguje, nie je však schopný zabezpečovať obidve činnosti, pričom prioritnou je kontrolná a nie povoľovacia. Legislatívny rámec zjednodušenia vstupov a výstupov do podnikateľského prostredia, to znamená aj do živnosti, spôsob získavania živnosti a zákon o konkurze a vyrovnaní, má znamenať zjednodušenie daňovej legislatívy. Pokiaľ budeme mať v tejto krajine centrálnu daňovú sústavu a prerozdeľovacie procesy, nie sme schopní reagovať dostatočne pružne na potreby trhu. Nedokážeme sa dohodnúť na takej základnej existencii, ako je samospráva. Nie je predsa mysliteľné, aby centrum zabezpečovalo koľko peňazí, ktorý región, na čo potrebuje. Tak sa predsa nemá robiť reforma verejnej správy. Najprv sa malo určiť, ktoré činnosti kde prechádzajú, potom financie prerozdeliť na štátnu správu a samosprávu. Až potom by sme možno zistili, že máme 70 % činností na úrovni samosprávy a 30 % činností na úrovni štátnej správy. Prosím vás, aký to je symetrický model? Potom to bude asymetrický model, kde pre 30 % výkonu štátnej správy, v časti verejná správa nepotrebujeme presne také inštitúcie a potrebujeme oveľa menší počet ľudí a počet pracovníkov. Dnes v štátnej správe zamestnávame obrovské množstvo ľudí. Z 23 500 ľudí, ktorí sú do veľkej miery nepotrební, môžeme výrazne ich počet zredukovať. Posilnenie postavenia neštátnej správy v správnom konaní, to znamená súkromných sektorov. To znamená, že zákon o správnom konaní v tejto krajine platí, je však veľmi zlý, nevyhovuje, absolútne potiera postavenie neštátnych inštitúcií a súkromných osôb a spoločností. Pokiaľ hovoríme o infraštruktúrnom rámci, mobilite pracovných síl, slobode pohybu tovaru a služieb, podpore zdravého konkurenčného prostredia, deetatizácii a rozvoji fyzickej infraštruktúry, to sú základné atribúty toho, aby v tejto krajine začal fungovať trh. Aby sme si neosobovali skutočnosť, že príde skupina ľudí a povedia, my vieme rozdeľovať, vieme dávať dotácie, vieme, kto je dobrý a vieme, kto je zlý. Vieme, čo má táto krajina robiť. Presne tak Zákonník práce. Zamestnávateľ chce, zamestnanec chce a príde úradník a povie mu: toto môžeš robiť, toto nemôžeš robiť. Ja ti poviem, ako sa máš správať. Pre nás je to neprijateľná cesta, ktorá zaváňa štátnym dirigizmom a stavia štátnych úradníkov nie do pozície servisu, lebo si pamätajme, že vznikli z vôle tých desiatich prapredkov, aby zabezpečovali ich práva, možnosti a ich potreby, nie svoje vlastné. A teraz ideme k záveru. A to je otázka prerozdeľovania zdrojov a spotreby zdrojov. To znamená, ak sme dnes hovorili o tvorbe ako o kľúčovom momente, kde tieto štyri rámce je potrebné zintenzívniť, jednoznačne naštartovať a manažovať a riadiť, absolútne súhlasím, že to je najväčšia slabina alebo jedna z najväčších slabín tejto krajiny. Nevieme vytvoriť systém, ktorý funguje. My totiž nevieme dať gól. Nielen v hokeji. Keď sa pozriete po tejto krajine, tak máte pocit, že nemôže mať problém, lebo ku všetkému už bol seminár, zasadala pracovná komisia, bol pracovný víkend a niekto prijal nejaký materiál. Zásadný problém nie je pomenovať, ale urobiť. Prerozdeliť zdroje, znížiť mieru prerozdeľovania, diverzifikovať, určiť mieru solidarity s prihliadnutím na možnosti tvorby zdrojov zo strany štátu a potreby jednotlivých rezortov. Ak si zoberiete Hayekovu nadáciu a ich rebríčky, ktoré vydávajú po celom svete, prvých desať krajín s otvorenou ekonomikou má oveľa lepšie parametre prerozdeľovania statkov ako tých posledných desať, alebo tie, ktoré sú niekde v strede. Jednoznačne trh je ten, kto vie oveľa lepšie zdroje alokovať, kto vie lepšie zdroje efektívne rozdeľovať. Pokiaľ ide o zníženie miery konečnej spotreby štátu a zvyšovania kontroly jej použitia, to je presne o tom. Skončiť s centrálnou daňovou sústavou. Sme presvedčení o tom, že 80 % problémov trojuholníka - región (teda samospráva), podnikateľ a občan - oveľa lepšie a efektívnejšie dokáže riešiť svoje problémy ako centrálna vláda v Bratislave. Bez ohľadu na to, či tam sedíme alebo nesedíme. Jednoznačne si myslíme, že kompetencie treba spustiť dole, ale zároveň treba upraviť model tak, aby bol tento štát schopný financovania činností a kompetencií na úrovni samosprávy. Jednoznačne odmietame situáciu, keď niekto ako keby dal kompetencie dole, a potom by povedal, budeme ich pekne - krásne financovať z decentralizačnej dane. Ale my rozhodneme, koľko kto dostane. Pokiaľ tvrdíme, že ideme minimalizovať štátnu spotrebu a optimalizovať súkromnú tak, aby odrážala reálny stav ekonomiky, potom je to v poriadku. Je ešte jeden závažný problém, na ktorý chcem upozorniť. Ak si niekto v tejto krajine myslí, a to hovorím skôr k mladým ľuďom, že rodičia živia deti, tak sa mýlia. My tvrdíme, že naše deti živia nás. Zadlženosť krajiny rastie, žijeme na dlh, a to, že spotreba štátu je nastavená tak, ako je nastavená, je len preto, lebo politici sa nám doteraz usilovali vysvetliť a povedať, ako dobre žijete, je to super, čo ste nespokojní. Máme aj na to, aj na to. Áno, ale sme si požičiavali alebo prejedali to, čo dávame do spotreby. Keď si dnes pozrieme reálnu štatistiku, reálne čísla, deficit verejných financií, žiadne 3,8 %, ale podľa Eurostatu 8 % na rok 2002. To sú čísla, ku ktorým došli naši experti a trváme na tom, že sú správne. Pretože pokiaľ sa finančné prostriedky z privatizácie vkladajú do spotreby, tak sa musia účtovať ako výdavky. Na záver netreba zabúdať na jedno, všetky tieto kroky treba robiť s výhľadom na svetové trendy vývoja ekonomiky a pri všetkých procesoch sa riadiť víziou postupného prechodu SR z priemyselnej civilizácie na vyššie štádium informačnej civilizácie, čiže vedomostnej civilizácie. To znamená školstvo, školstvo a ešte raz školstvo.

Hospodársky denník, 19. februára 2002


Predstava o slovenskej ekonomike po voľbách

Alexander F. Zvrškovec, prezident Dividend Group

Očakávania zmeny systémového prístupu k hospodárskej problematike po nástupe Dzurindovej vlády zo strany podnikateľov a investorov sa nenaplnili. Napriek rétorickej ambícii novej vlády a ambicióznym štartom daňovej reformy sa kvalita podnikateľského prostredia ustavične zhoršuje. Absolútnym predpokladom kvalitatívnej zmeny politického prostredia je stabilizácia podmienok podnikania. Obchodný zákonník spolu s daňovým zákonom sú vždy kostrou, ktorá nesie podnikateľské projekty. Nedostatočná alebo vôbec neexistujúca vymožiteľnosť práva spolu s doslovne fanatickou predstavou o možnom daňovom zaťažení slovenského hospodárstva v prospech štátu sú základnou črtou slovenského podnikateľského prostredia. Osobné skupinové záujmy politikov čoraz viac poznamenávajú končiace sa privatizačné procesy v tzv. prirodzených monopoloch. Politici sú ochotní za malý peniaz znehodnotiť nielen majetok občanov tohto štátu, ale aj obetovať poslednú predstavu o morálnosti politického vzťahu občan - politik. Nachádzame sa v období, keď minister hospodárstva rokuje o svojej politickej budúcnosti a kladie podmienku, aby spoločnosť odstúpila od jeho trestného stíhania ako predpoklad jeho politického odstúpenia. Vo všetkých demokraciách by sa debata nemohla takto viesť ani len teoreticky.

(...) Keď náš prezident v televízii verejne vyhlási, že slovenský národ nedocenil návštevu troch generácií Schusterovcov v brazílskej džungli, tak určite nie som sám, kto má pocit, že nás ako hlava štátu zastupuje niekto, kto má svoju budúcnosť už za sebou.

Bez ohľadu na to, kto bude víťazom volieb roku 2002, tak je pravdou, že víťaz alebo víťazi budú musieť zmeniť vzťah štátu a hospodárstva tak, aby tí, od ktorých sa očakáva, že zabezpečia príjmy nielen štátnej pokladnice, ale aj reálnu zamestnanosť na Slovensku, mali pocit, že ich činnosť nie je kriminálna. Takisto musí nové vedenie štátu stabilizovať daňový systém tak, aby bolo možné presvedčiť investorov o tom, že aj Slovensko je možnou investičnou alternatívou. Dlhodobé hospodárske zámery Slovenskej republiky by nemali byť iba cieľmi vládnucej garnitúry, ale tak ako v zahraničnej politike by mali byť spoločným cieľom aj tých, ktorí sa po voľbách ocitnú v opozícii. Jednou z najdôležitejších reforiem musí byť zmena vzťahu vládnucej elity, či už politickej alebo úradníckej k podnikom a podnikateľom na Slovensku. V prvom rade treba zabezpečiť transparentnosť pri poskytovaní podpory slovenským podnikom, či už zo zdrojov domácich alebo zo zdrojov Európskej únie. Rovnako treba zabezpečiť zverejňovanie všetkých vládnych garancií a daňových úľav, ktoré boli a sú poskytované podnikateľským subjektom. Na urýchlenie stabilizácie právneho systému treba oddeliť obchodnú agendu od inej súdnej agendy. Treba tiež zabezpečiť, aby nedochádzalo k zneužívaniu trestnoprávnych konaní v podnikateľských sporoch. Je nemysliteľné, aby vedenie ministerstva spravodlivosti aj v budúcnosti vykazovalo administratívnu neschopnosť v takom istom rozsahu ako dnes.

Pri rokovaniach o vstupe do EÚ a vstupe do NATO treba priebežne zverejňovať výsledky rokovaní. Utajovanie skutočností a zjednodušovanie rokovania iba na politické ciele vzhľadom na to, že politické reprezentácie nemajú dostatočný kontakt s priemyslom, môžu dlhodobo znevýhodniť Slovenskú republiku ako člena tej či onej organizácie. Treba aj zabezpečiť, aby tí, ktorí na Slovensku podnikajú, mohli na súde preveriť svoju spôsobilosť byť dodávateľom do štátnej správy v prípade, že ich Národný bezpečnostný úrad z nejakého dôvodu označí za nespoľahlivých. Je dôležitejšie zabezpečiť lustráciu činnosti štátnych orgánov, ktoré môžu byť zneužité na obchodné záujmy rôznych skupín, ako lustráciu tých, ktorí kedysi boli členmi komunistickej strany. Najdôležitejšou úlohou novej vlády bude boj proti čiernej ekonomike a korupcii. Tento boj sa nikdy nedá vyhrať mocenskými prostriedkami. Iba vtedy môže byť úspešný, keď presvedčíme ľudí, že je zmysluplné platiť dane a že nemusia kradnúť, aby sa mohli uživiť, a je možné zmeniť ich postoj k spoločnému majetku. Ak však politici svojím konaním ostanú vzorom a stelesnením netransparentnosti mocenských záujmov a korupčným iniciátorom, stojí naša spoločnosť pred hrozbou nielen izolácie, ale aj permanentného úpadku.

Hospodársky denník, 18. februára 2002

Hľadanie cesty

Karol Pavlů, prezident ZPS

Predovšetkým vás chcem privítať v týchto priestoroch menom Združenia podnikateľov Slovenska (ZPS), a to, že dnes sa vlastne mnohí z vás sem nevedeli dostať, je také symptomatické. Viete, združenie je vôbec malý a stredný stav, ktorý po 11 rokoch tvorí vyše 57 % národného dôchodku. Významnú úlohu zohráva pri riešení nezamestnanosti, je to jednoducho stav, ktorý jediný môže dôsledne túto vec vyriešiť. Dnes vás vítam v týchto priestoroch, ale práve na dochádzke sem sa ukazuje, že nielen rôzne doterajšie vlády, ale aj vy všetci ste mali problém nájsť cestu k nám. Hľadanie cesty sem je vlastne optickým vyjadrením toho, čo sa deje v našej spoločnosti. Zároveň však chcem byť aj optimistom. Tak, ako ste vy našli sem cestu a nájdu ju aj iní, to je odkaz pre všetkých budúcich vládnych činiteľov. Malý a stredný stav tu je, bude tu, bude najvýznamnejšou zložkou tejto spoločnosti. A on nepotrebuje nič, len aby to, čo má fungovať fungovalo, aby tu bolo normálne podnikateľské prostredie. A aby jednoducho jeho potreby boli braté ako najzákladnejšie potreby tejto spoločnosti. Vláda, ktorá to nepochopí alebo zostala niekde len pri sľuboch, nemá veľké šance. My prežijeme, ona nie.

Hospodársky denník, 18. februára 2002

Parlamentný folklór škodí

Jozef Uhrík, predseda ZPZ SR

Po dohode s vedením AZZZ a SOPK bolo Združenie priemyselných zväzov v poslednom období poverené inovovať materiál, ktorý sme spracovali koncom roku 2000 a ktorý vo forme priemyselnej politiky bol vzájomne prerokovaný za účasti prezidenta SR, premiéra, podpredsedu vlády i ostatných vládnych činiteľov vrátane šéfa parlamentu. Materiál, ktorý sme prezentovali, predtým prerokovala hospodárska rada vlády a svojím spôsobom bol označený v niektorých oblastiach za pesimistický. Dnes, keď to porovnávame, prichádzame k záveru, že bol až príliš optimistický. Ale to nie je podstata veci. Myslíme si, že z toho rokovania vzišla jedna veľmi dôležitá téza, a to, že sa nepohneme, pokiaľ nevypracujeme základnú stratégiu hospodárskeho rozvoja. Každý podnikateľ, pokiaľ sa chce niekde dostať, musí definovať cieľ a hlavne kroky, ako to chce urobiť. V tejto súvislosti pripravujeme inovovaný materiál, ktorý v sebe bude zahŕňať poznatky z posledného vývoja a chceme ho predložiť všetkým rozhodujúcim politickým stranám do konca štvrtého mesiaca tak, aby tam boli sformulované predstavy všetkých týchto troch inštitúcií. A nielen týchto troch, ale v poslednom období diskutujeme aj s menšími inštitúciami, aby sme poznali aj ich názory. Dotknem sa len pár bodov, ktoré budú v materiáli. Chceme ho rozdeliť do dvoch základných skupín otázok, jednu skupinu sme nazvali súborom krátkodobých operatívnych úloh a opatrení. Ale keď ich poviem, tak sa nezdajú celkom operatívne. Druhá skupina zahrnie strednodobé a dlhodobé opatrenia. V súbore krátkodobých operatívnych úloh naznačujeme ako prvú úlohu návrat k celému radu zákonných noriem, nazbierali sme a vyčíslili ich celkovo 17. Spomeniem len niektoré, tie, o ktorých si myslíme, že v dohľadnom čase, možno i v budúcom roku, by mali byť inovované. Je to v prvom rade zákon o konkurze a vyrovnaní, exekučný zákon, zákon o odpadoch, o dani z príjmov, daní z pridanej hodnoty, o štátnej pomoci, o verejnom obstarávaní, Obchodný zákonník, Občiansky a Zákonník práce. Teda nielen Zákonník práce, ktorý sa stal politickým problémom, tých zákonov je evidentne viac. Ku každému jednému z nich, spolu s SOPK a AZZZ, sme urobili analýzu a ukazuje sa, že musíme odstrániť doterajšiu prax - keď sa pripraví nejaký zákon, pripomienkuje sa, prejde cez legislatívnu radu vlády, nastúpi folklór v parlamente a po jeho závere už ho ani vlastná mater nepozná. Musíme mať toľko síl, aby sme si priznali, že niektoré veci nám nevyšli a niekde skutočne stačí korektúra v dvoch-troch opatreniach, aby príslušný zákon mal zmysel a podobal sa legislatíve, ktorá platí v Európskej únii. Zakrývanie sa tvrdením, že to chce od nás EÚ, prináša doslova nezmysly. Najmenej v troch prípadoch by som mohol poukázať na vysoké preskočenie štandardov EÚ, teda pokiaľ ide o legislatívne úpravy. Ďalším projektom, ktorý si myslíme, že by sa dal operatívne zvládnuť, sú vzdelávacie projekty. Operatívne vychádzame z toho, že keď sme urobili analýzu zamestnanosti, tej, s ktorou sa teraz stretávame, a je projektovaná aj na najbližšie dva roky, bol to optimistický výhľad. Sme toho názoru, že túto skutočnosť musíme brať do úvahy, lebo nastúpi racionalizácia na železniciach a v telekomunikáciách. Mali sme možnosť v poslednom období sa zoznámiť s koncepciou armády do roku 2010. Tá kalkuluje uvoľniť 5000 vojakov, čiže musíme brať do úvahy, že tento proces tu bude pokračovať. Porastie záujem po vyslovene kvalifikovanej pracovnej sile, preto navrhujeme a máme to konkrétne spracované, tri skupiny odborníkov, ktorých by sme získali úpravou študijných plánov. Až 25-tisíc ľudí by sme vtiahli do učebného pomeru do roku 2006, teda do etapy, pokiaľ by sme sa pozviechali. Títo noví pracovníci by mohli byť nasadzovaní do štruktúry priemyslu, ktorá sa zásadne musí zmeniť. Chceme tiež predložiť projekt obnovy priemyslu a reštrukturalizácie, ktorá by nadväzovala na reštrukturalizáciu bánk v jej rôznych formách. Jednou z nich je sformovanie Slovenského fondu rizikového kapitálu. Materiál je hotový, predložili sme ho spolu s ministerstvami hospodárstva a financií tak, aby mohol byť prerokovaný v najbližšom období, to znamená v priebehu pár týždňov, na porade ekonomických ministrov. Ako veľmi dôležité vidíme dopracovanie infraštrukturálnych projektov. Platí to o diaľniciach, telekomunikáciách a hlavne železničnej doprave, kde sme s jednotlivými zväzmi spracovali tento materiál. Náklady na najbližších 6 - 7 rokov odhadujeme okolo 95 mld. Sk, z ktorých by sa podstatná časť pri dobrej príprave spolupráce s EÚ dala vyťažiť, ale je nevyhnutná aj participácia zo štátneho rozpočtu v jednotlivých rokoch a čo je najdôležitejšie, treba vyškoliť ľudí, aby sme dokázali tieto európske fondy využívať. Situácia bude čoraz komplikovanejšia, tých prostriedkov bude čoraz menej a menej, o to budú musieť byť projekty kvalitnejšie. Ďalej za veľmi dôležitý považujeme bod spolupráce alebo definovanie spolupráce štát - podnikateľská sféra - regionálna samospráva. Tu nás najmä mrzí, že celá reforma utvárania nižších územných alebo vyšších územných celkov sa odbavovala tri roky na hľadaní, koľko ich bude. Ale taká samozrejmosť, ako budú fungovať po vypracovaní kompetenčných zákonov na obce a VÚC, ktoré majú platiť od 1. 1. 2004, akou formou to bude, aké peniaze pôjdu na tieto aktivity, ktoré musia obce a VÚC zabezpečovať, táto réžia tu nie je. Minulý týždeň sme mali stretnutie s kompetentnými z ministerstva financií, ako aj z inštitúcií, ktoré to zaujíma, a s hrôzou sme zistili, že jednotný názor nie je a my sme už pred jeho uplatňovaním. Podnikateľská sféra má snahu, aby sa opäť nezvýšil súčet odvodov a daní. Čiže je to projekt alebo téza na jednej strane jednoduchá, ale v podstate veľmi komplikovaná, preto musíme na tom intenzívne pracovať. Ďalej je potrebné spracovať projekt zavádzania elektronického biznisu, hlavne u malých a stredných podnikateľov. Vec, ktorá sa javí ako nevyhnutná na najbližšie roky, aby vôbec tieto podnikateľské subjekty mohli byť úspešné. Veľmi dôležité je aj, a dotkol sa toho aj M. Ľach, dopracovanie, i keď neskoro, dôvodovej štúdie do vstupu do EÚ. Ide o niekoľko základných princípov. Musíme vedieť, čo musíme urobiť, aby sme s čo najmenšími škrabancami vstúpili do EÚ. Z hľadiska výkonnosti, ale aj právnych náležitostí. Vytváranie takých zákonov, ako bol zákon o odpade, že sme vlastne absolútne zmenili podstatu zákona, to by nebola cestou, a schovať sa za to, že to od nás chce EÚ a nechať si zakázať niečo vyrábať, to sa vo svete nikde neurobilo. Keď sú však problémy v životnom prostredí, musíme ich zhodnotiť, musíme vedieť, ako ich budeme riešiť, odkiaľ na to vezmeme, a keď na ne nemáme, treba o tom s EÚ rokovať. Čiže výstupy z tejto štúdie by mali dať hranice odborným ministerstvám, ktoré majú vypracovať jednotlivé legislatívne normy, aby vedeli, kde sa môžu pohybovať a dať im určitú kvantifikáciu, aby sme do výnimiek išli až tam, kde to nepôjde. Na to, aby sme mohli využiť projekty Európskej únie, si musíme vyškoliť pracovníkov.

Dotkol som sa tých rozhodujúcich vecí, ktoré sme dali do tej operatívnej oblasti. Čo sa týka riešenia koncepčných vecí, vraciame sa k tomu, že je nevyhnutné, aby sa vypracovala dlhodobá stratégia pre tento štát v hospodárskej oblasti. Okrem materiálu, ktoré vypracovalo ministerstvo obrany, sme nenašli rezortnú štúdiu, o ktorú by sme sa mohli oprieť ako o základ. Treba aktualizovať hospodársku a priemyselnú politiku, vrátiť sa k reforme daňového systému a zabezpečiť reformu riadenia verejných financií, sociálneho a zdravotného systému, ako aj vzdelávacej sústavy.

Hospodársky denník, 18. februára 2002

Pohyb vpred je kódom úspechu

Peter Mihók, predseda SOPK

O vládnutí sa ľahko rozpráva, ľahko radí a najľahšie sa kritizujú tí, ktorí vládnu, otázka je, kto je schopný a ochotný prevziať zodpovednosť alebo vstúpiť do procesu, ktorý bude generovať tvorbu výkonnej moci. Výkonná moc, teda vláda, je o riadení štátu, čiže pokiaľ hovoríme o vládnutí, tak by sme nemali hovoriť o moci, ale o manažovaní. V parlamentnej demokracii moc vykonávame cez parlament, ktorý má aj politicky dohliadať na manažovanie štátu. Parlament schválením programového vyhlásenia vlády dáva politický rámec exekutíve a dáva jej súčasne mandát v tomto rámci praxou napĺňať výkonnú moc. Vládnutie v období rokov 2002 - 2006 teda bude a musí byť o inom ako boli doterajšie vládnutia od vzniku samostatnej SR, bude menej o kauzách hlavne privatizačných a viac o riešení problémov postprivatizačných.

O čom by malo byť vládnutie po voľbách v roku 2002?

1. O lepšej kvalite života nás všetkých, teda o materiálnych podmienkach života, o jeho duchovnej i sociálnej dimenzii, o zárukách pre bezpečný život ľudí a o perspektívach, či sú dostatočne motivačné, aby sme my a naše deti videli svoju budúcnosť v tejto krajine a pokiaľ áno, aby sme sa začali k tejto krajine ináč správať. Národná hrdosť nemá byť iba filozofickým pojmom, u niektorých dokonca hanlivým či zabudnutým, má byť motivujúcou nielen v spoločenskom, ale aj v ekonomickom živote.

2. V ekonomike sa rozhodnúť, či chceme mať len akúsi ekonomiku na Slovensku, možno vo forme montážnych dielní alebo chceme mať aj slovenskú ekonomiku vrátane poznatkovej. Pričom sa nesmieme zväzovať tradíciou, lebo tá je v ekonomike síce niekedy dobrá, ale často zväzujúca ruky a musíme si uvedomiť, že ekonomický pokrok nie je v tradícii, ale v inovácii. V ekonomike je potrebné stavať na úspešných jednotlivcoch, firmách či spoločnostiach, pokiaľ ich dokážeme motivovať, oni dokážu motivovať ďalších, aby ich dostihli a predstihli. V tomto pohybe je zakódovaný vývoj spoločnosti a ekonomiky. Tomuto by vláda ako správny manažér mala pomáhať a nie klásť prekážky.

3. Slovenská spoločnosť a v rámci nej aj slovenská ekonomika musí dostať víziu svojho vývoja, vývoja vnútorného, integračného i globálneho. Rok 2003 bude rokom 10. výročia vzniku tohto štátu a myslím si, že je úlohou našich elít, pokiaľ ich vôbec ešte máme, predložiť krajine, občanom a podnikateľom jeho ďalšie smerovanie.

4. V období budúceho štvorročného mandátu parlamentu a vlády treba výrazne posunúť politiku decentralizácie a deetatizácie odbremenením štátnej správy od výkonu tých funkcií, ktoré v občianskej spoločnosti môžu vykonávať buď samosprávy, alebo mimovládne štruktúry. Novelizovať kompetenčný zákon o pôsobnosti ústredných orgánov štátnej správy, dať jej dôstojné spoločenské postavenie, ale súčasne vytvoriť z nej skutočnú službu krajine, občanom a podnikateľom. Regionalizácia nie je možná bez dobudovania základnej infraštruktúry krajiny a presmerovania finančných tokov verejných financií. Riešenie týchto otázok by sa malo tiež stať jednou z priorít budúcej vlády.

5. Obdobie rokov 2002 - 2006 bude kľúčovým obdobím z hľadiska integrácie nových krajín do transatlantických štruktúr a do Európskej únie. Malo by byť imperatívom politickej a vládnej reprezentácie tejto krajiny zabezpečiť pripravenosť krajiny na členstvo Slovenskej republiky v týchto dvoch rozhodujúcich medzinárodných štruktúrach a zabezpečiť tak garanciu našej štátnosti, ale aj spoločenského a ekonomického rozvoja.

Čo z toho pre nás rezultuje? Slovensko potrebuje politiku manažujúcich lídrov (myslím tým v množnom čísle) s národným a občianskym zanietením (tieto dve kategórie sa nevylučujú, naopak vhodne dopĺňajú) a súčasne s nadnárodným a nadčasovým myslením. Generovanie takéhoto typu politických manažérov je dnes spoločenskou objednávkou, ktorú by intelektuálne, ekonomické a politické kruhy mali naplniť.

Hospodársky denník, 18. februára 2002


Čo treba pre stabilitu SR?

V Pállfyho kúrii pod Bratislavským hradom sa 14. februára podvečer konalo piate valné zhromaždenie Hospodárskeho klubu (NEF). Zúčastnilo sa na ňom 147 riadnych členov, ktorí reprezentovali 201 členov, t. j. 3/4 všetkých členov. Prítomní boli aj čestní členovia tejto komunity: prvý prezident SR M. Kováč s manželkou Emíliou, minister spravodlivosti SR J. Čarnogurský, viacerí štátni činitelia, prezident AZZZ SR M. Ľach, predseda SOPK P. Mihók a predseda Združenia priemyselných zväzov SR J. Uhrík, prezident Združenia podnikateľov Slovenska K. Pavlů, predseda SZBD V. Sekanina. Pozvanie prijali: ANO, DS, HZDS-ĽS, KDH, PSNS, SDĽ, Smer, SMK a SNS, pričom zástupca SDKÚ štátny tajomník MF SR V. Vaškovič (nestraník) sa ospravedlnil pre zdravotné problémy. Na rokovanie prišiel aj predseda ANO P. Rusko, DS Ľ. Kaník a predseda Smeru R. Fico. Medzi hosťami boli aj veľvyslanci Ruska a Ukrajiny, ako aj predstavitelia diplomatických misií Maďarska a Poľska.

Výkonný podpredseda P. Kasalovský prečítal komunite posolstvo od Jána Chryzostoma kardinála Korca a pripomenul niektoré myšlienky predsedu Hospodárskeho klubu (NEF) S. Hatinu, ktorý je na dlhšom pobyte v zahraničí. Potom predniesol v poradí už svoju deviatu výročnú správu, v ktorej o. i. uviedol: "Keď sa klub v lete 1993. roku formoval, teda takmer pred desaťročím, tak bolo nanajvýš aktuálne pokúsiť sa o vytvorenie od politických strán nezávislej komunity. Takej, ktorá by bola v stálej oponentúre voči výkonnej moci. Predovšetkým preto, aby sa nachádzalo to najlepšie či skôr najrozumnejšie riešenie problémov."

V čase našej uzávierky sa začala celoklubová diskusia na otázku: Ako si predstavujeme hospodárstvo SR a vývoj spoločnosti po parlamentných voľbách v roku 2002? Úvodné myšlienky predniesol prezident AZZZ SR M. Ľach, prezident a. s. Tauris L. Sedmák, prezident BF A. Bartolomei, potom predseda SOPK P. Mihók, predseda ZPZ SR J. Uhrík, prezident ZPS K. Pavlů, generálny riaditeľ Duslo Šaľa J. Kollár a prezident Dividend Group A. F. Zvrškovec. Potom dostali slovo reprezentanti politických strán. Jednotlivé príspevky a ďalšiu diskusiu uverejníme v pondelok a v ďalších dňoch. Na organizácii včerajšieho valného zhromaždenia participovali Istrobanka, ZPS a Q-Holding.

Hospodársky denník, 15. februára 2002


Najdôležitejšie: zmysluplný dialóg

Z výročnej správy správcu Hospodárskeho klubu (Neformálne ekonomické fórum)

(...) V máji 1999 sme sa rozhodli udeliť našu výročnú cenu Zlatý biatec 1993 - 2000 guvernérovi štátu Texas (USA) G. W. Bushovi. Bolo to pred jeho rozhodnutím uchádzať sa o prezidentský úrad. Na diplom sme potom 17. decembra 2000 vpísali: "Pri príležitosti záverečného roka druhého milénia za prejavy osobnej zodpovednosti za pokrok ľudskej spoločnosti a jej humánnosť."

Na mysli sme mali nielen jeho postoje v celom rade konkrétnych otázok, vtedy tak živo diskutovaných nielen v Spojených štátoch, ale aj v Európe a na Slovensku, ale aj to, čo spája našu malú krajinu so Spojenými štátmi. Či už státisíce našich vysťahovalcov pred druhou svetovou vojnou, či stovky emigrantov a ich potomkov v období rokov 1945 - 1989 alebo aj spomienka na Američanov v Slovenskom národnom povstaní atď.

Nepokračovali sme v komunikácii z pochopiteľných dôvodov až do minulých dní. Po druhý raz som v závere januára otvoril túto komunikáciu napriek tomu, že ide o prezidenta Spojených štátov, aby Zlatý biatec s poradovým číslom 29 nedostal patinu. Citované zdôvodnenie, ktoré bolo vpísané na diplom, sa mnohokrát potvrdilo v uplynulých dvoch rokoch.

(Nemôžem nepoznamenať, že táto naša cena sa odvtedy nachádza na území Spojených štátov vďaka UPS, a ten, kto ju preberal vo Filadelfii, mal najprv nemalé problémy s colnou správou pre jedenásť gramov zlata zo Slovenska. Avšak po prečítaní sprievodného listu a pri pohľade na text diplomu sa razom skončili.)

Je cenné, že dnešné piate valné zhromaždenie je opäť fórom pre zmysluplnú komunikáciu osobností hospodárstva, ktoré majú svoje pozície buď v Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení SR, Slovenskej obchodnej a priemyslovej komore, Združení podnikateľov Slovenska či v Združení priemyselných zväzov SR alebo vo viacerých naraz, a zároveň vyznávajú už takmer desaťročie aj pôdu občianskej komunity Neformálne ekonomické fórum - Hospodársky klub (predtým v rokoch 1993 - 1997 nadácie HNclub).

(Svoju symboliku má aj miesto nášho stretnutia. Pálffyho palác pod Bratislavským hradom bol troskou v roku 1989, a dnes je sčasti zrekonštruovaný. Naše uznanie prináleží prezidentovi Združenia podnikateľov Slovenska K. Pavlů.)

Podstatné však je, a dnes to potvrdzuje aj reprezentatívna účasť z viacerých politických subjektov. Vymenujem ich pre istotu v abecednom poradí: ANO, DS, HZDS, KDH, PSNS, SDKÚ, SDĽ, Smer, SMK a SNS. Väčšina z nich bude mať svojich poslancov v Národnej rade SR. Chcem tiež veriť, že budú častými hosťami týchto priestorov pri svojich cestách na Vodný vrch, kde je sídlo parlamentu. Predovšetkým na zmysluplnú a korektnú výmenu názorov s tými, ktorí udržujú takpovediac v pohotovosti hospodársky potenciál.

Keď sme sa zamýšľali nad tým, čo bude najdôležitejšie v najbližšom roku-dvoch, tak sme dospeli k jednoznačnému názoru, že to musí byť d i a l ó g. Ním sme v závere 1993. roku začínali klubovú činnosť, a keď bol, tak sme mali svoj maják a tiež viac optimizmu nielen ako podnikatelia, ale aj ako ľudia. Boli mesiace, keď dialóg v kongresových a iných sálach stíchol, o čo sa postarali najčastejšie politici, ktorým sa táto forma komunikácie pri ozajstnom aj myslenom okrúhlom stole nepozdávala.

V marci minulého roka sme sa pokúsili o zmysluplný brainstorming o stave a výhľadoch hospodárstva za účasti predsedu vlády SR M. Dzurindu a ministra pôdohospodárstva SR P. Koncoša. Iba vicepremiér I. Mikloš bol vtedy mimo republiky a ostatným pozvaným členom vlády sa akosi do takejto formy diskusie nechcelo. Potvrdili to aj v ďalších mesiacoch, keď bolo o čom hovoriť na našej pôde, veď trebárs komunikácia v tripartite stuhla. Keď nie je záujem o dialóg, trebárs len preto, že nesúhlasím s názormi tej či onej skupiny podnikateľov alebo priam neznášam niekoho z klubového vedenia či iných avizovaných hostí, tak je to začiatok konca. Nehovoriac už o tom variante, keď si politik myslí, že je čímsi viac a nemôže byť partnerom. Takých bolo a je viac ako dosť.

Keď sa klub v lete 1993. roku formoval, teda takmer pred desaťročím, tak bolo nanajvýš aktuálne pokúsiť sa o vytvorenie od politických strán nezávislej a mimovládnej komunity. Takej, ktorá by bola v stálej oponentúre voči výkonnej moci. Predovšetkým preto, aby sa nachádzalo to najlepšie či skôr najrozumnejšie riešenie problémov. Záujem bol, ale vždy sa stlmil, pretože aj našu komunitu rozkladali politici alebo im blízke kruhy. Napriek tomu hlas klubovej komunity bol, a najmä v zahraničí, pozorne vnímaný. V každom roku našej činnosti, t. j. v období vlád, ktoré sme prežili: Mečiarovej, Moravčíkovej, ešte raz Mečiarovej a Dzurindovej koalície. Nebolo to jednoduché, keďže pod tlakom výkonnej moci sa vždy časť členov vytratila z viditeľných miest na verejnosti, ba dokonca aj v iných štátnych, profesijných a záujmových organizáciách.

Pokročili sme v tom najdôležitejšom, ale rezervy tu sú. Osobitne v spájaní sa na platforme spoločných cieľov a analyzovaní nášho rozumu, resp. mozgového potenciálu. Celý rad členov akcentoval tento zámer či skôr cieľ aj v uplynulom roku, pretože akoby dozrel čas na akčné názory podnikateľskej sféry. Aspoň tej, ktorú nedokážu rozdeliť a neraz až atomizovať politické strany, či už štátnymi zákazkami a najrôznejšími výhodami.

Pre obdobie do parlamentných volieb sme sa vo výbore a s viacerými členmi zhodli na tom, že treba hovoriť komplexne o stave: dopravy s odstupom siedmich rokov - v marci, o integračných snahách SR s odstupom piatich rokov od pamätnej klubovej deklarácie - v apríli, životné prostredie, a to vôbec po prvý raz - v júni/júli. Už sme začali s prípravou dvoch celoklubových diskusií so zahraničnými osobnosťami: aprílovej o skúsenostiach iných štátov s ich integrovaním sa v Európskej únii, ako aj májovo-júnovej o víziách nového sveta a dialógu v ňom. Potom nám neostane nič iné, ako ponúknuť oponentúru hospodárskej politiky novej vláde. Azda nová garnitúra sa poučí na chybách doterajších a bude komunikovať v záujme tejto krajiny a jej občanov.

Na snahe o dialóg sa nič nemôže zmeniť ani parlamentnými voľbami, avšak plánovať ďalšie konkrétne podujatia by bolo málo efektívne. Tie prinesie vývoj celého radu našich domácich, ale aj zahraničných otázok a problémov.

Aby bol tento rok pre nás aj celé Slovensko lepší ako vlaňajší, to je želanie. Môže sa zhmotniť vtedy, keď nebudeme pasívni pozorovatelia našich politikov, a pomôžeme formulovať, ale aj vynucovať si to, čo podmieňuje úspešnosť podnikateľov a v konečnom dôsledku aj lepší život ostatných občanov. Mám ďaleko k nálepkovaniu takýchto zámerov, ale predsa si len myslím, že blížiace sa desiate jubileum samostatnej a štátne zvrchovanej SR je dostatočnou výzvou prejaviť sa svojím rozumom. Imperatívy sú viac ako jasné :

po prvé: dôstojné demokratické parlamentné voľby,
po druhé: urobiť maximum pre naplnenie ambície SR byť v NATO,
po tretie: dostať sa bližšie k Európskej únii.

Hospodársky denník, 15. februára 2002


Čo keď nebudeme prijatí...

Michal Ľach, prezident AZZZ SR
Skôr, ako vyslovím myšlienky o Slovensku po voľbách v roku 2002, krátko sa zamyslím nad tým, čo je ešte potrebné spraviť do volieb. Predovšetkým treba pripraviť kultúrny priebeh predvolebného boja, reálnych programov so zameraním na občana našej republiky. O tom, že je potrebné pokračovať v politike prístupových aktivít do NATO a EÚ, myslím, že netreba dlho diskutovať, ale za nevyhnutné považujem, aby vláda, táto vláda, pripravila dopadové štúdie v súvislosti so vstupom do EÚ. Občan republiky musí vedieť, čo ho čaká a čo ho neminie a musí byť pripravený na zmeny, ktoré objektívne účasťou v tomto integračnom zoskupení nastanú. Myšlienku, ktorú vyslovím, možno budete považovať za kacírsku, ale aj s ňou treba rátať. Čo sa stane, keď nebudeme do NATO a EÚ prijatí? Ako to prehltneme? Sme vôbec pripravení na takúto alternatívu? Možno poviete, že je to kacírska myšlienka, ale hlasy, ktoré sa v poslednom období ozývajú a úvahy niektorých zahraničných tzv. expertov treba brať vážne a zamýšľať sa nad nimi, aby sme neboli prekvapení a nepripravení tak, ako v roku 1989 po politických zmenách a možno podobne nepripravení na rozčarovanie a sklamanie z vystúpenia našich hokejistov na Olympijských hrách v USA.
Verím, že politické strany, ktoré sa budú uchádzať o členstvo v zákonodarnom zbore, vo svojich programoch sa budú zaoberať riešením nielen tých najpálčivejších problémov v oblasti zdravotníctva, školstva, kultúry, duchovného života, samotného ďalšieho fungovania slovenského národa, ale že hlavný dôraz budú klásť na to, aby dnes zruinovaná nadstavba sa postavila na nohy vďaka silnej základni, silnej ekonomike. Som tiež presvedčený, že aj napriek nie vhodnému volebnému zákonu, volebnému systému, ľudia aj napriek sklamaniu z prechádzajúceho volebného obdobia pôjdu do volieb, využijú svoje demokratické právo na to, aby ich hlas bol nielen počutý pred voľbami, ale aby ich hlas a osud bol záujmom tých, ktorých volili. Ľudia očakávajú od vládnej a zákonodarnej moci konkrétne kroky, konkrétne činy a nie prázdne predvolebné krasorečnenia a neobmedzené sľuby.
Povolebný vývoj. Slovensko sa potrebuje konečne zjednotiť. Zjednotiť nie proti niekomu, ale za niečo. Slovensko musí vedieť, kam ide a musí vedieť, čím sa stane, čím bude. Občana to dnes desí, že o týchto smerovaniach, o nových hodnotách života vie veľmi málo. Nové vládne a zákonodarné vedenie musí predovšetkým obnoviť dôveru ľudí. Tí už nikomu neveria, od nikoho nič dobré nečakajú. Nové orgány by sa mali zaoberať zmenou volebného zákona, ktorý by umožňoval kandidovať aj nezávislým občanom bez straníckej príslušnosti a straníckej strechy. Treba skončiť so straníckym parcelovaním krajiny a s možnosťou zmeny politických dresov a vytvárania rôznych platforiem a frakcií počas volebného obdobia. Ďalšou dôležitou úlohou musí byť jasná politika v oblasti budovania a dlhodobého fungovania štátu, a to nielen hospodárska politika v strednodobom rozmere, ale jasné pravidlá využívania a zavádzania hospodárskych nástrojov počas celého volebného obdobia. V ľuďoch je potrebné obnoviť vieru v seba, vo vlastnú schopnosť, vo vlastné sily. A to je možné len vtedy, keď budú vytvárané podmienky v oblasti zabezpečenia školského systému, vytvorenia podmienok nielen na štúdium, ale aj pre učiteľov a vytvorenia podmienok pre nadaný vedecký dorast, aby neodchádzal do zahraničia. Politika štátu v oblasti zdravotníctva sa musí orientovať nielen na represiu, ale predovšetkým na prevenciu a sociálny systém musí vytvárať podmienky na zvyšovanie pôrodnosti a nie na zhoršovanie zdravotného stavu obyvateľstva. Neľahká úloha bude pred novou vládou v oblasti pôdohospodárstva, fungovania roľníctva ako základného zdroja zabezpečenia kvalitnej obživy a budovania vidieka. Zem a lesy sú čistým a základným prameňom bohatstva Slovenska, sú základom spojenia človeka so zemou, s potokmi a sú aj základom duchovného bohatstva nášho ľudu. Obnovenie viery vo vlastné sily znamená vytvoriť podmienky pre tých, ktorí poctivo pracujú, a to v tom smere, aby poctivá práca bola ohodnotená tak, aby dobre uživila človeka.
Veľmi dôležitý význam z hľadiska zachovania našej štátnosti vidím aj v zrovnomernení vývoja na Slovensku medzi regiónmi, aby sa nestalo to, že budeme uprednostňovať len jedno mesto, len jeden vyšší územný celok. Preto úloha vyšších územných celkov po voľbách musí byť predovšetkým v združovaní a spájaní ľudí žijúcich na danom mieste, musí to byť združenie nepolitického, nadstraníckeho a nadnárodného charakteru. Keby to bolo ináč, vyššie územné celky stratia svoj zmysel a poslanie. Miestne samosprávy, územné celky, vláda a zákonodarná moc musia byť tými činiteľmi, ktorí budú držať slovo, budú si plniť to, čo sľúbili, pretože to je povinnosť, ktorá vyplýva z džentlmenskej zmluvy medzi občanom a mocou za to, že občan štátu odovzdáva dane a moc sa zaväzuje za to niečo urobiť.
Azda na záver jednu myšlienku, ktorá smeruje k zákonodarnej moci. Každý slušný občan očakáva, že zvolení zástupcovia v parlamente budú viesť rozvážne diskusie, nebudú ich nahradzovať urážkami, vulgárnosťou, vzájomnou neúctou, prebiehaním do nezávislých frakcií, platforiem a že sa budú starať o osud krajiny, o osud ľudí, ktorí ich volili. Skúsme v sebe nájsť viac porozumenia, úcty, ale predovšetkým, nečakajme na iných spasiteľov, ale každý z nás by mal prispieť v rámci svojich možností do spoločnej pokladnice. A vtedy je predpoklad, že Slovensko po roku 2002 pôjde optimistickejšou cestou tak, ako to prevažná väčšina ľudí po politických zmenách v roku 1989 očakávala, stále očakáva a aby betónové ruiny predchádzajúceho systému nás úplne nepridlávili k zemi.
Hospodársky denník, 15. februára 2002


Kam chceme dostať poľnohospodárstvo?

Ladislav Sedmák, prezident spoločnosti TAURIS, a. s.

Chcel by som upriamiť pozornosť na budúcnosť agropotravinárskeho sektora na Slovensku, ktorý nemôže a nesmie byť odtrhnutý od vízií agrárneho sektora v západnej Európe, kde sa v súčasnosti objavujú v rôznej intenzite a frekvencii tlaky na hospodárnosť bez toho, aby sa zanedbali aspekty bezpečnosti a kvality potravín. Heslom nedávneho kongresu farmárov a poľnohospodárskych družstiev reprezentovaných Konfederáciou európskeho poľnohospodárstva (CEA) a Výborom profesionálnych poľnohospodárov (COPA) v Belfaste koncom minulého roka bolo: "Žiadne ústupky v bezpečnosti a kvalite potravín."
Raz a navždy si musíme povedať, že sa skončila transformácia ekonomického, sociálneho a spoločenského života v Slovenskej republike a mali by sme skúsiť žiť a hospodáriť s ostrými nástrojmi trhovej ekonomiky.
Ministerstvo pôdohospodárstva sa má spolupodieľať na tvorbe HDP, a preto by nemalo byť len úradom, ktorý rozdeľuje financie daňových poplatníkov, ale by sa malo začať správať viac manažérsky. Nielen rezort MP SR, ale aj celý profesijný stav a sympatizanti poľnohospodárstva v rôznych profesiách a funkciách, najmä z výkonnej a zo zákonodarnej moci by sa mali okamžite mobilizovať, a to z nasledujúcich dôvodov.
Blíži sa termín vstupu SR do EÚ, čiže termín splnenia kritérií hygieny výroby potravín, ktorý je stanovený na 1. 1. 2004. Je to veľmi krátky čas na to, aby sa potravinársky priemysel rekonštruoval. Zdôrazňujem tento termín, pretože je záväzný a pre mnohé podniky likvidačný, bez ohľadu na samotný akt vstupu našej krajiny do EÚ. Nie je možné žiadať prechodné obdobie a limitované výnimky sú skôr gestom ako riešením. Určite rovnako ako ja vnímate ako najťažší proces diskusiu o spoločnej dotačnej a subvenčnej politike poľnohospodárstva budúcej EÚ. Ide o krajiny s rozdielnymi klimatickými podmienkami, východiskami, prípadne podmienenými problémami. Prijať nových členov ako sme i my, je skutočne zložitý proces. Veď slovenskí poľnohospodári ešte stále zápasia s elementárnymi problémami a mnohí žijú z podstaty výrobných prostriedkov. Európska komisia navrhla poľnohospodárom z desiatich kandidátskych krajín priame platby (dotácie) vo výške 25 %, teda z toho, čo poberajú poľnohospodári v členských štátoch EÚ. Táto tzv. štartovacia suma sa má postupne zvyšovať po obdobie piatich rokov o 5 %, a potom v ďalšom období rýchlejšie. Na úroveň 100 % dotácií by sa naše poľnohospodárstvo malo dostať o desať rokov, čo je dostačujúce obdobie na totálnu likvidáciu slovenského poľnohospodárstva. Preto názor podpredsedu vlády Ivana Mikloša, že aj 25 % je viac ako nula, je názor prinajmenšom nekompetentný a nezodpovedný voči krajine a ľuďom žijúcim najmä na vidieku.
Už dnes treba hovoriť o vplyve spoločnej meny a jej vypočítateľných a nevypočítateľných dosahoch na poľnohospodárstvo v kontexte medzinárodného obchodu, rovnako ako aj o možnostiach a nemožnostiach liberalizácie agrárneho obchodu vo väzbe na bilaterálne a rámcové dohovory WTO z Berlína alebo integračnú agendu 2000 z Marrákeša. Dôležité je pochopiť, že regionálna mnohorakosť budúcej EÚ a dlhým vývojom zdedené rozdiely a existujúce "čerstvé" špecifiká prispievajú k tomu, že reálna miera hospodárskej sociálnej a kultúrnej identity nášho starého pekného kontinentu sa zužuje. Je čoraz zreteľnejšie, že európsky región je kľúčovým partnerom svetovej ekonomiky. Je otvorený pre obchodné vzťahy s tretími krajinami a nevyhnutne podlieha procesu globalizácie. Tá postihuje všetky odvetvia ekonomiky nevynímajúc poľnohospodárstvo a potravinárstvo.
Globalizačný vývoj je nezadržateľný a nezastaví ho žiadna vláda, parlament a už vôbec nie účastníci mikrosféry. Svetovým obchodom hýbu nevedno kde končiace odlevy financií z výrobných podnikov. Pod tlakom svetových vývozcov padajú prekážky svetového obchodu a tovary vrátane potravín majú otvorené celosvetové koridory. Ekonomika potravinárstva a sekundárneho poľnohospodárstva bude v tomto storočí založená na nových vedeckých poznatkoch. Konkurenčná výhoda ekonomicky silných štátov spočíva aj v ich nedostihnuteľnej vedeckej základni. Príkladom je farmaceutický priemysel. Ekonomika založená na biobáze bude hlavným faktorom, ktorý bude ovplyvňovať systém výroby potravín, liekov a ochrany rastlín. Bude šetriť životné prostredie, čím prinavráti vidieckemu priestoru vitalitu. Obmedzí kumuláciu kysličníka uhličitého v prostredí a významne zredukuje hrozbu globálneho otepľovania našej planéty. EÚ prejavila o poľnohospodársku výrobu záujem. Aj my na Slovensku si musíme položiť otázku, aké chceme mať postavenie v rámci spoločného agropotravinárskeho priestoru EÚ, kde je potravín dostatok, prípadne prebytok. Mali by sme prehodnotiť postoj k potravinárskemu priemyslu zo strany MP SR a k poľnohospodárstvu ako takému zo strany vlády SR. Už dnes sú v hre kvóty jednotlivých komodít, ktoré by sa mali v rokoch 2003 a 2004 maximalizovať pre budúce výkonnejšie a efektívnejšie poľnohospodárstvo Slovenska. Kompetentní by sa mali zjednotiť a pomôcť vytvoriť prostredie, v ktorom bude najmä kvalita slovenského produktu presadzovaná a vyžadovaná ako prirodzená zložka všetkých činností. Spoločne musíme začať diskutovať o očakávanej expanzii založenej na poznatkoch vedy o živých organizmoch a využívaní biochemických procesov. Len výroba na takejto báze zabezpečí rast ekonomiky potravinárskych, farmaceutických a poľnohospodárskych podnikov, pretože zabezpečuje obrovský nárast výroby a radikálne zníženie nákladov.
Už niekoľko rokov sa v najvyspelejších oblastiach sveta ako sú USA, Kanada, Austrália, ale i Európa úspešne pestujú geneticky manipulované plodiny, a to z jednoduchého dôvodu. Súčasná chémia, šľachtenie a ani hybridizácia nedokážu eliminovať negatívne vplyvy, ako sú choroby rastlín, škodcovia, ale aj poveternostné vplyvy ako mráz a sucho na plodiny. Všetky tieto faktory zapríčiňujú 40 % celosvetových strát v rastlinnej výrobe. Aj toto je fenomén, ku ktorému musíme mať v európskom, ale aj v slovenskom poľnohospodárstve jasný postoj. Myslím si, že budúcnosť poľnohospodárstva bez geneticky modifikovaných produktov nebude možná, pretože nebude ekonomické a teda ani konkurencieschopné. V neposlednom rade by mala prebehnúť sebareflexia aj vo vnútri poľnohospodárov, ktorí odmietajú princípy trhovej ekonomiky, čiže nedorástli a nikdy nedorastú na úroveň moderného manažéra ochotného celoživotne sa vzdelávať, zdokonaľovať a niekedy, keď si to situácia vyžaduje i riskovať. Mali by sme umožniť novej generácii ľudí vstup do poľnohospodárstva, ktorí nebudú poznať výrazy ako je potravinová sebestačnosť, umelá zamestnanosť, srdcová záležitosť a pod.
Obchodný sektor, ktorý sa postupne koncentruje do veľkých systémov, si nepriamo zväčšuje vyjadrovaciu silu a mnohokrát zneužíva svoje postavenie na jednostranný diktát ceny a dodacích podmienok. Doslova pred našimi očami likviduje jedného výrobcu za druhým. Osobne s tým mám dvojročné skúsenosti a riešenie vidím v integrácii agropotravinárskeho sektora a vo vyššom stupni organizovania malých, samostatne hospodáriacich roľníkov do nových firiem, veľkých, vedecky riadených a úzko špecializovaných z dôvodu konkurencieschopnosti. Za posledné roky sa akoby vytratila vitalita vidieckeho priestoru. Snaha po zvyšovaní ekonomickej efektívnosti nesmie zanechať žiadne negatívne stopy na kvalite alebo bezpečnosti potravín, ako to bolo nedávno v rôznych potravinových krízach. Je nevyhnutné zabezpečiť dostatok financií na to, aby sme používali len bezpečné, vyskúšané a otestované technológie.
Som presvedčený, že Slovensko potrebuje silné pôdohospodárstvo, či sa to niektorým členom vlády páči alebo nie, pretože len poľnohospodárstvo, ktoré stojí na pevných nohách, bude bezpečné a schopné citlivo riešiť ekologické problémy vyplývajúce z poľnohospodárskej veľkovýroby. Nehovoriac o tom, že musí byť schopné pružne reagovať na výzvy konkurenčnej trhovej ekonomiky a požiadavky odberateľov. Potrebuje ho aj Európa, ktorá bude vždy presadzovať multifunkčný agrárny model, ktorý predurčuje výrobu ako prioritu garantujúcu zásobovanie zdravými, rozmanitými a vysokohodnotnými produktmi. Treba však počítať so zlepšeným silným modelom kontroly neškodlivosti potravín a poľnohospodárskych produktov a rovnako musíme počítať s vysokým stupňom usmerňovania agropotravinárskeho trhu v oblasti životného prostredia, plnením environmentálnych funkcií a individuálnou zodpovednosťou poľnohospodárov.
Hospodársky denník, 15. februára 2002


Sme pekne odkrvení

Andrei Bartolomei, prezident, BARTOLOMEI FINANCE, o. c. p., a. s.

Spoločne sa tu zamýšľame nad smerovaním novej vlády, ktorá má vzísť z tohoročných volieb. Každý z mojich predrečníkov sa snažil poukázať na problémy, ktoré je potrebné vyriešiť, a teda kto iný než nová vláda, by ich mala začať riešiť. Vzhľadom na to, že sa pohybujem v oblasti finančníctva, pokúsim sa analyzovať potreby a problémy práve tohto odvetvia a pokúsim sa naznačiť možné spôsoby ich riešenia, pričom očakávam, že nová vláda sa bude snažiť minimálne o to isté. Osobne zastávam názor, že financie sú najdôležitejšou oblasťou nášho hospodárstva, a preto považujem opatrenia, ktoré musí nová vláda uskutočniť, za rozhodujúce. Každý iný rezort je svojím spôsobom podriadený rezortu financií, už aj preto, lebo bez peňazí sa nepohneme. Preto každý dobrý "financmajster" si musí dobre zvážiť, kam a prečo dá koľko peňazí, ale musí si najmä dobre zvážiť, ako štát peniaze zarobí. Preto v každej vláde hrá minister financií rozhodujúcu úlohu a od jeho schopností závisí osud celej vlády a súčasne aj štátu a ľudí v ňom žijúcich. Skĺbiť príjmovú a výdavkovú stránku rozpočtu s rozvojom celej krajiny, keď je potrebné výrazne znížiť nezamestnanosť, oživiť hospodárstvo a naštartovať trend zvyšovania životnej úrovne si vyžaduje výrazne schopného a najmä odvážneho odborníka. Tento človek bude musieť na spomínaný účel prosperity hospodárstva vyriešiť najmä tri základné problematické oblasti, ktorými sú kapitálový trh, bankovníctvo a dane.

Ako iste viete, kapitálový trh je vraj krvou každého hospodárstva, ale podľa toho, ako to u nás vyzerá, tak sme pekne odkrvení. Súčasný kapitálový trh absolútne neplní svoje poslanie, ktorým je "sťahovanie" voľných zdrojov od investorov a ich smerovanie do podnikateľskej sféry. Dôvodov tohto stavu je niekoľko, avšak takmer všetky sú legislatívneho charakteru, čiže sú zapríčinené nerozumnou politikou doterajších vlád, čiže slabosťou alebo aj zákernosťou jednotlivých ministrov financií. Už samotný vznik kapitálového trhu bol nešťastný a neštandardný. Dovtedy neskúsené obyvateľstvo dostalo takpovediac z večera do rána do daru "nejaké" akcie za tisíckorunový poplatok a podľa toho sa k nim aj správalo. Na tejto neznalosti trhu vznikali prví tzv. inštitucionálni investori, ktorými boli najprv investičné fondy a neskôr investičné spoločnosti, popri ktorých sa vypracovali rôzni obchodníci s cennými papiermi. V súčinnosti s nimi vznikala legislatíva, ktorá, žiaľ, namiesto vytvárania podmienok na rozvoj a reguláciu trhu začala vytvárať protipodnikateľskú legislatívu s odvolávaním sa na ochranu malého investora, ktorý však vďaka práve tejto legislatíve neexistuje, pričom tento likvidačný trend trvá. Dodnes neexistuje čistý úmysel reálne vybudovať kapitálový trh, lebo podnikateľská sféra je v očiach mnohých úradníkov považovaná za zbojníkov a tunelárov. Otázkou len zostáva, kto vlastne produkuje dane, z ktorých sú títo štátni úradníci platení. Aby to nevyzeralo, že mám štátnych úradníkov "v zuboch", dovolím si poukázať na dva zákony, ktoré úplne "odrovnali" kapitálový trh, pričom paradoxne ich presadzovali práve úradníci ministerstva financií, ktorí mali na starosti rozvoj kapitálového trhu a tým nepriamo aj rozvoj podnikateľskej sféry. Ide o zákon o dani z príjmu a o zákon z pridanej hodnoty. Obidva zákony sú absolútnou brzdou nielen rozvoja, ale vôbec fungovania kapitálového trhu. V zákone o dani z príjmu ministerskí úradníci presadili posunutie hranice nezdaňovania výnosov z predaja cenných papierov vo vlastníctve fyzických osôb z jedného roka na tri!!! Tu len podotýkam, že v Českej republike sú to len tri mesiace a fyzické osoby sa výraznou mierou zúčastňujú na dianí na ich kapitálovom trhu. Aj absolútny analfabet z oblasti kapitálového trhu vie, že o čo viac bežní ľudia zarobia na cenných papieroch, o to viac do cenných papierov investujú. Predĺžením lehoty daňovej slobody namiesto jej skrátenia sa dosiahol efekt absolútneho nezáujmu o cenné papiere zo strany fyzických osôb, čím sa toky voľných zdrojov presunuli do bánk alebo nedôveryhodných nefinančných inštitúcií. To, že výrobná sféra o tieto primárne a súčasne aj lacné zdroje prišla, netreba hádam ani komentovať.

Druhým výrazným zásahom bolo ustanovenie, na základe ktorého nie je daňovým nákladom strata právnických osôb spôsobená záporným rozdielom pri predaji cenných papierov. Je až paradoxné, že zisk z predaja cenných papierov je štandardne zdaňovaný. Komentovať vyváženosť zákona o dani z príjmu v tejto oblasti je zrejme zbytočné. Za týchto podmienok je každý podnikateľský subjekt odsúdený výhradne na úspech, teda ak sa nedarí, tak si to podnikateľský subjekt odčíta z čistého zisku. Ak už niektorý podnikateľský subjekt neodradí riziko vyplývajúce zo zákona o dani z príjmu, tak na kolená ho zrazí zákon o DPH. "Perlou" zákona je tzv. koeficient, ktorý sa vypočítava pri vratke DPH. Tu upozorňujem, že už samotný koeficient je nezmysel, majúci za cieľ nahrabať takýmto krátkozrakým spôsobom čo najviac peňazí do štátnej pokladnice. Tu sa totiž do menovateľa koeficientu započítava 10 % z ceny predaných cenných papierov, čo v praxi znamená asi toľko, že podnikateľský subjekt, ktorý predáva cenné papiere zo svojho účtu, si zníži koeficient odpočtu DPH pod 1,00, čím vratka DPH je a priori tým nižšia, ako by mal nárok v prípade, že by žiadne cenné papiere nepredal. Týmto je nepriamo legislatívne zakázané právnickým subjektom, ktorí vykonávajú činnosť patriacu pod DPH, nakupovať, a tým aj predávať cenné papiere, lebo by tým vzhľadom na znížený koeficient vratky DPH utrpeli výraznú stratu. V súčasnosti je platiteľom DPH asi 95 % podnikateľských subjektov, ktorí vzhľadom na uvedené na kapitálový trh ani nepomyslia. To radšej "sušia" svoje voľné zdroje v bankách pri absolútne demotivačných úrokoch. Vychádzajúc z toho, čo som už uviedol, hlavnou úlohou nového ministra financií bude presadiť novelizáciu uvedených zákonov tak, aby prestali brániť rozvoju kapitálového trhu. O ostatné sa už postarajú subjekty tohto trhu, ktoré najlepšie vedia, čo potrebujú. Kapitálový trh je o slobode a rozvoji, najviac mu pomôžu slobodomyseľné zákony, ktorých dodržiavanie bude kontrolovať nezávislý Úrad pre finančný trh, bez bočných politických zásahov.

Ďalším slabým miestom našich financií je bankovníctvo. Tu vidím nápravu súčasného stavu ako problematickejšiu, už aj preto, že štát stratil významnejší dosah na reguláciu obchodných stratégií bánk. Mám tým na mysli najmä to, že naše banky neplnia svoju základnú úlohu, a tou je financovanie podnikateľského sektora. V súčasnosti je pre obyčajný podnikateľský subjekt priam nemožné získať úver, a ak sa to aj podarí, tak úroková sadzba dosahuje úrovne až 18 % p. a., čo je priam likvidačné. Tu vidím základný rozpor v správaní sa bánk, keď za peniaze, ktoré získavajú z trhu, sú ochotní zaplatiť okolo 7 % p. a., avšak predávajú ich podnikateľom s viac ako 150-percentnou maržou. To je absolútne obojstranne demotivujúce Mám tým na mysli, že demotivujú obyvateľstvo, aby vkladalo svoje úspory za taký nízky úrok, avšak demotivujú aj podnikateľov, aby si za taký "nekresťanský" úrok požičiavali. To je potom živná pôda pre rôzne nelicencované subjekty, ktoré svojou činnosťou, prípadne jej následkami, ničia investičné povedomie obyvateľov. Negatívna činnosť bánk sa prejavuje aj v rôznom spoplatkovaní služieb, keď banky doslova žijú z poplatkov. Je už načase, aby banky prestali zneužívať svoje dominantné postavenie na trhu, ktoré im zabezpečuje súčasná legislatíva a začali s peniazmi obchodovať. Podotýkam, že ukladanie voľných zdrojov do štátnych dlhopisov nepovažujem za podnikanie, lebo v konečnom dôsledku si to odnesie aj tak bežný občan vo forme neprimeraných daní, ktorými štát sanuje úroky z takto získaných peňazí. Preto si myslím, že nová vláda v súčinnosti s NBS bude musieť stanoviť určité v bankách nepopulárne regulačné opatrenia, ktoré prinútia banky podnikať s peniazmi. Veď predsa na tento účel banky vznikli, a teda treba sa vrátiť ku koreňom a niesť svoju kožu na trh a dokázať svoje opodstatnenie na tomto trhu. Banky predsa nie sú poisťovne alebo zaisťovne. Je nemysliteľné, aby všetky riziká vrátane rizík banky znášal podnikateľ. Takýto tlak dlho nevydrží žiadny podnikateľský subjekt a následne ani štát. Verím, že nová vláda nájde dosť odvahy aj v tejto oblasti a uprednostní záujmy štátu pred úzkymi záujmami bankových kruhov, ktoré budú nepochybne veľmi silné.

Najdôležitejšou oblasťou, ktorá si vzhľadom na vážnosť situácie vyžaduje najrazantnejšie riešenie, sú dane. Na túto tému sa snaží vyjadrovať už kdekto, veď idú voľby, avšak ucelenú koncepciu daňovej politiky som ešte nepostrehol. Pokúsim sa preto prispieť svojím názorom do tejto debaty dúfajúc, že si noví vládni činitelia niektoré myšlienky zoberú k srdcu. Ak vychádzame z prapôvodnej myšlienky vzniku daní, tak dochádzame k záveru, že dane sú základným prvkom na dosahovanie pravidelného príjmu štátu, z ktorého potom financuje jednotlivé odvetvia. To je aj dôvod, prečo vznikli také rozmanité dane, ktoré buď motivovali, alebo demotivovali ich platiteľov k jednotlivým činnostiam, teda k plateniu daní ako takému. No a tu je najväčší háčik, ktorý zatiaľ nevyriešila žiadna doterajšia vláda. Dovolím si malú úvahu. Je samozrejmé, že každá vláda musí zabezpečiť formou výberu daní dostatočné

množstvo peňazí, ktoré potrebuje vzápätí minúť. Na to, aby zabezpečila hladký výber daní, je potrebné dane uspôsobiť tak, aby ich platili daňovníci bez väčšieho odporu, lebo inak by dochádzalo k výraznému znižovaniu daňových príjmov. Súčasne vláda musí zabezpečiť pravidelné prítoky daní tak, aby nenastávali finančné výpadky. Keď sa pozeráme na súčasný stav v našom štáte, tak na jednej strane je snaha dostať do štátnej pokladnice čo najviac prostriedkov a na druhej strane je snaha čo najviac daní nezaplatiť. Z môjho pohľadu je to úplne legitímna snaha každej strany dostať či si udržať to svoje. Štát je však povinný vytvárať také predpoklady, aby dane platil každý bez rozdielu a aby to nebolelo. Zrejme nepoviem nič nové, keď budem tvrdiť, že sa to dá urobiť presunutím štátnych príjmov z priamych daní na nepriame. Prečo?

Priame dane, v našom prípade daň z príjmu, vznikli a majú aj povahu dane, ktorá ukrajuje schopným ľuďom z ich zisku a prerozdeľuje prostredníctvom štátu tým menej schopným. Nemám tým na mysli ľudí, ktorí sa o seba z rôznych dôvodov nemôžu postarať. Táto výrazne ľavicová tendencia starostlivosti a tzv. spravodlivosti a spoluúčasti je absolútne nespravodlivá, lebo namiesto toho, aby motivovala k výkonom najmä tých slabších, demotivuje práve tých schopnejších. Jednoducho povedané, ten čo nič nezarobí, nič nezdaní a štát z neho nemá nič, ba práve naopak, musí ho ešte živiť. Oproti tomu ten, ktorý je šikovný, tak ho zderme aj z kože, veď on už z princípu bude aj tak niečo robiť, a teda platiť aj dane. Toto nie je spravodlivosť. Tá nastupuje vtedy, keď každý má možnosť si zarobiť na seba podľa svojich schopností a možností a podľa toho si aj obstaráva rôzne statky. Práve preto považujem v tomto kontexte nepriame dane za spravodlivé. Čo z toho pre nás vyplýva? Navrhujem, aby nová vláda našla v sebe dosť odvahy, teda aby dokázala zrušiť daň z príjmov a zvýšiť nepriame dane, akými sú DPH a ostatné spotrebné dane. Čo tým získame? V prvom rade umožníme ľuďom na seba zarobiť. V tej chvíli odpadá problém daňových únikov, lebo z nulovej dane nikto nič neoklame. Súčasne sa Slovensko stane daňovou optimalizačnou zónou, čo výrazne ovplyvní prílev zahraničných investícií. Schválne nepoužívam slovo daňový raj, lebo každý si v tejto súvislosti predstavuje práčku špinavých peňazí. Práve naopak. Je potrebné veľmi tvrdo dodržiavať zákony v boji proti praniu špinavých peňazí, čím si Slovensko získa kredit daňovo výhodnej a súčasne serióznej krajiny, kde sa oplatí podnikať a mať uložené svoje peniaze. Nepochybne to ocenia svetoví investori bez ohľadu na to, aké ratingové číslo dosiahneme od tzv. renomovaných spoločností. To, že to bude mať pozitívny dosah na rozvoj nášho hospodárstva, netreba zrejme ani komentovať.

Na druhej strane treba povedať, že bude nevyhnutné zvýšiť nepriame dane, čo sa prejaví zvýšením cien. Avšak už dnes máme svetové ceny energií a tovarov dovážaných z vyspelých krajín. Pokiaľ dovolíme našim ľuďom si na seba zarobiť, tak si budú môcť aj tento tovar kúpiť. Nesnažme sa rozhodovať za ľudí. Často sú múdrejší ako ich politici, ktorí "cítia zodpovednosť za osud týchto ľudí". Nechajme ľudí riadiť si vlastné osudy. Ak si ľudia na seba zarobia, tak sa každý človek sám rozhodne, čo si kúpi, a tým vlastne sám rozhodne, akú veľkú daň zaplatí štátu. Jednoducho, ak si niekto kúpi rožok, zaplatí štátu pár halierov za rožok, ak si niekto kúpi lietadlo, tak to je super, lebo zaplatí súčasne štátu pár miliónov. Štát zmenou daňovej politiky podmieni spotrebu a súčasne aj výrobu, čo je základom ekonomickej prosperity. Len čo najväčšie prúdenie finančných tokov zabezpečí prosperitu, nie reštrikcia a obmedzovanie. Preto považujem takýto výrazný zásah v daňovej oblasti za nutný, lebo inak sa budeme krútiť v bludnom kruhu a strácať čas. Aj tak to raz bude treba urobiť. O čo skôr to urobíme, o to skôr sa budeme mať lepšie. Je načase, aby vláda konečne sledovala záujmy ľudí, ktorí ju zvolili a neodvolávala sa stále na nejaké iné záujmy iných subjektov, nech by boli čo najmódnejšie.

Hospodársky denník, 15. februára 2002