POCTY ZA PODNIKANIE
(o počinoch pre sociálnu ekonomiku)

Včera podvečer bolo 54. riadne zhromaždenie a celkovo 165. míting Hospodárskeho klubu (NEF). Zúčastnilo sa na ňom osemdesiatsedem podnikateľov a verejných činiteľov z celej SR. Medzi nimi bol predseda Slovenskej priemyselnej a obchodnej komory P. Mihók, predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory I. Oravec, prezident Slovenskej lekárskej spoločnosti prof. P. Krištúfek, prezident Zväzu chemického a farmaceutického priemyslu SR J. Kollár, prezident Zväzu obchodu SR P. Konštiak, guvernér Eximbanky L. Vaškovič a prezident KOZ I. Saktor.
V úvodnom slove správca klubovej komunity P. Kasalovský reagoval komplexom názorov na nedávne podnety prezidenta Svetovej banky J. Wolfensohna o riešení chudoby a sociálnej biedy vo svete a v našich domácich pomeroch. (Podstatná časť jeho prejavu bola publikovaná v Hd 15. 12. pod titulkom Z chudoby chudoba - o zodpovednosti úspešných a je dostupný na adrese: www.hospodarskyklub.sk. Uviedol tak vystúpenie L. Koudelku, generálneho riaditeľa SVIK Svidník, ktorý priblížil účastníkom tohto mítingu vlastné skúsenosti z riešení zamestnanosti Rómok v rokoch 1999 - 2003. (Podstatnú časť jeho prejavu zverejňujeme z dnešnej titulnej strany.) Ako spoluautor prezentoval časť projektu O Rómoch Rómom - O Rómoch (Ne)Rómom, Rómovia Rómom - (Ne)Rómovia s Rómami, ktorý vznikol v závere novembra na klubovej pôde.
Na záver poslednej klubovej akcie v 2003. roku boli vyhlásení noví laureáti výročnej ceny Hospodárskeho klubu (NEF) Zlatý biatec a nemenej prestížneho ocenenia Prominent ekonomiky. Vzišli z tajného hlasovania 402 členov klubu a ďalších osobností hospodárstva, pričom oslovených bolo 500. V súlade so Štatútom a na základe rozhodnutia garanta boli vyhlásení aj ďalší držitelia titulu Prominent ekonomiky. Celkové výsledky ankiet zverejňujeme vo vnútri dnešného vydania Hd. Prítomní si vypočuli príhovor L. Veršovského, generálneho riaditeľa Reding, a. s., ktorý získal najvyšší počet hlasov v ankete Zlatý biatec. (Podstatnú časť jeho prejavu zverejňujeme vo vnútri Hd.)
Osvedčenia o víťazstve v ankete Hd Najlepší hotel v SR si prevzali zástupcovia hotela Hubert Gerlachov, hotela Lux v Banskej Bystrici a hotelového zariadenia Kaštieľ Mojmírovce.
Hd, 17. Decembra 2003


Prioritou spokojný zákazník
Akciová spoločnosť REDING vznikla v roku 1997 na báze niekoľkých spoločností s ručením obmedzeným, ktoré od začiatku deväťdesiatych rokov podnikali v rôznych odboroch stavebníctva. Tak ako to býva zvykom, aj spoločnosť REDING prešla počas svojej existencie určitým vývojom, ktorý mal zásadný vplyv na štruktúru jej akcionárov, zmeny v orgánoch spoločnosti, teda v jej predstavenstve a dozornej rade a následne v obsadení jednotlivých funkcií jej vrcholového manažmentu. Logickým vyústením týchto zmien je aj nový pohľad na poslanie spoločnosti a formovanie hlavných smerov hospodárskej stratégie spoločnosti na najbližšie obdobie.
Hlavným poslaním spoločnosti REDING je uspokojovanie potrieb externých zákazníkov, ktorými sú štátne organizácie, ako aj súkromné právnické a fyzické osoby, a to predovšetkým v oblasti komplexného zabezpečenia realizácie pozemných a dopravných stavieb a s nimi súvisiacej infraštruktúry vrátane predprojektovej a projektovej prípravy a inžinierskych činností. Tieto služby sa spoločnosť snaží poskytovať v primeranej kvalite, za dostupné ceny v dohodnutých termínoch. Spokojný zákazník je rozhodujúcou prioritou pre všetkých zamestnancov spoločnosti. Tento cieľ sa snažíme dosahovať v kontexte vysokej hospodárnosti a účelnosti všetkých vynakladaných zdrojov spoločnosti, ako aj vo vzťahu na prebiehajúce zmeny vonkajšieho prostredia.
Spoločnosť REDING od svojho vzniku pokračuje v nastúpenom trende a dosahuje nárast pozitívnych hodnôt v rozhodujúcich ukazovateľoch hospodárenia spoločnosti, akými sú tržby, zisk, vlastné imanie, počet zamestnancov a ďalšie. V roku 2002 sme získali nový certifikát kvality podľa STN EN ISO 9001:2001, darí sa nám zviditeľniť firmu v oblasti bytovej výstavby, začali sme budovať vlastné zázemie firmy, nadviazali sme prvé kontakty s konkrétnymi bankami s cieľom začať využívať cudzie zdroje na podnikanie a budovanie rozvoja spoločnosti a začali sme s cieľavedomou prípravou firmy a jej zamestnancov na obdobie vstupu Slovenska do EÚ tak, aby tu našli zahraniční investori dodávateľa schopného splniť ich požiadavky vo všetkých oblastiach prípravy a realizácie investícií.
Hlavné úlohy spoločnosti na najbližšie obdobie vychádzajú z dokumentu Hlavné smery hospodárskej stratégie spoločnosti REDING na obdobie rokov 2002 až 2004. Tento zoširoka koncipovaný dokument sa snaží na základe analýzy vonkajšieho prostredia usmerniť rozvoj firmy tak, aby táto obstála v náročnom konkurenčnom prostredí aj v blízkej budúcnosti, aby bola flexibilná, to znamená, aby vedela predvídať a dokázala sa rýchlo prispôsobiť meniacim sa podmienkam okolia. Pozornosť je v tomto dokumente sústredená predovšetkým na oblasť marketingu, oblasť informácií, oblasť rozvoja ľudských zdrojov, oblasť riadenia operácií a oblasť plánovania zdrojov a riadenia financií.
Vrcholový manažment firmy považuje za jednu zo svojich najdôležitejších úloh vychovávať lojálnych a zodpovedných pracovníkov. Je to zložitý a dlhodobý proces. Ide tu predovšetkým o to, aby sa pokiaľ možnosti všetci zamestnanci stotožnili s cieľmi spoločnosti, poznali jej poslanie, mali možnosť podieľať sa na tvorbe aj kontrole plnenia týchto cieľov. Aby cítili zodpovednosť a mali právo rozhodovať i v tých najzložitejších situáciách. Aby sa mali možnosť vzdelávať zo stránky teoretickej aj praktickej a aby mali možnosť vidieť, ako sa stavia v zahraničí.
Hlavná náplň činnosti firmy v tomto období je sústredená na prípravu a realizáciu bytovej výstavby. Len na území Bratislavy máme momentálne rozostavaných viac ako 200 bytov a viac ako 250 bytov je v pokročilom štádiu predprojektovej a projektovej prípravy. Z uvedeného množstva bude viac ako 100 bytov ukončených do konca tohto roku. Oproti minulým rokom ide o podstatnú zmenu charakteru vykonaných prác a hlavne štruktúry zákazníkov.

Z myšlienok L. Veršovského, generálneho riaditeľa Reding, a. s., víťaza ankety Zlatý biatec 2003
Hd, 17. decembra 2003



ROMOR aj s (Ne)Rómami
O časti projektu, ktorý je pre nich jednou veľkou šancou...

SVIK, spol. s r. o., s počtom 1060 pracovníkov, je ozdobou malého mesta Svidník výrobou luxusných pánskych oblekov vyvážajúcich výlučne do štátov EÚ. Svidník je svojou polohou zaradený do pohraničných oblastí, vzdialený od poľskej hranice Vyšného Komárnika 25 km a od ukrajinskej hranice Užhorod len 105 km. V roku 1992 verejnou súťažou fabriku získava Svik spolu s finančnou spoločnosťou GFT so sídlom v talianskom Turíne. Vstupom zahraničného kapitálu sa mení výrobný program fabriky a začína sa celková reštrukturalizácia, ktorej výsledkom má byť schopnosť konkurovať uznávaným značkám pánskej módy. Výsledok sa dostavil v roku 1995, keď sa začína s výrobou značky Celvin Klein, Armani, Valentino, Profilo, neskôr značka Facis, ktorú kupuje firma Mediconf so sídlom v Palerme.
Vysoká kvalita pánskych oblekov, technologická náročnosť spracovania spĺňajú kritériá ISO 9001. Umožňujú vyrábať výrobky na mieru v rámci celej európskej obchodnej siete, a tak sa Svik stal producentom najrýchlejších kusov vo svete.
Firma Mediconf je rodinná spoločnosť a v roku 2002 odkupuje podiel GFT a vnáša do Sviku nový výrobný program a rozvíja výrobu pánskej konfekcie, ale čo je dôležité, vytvára nové pracovné možnosti. Za rok 2003 sa tak vytvorilo viac ako 320 nových pracovných miest. Je pozoruhodné, že sú to na 90 % Rómovia, žijúci v našom regióne.
Často dostávam otázku, prečo Rómovia, ako je to možné zlúčiť s takým vysokým stupňom kvality. Ja to považujem za veľkú odvahu mať vo fabrike každého tretieho pracovníka Róma. Dnes už je realita, že Rómovia majú uplatnenie za predpokladu, že sa podrobia teoretickej a najmä praktickej príprave s osobitným zameraním na ich vlastný rozvoj, ale predovšetkým dostať ich do spolupráce v kolektíve.
Tento stav potvrdzuje skutočnosť vo vývoji zamestnanosti Rómov. Tak napríklad, keď v roku 2001 pracovalo 75 Rómov, čo predstavovalo podiel k celkovému stavu pracovníkov 11,42 %, v roku 2003 Svik zamestnáva už 311 Rómok, čo je k celkovému počtu 1039 už 30 percent.
Pri tejto príležitosti sa musím vrátiť do minulosti a prejaviť svoj vzťah k Rómom. Už ako 14-ročný chlapec som začínal chodiť hrávať na zábavy po dedinách. Neuvedomoval som si všetko tak ako dnes. Akí sú, ako sa správajú medzi sebou, ako vnímajú problémy a čomu dávajú prioritu. Jedno je isté, že sú radi, ak majú medzi sebou autoritu. Aj keď som bol mladý, ale som bol "biely" a nebol som Cigán. Mali sme úspech, lebo som vniesol do ich štýlu hry nový prejav muziky a mali zákazky. Jedol som s nimi z jednej misky a neprekážalo mi to. Bolo to zaujímavé najmä na konci každej zábavy, keď sme delili peniaze. Túto úlohu som plnil ja. Potom nasledovala spoločná radosť, tá sa vždy končila hádkou a často aj pobitím medzi sebou.
Prečo to spomínam? Lebo sa to opakovalo takmer po každej zábave. Až jedného dňa som nabral odvahu im povedať, že ak to budú robiť ďalej, tak s nimi skončím. Čuduj sa svete, bol som rešpektovaný, a tak vo mne vzniklo určité sebavedomie.
Tieto spomienky a poznatky sa vo mne zobudili, keď som stál pred úlohou uviesť Rómov na trh práce. Poviem to trochu jasnejšie, ako ich zapojiť do výroby. Najprv to boli Rómovia z mojej rodnej obce, potom z dediny, kamaráti, s ktorými som hrával. Neskôr poznanie v škole na SOU - odevnom, kde som sa s nimi stretával ako učiteľ a nakoniec dohoda s riaditeľom školy, že ich skúsime prijať do učebného pomeru a začať produkovať ako plne kvalifikované pracovné sily.
Dnes Stredná odborná škola L. Svobodu má viac ako 60 % žiakov Rómov a úzko spolupracuje s fabrikou, a tak spoločne pripravujeme a zabezpečujeme ich prípravu v rámci rekvalifikácie a pracovných návykov do výrobného procesu. Vo Sviku pracujú rodiny Rómov a už aj ich deti, čo by malo v budúcnosti vytvoriť priestor na ich maximálnu stabilitu a vytvorenie bytových podmienok s garanciou zotrvania v pracovnom pomere.
Čo je predmetom projektu a čím chce osloviť?
1. Osvojiť si myšlienku -
s t a r a ť s a s á m o s e b a - a tak nebyť odkázaný na štát a na iných.
2. Projekt počíta so zapojením najmladšej vrstvy Rómov do výrobného procesu, a tým brať zodpovednosť za výchovu vlastných potomkov.
3. Má za úlohu zmeniť ich doterajší denný režim a stereotyp každodenného života.
4. Má ukázať, že sa s nimi dá počítať v určitom čase ich života, tam, kde pôsobia v mestách a dedinách.
5. Podľa stupňa ich výkonnosti dôjde k prirodzenému triedeniu na autority, osobnosti, a to tak zo spoločenského, ako aj z pracovného života. Vyprofilujú sa autority vhodné na vedenie rómskych komunít.
Z hľadiska uplatnenia rómskej populácie, najmä pre dievčatá je najvhodnejšie zamestnanie v konfekčnom priemysle. Ak zoberieme do úvahy, že ich uplatnenie vo verejných službách je takmer vylúčené. Ide o vylúčenie
zo služieb, ako je čašník, kuchárka, zdravotná sestra, predavačka a pod. Podľa
tohto projektu koordinátor celkovej prípravy na ich budúci život je vo vytvorenom modelovom území vo Svidníku.
Financovanie sa uvažuje z fondov EÚ na riešenie rómskej problematiky a bude koordinované v meste pôsobenia odevnej fabriky, kde koordinačné centrum bude úzko spolupracovať s budúcim zamestnávateľom, a tak plniť jeho požiadavky na pokrytie prirodzenej fluktuácie a migrácie.
To znamená, že bude úlohou koordinačného centra udržať doterajší stav zamestnanosti vo Sviku. Na udržanie tohto stavu bude pravidelne sledovať migráciu a cielenou rekvalifikáciou na konkrétne pracoviská bude dodávať zaučených pracovníkov na operácie požadované budúcim zamestnávateľom. Koordinačné centrum spolupracuje s OÚP a sleduje vývoj zamestnanosti. V rámci základnej školskej dochádzky sleduje vývoj vedomostí v ZŠ, na základe čoho odporúča a odhaduje pravdepodobný výskyt pre SOU - odevné.
Selektívna forma prípravy bude odrážať stupeň ich pripravenosti do výrobného procesu, a tá sa bude skladať zo záučnej časti, ide o krátkodobé zaučovanie na štyri až šesť operácií. Žiačka neukončila základnú školu, vie čítať, písať, učí sa základné veci a návyky potrebné pre prácu v kolektíve.
Druhú skupinu tvorí dvojročný učebný pomer so znalosťou výroby ľahkého konfekčného výrobku - nohavíc.
V tretej skupine sú absolventi SOU a majú možnosti postupovať v štúdiu na zaradenie do budúceho výchovného procesu v rámci prípravy na vysokých školách a pod.
Ekonomika má viacero podôb. Je možné postupne vytvoriť samofinancovanie na základe predaja vlastnej produkcie priamo pre rómske komunity, a to deti v predškolskom veku, ktoré sú najviac postihnuté nedostatkom oblečenia, väčšinou chápané ako zbytočné.
Obchodnú činnosť zabezpečuje centrum spoločne so starostami jednotlivých obcí a so sociálnym odborom príslušných úradov v rámci okresu. Obchodných aktivistov robia samotní Rómovia v jednotlivých dedinách, a tak sa postupne učia obchodovaniu a biznisu. Materiál na výrobu je zabezpečovaný cez rómske nadácie. Výrobné strediská praktického vyučovania spracúvajú zvyšky textilného materiálu ako podlimitné zvyšky s cenou na kilogram ako textilný odpad. Rámec projektu je jedinečným návodom, ako zmeniť postavenie Rómov v spoločnosti a ich prípravu na život z hľadiska poznania ich každodenného života.
Je aktuálne počítať s Rómami ako s potenciálnym zdrojom pracovnej sily v oblasti konfekcie? V danom prípade je najvýhodnejšou školou a prípravou pre život práca a ešte raz práca. Nie je možné tento fakt nahradiť seminármi, prednáškami a teóriou, ktorú ovládajú len vyvolení z radov Rómov. Zásadou je priblížiť sa realite každodenného života a začať s nimi pracovať od detského veku s každou populáciou.
Tento projekt prináša návod na riešenie situácie Rómov umiestnených v detských domovoch, pripravovať ich na povinnosť starať sa o seba a svojich potomkov. V základných školách ich pripravovať na vyučenie sa v stavebných profesiách, ako je murár, stolár, tesár, elektrikár, kúrenár a pod. Takto vyučení jednotlivci budú postupne tvoriť stavebné skupiny, ktoré budú schopné plniť nenáročné typové projekty na ich bývanie.
V jednotlivých regiónoch na stredných odborných školách je potrebné vyučovať špecialistov v daných remeslách, ktorých tradícia je príznačná pre daný región. Je celkom reálne, že o päť rokov sa vytvoria stavebné skupiny schopné realizácie obytných priestorov v rámci myšlienky SAMI - SEBE alebo RÓMOVIA - RÓMOM. Vytvorenú spoločnosť nazvať ROMOR - v danom prípade to znamená, či to čítam spredu či zozadu, tak stále je to len RÓM.
Ing. Ladislav Koudelka
generálny riaditeľ
SVIK, s. r. o., Svidník
Za projekt ROMOR bol ocenený Prominentom ekonomiky 2003
Hd, 17. decembra 2003


Z CHUDOBY CHUDOBA
(O ZODPOVEDNOSTI ÚSPEŠNÝCH)

Nie je to tak dávno, čo som videl v stánku s ovocím a zeleninou nakupovať jedného z mojich učiteľov. Aj keď veľmi ostarol, bude mať vyše sedemdesiatpäť, tak profil jeho tváre ostal rovnaký. Kupoval tri jablká, dva citróny a balíček s koreňovou zeleninou. Nenašiel dosť peňazí. Chcel vrátiť jablká, ale to dievča povedalo: "Inokedy mi dáte." Tie jablká posunul k nej a hľadiac do zeme odvetil: "Už minule som ostal dlžný tri koruny. Treba žiť z toho, čo mám."
Povedzte, mohol som pristúpiť k pultu a doplatiť to, čo mu chýbalo na ten nákup?! Nechýbalo veľa, aby som tak urobil. Ešteže sa tak nestalo, lebo by som vskutku ponížil, ba zranil človeka, ktorý po celý život vychovával a vzdelával nespočetné množstvo súčasníkov. Musím dodať, aby ste ma napokon neobvinili z necitlivosti, že som svojho učiteľa na dôchodku s odstupom času predsa len navštívil. Aj som sa unavil, kým som prišiel na to, čím ho potešiť a neuraziť.
Nespomenul som tento môj zážitok preto, že sme v predvianočnom čase a citlivejší na takúto realitu. Nejde mi len o jedného staručkého učiteľa, ktorý už ani nemôže žiť skromnejšie zo svojho dôchodku, ale o celý rad ďalších takýchto a im podobných príbehov, s ktorými som sa v poslednom roku-dvoch stretol na svojich cestách. O starých ľudí, ale aj o zdravotne postihnutých, ktorí sú odkázaní na dôchodok, a pripomínam, že takých, ktorí po celý život poriadne pracovali.
V minulom režime bola zákonná povinnosť vzájomnej pomoci tak pre rodičov, ako aj pre ich dospelé deti. Pre väčšinu ľudí netreba zákon na čas núdze. Ťažko si dnes navzájom pomáhať, keď máme asi milión ľudí žijúcich z dôchodkov, niekoľko stotisíc nezamestnaných a mládež zo sociálne slabých pomerov. Takých pomerov, ktoré zlikvidovali niekdajšiu relatívnu rovnosť šancí pre každého z hľadiska jeho schopností uplatniť sa v spoločnosti a vôbec v živote.
V našej spoločnosti nemáme síce takú chudobu a sociálnu biedu ako v niektorých iných štátoch sveta, ale máme jednu zvláštnosť. Narastá nám počet tých, ktorým sa z roka na rok zhoršuje nielen kvalita života, ale vôbec životné podmienky, a ktorí nemajú šancu brániť sa, či už z hľadiska veku, zdravotného stavu alebo sociálnej zaradenosti, resp. pozície. Nehovoriac už o dôsledkoch z trvalo sa znižujúcej teploty vzťahov rodinných, firemných, medziľudských aj spoločenských.
Za tých štrnásť rokov, ktoré prešli od nevyhnutnej a z hľadiska cieľov pozitívnej zmeny režimu, ani jedna vládna garnitúra nevnímala povinnosť postarať sa o to, aby sa kvalita, resp. nekvalita života najzraniteľnejších skupín obyvateľstva ďalej nezhoršovala. Aj zvery sa správajú k sebe korektnejšie ako tí, ktorých za čas jeden a pol generácie sa plne a bez zábran oddali zhŕňaniu majetku v mene vyšších princípov. Zdraví a silní (vzťahmi) dali zabudnúť na pôvodné ciele.
Neraz som bol obviňovaný z príklonu k ľavici. Niektorými dokonca k extrémnej ľavici. Neprávom, ale dnes musím povedať, keďže o chvíľu si vypočujeme správu Ladislava Koudelku o jeho snaženiach a skúsenostiach s rómskym etnikom, že skutočná pravica, pokiaľ tušíme, čo je vôbec pravica, by mala byť korektnou a vo svojej politike, resp. dosahoch plne zohľadňovať zásluhovosť. Nielen vlastnú, ale všetkých žijúcich generácií. Keď sa tak nespráva, tak je akýmsi spolkom odľudov.
Pravica, a podľa všetkého aj ľavica a stred, priatelia, vznikli koncom 18. storočia - počas Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie. Nebol to nijaký osobitný akt či vytvorenie konkrétnej strany - hnutia. Pomenovanie "pravica" vzniklo nielen podľa toho, kto kde sedel zo zástupcov ľudu, ale aj čo hovoril. Vpravo sedia v našom parlamente len poslanci SDKÚ a ANO, ale aj časť SMK a Smeru, pokiaľ sa však nedívame od miest v predsedníctve.
Akých politikov sme si doteraz vyvolili, takú žneme úrodu. Pri jej zbere počúvame práve od nich, že je dobrá alebo, že lepšia ani už nemohla byť. Podľa nich je všetko viac-menej v norme a normálne. Majetok štátu sa z väčšej časti odštátnil, privatizoval, ale aj predal zahraničným záujemcom, a napriek tomu sa v priemere nemáme lepšie, pokiaľ ide o spotrebný kôš, ale aj o uspokojovanie duchovných a iných potrieb. Obdobný výsledok bol aj z metamorfóz družstevného majetku.
Faktom totiž je, že v dvoch tretinách našich domácností sa pociťuje ohrozenie núdzou. Otázkou však je, čo sa rozumie pod týmto pojmom v našom štátnom domove. Dospeli sme do takého štádia, keď sa nám pomaly vnucuje názor, že núdzou je hlad, resp. smäd, a spánok v nocľahárni či v nejakom útulku. Takto sa zakrýva nevôľa a v lepšom prípade neschopnosť správať sa podľa pravicových princípov. Ide aj o neprezieravosť až hlúposť, keďže prináša vždy len sociálne napätie.
Našou výročnou cenou Zlatý biatec a ocenením Prominent ekonomiky sme poctili viackrát aj tých podnikateľov, ktorí vo svojej činnosti dbali o čoraz vyššiu kvalitu sociálnych vzťahov vo svojich firmách. Poklonili sme sa až po zem ako komunita tým, ktorí nielen vnímajú, ale sa aj správajú podľa nemennej a podľa všetkého večnej pravdy, že nikto nežije, ale ani neprežije sám a v pradávne svojho podnikania pochopili, že ich úspešnosť je vždy závislá od tímu, resp. kolektívu.
Aj preto sa dnes na klubovej pôde zamýšľam verejne nad výzvami z našej reality a nachádzam inšpiráciu v myšlienkach veličín nášho sveta a osobitne svetovej ekonomiky, ktoré zazneli práve v tomto čase. Musím poznamenať, že pápeža Jána Pavla II., prezidenta Svetovej banky Jamesa Wolfensohna, prof. Jeffreyho Sachsa, prof. Josepha Stiglitza alebo politológa Johna Naisbitta, spoluautora Megatrendov 2000, nemožno považovať za ľavičiarov či sociálnych buričov.
Spoločným menovateľom ich myšlienok o súčasnom stave sveta, a najmä o chudobe a sociálnej biede, o možných dôsledkoch jej zneužitia, o klesajúcej a neefektívnej podpore, resp. pomoci konkrétnym krajinám, je podnietiť, ba možno aj naštartovať novodobú renesanciu zodpovednosti úspešných za celkový hospodársky a sociálny vývoj vo svete. Po vyše tridsiatich rokoch začať vo svetovom meradle s frontálnym, lež nie bezhlavým útokom proti chudobe - sociálnej biede.
Prof. Joseph Stiglitz z Kolumbijskej univerzity nedávno vyslovil takéto odporúčanie obyvateľstvu ľudnatých krajín: "Neusilujte sa o akúsi vybájenú ekonomiku voľného trhu, keďže v skutočnosti nikdy nejestvovala... Hoci Američania kážu slobodný trh, doma pri podpore vlastných záujmov sa sami spoliehajú na americkú vládu." Nejde o kacíra, ale o nositeľa Nobelovej ceny za ekonomiku 2001.
O rebríčkovo najchudobnejších krajinách sa vyjadruje osobnostná elita v tom zmysle, že katastrofický stav pokračuje a nemajú už nijaký iný superlatív na jeho hodnotenie. Nejde len o hlad - hladomor, ale o alarmujúci, ba až kritický vzostup infekčných chorôb, ktoré nepoznajú hranice a v uplynulých rokoch to jasne potvrdili. Či už išlo v konkrétnych prípadoch o celosvetové alebo o regionálne, resp. lokálne rozšírenie aids, malárie, tuberkulózy alebo nedávno SARS-u.
Prof. Jeffrey Sachs z Harvardovej univerzity v tejto súvislosti hovorí, že bohatému svetu sa jeho nezáujem o tieto hrozby vypomstí. Doslova povedal, že "naša ochota míňať peniaze sa zdá omnoho väčšia, ak ide o vojnu, než v prípade mierových a preventívnych riešení ťaživých problémov, pred ktorými stojí ľudstvo a predovšetkým najchudobnejší z najchudobnejších. Prirodzene, že nejde len o zdravotnícke imperatívy, ale aj o riešenie otázok globálneho otepľovania a reformy finančného systému.
To bol vskutku krátky exkurz do sveta, za ktorým možno urobiť bodku v tom najlepšom zmysle slova provokujúcimi názormi prezidenta Svetovej banky Jamesa Wolfensohna, ktoré publikoval nemecký denník Handelsblatt, a o ktorých informoval aj Hd. "Ak sa neurobia účinné opatrenia, tak o štvrťstoročie naše deti budú žiť vo svete so 7 mld. ľudí, z ktorých polovica bude musieť vyžiť denne z menej ako dvoch USD." Svetový záujem, resp. nedoceňovanie situácie práve J. Wolfensohn ilustroval viacerými údajmi. Pred tromi desaťročiami sa vyspelé krajiny zhodli na tom, že chudobnému svetu poskytnú 0,7 % HDP. Keby to platilo, tak by dostal ročne 170 mld. USD, ale v tomto roku to bude asi 56 mld. USD. Problémy s chudobou a z chudoby sú veľmi-veľmi dramatické, a netýkajú sa len afrického či ázijského kontinentu.
Chudoba je veľkou príležitosťou pre najrôznejších extrémistov - fundamentalistov, a osobitne pre expandujúci terorizmus. V Európe nie je síce "veľkou neznámou", a nateraz sa neprejavuje masovou nespokojnosťou a už vonkoncom nie sociálnymi výbuchmi. Akoby bola v latentnom stave, ale už zajtra, keďže sa systémovo nerieši, môže sa stať vážnym problémom v nejednom európskom štáte.
Aj my na Slovensku sa tvárime, že nemáme takú chudobu, o ktorej hovorí svet. Nech sa tvárime hocijako, tak tu je. Rozširuje sa a je krutou realitou celého radu obcí, ale aj častí miest. Pomenúva sa rôzne, ale správne iba výnimočne. Aj preto, že v našich končinách je zvykom natierať negatívne dôsledky vývoja či skôr výsledky vládnutia pastelovými farbami, a spomedzi nich sa dáva prednosť ružovej.
Chudoba nie je chudobou, ale dôsledok lenivosti alebo pohodlnosti, či dokonca želanie nemalého počtu našich ľudí, ktorým podľa konkrétnych politikov vyhovuje, lebo vraj nemusia nič robiť, a predsa prežijú s pomocou sociálnych dávok. Azda sa nikdy nedostali do kontaktu s ozajstnou chudobou a nedopracovali sa k tomu, že v izolovanom prostredí pôsobí ako jediné perpetuum mobile. Z chudoby je len chudoba. Sme v takom štádiu, že časť ľudí sa dostáva do izolácie. Predovšetkým kvôli chudobe, lebo nemôže vybehnúť do šíreho sveta. Do najbližšieho mesta či mestskej aglomerácie za prácou, keďže nemá peniaze na hromadnú dopravu, pokiaľ tá funguje v jednom dni ráno tam a večer späť. Štát obmedzil dotácie na hromadnú dopravu bez toho, aby jeho úradníci boli schopní pochopiť, že tak poškodí seba.
Spôsob života tých, ktorí dnes nájdu prácu mimo svojho bydliska, je opakovaním robotníckych a remeselníckych príbehov zo začiatkov minulého storočia. V jednej izbe traja-štyria, ba aj šiesti chlapi, neraz otcovia so synmi, ba aj s vnukmi. Od rána do noci sú v práci a po dvoch týždňoch idú domov na víkend či na týždeň. Ako mi vraveli, zaujíma ich len to, aby zarobili, poslali deti do škôl a mali na čas núdze. Aký je to rozdiel medzi tým, čo sa sľúbilo všetkým občanom, nielen metropolitným či z väčších miest, resp. západných regiónov pred vyše štrnástimi rokmi a každodennou realitou. Problém vôbec nie je v zmene režimu, ale v ľuďoch, ktorí sa odrazu dostali k moci. Ako v tom príbehu, keď sa žobrák stal kráľom. Bol síce dobrý a žičlivý nielen k sebe, ale aj k blízkym dovtedy, kým mal. A keď nemal, zdupkal.
Rozdávať - predávať takmer zadarmo, len aby som sa ukázal, predávať, len aby som mal na záplatu, a nemyslieť na budúcnosť, to bola a je línia, za ktorou sa rozširuje chudoba. Jednotlivci s potrebnými kontaktmi zbohatli, pričom niektorí z nich rátajú len v miliónoch a stratili pamäť. Chudoba sa im prieči, a nazdávajú sa, že drobnými do "kasičky" a papierovými na charitu urobili predsa to, čo treba. Sú však podnikatelia, ktorých som tu spomínal, a ktorým je jasné, že sa treba postarať o likvidáciu chudoby. Nie jednorazovými opatreniami, ale systémovo a na základe poznania, že ťahať mŕtve bremeno je oveľa ťažšie ako životaschopného. Predovšetkým takého, ktorému dáme predstavu, ako sa dá inak, lepšie žiť materiálne, duchovne, kultúrne a občiansky dôstojne, ale s vlastným pričinením sa. Aká je slovenská chudoba, o tom chtiac-nechtiac vypovedajú zistenia ŠÚ SR, ale aj prieskumy verejnej mienky. V kontakte s ňou je dozaista oficiálnych 600-tisíc ľudí v núdzi a ďalšími mimo evidencie. Predovšetkým je v symbióze s vidieckymi a vo väčšine prípadov aj s obyvateľstvom rómskeho pôvodu v mestách.
Posledné sčítanie ľudu z roku 2001 uvádza, že v SR je 90-tisíc Rómov, ale iné zdroje uvádzajú, že ich je od 380-tisíc do pol milióna. Je to väčšina slovenskej chudoby, najchudobnejších z chudobných. So zreteľom na jej natalitu sa odhaduje, že o dvadsať rokov, o štvrťstoročie bude tvoriť 40 až 50 percent obyvateľov. V akom stave je toto etnikum, to je otázka, na ktorú sa nedá presne odpovedať. Zákony zakazujú štatisticky vykazovať nezamestnaných rómskych občanov alebo údaje o ich zdravotnom stave, vzdelanosti a podobne.
Máme len vlastné tušenie až poznanie o tom, aká je v skutočnosti slovenská chudoba. Začína sa u môjho bývalého učiteľa, ktorý z dôchodku ledva drží svoju minidomácnosť. Je v stálom kontakte s niekoľko stotisíc nezamestnanými a ich rodinami, s niekoľkými tisícmi príležitostne zamestnanými, zo zdravotných dôvodov neschopnými práce a zdravotne postihnutými, a medzi nimi je viac ako dosť Rómov.
Treba povedať veľmi otvorene, že transformačný proces bol sociálne nespravodlivý a súkromné vlastníctvo nevyriešilo takmer nič. Z hľadiska kvality života, ktorá nie a nie vykázať rast. Na rozdiel od vlád iných štátov, napríklad tej americkej, sa naša tvári, že nenesie zodpovednosť za nič. A keď svetu "nobelista" odkáže, aby sme lepšie vnímali, ako to reálne funguje v USA, tak už zajtra ho spochybní niektorý z ministrov. Štát, to nie je prosím vláda a ten nekonečný rad úradníkov. Štát, to sú jeho občania. A keď to rozmeníme na drobné, tak sme to len my, občania, ktorí nemôžu nevnímať rozširovanie chudobných, resp. biednych teritórií. Pokiaľ máme zdravý rozum, tak pochopíme, že nemôžeme čakať ako tí ničnerobkovia, byrokrati a väčšina z najmajetnejších - multimilionárov a miliardárov, ktorí sú presvedčení o vlastnej imunite voči chudobe.
V ostatných rokoch parlamenty a jednotlivé vlády rozpustili akoby v kyseline sírovej stámilióny, ba desiatky miliárd. Iné štátne stámilióny sa vyparili alebo sa riadením osudu premiestnili k fyzickým osobám. A dnes nám chýbajú financie na nevyhnutný zápas s chudobou, ktorá nie je o nič horšia a nie je oveľa menej kvalitná ako tá afganská, brazílska, indická, kolumbijská, malajzijská, moldavská alebo sudánska. Len tušíme, koľko peňazí by malo natiecť do teritórií chudoby, keďže stále nemáme daňový tok priamo do miesta bydliska daňovníkov. Ak bude, tak budeme mať úplne jasno, koľko treba na človečenskú solidaritu a koľko potom na vyrovnávanie hendikepov. Predovšetkým na tvorbu pracovných miest a obnovenie podmienok na sfunkčnenie všetkých koridorov pre život podľa európskych kritérií.
O tom, ako vytvárať pracovné miesta pre chudobných a spolupôsobiť, aby mali šancu na nový život, bude hovoriť konkrétnejšie generálny riaditeľ SVIK-u Svidník Ladislav Koudelka.
(Z poznámok P. Kasalovského, správcu Hospodárskeho klubu (NEF),
k úvodnému slovu na zajtrajší 165. klubový míting v Bratislave.)

Hd, 15. decembra 2003



Hd, 14. 11. 2003


PREČO JE SIEMENS VŽDY SIEMENSOM

Albert Hochleitner
(...) Povedali ste veľa pekných vecí o spoločnosti Siemens, ale aj o mojej osobe. Je pravdou, že sme už pomerne starí, no v Rakúsku nie až tak a na budúci rok oslávime naše "len" 125. jubileum. Som z toho takmer zdesený, že takmer tretinu tohto času som v podniku osobne zažil. Všetci poznáte Siemens a viete, že Siemens je veľký medzinárodný multinárodný podnik s viac ako n s. 1
440-tisíc zamestnancami a obratom približne 80 mld. EUR, že Siemens je podnik, ktorý sa v posledných rokoch pod tlakom analytikov dostal v niektorých oblastiach do problémov, najmä pre jeho relatívne široké portfólio. Bolo by to bývalo strašné, keby sme sa podľa odporúčaní analytikov zbavili našich najdôležitejších divízií a podľa ich odporúčaní investovali do oblasti telekomunikácií a informatiky. Dnes sme radi, že ešte stále máme divíziu dopravnej techniky, že ešte stále máme divíziu zdravotníckej techniky, ktoré boli pred niekoľkými rokmi krízovými oblasťami našej spoločnosti a teraz sa hrdia vedúcim postavením v konkurencii medzi jednotlivými divíziami.

Siemens AG Österreich nie je len jednou z najstarších spoločností koncernu Siemens, ale ešte stále jednou z najväčších národných spoločností, a ešte stále sme jednou z najúspešnejších národných spoločností a aby som to jednoducho vyjadril, sme veľmi radi, že od súťaže o najúspešnejšiu národnú spoločnosť Siemens pred piatimi rokmi, sme túto cenu v minulom roku po piaty raz vyhrali a je to dosť ťažké vysvetliť, pretože Rakúsko skutočne nie je práve tá najväčšia krajina, existujú krajiny aj väčšieho kalibru a pravdepodobne nás v blízkej budúcnosti predbehnú väčšie krajiny. Avšak naše postavenie v rámci koncernu je plne akceptované. Čím sa zásadne odlišujeme od iných spoločností je skutočnosť, že už po celé desaťročiami žijeme podľa presvedčenia, že podnikanie v krajine súvisí s hodnototvorným procesom v nej a neuspokojujeme sa tým, aby sme tam boli iba odbytovou koľajou multinárodného koncernu, ale snažíme sa priniesť do krajiny hodnototvorný proces. V Rakúsku je to napríklad obrovský softvérový tím, ktorý má v súčasnosti 3000 pracovníkov. Podieľajú sa na vývoji všetkých dôležitých programov a systémov pre celý Siemens AG. K týmto 3000 pracovníkom patrí medzičasom aj ďalších 1500 pracovníkov v našich susedných krajinách. Toto už naznačuje aj našu stratégiu, totiž našu rakúsku stratégiu preniesť aj do krajín, ktoré teraz patria do sféry našej zodpovednosti.

Prečo máme práve my na starosti naše susedné krajiny? Existuje preto jeden celkom jednoduchý dôvod. Siemens AG ako koncern má veľa práce s dobývaním veľkých svetových trhov na americkom kontinente, osobitne v Južnej Amerike a vo východnej Ázii, a preto sme približne pred 10 rokmi prevzali zodpovednosť za tieto krajiny a môžete mi veriť, nebola to žiadna ľahká úloha, pretože Siemens je v princípe centralistický podnik s epicentrami v Nemecku, ale dokázali sme presvedčiť vedenie koncernu, že je to rozumná cesta a som rád, že dnes môžeme povedať, že dnes je to úspešná cesta. A to vidíme aj tu, na Slovensku. Nepatríme k tým, ktorý bleskovo vytvoria desaťtisíce pracovných miest, ale keď dnes pozrieme späť na posledných desať rokov, tak máme viac ako 7000 zamestnancov a podľa toho, čo sa tu povedalo, dosahujeme aj pozoruhodný obrat. Aj pre národnú spoločnosť Siemens medzičasom platí to, že sa neuspokojuje iba s tým, aby realizovala odbyt pre koncern Siemens, ale práve tak, ako sa my snažíme v Rakúsku, aj ona sa snaží priniesť hodnototvorný proces do tejto krajiny.

Tiež je správne, že to, čo sme pôvodne pozakladali, dnes už nepôsobí pod vlajkou koncernu Siemens. Tu pripomeniem kábelovňu, ktorá medzičasom už nepatrí do sféry našej zodpovednosti, ale tešíme sa z toho, že ešte stále prekvitá a že sa jej darí. Ja osobne som veľmi rád, že môj prvý kontakt so Slovenskom sa ešte stále nachádza v potešiteľnom stave, i keď patrí inému vlastníkovi. Sú to Michalovce, kam som vtedy pred pätnástimi rokmi prišiel prvýkrát na Slovensko a v rámci mojej vtedajšej funkcie v divízii Siemens Automotive som sa snažil získať vtedajší závod Michalovce. Bol to napínavý príbeh, išlo tam vtedy o elektromotory a aj v tomto prípade sa teším, že tento závod ešte stále veľmi úspešne rozvíja svoje aktivity, aj keď pod inou zástavou. Novým vlastníkom je spoločnosť Bosch - Siemens Haushaltsgeräte, ale Siemens má 50-percentný podiel, a tak je pritom. To všetko nie je dôvod na to, aby človek dostal až také ocenenie, akým je Zlatý biatec, ale veľmi-veľmi sa mu teším a ďakujem z celého srdca.

(Podstatná časť z reakcie Alberta Hochleitnera, hlavného predstaviteľa Siemensu pre CEE, na príhovor správcu a výkonného podpredsedu Hospodárskeho klubu (NEF) P. Kasalovského na 162. klubovom mítingu 12. 11. t. r.)
Hd, 18. 11. 2003


Ako žije svetová značka Siemens

Včera po našej uzávierke sa začal 162. míting Hospodárskeho klubu (NEF) a v jeho rámci X. podujatie z cyklu Ekonomickí lídri v SR. Hlavným aktérom klubového večera bol Siemens AG Österreich. Krátko pred ním však jeho predstaviteľov v sprievode predsedu Hospodárskeho klubu Alexandra F. Zvrškovca prijal prezident SR Rudolf Schuster.

Do bratislavského hotela Forum medzi členov klubovej komunity prišiel predseda predstavenstva Siemens AG Österreich a hlavný predstaviteľ Siemens pre CEE Albert Hochleitner so svojimi spolupracovníkmi. V zozname prítomných bol aj minister životného prostredia SR László Miklós, predseda SOPK Peter Mihók, poslanci NR SR Milan Cagala, Ferdinand Devínsky, Ján Gabriel a Gabriel Karlin, prezident KOZ Ivan Saktor, predseda ZMOS Michal Sýkora, ďalej guvernér EXIMbanky Ladislav Vaškovič, prezident Dexia banky Francis J. Teynier, zástupca generálneho riaditeľa PSA Peugeot Citroën, Trnava Invest, Didier Valleur, prezident Slovenskej lekárskej spoločnosti prof. Peter Krištufek, prezident Zväzu obchodu SR Pavel Konštiak, ako aj veľvyslanec Rakúskej republiky Martin Bolldorf a Ruskej federácie Alexej Borodavkin. Medzi plejádou osemdesiatich predstaviteľov domácich finančných inštitúcií a priemyselných firiem boli aj zástupcovia trinástich, ktoré v SR reprezentujú značku Siemens s ročným obratom 20 mld. korún a so sedem a pol tisíca pracovníkmi.

Predposledný celoklubový míting v 2003. roku mal aj slávnostný rámec. V úvode totiž správca klubovej komunity P. Kasalovský odovzdal za zvuku fanfár lídrovi spoločnosti Siemens Albertovi Hochleitnerovi výročnú cenu Hospodárskeho klubu (NEF) Zlatý biatec 2003. Bol mu udelený za dlhoročnú priamu investičnú činnosť Siemensu v SR a so zreteľom na realizovaný projekt rekonštrukcie spaľovne komunálneho odpadu v Bratislave. Vo svojom príhovore, ktorý zverejňujeme na s. 5, okrem iného povedal: "Značka Siemens je tu dnes - v súčasnom a konkurenčne tvrdšom svete oproti minulosti v plnom lesku aj preto, že sa stala pre profesionálnych manažérov priam výzvou zúčastňovať sa na potvrdzovaní jej tradície a rozmachu." Ďalej zdôraznil, že "domáce firmy s účasťou Siemensu svojím exportom majú prioritne priaznivý vplyv na našu exportnú bilanciu, ale aj na celkový imidž, čo má v pomeroch súčasného sveta - postupu globalizácie a čoraz ostrejšej konkurencie cenu zlata."

Podrobnejšie o ďalšom priebehu mítingu, ktorý pokračoval slovom hlavného predstaviteľa Siemens pre krajiny strednej a východnej Európy Alberta Hochleitnera a ďalších osobností hospodárstva sa dočítate v najbližších dňoch a taktiež na www.hospodarskyklub.sk, resp. www.hd-dennik.sk.
Hospodársky denník, 13. novembra 2003.


Príhovor správcu Hospodárskeho klubu (NEF)
na X. podujatí z cyklu Ekonomickí lídri v SR Siemens AG Österreich a pri príležitosti vyhlásenia predsedu jeho predstavenstva a generálneho riaditeľa A. Hochleitnera za laureáta výročnej ceny Zlatý biatec 2003

Vážené dámy a páni,
vzácni hostia,

mám česť privítať medzi nami predsedu predstavenstva, generálneho riaditeľa Siemensu AG Österreich a hlavného predstaviteľa Siemensu pre centrálnu a východnú Európu Alberta Hochleitnera.

Je osobnosťou, ktorá reprezentuje Siemens - svetovú značku, ktorá má európsky domicil od roku 1847. Odvtedy je trvalo prítomná nielen v rodnom Nemecku, ale prakticky v každej krajine sveta. S výrobkami tejto značky bol, je a nepochybne aj bude spojený pokrok vo vede, v technike a vôbec našej civilizácie. Inak povedané, niekoľko ľudských generácií je s ňou v stálom kontakte. Avšak od druhej polovice minulého storočia sa vnímajú a jedinečným spôsobom osvedčujú celosvetovo najvyššie parametre niektorého z výrobkov tejto značky. So značkou Siemens je spojená nielen jej najvyššia prospešnosť - užitočnosť, a, prirodzene, aj úžitkovosť, ale spravidla aj príjemný zážitok.

Dámy a páni,

univerzálne encyklopédie sú vždy stručné, pokiaľ ide o priemysel a jeho tvorcov. Napriek ich prínosu pre kvalitu života a jeho dynamiku z hľadiska budúcnosti. Ešteže minulosti sa venuje niekoľko riadkov, neraz v podobe holých faktov. Tak je to aj v prípade Wernera von Siemens, vynálezcu v elektrotechnike - galvanostégii, ktorý vyvinul diferenciálny regulátor a s mechanikom J. G. Halskem pred 156 rokmi založili spoločnosť Siemens&Halske. V nej bola vyvinutá a postavená o tridsaťdva rokov neskôr aj prvá elektrická lokomotíva. Akoby na okraj sa vo všeobecných encyklopédiách dočítame, že práve podľa Wernera von Siemens je pomenovaná fyzikálna jednotka elektrickej vodivosti (SI).

O založenie fantastickej tradície jednej firmy a priemyselného posolstva z nemeckej krajiny nazývanej Siemens sa však pričiňoval aj mladší brat zakladateľa a vynálezca Wilhelm, ktorý práve v roku 1847 vyvinul regeneratívny parný stroj. Rodinnú firmu zastupoval vo Veľkej Británii a založil tam pobočku Siemens Brothers&Co. Najmladší a tretí z bratov Friedrich August sa venoval zdokonaľovaniu a ekonomizácii tepelných procesov v hutníctve a sklárskych pecí. Pri vzniku značky Siemens bol svojím spôsobom neopakovateľný rodinný mozgový trust Wernera von Siemens a jeho bratov.


Dámy a páni,

pokiaľ by sme chceli seriózne pripomenúť vetou-dvoma míľniky vo vývoji spoločnosti Siemens a jej produkciu, tak by sme na to potrebovali niekoľko dní. To si nemôžeme dovoliť, ale aspoň na moment sa v súvislosti s firmou Siemens pristavme pri takom pojme ako rodinný podnik alebo vôbec pri pojme jednom z najobsažnejších, ktorým je rodina. Aj preto, aby sme sa dostali do nedávnej minulosti a súčasnosti, k tomu, prečo je dnešný klubový večer venovaný značke Siemens, Albertovi Hochleitnerovi ako jednej z jej súčasných osobností, a najmä vstupu siemensovského know-how do slovenskej krajiny.

Rodinný podnik bol v prvopočiatkoch viacerých svetových značiek, ale nie vždy a nie v každej nasledujúcej generácii boli pionieri podnikania obdarení nemenej invenčnými či priam geniálnymi potomkami. Firma postavená na silnej rodine vzťahmi, t. j. vnútornou hierarchiou a disciplínou, či skôr kultúrou a podriadením sa cieľom, to bol kedysi najdôležitejší predpoklad úspešnosti. V podstate sa na týchto princípoch nič nezmenilo, ale postupne so skracovaním sa vzdialeností, tak fascinujúcom, a vôbec internacionalizácie firiem sa posilňoval princíp takých vzťahov, ktoré boli takmer rodinnými.

Značka Siemens je tu dnes - v súčasnom a konkurenčne tvrdšom svete oproti minulosti v plnom lesku aj preto, že sa stala pre profesionálnych manažérov priam výzvou zúčastňovať sa na potvrdzovaní jej tradície a rozmachu. V tejto súvislosti by som pripomenul, že práve v takej firme ako Siemens nadobudli aj celkom nový rozmer, ktorý predznačili aj filozofi čias, keď Werner von Siemens zakladal svoju prvú továreň. Bolo a dodnes to je o pocite zodpovednosti úspešných za svoje okolie a jeho pretavení sa do konkrétnych počinov. Keď trocha porozmýšľame o tom, čo urobilo z Patrície Aburdenovej a Johna Naisbitta, okrem iného laureáta nášho Zlatého biateca, autorov bestselleru konca 80. rokov Megatrendy 2000, tak to nebolo nič iné ako príťažlivá predstava - zhmotniteľná vízia o zodpovednosti úspešných politických a hospodárskych lídrov. Povedal by som, že je to o najmierumilovnejšej zbrani proti negatívnym účinkom globalizácie, ktorú potrebuje ako soľ.

Dámy a páni,

budem hovoriť o takom príklade zodpovednosti, ktorým je Siemens a jeden z jeho vrcholových lídrov Albert Hochleitner. Inak šesťdesiattriročný Viedenčan, inžinier technickej fyziky, ktorý je spätý priamo aj nepriamo s firmou Siemens takmer štyridsať rokov. Viac ako jedno decénium pôsobí ako predseda predstavenstva Siemensu AG Österreich a jeho "zodpovednosť" za ten náš svet je obsiahnutá v pozícii hlavného predstaviteľa Siemensu pre centrálnu a východnú Európu. Okrem toho je členom celého radu orgánov priemyselných, vývojových a finančných spoločností.

Náš vzácny hosť je prezidentom Nemeckej obchodnej komory v Rakúsku, prezidentom Spolku priateľov Technickej univerzity vo Viedni, členom predstavenstva Združenia rakúskych priemyselníkov a ich prezidentom v metropolitnej Viedni. Pôsobí v Rakúskej hospodárskej komore, vo Výbore pre životné prostredie Zväzu podnikov elektrotechnického a elektronického priemyslu a v ďalších funkciách. Úprimne sa tešíme tomu, že k jeho viacerým oceneniam zásluh o rozvoj Rakúska, Viedne a jeho spolkových krajín dnes pribudne Zlatý biatec.

Pôvodný návrh jedného z našich členov bol za jeho angažovanie sa a napokon za účasť na realizácii rekonštrukcie Spaľovne komunálneho odpadu v Bratislave - Vlčom hrdle. Za to dostal v uplynulom roku aj Siemens AG Österreich Cenu Ministerstva životného prostredia SR za stavebné dielo s najväčším ekologickým a priestorotvorným prínosom. (O tomto diele krátko prehovorí jeden z jeho krstných otcov doc. Ing. Ladislav Štibrányi, CSc.) Prirodzene, že projekt a dosahované parametre predmetného diela si zaslúžia pozornosť. Avšak v kontexte s tým, čo som už povedal, dnes vzdávame poctu Siemensu a jeho predstaviteľovi pre centrálnu a východnú Európu Albertovi Hochleitnerovi.

Ak by som to mal zdôvodniť jednou rozvitou vetou, tak za to, že Siemens je prítomný v našej krajine na mnohoraký spôsob. Pomohol tomu, že v začiatkoch transformácie či spoločenských a hospodárskych premien vznikli jeho pričinením viaceré firmy s pečaťou Siemens. Niektoré z úspešných sa potom predali, ale štrnásť úspešných je tu dodnes. Ich obrat za vlaňajšok bol 21,5 miliardy korún, pričom 70 % produkcie predstavoval export, investície boli za 1,7 miliardy korún a prácu v nich má 9,5 tisíca ľudí.

V Slovenskej republike Siemens zvíťazil svojimi ponukami vo viacerých tendroch a realizoval celý rad projektov. Či už išlo o atómovú energetiku, spomínanú spaľovňu komunálneho odpadu, o Paroplynový cyklus v Bratislave, o systém laminárneho chladenia širokopásmovej trate v niekdajších VSŽ Košice, o verejné osvetlenie v metropole a ďalších mestách ako Trnava, Dunajská Streda, Svätý Jur či obec Bernolákovo, ktorým sa ušetrí až 40 % z pôvodných energetických nákladov, alebo o zabezpečovacie systémy, o modernizáciu papierenského stroja a prevíjačky novou technikou pohonov a automatizačnou technikou v SCP Ružomberok či zdravotnícke prístroje.

Vážené zhromaždenie, dámy a páni,
milí hostia,

Siemens je gigant, ale stojí pevne a úspešne sa vyrovnáva s nárokmi meniacich sa pomerov vo svete priemyslu a obchodu. Siemens AG Österreich vznikol fúziou z troch firiem pred viac ako desiatimi rokmi a je jedným z dôležitých faktorov pre hospodársku stabilitu našich južných susedov. Firmy s účasťou spoločnosti Siemens v SR svojím exportom majú prioritne priaznivý vplyv na našu exportnú bilanciu, ale aj na celkový imidž, čo má v pomeroch súčasného sveta - postupu globalizácie a čoraz ostrejšej konkurencie cenu zlata.

Siemens má stopäťdesiatšesť rokov. Z hľadiska dĺžky ľudského života je dlhovekým a vďaka jeho firemnej kultúre, ale aj vnútornej dynamike, osobitne vývoja, a podnikateľskej filozofii je takpovediac "odsúdený na večnosť". O takýto predpoklad pre Siemens v budúcnosti (nech znie akokoľvek nesympaticky, lebo byť odsúdený, to nie je nič príjemné, ale v tomto prípade je tou najväčšou výzvou pre ďalšie generácie manažérov zveľadiť a preskočiť latku na rekordnej výške) sa pričiňujú konkrétne osobnosti - hospodárski lídri typu Alberta Hochleitnera.

Dámy a páni,

kedysi dávno, bolo to na začiatku 70. rokov minulého storočia, mne najbližší človek pôsobil v podniku, ktorý práve v súčinnosti s odborníkmi zo Siemensu realizovali zabezpečovaciu techniku na česko-slovenských železniciach. Je to teda tridsať rokov, čo som mal po prvý raz a, obrazne, priamo v rodine - domácnosti prítomný Siemens. Vtedajší odborníci - inžinieri nielenže odviedli v stanovenom čase 100-percentný výkon, ale svojou odbornosťou a vôbec správaním ostali dodnes v pamäti takmer ako prototypy príjemných ľudí - zo Siemensu. Najrôznejších kontaktov s ľuďmi zo Siemensu som mal potom niekoľko a záver bol vždy rovnaký.

Bratislava, 12. novembra 2003


Základným prvkom je región

Aké sú podmienky na činnosť vyšších územných celkov

Na minulotýždňovom stretnutí reprezentácie Hospodárskeho klubu (NEF) prezentoval predseda Trnavského samosprávneho kraja Peter Tomeček výsledky kraja a svojej činnosti. Zameral sa na postavenie regionálnej samosprávy v rámci štátu vo vzťahu k Európskej únii. Klubovej komunite podrobne ozrejmil princíp subsidiarity, ktorý je významným prínosom k rozvoju demokracie v Európe na základe rovnakej legitimity rôznych úrovní moci: miestnej, regionálnej, národnej a európskej. Zdôraznil, že existencia regiónov spravovaných zástupcami zvolenými v priamych voľbách s vybavenými skutočnými kompetenciami môže zabezpečiť správu, ktorá je efektívna a súčasne blízka občanovi. "Región je vhodnou úrovňou moci na efektívnu realizáciu subsidiarity, ktorá sa považuje za jednu zo základných princípov, ktoré treba rešpektovať vzhľadom na európsku integráciu, ako aj vnútorné usporiadanie štátov, ktoré sa zúčastňujú na tomto hnutí. Uznanie regionálnych samospráv by malo byť sprevádzané opatreniami na implementáciu solidarity medzi regiónmi tak, aby bol umožnený vyvážený rozvoj."
Peter Tomeček akcentoval, že región ako základný prvok štátu svedčí o rôznorodosti Európy, prispieva k obohateniu jej kultúry s prihliadnutím na jej tradície, dejiny a súčasne podporuje jej hospodársku prosperitu s výhľadom na trvalo udržateľný rozvoj. "Medziregionálna a cezhraničná spolupráca je cenným a nenahraditeľným príspevkom k stavbe Európy. Tieto princípy predpokladajú existenciu moci na regionálnej úrovni, ktorá má demokraticky vytvorené rozhodovacie orgány a široký rozsah nezávislosti vzhľadom na svoje kompetencie, na spôsoby a prostriedky ich realizácie a zdroje potrebné na plnenie svojich úloh. Regionálna samospráva označuje právo a schopnosť najvyšších územných samospráv v rámci štátu, ktoré majú volené orgány a sú administratívne umiestnené medzi ústrednou štátnou správou a miestnymi samosprávami, a majú buď právo samostatne sa organizovať, alebo právo normálne spájané s ústrednými orgánmi, spravovať na vlastnú zodpovednosť a v záujme svojich obyvateľov podstatnú časť záležitostí verejného záujmu, v zhode s princípom subsidiarity. Regióny majú rozhodovacie a správne právomoci v oblasti vlastných kompetencií. Tieto právomoci umožňujú prijímanie a implementáciu politiky špecifickej pre každý región." Ak to všetko má fungovať, tak je nevyhnutné, aby implementácia úloh na regionálnej úrovni, ktoré sú v kompetencii národnej vlády, bola presunutá na regionálne orgány a regióny sú s týmto cieľom vybavené potrebnými prostriedkami. " Na regióny môžu byť delegované určené kompetencie z inej úrovne správy. Delegovanie kompetencií je v rozumnej miere jasne definované. Prostriedky, najmä materiálne a finančné, na efektívny výkon týchto dodatočných právomocí sú riadne zohľadnené v delegačnej norme. Orgány zodpovedné za výkon delegovaných kompetencií môžu v najväčšom možnom rozsahu vymedzenom zákonom ľubovoľne konať podľa špecifických podmienok regiónu, v záujme efektívnosti a v súlade so želaniami obyvateľov regiónu. Ustanovenia delegačnej normy o finančných aspektoch nesmú túto voľnosť nadmerne obmedzovať. Regionálne samosprávy vo vzťahu k miestnym samosprávam musia aplikovať princíp subsidiarity. Pochopiteľne, môžu niektoré zo svojich kompetencií delegovať na miestne samosprávy. Vyvíjajú úsilie na zabezpečenie finančného vyrovnávania medzi miestnymi samosprávami ležiacimi na ich území," vysvetľuje P. Tomeček.
Podrobne rozobral aj účasť regiónu v otázkach celoštátneho rozmeru a v tejto súvislosti argumentoval, že "v rozsahu, v akom môžu byť normy prijaté na úrovni štátu, meniť postavenie regionálnej samosprávy alebo ovplyvniť záujmy regiónu, môže sa región zúčastniť na rozhodovacom procese. Účasť regiónov na otázkach v záležitostiach ústrednej vlády môže byť zabezpečená prostredníctvom adekvátnej reprezentácie regiónov v legislatívnych a správnych orgánoch, alebo môže byť založená na postupoch pripomienkovania alebo konzultácií medzi orgánmi štátnej správy a príslušným regiónom". Pokiaľ ide o správu, zopakoval, že regióny majú vlastný majetok, vlastný systém správy, orgány, aké si vytvoria, a vlastných zamestnancov a môžu si slobodne určiť vnútornú štruktúru svojho systému správy a svojich orgánov. Systém financovania regiónov im zabezpečí príjem podľa výdavkov predpokladaných podľa množstva ich kompetencií a umožní im realizovať ich vlastnú politiku. "Regionálne finančné zdroje musia byť dostatočne diverzifikované a v dostatočnej výške na to, aby umožnili čo najtesnejšie sledovať reálny nárast nákladov na výkon kompetencií a všeobecný rozvoj ekonomiky. Pokiaľ ide o výkon ich vlastných kompetencií, väčšia časť zdrojov financovania regiónov musí pozostávať z vlastných zdrojov, s ktorými môžu voľne disponovať. Princíp solidarity si v rámci štátu vyžaduje vytvorenie mechanizmu finančného vyrovnávania, ktorý zohľadní potenciálne zdroje a úlohy regiónov s cieľom zjednotiť životnú úroveň v rôznych regiónoch. Finančné transfery pre regióny, a tam, kde je to možné, aj podielové dane, sa musia riadiť vopred určenými pravidlami založenými na niekoľkých objektívnych kritériách zodpovedajúcich skutočným potrebám regiónov. V rozsahu určenom zákonom majú prístup na kapitálový trh, aby mohli pokryť vlastné kapitálové výdavky pôžičkami za predpokladu, že môžu preukázať schopnosť splácať dlh počas celého úverového obdobia zo svojich vlastných príjmov," konštatuje P. Tomeček. Vlastné zdroje samospráv pozostávajú najmä z daní, poplatkov alebo odvodov, ktoré majú regióny právo zvyšovať v rozsahu určenom ústavou alebo zákonom. Regióny musia mať možnosť určiť výšku regionálnych daní a poplatkov. P. Tomeček k tomu dodáva, že "ak nemôžu zvyšovať vlastné regionálne dane, regióny majú právo v rozsahu vymedzenom ústavou alebo zákonom určiť dodatočné percentá k daniam určeným inými orgánmi verejnej správy. Regionálne podiely na všeobecných daniach daných ústavou alebo zákonom sa musia tiež považovať za vlastné zdroje. Musí byť určený postup konzultácie s regiónmi o pravidlách delenia a alokovania takýchto zdrojov". Regióny majú právomoc obrátiť sa na príslušný súd s cieľom zaručiť voľný výkon svojich kompetencií a rešpektovania princípu regionálnej samosprávy (obsiahnutý v Európskej charte regionálnej samosprávy a vo vnútroštátnom zákone). Ak existuje kompetenčný spor, musí sa riešiť pred súdnym orgánom. Akákoľvek kontrola regionálnych rozhodnutí sa zameriava len na ich súlad so zákonom. Kontrola však smie zahrňovať hodnotenie účelovosti vzhľadom na implementačné právomoci a na výkon kompetencií delegovaných na regióny.
Podrobný úvodný odpočet postavenia regiónov klubovú komunitu inšpirovali k vysloveniu vlastných predstáv o fungovaní a možnostiach regiónov a najmä kvalitného života občanov, ktorí od svojej samosprávy vyžadujú kvalitu, rýchlosť a akčnosť.

A. F. Zvrškovec - prezident Dividend Group
Pre nás podnikateľov je dosť šokujúce zistenie, že verejná správa sa nachádza v takom stave, v akom sa nachádza. Neschopnosť politickej reprezentácie Slovenska zorganizovať štruktúru verejnej správy je pre nás jednou z najväčších záťaží, ktorým musíme čeliť v najbližších rokoch. Nielen to, že vstupujeme do Európskej únie a vystavujeme sa novej otvorenej konkurencii, ale vystavujeme sa hlavne neporiadku vo verejnej správe. Ak my nedokážeme čerpať z európskych fondov iba preto, že sme nepochopili, čo vlastne Európa v budúcnosti bude znamenať, tak sme celé to predvstupové obdobie prespali. Aj vo Švédskom kráľovstve sa viedla diskusia o tom, čo má regionálna samospráva znamenať. Je to skutočne veľmi tvrdý "pôrod" previesť centralizovanú štátnu správu na regióny. Ešte tvrdší pôrod bolo previesť daňové práva na prvotný stupeň, na obce. Vo Švédsku to trvalo možno sedem rokov, no naučili sme sa... v parlamente platí tzv. daňový alebo tlakový koeficient. Ten povie, že v tejto krajine nebude nikto platiť väčšie dane ako 50 %, ako súhrn všetkých daní. Ak sa raz na takomto princípe dohodneme, tak môžeme povedať, že to je jedno, kam ich platia, či ich platia richtárovi alebo hajtmanovi, alebo ich odvádzame štátu, ale suma nesmie byť vyššia ako tých 50 %. To nám umožňuje sa dohodnúť raz navždy. Že minister financií bude rešpektovať, keď sa povie, že regionálna daň je 14 korún z každej zarobenej stovky a odvádza sa na účet regiónu, na to, aby región mohol zabezpečiť všetky potrebné funkcie. Uplatňujme teda víziu Európskej únie založenej na regiónoch. Silných, stabilných regiónoch. Ak hovoríme o subsidiarite ako takej, nie je nič, čo sme si vymysleli, je to komplement demokratického procesu, ale je to cirkevná reforma. To je pre nás ako podnikateľov jedna z rozhodujúcich schopností tohto štátu. Podľa môjho názoru treba otvoriť opäť diskusiu o zmysluplnosti celého tohto modelu, ku ktorému sa prihlásila súčasná vládna moc.

Ján Budaj
Je zrejmé, a viackrát sa to verejne hovorilo, že táto reforma bola skôr deformou. Vy, pán Tomeček, ste uviazli vo funkcii, ktorá v podstate vznikla skoro ako nadbytočná štruktúra. Nikto vám nedal jasné odpovede, kedy bude fiškálna decentralizácia, nikto vám nevie povedať, čo s deravými strechami a ako riešiť problémy zdravotníctva. Zaujímalo by ma, či existuje v štruktúrach vyšších územných celkov už nejaká politická komunikácia alebo ste všetci vlastne na jednej lodi a ste tak trochu nevšímaná politická štruktúra, ktorá je považovaná za málo vplyvnú alebo skoro bezvýznamnú. Existuje medzi vami nejaká diskusia aj o tom, kde sú diery v reforme, diskusia aj o tom, ako by ste sa dohodli, keby fiškálna decentralizácia nastala. Mnohí politici sa ju boja uskutočniť, pretože Slovensko má extrémne ekonomické rozdiely medzi regiónmi. Existuje vo vašich štruktúrach živá diskusia alebo návrhy ako primäť centrálnu moc, aby tú decentralizáciu dovŕšila?

Peter Tomeček
Snahy na komunikáciu so štátnou správou, s ústavnými činiteľmi z našej strany sú, pravda, s malým efektom. Napríklad za rok a trištvrte, čo sme vo funkciách, sme sa s predsedom vlády stretli raz v marci tohto roka na stretnutí predsedov samosprávnych krajov. S predsedom Národnej rady som sa stretol len raz, keď bol na návšteve v Trnave a zastavil sa na samosprávnom kraji. Nepotrebujem sa stretávať s ústavnými činiteľmi alebo s ministrami. Máme zriadenú konferenciu predsedov samosprávnych krajov, pretože ani zákon 302 nám neumožní vytvoriť také združenia, ako má ZMOS. To znamená, že my nemôžeme vytvoriť združenie samosprávnych krajov, lebo síce by sme tam chodili, ale nemohli by sme hlasovať a ja by som tam musel mať svojho asistenta, ktorý by za mňa hlasoval a bol členom takéhoto orgánu. Takže sme povedali, že radšej vytvoríme neformálne stretávanie sa predsedov, nazvali sme to konferencia, volíme na štvorročné obdobie prezidenta, a ten organizuje stretnutia, pripravuje programy. Do Národnej rady sa dostanem raz za rok, do výboru pre verejnú správu ma pozvali minulý rok na jeseň, keď som obhajovať predložený rozpočet do Národnej rady Slovenskej republiky. Za celé to obdobie výbor pre verejnú správu, ktorý by mal robiť dohľad nad reformou verejnej správy u nás, nezvolal a nestretol sa s predsedami samosprávnych krajov ako s inštitúciou. Pritom princípy fungovania regionálnej samosprávy v rámci Európy sú jasne zakotvené, vláda musí otvoriť priestor na komunikáciu medzi regionálnou samosprávou. U nás to zatiaľ nefunguje. Obyvatelia nám zatiaľ nedôverujú, pretože im nevieme zaručiť takmer nič, nemáme kompetencie. My budeme vykrývať priestor pre obyvateľa v rámci verejnej správy v oblasti poskytovania služieb na vyššej úrovni regionálneho charakteru, ale nie v základných prvkoch obcí a miest. A na to potrebujeme takisto, aby sme vedeli a mali prístup k príprave legislatívnej tvorby, k príprave normotvornej činnosti a mohli operovať svojimi argumentmi. Zatiaľ nás niekedy prizývajú do rady vlády pre verejnú správu a do rady vlády pre regionálny rozvoj, ale iba k určitým materiálom, ktoré sa týkajú regionálnej samosprávy. Tvrdím však, že každý regionálny materiál v rade vlády sa týka samosprávy, pretože regionálnu pozíciu už má len regionálna samospráva. Zo zákona č. 503 z roku 2001 je zrejmé, že regionálnym rozvojom je zaťažená len regionálna samospráva. Prenesený výkon štátnej správy na nás znamená, že ho kontroluje štát, a teda potrebujeme si tento priestor spoločne konzultovať, a aj originálne kompetencie potrebujeme so štátom konzultovať. Som presvedčený, že tretí sektor má veľmi dôležité postavenie v rámci regionálnej samosprávy, pretože práve on by mal byť v princípe solidarity a partnerstva vtiahnutý do všetkých rozvojových programov a, samozrejme, podieľať sa na školstve, sociálnych veciach aj na zdravotníctve. Veď časť organizácií, ktoré sú na území samosprávneho kraja a nie sú v našej zriaďovateľskej pôsobnosti, sú práve z tretieho sektora. A ak si povieme, že budeme smerovať do Európy regiónov, tak urobme čo najskôr všetko pre to, aby reforma netrvala 20 rokov, ale iba 15, 10, 5, pretože čím skôr to urobíme, tým rýchlejšie bude efektivita rozvoja regiónu a, samozrejme, v konečnom dôsledku aj celého štátu. To je ten základný princíp. Bohužiaľ, zatiaľ sa nemáme s kým rozprávať. Starostovia obcí a miest nám nedôverujú, pretože vo vzťahu k nim nemáme žiadne kompetencie. Skôr by nás by chceli použiť iba na to, aby sme im spracovali zadarmo projekty pre štrukturálne fondy, lebo oni na to zdroje nemajú a myslia si, že my, cez naše kompetencie, im pomôžeme spracovať zadarmo tieto projekty. Myslím si, že je to absolútne nepochopenie štrukturálnych fondov a toho, čo majú v regiónoch priniesť. Štátna správa nás berie ako samosprávu, ktorá ich pripravuje o chlebíček, pretože každá jedna koruna, ktorá zo štátnej správy na nás prejde, znamená zníženie počtu zamestnancov správy. Skutočne to bude mať enormný dosah aj na podnikateľskú sféru, pretože malé a stredné podnikanie bude, samozrejme, podporované regionálnymi samosprávami. Ak sa nedostaneme do rozhodovacích pozícií, jednoducho samosprávy stratia význam, ale ani prílev zahraničných investorov priamo cez štát do regiónov nepôjde. Pritom šance pre nich sú skôr na regionálnej úrovni, pretože takých projektov ako Peugeot na Slovensku už veľa nebude. Skôr to budú projekty, ktoré budú hovoriť o zamestnanosti medzi 100 až 400, do 500 ľudí, ktoré sú pre regióny oveľa dôležitejšie ako projekty na 3500 zamestnancov, pretože ak sa projekt skončí, my nemáme následný výpadok pracovnej sily čím nahradiť. Čiže v tomto prípade diverzifikácia malého a stredného podnikania je dôležitá aj z hľadiska regionálnej samosprávy.
Len na oživenie moja skúsenosť s Peugeotom. S jeho zástupcami som sa stretol dvakrát. Keď bola veľkolepá recepcia, tak ma ani nepredstavili, neuviedli ako predsedu samosprávneho kraja. Teda my z pozície samosprávneho kraja k Peugeotu budeme mať len náklady, pretože budeme reformovať stredné školstvo na podmienky jeho potrieb, a o tomto budeme s nimi komunikovať. Ale Peugeot nepotrebuje s nami komunikovať, či nám dá na sociálne, zdravotné, školské požiadavky, on len potrebuje, aby sme splnili jeho očakávania. Aj v tomto prípade je postavenie regionálnej samosprávy zlé. Ak by naše postavenie bolo porovnateľné s Francúzskom alebo Rakúskom, tak zahraničnému investorovi stanovím, ak vytvoríte takúto hodnotu, treba dať pre 3500 zamestnancov časť na sociálne veci, podporu zdravotníctva, podporu sociálnych vecí, podporu školstva. My však nemáme žiadnu vyjednávaciu možnosť, ale ani možnosť prilákať dobrých investorov. Čiže všetko treba etapovito pripraviť, definovať, koľko rokov to asi bude trvať a ktoré kroky sa budú robiť, aby sme potrebné dosiahli čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Z dnešnej decentralizačnej reformy však vôbec neviem, čo je cieľový stav, a ako to bude všetko vlastne súvisieť vo vzťahu k štátu, miestnej samospráve a k Európskej únii. Myslím si, že aj pozícia splnomocnenca vlády pre takú dôležitú reformu, ktorá tu bude prebiehať niekoľko rokov, nie je dobrá. Pretože ak na privatizáciu, ktorá bola tiež reformou, bolo zriadené ministerstvo, tak aj táto reforma by mala mať svoje zásadné a ústredné postavenie. Ministerstvo sociálnych vecí stále hovorí, že ide robiť sociálnu reformu, ale veď časť sociálnych vecí bude vykonávať miestna regionálna samospráva. Ak ministerstvo zdravotníctva tvrdí, že ide robiť zdravotnú reformu, je to paradox. Veď pomaly všetky zdravotnícke zariadenia budú neštátne a časť z nich bude samosprávna alebo miestna. Štátne zostanú len niektoré špičkové. To by mal byť ten priestor, v ktorom a o ktorom by sme sa mali naučiť komunikovať. Isto, centralistický systém riadenia je pohodlný k zamestnancom štátnej správy, pretože to, čo im neprikážu, nemusia robiť. Systém subsidiarity a decentralizácie je taký, že prenášate kompetencie čoraz nižšie a nižšie a tlačíte človeka, aby niečo vytváral a tvoril a tvoril. Chápem názor ministra financií, že sa bojí, že schodok verejných financií mu presiahne podmienky, ktoré stanovila Európska únia. Ale nemôže tvrdiť, že schodok verejných financií v rámci regionálnych samospráv je nulový. Veď to je klamstvo. On je nulový preto, lebo nám určili, koľko nám dajú na regionálnu samosprávu a zo zákona máme mať my vyrovnané rozpočty. Ale ja tvrdím, že mne chýba 800 miliónov. A keď to povie každý samosprávny kraj, tak schodok tam je, len nie je premietnutý v štátnom rozpočte, lebo mechanizmus ho nedovolí premietnuť a bojí sa uvoľniť tieto dane a vlastné príjmy, aby sme sa nezadlžili.
Hospodársky denník, 22. októbra 2003


Lukratívnym trhom je ruský trh

Vystúpenie mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Ruskej federácie v SR Alexeja Borodavkina na minulotýždňovom stretnutí reprezentácie Hospodárskeho klubu (NEF) vzbudilo pochopiteľný záujem. Ruský trh sa totiž opäť stáva pre slovenských podnikateľov teritóriom, na ktorom by chceli mať kľúčové postavenie. Nové Rusko, samozrejme, vyvoláva záujem nielen v niekdajších krajinách tzv. východného bloku, ale zvýšiť obchodné kontakty je záujmom vo všetkých štátoch. V diskusii klubovej komunity odznelo viacero podnetov i skúseností,a tak vám dnes ponúkame jej "zostrih".

Peter Mihók - predseda, SOPK
Na druhé miesto vo svete sa veľmi výrazne prebojúva čínska ekonomika. Stáva sa po americkej ekonomike najsilnejšou ekonomikou na svete s ďalším rastom. V takom desaťročnom priemere dosahuje rast HDP medzi 8 až 10 %, je to dlhodobý rast. Dnes export Číny reprezentuje okolo 800 miliard dolárov ročne. Nepočítate s tým, že rastom ekonomickej sily Čína preberie aj politickú úlohu jedného z lídrov svetovej politiky a preberie tak úlohu Ruska aj v politickej a vo vojenskej oblasti?

Alexej Borodavkin
Čína je celosvetová veľmoc, stály člen Rady bezpečnosti OSN. Je to veľmoc disponujúca obrovským hospodárskym potenciálom, ľudským, neporovnateľným so žiadnou inou krajinou sveta. Silná z vojenského hľadiska, krajina, ktorá sa stala už aj kozmickou veľmocou. Už dnes Čína zohráva mimoriadne významnú hodnotnú úlohu v medzinárodných záležitostiach, napríklad teraz rokuje v Rade bezpečnosti o irackom probléme, o návrhu rezolúcie, ktorú pripravujú USA a Čína sa tým najaktívnejším spôsobom zúčastňuje v globálnom meradle. V Číne sa predovšetkým pozornosť venuje ázijskému a tichooceánskemu regiónu. Práve v Číne sa konali všestranné rokovania o kórejskom probléme. Nemyslím si, že Rusko a Čína sú súperi, skôr sme partneri. A napríklad to, že existuje šanghajská organizácia spolupráce so sídlom v Šanghaji, v ktorej spolupracuje Rusko aj Čína, aj to, že sa konajú trilaterálne stretnutia Rusko - India - Čína na najvyššej úrovni svedčí o tom, že tu nejde o súperenie, ale o partnerskú spoluprácu. Z hospodárskeho hľadiska Čína stojí vysoko v zozname krajín, s ktorými udržiavame veľmi intenzívne hospodárske vzťahy. Svet, ktorý sa teraz formuje, je v prechodnej etape a bude multipolárnym svetom a Čína sa stane nepochybne jedným z pólov.

Ján Čarnogurský - advokát
Chcel by som sa opýtať pána veľvyslanca, či sú štatistické údaje o tom, keď Slovensko zaviedlo vízovú povinnosť voči Rusku asi pred tromi rokmi. Ako to ovplyvnilo najmä príchod ruských turistov na Slovensko?

Alexej Borodavkin
Nemám k dispozícii presné štatistické údaje pokiaľ ide o výkyvy turistických návštev Slovenska z Ruska. Som však presvedčený, že po zavedení vízového režimu sa počet ruských turistov trochu znížil. Teraz v súčasnosti zaznamenávame určitý nárast. Dnes je to rádovo 20-tisíc ľudí. Musím ešte pripomenúť, že v súčasnosti je vízový režim medzi Ruskom a Slovenskom uľahčený. Dúfam, že postupom času na základe dohody medzi Ruskom a Bruselom sa tento režim bude zjednodušovať. Hovorím najmä o vzťahoch medzi Ruskom a Európskou úniou a v dôsledku toho aj so Slovenskom. Ide predovšetkým o to, aby sa zachoval bezvízový režim pre diplomatov a ľudí, ktorí vycestúvajú so služobnými pasmi. Myslím si, že víza by nemali byť povinné pre študentské výmeny, pre podnikateľské kontakty, pre oficiálne delegácie, pre kultúrne výmeny a podobne. Už sa uskutočnilo prvé zasadnutie pracovnej skupiny o vízových otázkach v Bruseli medzi Ruskom a EÚ. Môžem konštatovať, že začiatky nevyzerajú zle.

Július Tóth - predseda predstavenstva, GPA, a. s.
Excelencia, myslíte si, že ruské vládne a politické kruhy, ale aj hospodárske, vyvinuli za posledných desať rokov dosť iniciatívy v hospodárskej spolupráci so Slovenskom? Mne osobne sa zdá, že viac sa deklarovalo ako konalo, najmä ak to porovnávame s Českom a s Maďarskom, kde sa ruskí podnikatelia uchytili. Myslím si, že keby ste boli vyvinuli väčšiu iniciatívu, tak dnes máme Mochovce - tretí a štvrtý blok postavený - a Bratislava určite má aj metro.

Vladimír Lexa - podnikateľ
Vážený pán veľvyslanec, ruská veda bola vo svete uznávaná a je uznávaná stále. Éra od Lomonosova, Mendelejeva, Kapicu, Landaua, Čičinbabina, Kurčatova a ďalších, to skutočne boli piliere svetovej vedy. Chybou bývalého Sovietskeho zväzu bolo, že dával iba na vojenský výskum a zabudlo sa na aplikáciu týchto vynikajúcich poznatkov do reálneho života. Teda na praktické použitie. Teraz je asi väčší priestor na aplikáciu reálnych poznatkov. Aká je situácia teraz v tejto oblasti, veď zdroje, ako ich zverejňuje odborná tlač, vyčlenené na rozvoj základnej vedy, sú aj dnes skutočne minimálne. Plánujete s tým niečo robiť?

Alexej Borodavkin
Pokiaľ ide o prvú otázku, či naše vlády alebo oficiálne kruhy by nemali aktívnejšie pristupovať k rozvoju spolupráce, iba stručne. Už som spomenul, že v porovnaní s ostatnými stredoeurópskymi krajinami na Slovensku nenastalo také prudké odcudzenie. Ak berieme do úvahy ukazovatele našich hospodárskych stykov, vedecko-technických, kultúrnych atď. spred roku 1993, to sa porovnávať jednoducho nedá. Zaznamenali sme obrovský pokles. Určitý pokles bol nevyhnutný. My v Moskve sme dobre chápali a naďalej chápeme, že priorita, ktorú si zvolila slovenská vláda, je vstup do Európskej únie. No súčasne s tým v Moskve aj v Bratislave si dobre uvedomujú, že netreba strácať - zavrhovať to, čo sa prirodzene vytvorilo. Tie prínosy, tie výhody, ktoré prináša bilaterálna hospodárska spolupráca, podľa môjho názoru, obe strany vnímajú, sú si vedomé, že tieto výhody sú reálne praktické a čisto z pragmatického hľadiska by sa mali využívať. Myslím si, že to aj tak bude.
Pokiaľ ide o základný výskum, tak to máte úplnú pravdu. V 90. rokoch bola situácia v základnom výskume v Rusku katastrofická. Dokonca aj aplikovaná veda v Rusku nedostala dostatočné finančné prostriedky. Z mojej osobnej skúsenosti môžem sám potvrdiť, že situácia sa mení. Tohto roku v júli som bol na pracovnej ceste spolu s veľvyslancami Ruska v iných krajinách. Boli sme aj v Čeľjabinsku, bolo to federálne jadrové stredisko, uzavreté mesto. Teraz sa situácia radikálne mení. Existuje federálna objednávka, financovanie, v rozpočte sa ráta s finančnými prostriedkami, nie sú to také obrovské prostriedky ako za sovietskych rokov, ale to, čo je potrebné, aby mohli produktívne pracovať a žiť, dostávajú. Ruská a sovietska veda aj dnes zostáva na popredných frontoch, o tom svedčí napríklad aj to, že aj tohto roku dostali Nobelovu cenu ruskí fyzici.

Ľubomír Plško - generálny riaditeľ, Konštrukta Industry
Využívam prítomnosť pána veľvyslanca a vyslovím pár krátkych poznámok na margo rusko-slovenských vzťahov. Stotožňujem sa s tým, že Rusko Vladimira Putina je iná krajina ako bola predtým a myslím si, že nielen svet ocenil tú zmenu. Mám viac ako šesťročné skúsenosti ako vývozca, ako reprezentant vývozcu investičných celkov sofistikovanej práce do Ruska a musím povedať, že skúsenosti sú veľmi pozitívne. Pozitívne preto, lebo sme sa Ruska nebáli, tvrdo sme pracovali a našli sme si dobré kontakty, nespoliehali sme sa na nikoho a dnes máme vytvorenú v Rusku takú odberateľskú bázu, ktorú, myslím si, nám môže ktokoľvek na Slovensku závidieť. Hľadali sme to, čo spomenul aj pán veľvyslanec, zdravý pragmatizmus. Myslím si, že je potrebné rozptýliť nezmysly o ruskej súčasnosti a hlavne deformácie vo vedomí mladých ľudí. My podporujeme výmenu študentov a aj finančne sa podieľame na týchto aktivitách. Domnievam sa, že aj vo výučbe ruského jazyka treba čosi urobiť. Znalosť ruštiny má nezanedbateľný vplyv na úspešnosť obchodu. Pretože nejde vždy iba o rokovanie špičkových manažérov, ktorí môžu hovoriť po anglicky, ale ide aj o technikov, o širokú plejádu ľudí, s ktorými prichádzate do styku, a ktorí nie sú nerozhodujúci pri riešení problému kúpiť či nekúpiť. Myslím si, že treba podporiť tie miesta, kde sa ruský jazyk začne znova vyučovať. Pohybujem sa v strojárskej brandži, ale ako člen medzivládnej rusko-slovenskej komisie som bol pri rokovaniach, kde boli ponuky na spoluprácu aj v iných oblastiach, napríklad v turizme. Myslím si, že tu sú obrovské rezervy na spoluprácu. Poviem to celkom otvorene, vidím to v našom regióne. Je rozdiel, keď príde holandský dôchodca s karavanom a obracia euro, ako keď príde po rokoch izolácie ruský turista, ktorý si chce plnokrvne užívať dovolenku a jeho kúpna sila je podstatne iná. To asi naši podnikatelia v tejto brandži ešte nezbadali a možno ich treba na to treba upozorniť.

Alexej Borodavkin
Dotkli ste sa zaujímavej témy - spolupráca všetkých, aby na Slovensku viac vedeli o Rusku, aj v Rusku lepšie poznali Slovensko. Skutočne sa niekedy čudujem, ako jednostranne niektoré médiá prezentujú obraz Ruska. Napriek tomu, že v televízii si môžete pozrieť ruskú televíziu. So zástupcami Slovenského rozhlasu sme neraz hovorili o tom, aby sa v slovenskom éteri objavila ruská rádiostanica. Ruské veľvyslanectvo sa teraz podieľa na riešení tejto otázky. Druhou dôležitou otázkou sú ruskí turisti. Ruský turista skutočne míňa peniaze, a spravidla míňa veľa peňazí. Presvedčil som sa o tom napríklad v Bangkoku. Všetky dobré reštaurácie majú jedálny lístok v ruštine. Tak je to aj na Cypre, v stredomorskom Taliansku, Grécku, Turecku. Na Slovensku sú vynikajúce možnosti na oddych, rekreáciu, je tu klíma, ktorá je nám blízka, kde sa dobre cítime. Takže skutočne je dosť oblastí, kde môžeme naše vzťahy zlepšovať.
Hospodársky denník, 21. októbra 2003


Nové Rusko vyvoláva záujem

Politicko-ekonomické odcudzenie nepomohlo nám ani vám

Uplynulý týždeň sa uskutočnilo stretnutie reprezentácie Hospodárskeho klubu (NEF) s mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Ruskej federácie v SR Alexejom Borodavkinom na tému Rusko a my. Dnes mnohí slovenskí podnikatelia opätovne objavujú ruský trh, z ktorého sme dobrovoľne začiatkom deväťdesiatych rokov odišli. Medzitým naše pozície obsadili iné krajiny a my dnes znovu začíname budovať nové kontakty. Klubová komunita si so záujmom vypočula jeho vystúpenie a živo naň reagovala. Okrem iného vyslovil aj tieto postrehy.
Som presvedčený, že dnes máme pozitívnu bilanciu vzťahov medzi krajinami a národmi. Vďaka tejto základni môžeme oprávnene hovoriť o partnerských vzťahoch medzi Ruskom a Slovenskom.
V čom sa skrývajú špecifiká súčasného rusko-slovenského partnerstva. Myslím, že dôležitá je skutočnosť, že obe naše krajiny sa dokázali vyhnúť odcudzeniu, ktoré, žiaľbohu, vzniklo medzi Ruskom a niektorými druhými štátmi strednej a východnej Európy po páde Berlínskeho múru. Teraz sa aj tieto krajiny snažia o rozvíjanie úzkych politických a hospodárskych vzťahov s Kremľom. Slovensko je však v porovnaní s nimi jednoznačne vo výhodnejšom víťaznom postavení. Veď základom medzištátnej spolupráce Ruska a Slovenska bol dohovor o priateľstve z roku 1993. A dúfam, že toto budeme pozitívne ďalej rozvíjať. Od momentu vyhlásenia Slovenskej republiky sa rozvíja aktívny politický dialóg medzi Moskvou a Bratislavou. V tomto roku Rusko navštívili už všetci najvyšší slovenskí predstavitelia. Prezident Schuster sa zúčastnil na oslave 300-ročnice v Sankt Peterburgu a na summite Rusko - Európska únia. V Moskve bol predseda Národnej rady SR Hrušovský. Hlavnou udalosťou slovensko-ruských vzťahov za posledné mesiace bola oficiálna návšteva predsedu vlády Dzurindu v Ruskej federácii. Bilaterálne vzťahy na úrovni vlád sa po určitej prestávke začali znova plodne a aktívne rozvíjať na základe vzájomnej zainteresovanosti a zdravého pragmatizmu. Zainteresovaný dialóg bol aj počas poslednej návštevy ministra zahraničných vecí Ruskej federácie Ivanova na Slovensku v júli. V našich bilaterálnych vzťahoch existujú ešte určité trecie plochy a vzájomné krivdy. Ale existuje široké pole všestrannej spolupráce a zjednotenia síl na riešenie výziev a hrozieb v súčasnosti. Najdôležitejšou úlohou je vzájomná súčinnosť pri budovaní novej zjednotenej Európy. Rusko sa bez predpojatosti stavia k rozhodnutiu Slovenska stať sa členom Európskej únie. Aktívne sa zúčastňuje na výstavbe novej Európy bez deliacich čiar. Rozsiahle zbližovanie a reálna integrácia do Európy je jednou z najdôležitejších priorít ruskej zahraničnej politiky, je to strategická voľba Ruska. Moskva v súčasnej etape aktívne komunikuje s Európskou úniou. Všetci účastníci summitu Rusko - Európska únia sa vyslovili za podporu prehĺbenia partnerstva medzi Ruskom a rozširujúcou sa Európskou úniou. Ruská strana však vyjadruje určité znepokojenie v súvislosti s tým, že rozširovanie Európskej únie sa môže negatívne prejaviť na obchodných a ekonomických, ako aj ďalších vzťahoch Ruska s novými členmi Európskej únie vrátane Slovenska. Je dôležité včas adaptovať rusko-slovenské dohody a zmluvy podľa noriem EÚ, nepripustiť, aby aplikácia zákonodarstva EÚ mala za následok obmedzovanie obchodno-ekonomickej spolupráce, finančnej alebo vedecko-technickej spolupráce. Snahou je, aby medzi Ruskom a štátmi EÚ vrátane Slovenska neexistovala schengenská stena v podobe prísneho vízového režimu. Vyslovujem uspokojenie nad tým, že Bratislava prejavuje podporu iniciatíve postupného odvolávania vízového režimu medzi EÚ a Ruskom. Pokiaľ ide o budúce pripojenie Slovenska k NATO, ruská strana sa s rešpektom stavia k suverénnej voľbe Bratislavy. Vychádzame z toho, že Severoatlantická aliancia už nie je ten vojensko-politický blok, ktorý existoval v časoch studenej vojny. V NATO prebieha transformácia diktovaná nevyhnutnosťou hľadania odpovedí na súčasné výzvy a hrozby bezpečnosti, boj s terorizmom, boj s rozširovaním zbraní a regulácia konfliktov, boj proti nezákonnému obchodu s drogami a podobne. V kontexte riešenia týchto úloh, ktoré sú aktuálne tak pre Brusel, ako aj pre Moskvu, sa posilňuje spolupráca NATO a Ruska. Predpokladáme, že Slovensko spolu s ďalšími štátmi, ktoré vstupujú do Severoatlantickej aliancie, podporia transformáciu NATO a prehĺbenie spolupráce s Ruskom. Na zasadnutí rady Rusko - NATO v Madride bola dosiahnutá dohoda o tom, že členské štáty aliancie vrátane nových budú pristupovať zdržanlivo k otázkam dislokácie zahraničných vojenských ozbrojených síl na svojom území. Je to ďalšie preverenie skutočnosti, že konfrontácia medzi NATO a Ruskom odchádza do minulosti. V poslednom čase sa vo svete široko analyzuje nová ruská vojenská doktrína, ktorú predstavil minister obrany Ivanov 2. októbra. Myslím si, že v Colorado Springs na stretnutí ministrov obrany NATO ruský minister dostatočne argumentoval a všetky obavy dokázal odstrániť, akoby sa v našej doktríne objavili niektoré nové ustanovenia, ktoré spôsobujú znepokojenie našich partnerov. Spolupráca medzi Ruskom a NATO sa ďalej úspešne rozvíja. Neznamená to, že strany sa zriekli možnosti jadrového zdržiavania. Partnerstvo Rusko - NATO ešte nedosiahlo potrebnú úroveň zrelosti, hlavne ak si všimneme, že v kruhoch NATO sa intenzívne hovorí o tom, že v najbližšej budúcnosti sa budú preskupovať ozbrojené sily Severoatlantickej aliancie v Európe a základne NATO sa priblížia k hraniciam Ruskej federácie. Ruský jadrový potenciál sa bude aj v budúcnosti udržiavať na nevyhnutnej úrovni bojovej pripravenosti a bojovej pohotovosti. So žiadnymi preventívnymi jadrovými údermi nová ruská vojenská doktrína nepočíta.
Moskva, samozrejme, nemôže nebrať do úvahy, že na ruských hraniciach vznikajú nové hrozby terorizmu, obchodovanie s drogami, organizovaná zločinnosť a podobne, preto si Rusko vyhradzuje právo preventívne využívať konvenčné vojenské sily, aby včas odvrátilo útok na svoje územie. Cieľové riešenie ruská strana považuje za krajné opatrenie, ku ktorej ju môžu dohnať mimoriadne okolnosti po tom, ako budú využité všetky politické a diplomatické prostriedky. Vysvetlím túto tézu na konkrétnom príklade. Predstavme si, že v susednom štáte Ruska sa sústredí teroristická skupina pripravujúca sa prekročiť hranice a zaútočiť na územie našej krajiny. Som presvedčený, že v tomto prípade po dohode s vládou susediaceho štátu dokážu ruské obranné sily viesť preventívny úder na teroristov s využitím konvenčných druhov zbraní. Pokiaľ ide o ruské ozbrojené sily, tie sa udržiavajú na úrovni obrannej dostatočnosti. V roku 1992 bola naša armáda zmenšená na polovicu, v súčasnosti na 1 milión 160-tisíc príslušníkov. Počas ďalších reformných krokov bude dokončené formovanie profesionálnych jednotiek trvalej bojovej pohotovosti a skráti sa dĺžka vojenskej prezenčnej služby. Na budúci rok sa uvažuje s pevne obmedzeným vojenským rozpočtom v rozsahu približne 11,5 mld. USD, ktorého súčasťou sú nielen náklady na udržiavanie ozbrojených síl v stave bojovej pohotovosti, ale aj platy, penzie, výstavba atď. Ďalším momentom, ktorý si zasluhuje skutočnú pozornosť, je to, že v novej ruskej vojenskej doktríne nemáme prístup, ktorý by odporoval všeobecne uznávaným normám a princípom medzinárodného práva. Je to jednoznačné potvrdenie vedúcej úlohy OSN a primátu medzinárodného práva a pri riešení medzinárodných konfliktov a sporov. Je to zásadná pozícia a týka sa nielen vojenskej doktríny, ale aj zahraničnopolitického kurzu našej krajiny ako celku. Medzinárodné konflikty a spory sa musia riešiť v súlade s ustanoveniami Charty OSN.
Zastávam názor, že začiatok bojových akcií v Iraku bol chybou. Predvídali sme, že táto chyba bude mať ťažké dôsledky. Dnes je situácia v Iraku na hrane chaosu. Situácia si vyžaduje, aby medzinárodné spoločenstvo pod vedením OSN bezodkladne zjednotilo svoje sily a v najbližšej perspektíve, aby sa obnovila suverenita Iraku. V súčasnosti sa v Bezpečnostnej rade OSN rokuje o návrhu rezolúcie, ktorú pripravili v USA k otázke Iraku. Ako je známe, Rusko spolu s Francúzskom a s Nemeckom priložili svoje korektúry. Dúfame, že ak budú zohľadnené, aj rezolúcia môže byť prijatá. Dúfam, že táto malá exkurzia pomôže lepšie pochopiť, aké je nové demokratické Rusko. Nikoho neohrozuje, je pripravené na úzku spoluprácu s medzinárodnou pospolitosťou.
Teraz niekoľko slov o prioritnom zameraní rozvoja rusko-slovenských vzťahov, o obchodno-hospodárskej spolupráci. Podľa údajov v roku 2003 bilaterálny tovarový obrat medzi našimi krajinami môže prekročiť 2,6 mld. USD, čo znamená zvýšenie približne o štvrtinu. V tomto prípade napríklad Slovensko už predstihne Česko v objeme obratu. Rusko považuje Slovensko za veľkého obchodného partnera. Na Slovensku sa prejavujú reálne prístupy k ruskému trhu ako principiálnemu na zabezpečenie stabilného rozvoja slovenskej ekonomiky. Je veľmi dobre známe, že v našom bilaterálnom obchode existuje nevyváženosť, ale toto pasívum obchodnej bilancie s Ruskom je objektívne nevyhnutné pre Slovensko. Ide predovšetkým o dovoz životne dôležitých energetických médií - ropy 6 miliónov ton a zemného plynu 8 miliárd kubických metrov. Takýto dovoz z Ruska je veľmi výhodný, pretože ruské palivovo-surovinové tovary sú lacnejšie ako z iných zdrojov. A takisto vzhľadom na platenie plynom za tranzit cez slovenské územie. Na základe využitia ruských surovín sa zvyšujú exportné zdroje slovenského priemyslu. To znamená, že slovenské pasíva v obchode s Ruskom sa prejavujú ako aktíva zahraničného obchodu Slovenska s ostatnými krajinami. Okrem toho Slovensko zohráva významnú úlohu, je významným článkom v tranzite ruských energetických médií do západnej Európy a ten sa podľa prognóz bude zvyšovať. Slovensku sa prakticky podarilo obnoviť objemy exportu do Ruska, ktoré výrazne klesli po ruskej finančnej kríze v roku 1998. Je to dôsledkom ozdravenia ruského hospodárstva a finančnej stabilizácie v Rusku, čomu napomáha aktívna medzinárodná aktivita vrátane procesu vstupu Ruska k celosvetovej obchodnej organizácii. Tento proces podporuje aj Slovensko a chápe sa ako pozitívny signál pre slovenských exportérov.
Okrem toho existuje celý rad zaujímavých spoločných projektov, ktoré svedčia o významnom potenciáli bilaterálnej investičnej spolupráce. Určite viete napríklad o účasti takých gigantov ruského priemyslu ako Yukos a Gazprom na privatizácii slovenských podnikov Transpetrol a SPP. Avšak aj ďalší predstavitelia ruského biznisu majú záujem o slovenský trh. Napríklad koncern Zjednotené strojárske závody má záujem o akvizíciu komárňanských lodeníc. Podľa mojich informácií dohoda bude onedlho prijatá. Ďalší príklad - ruská akciová spoločnosť Jednotný energetický systém Ruska sa spolu s Gazpromom pripravuje zúčastniť na tendri na privatizáciu Slovenských elektrární. Podľa našich prepočtov objem súrnych ruských investícií do slovenského hospodárstva môže dosiahnuť miliardu amerických dolárov. Dúfame, že slovenská vláda bude v budúcnosti poskytovať ruskému biznisu na slovenskom trhu rovnoprávne podmienky so zahraničnými či domácimi podnikateľskými štruktúrami. Posudzujú sa veľké stavebné projekty Ruska - spoločnosť Atomenergoexport by chcela realizovať dostavbu 3. a 4. bloku Atómovej elektrárne Mochovce. Naši stavitelia metra sú pripravení zúčastniť sa na budovaní bratislavského metra. Rokuje sa aj o ďalších dodávkach ruského jadrového paliva pre slovenské jadrové elektrárne. Rusko aj Slovensko pokračujú vo vzájomnej spolupráci vo vojenskotechnickej oblasti. Sú to opravy lietadiel MiG 29 - bojových stíhačiek, sú plány na opravy vrtuľníkov MiG 24. Vo sfére špičkových technológií sa už dokončuje projekt vybudovania cyklotrónového centra v Bratislave.
Existuje celý rad zaujímavých iniciatív v oblasti regionálnej hospodárskej spolupráce, napríklad, nám sa zdá, že takáto spolupráca môže byť jednou z najperspektívnejších. Tu pociťujeme rezervy na oboch stranách. Aktívne privykanie slovenskej vysokokvalitnej produkcie na ruský trh môže vytvoriť nielen zdravú konkurenciu pre drahšie západné tovary, ale napomáhať aj vyrovnávanie obchodnej bilancie medzi našimi krajinami. Stačí, ak uvediem príklad dlhoročnej úspešnej kooperácie podnikov Matador a Omskšina pri výrobe automobilových pneumatík. Napríklad v tomto roku sa výroba pneumatík prekročí 1,5 milióna kusov v spolupráci s Matadorom. Slovenská firma Konštrukta spolupracuje s ruskými firmami na výrobu strojárskych podnikov, firma OVP začala výrobu televízorov v Rusku. Mimoriadne perspektívna je spolupráca a jej rozširovanie medzi krajinami v oblasti železničnej a riečnej dopravy. Ide o to, aby sa zvýšili objemy železničného tranzitu, nákladov cez ruskú krajinu a Slovensko do západnej Európy a naspäť s využitím možnosti Transsibírskej železničnej magistrály a slovenských prístavov na Dunaji. Práve v týchto dňoch sa v Poprade koná medzinárodná konferencia železničiarov, kde sa posudzuje aj tento komplex otázok. Ak by sa podarilo realizovať myšlienku uloženia širokorozchodnej železnice na území Slovenska až do Bratislavy, tranzitné prepravy tovarov môžu byť doručené priamo až do dunajských prístavov a ďalej do západnej Európy s využitím vnútrozemských vodných ciest. Môžeme dúfať, že postupne Slovensko dokáže využiť svoje tranzitné železničné komunikácie rovnako ako ropu a plynovody. Mimoriadne priaznivé sú perspektívy aj v oblasti turistickej výmeny. Rastie počet ruských turistov, ktorí navštevujú Slovensko, liečia sa tu, oddychujú, alebo sa lyžujú. A nakoniec nedá mi nepovedať, že dnes už fakticky neexistuje taký nepríjemný faktor, ako bol ruský dlh voči Slovensku. V tomto rámci sa realizujú vzájomne výhodné projekty.
Spomínal som už, že za poslednú dekádu sa Rusko zmenilo. Nové Rusko vyvoláva stále rastúci záujem vrátane Slovenska. Týka sa to nielen možnosti obchodovať, ale aj spolupráce v oblasti kultúry, vzdelávania a výmeny informácií. Kultúrna blízkosť spája Rusov a Slovákov. Teší nás, že slovenské dramatické divadlá na svojich scénach inscenujú diela ruskej klasiky - Puškina, Gogoľa, Čechova a súčasníkov. Pred niekoľkými týždňami som sa sám zúčastnil na festivale v Nitre. Skutočne som bol hlboko dojatý, že toto predstavenie ruského autora našlo veľmi dobrú reakciu u slovenských divákov. Chcel by som tu pripomenúť, že v publiku sedeli hlavne mladí ľudia. Nie je, samozrejme, náhoda, že som spomenul túto skutočnosť, pretože si myslím, že je veľmi dôležité, že ruská a slovenská mládež musí byť akoby zapojená do procesu jazykového a kultúrneho vzájomného spoznávania. Pre nás, ruských predstaviteľov, je vždy veľmi príjemné, keď na rokovaniach slovenskí partneri využívajú ruský jazyk. Takéto gesto okamžite zlepšuje dôvernú priateľskú diskusiu. Keď prezident Rudolf Schuster na summite Rusko - Európska únia v Peterburgu vystúpil s prejavom v ruštine, bolo to dosť významné potvrdenie priateľských vzťahov medzi našimi krajinami. Zohľadňujúc, že hospodárske, politické, kultúrne a ďalšie styky medzi našimi krajinami sa úspešne rozvíjajú. Nemám žiadne pochybnosti, že dnešní mladí Slováci, ktorí študujú ruský jazyk, využijú svoje vedomosti. Tým je pravdepodobne podmienená aj skutočnosť, že iba v tomto roku na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici ruský jazyk začalo študovať 150 študentov. Je to len jeden príklad. V ďalších školách je to podobné. Mimoriadne uznanie by som chcel vyjadriť staršej generácii slovenských rusistov. Nehľadiac na nedostatočné prostriedky a niekedy aj pozornosť zo strany oficiálnych vládnych miest, neustále dôsledne pokračujú - popularizujú ruský jazyk a literatúru na Slovensku. Uvediem iba tú skutočnosť, že v tomto roku preložil Ján Štraser nový vynikajúci preklad poetického románu Eugen Onegin od Alexandra Sergejeviča Puškina. Rusi a Slováci sú slovanské národy, máme spoločné civilizačné, kultúrne a etnické korene. Zjednocujú nás spoločné kresťanské hodnoty. Dôležité je nepremrhať toto unikátne dedičstvo. Práve z tohto dôvodu Rusko a Slovensko podporujú iniciatívu vytvoriť v hlavnom meste Slovinska Ľubľane medzinárodné stredisko slovanskej kultúry.
Rád by som využil toto vystúpenie na to, aby som niekoľkými slovami povedal niečo o situácii Rusov na Slovensku. Našich krajanov tu nie je tak veľa. Podľa oficiálnych údajov je ich asi 1500, ale napriek tomu nedávno slovenská vláda uznala ich štatút národnostnej menšiny, poukazuje prostriedky na podporu ich kultúrnej a etnickej svojbytnosti. Na rozdiel od niektorých iných štátov východnej Európy práva ruskej národnostnej menšiny na Slovensku sú rešpektované a Moskva to vysoko hodnotí.
Hospodársky denník, 20. októbra 2003


Vždy sme si boli blízki

Príhovor správcu Hospodárskeho klubu (NEF) Petra Kasalovského na zhromaždení 16. októbra 2003

V tomto jedenástom roku našej činnosti sme privítali na jar medzi nami veľvyslanca Spojených štátov R. Weisera a dnes sa tešíme prítomnosti veľvyslanca Ruskej federácie A. Borodavkina.
Nie je to tak po prvý raz, ale po tretí raz, keď v období dvanástich mesiacov sme sa mohli stretnúť s vedúcimi diplomatických misií USA a Ruska. Prvýkrát to boli veľvyslanci T. Russel a S. Jastržembskij a po nich veľvyslanci R. Johnson a A. Akseňonok. Rád by som zdôraznil, že o všetkých štyroch mužoch môžem aj dnes hovoriť ako o naozajstných priateľoch Slovenska a jeho občanov.
Tradícia týchto mítingov pokračuje. V apríli tohto roka to bol veľvyslanec R. Weiser, ktorý sa svojimi názormi na náš vývoj a výhľadmi do budúcnosti stal na niekoľko desiatok minút väčším optimistom ako my všetci. Prejavil priam príkladné slovenské vlastenectvo a vôbec nie je dôležité, či mal pravdu alebo sa mýlil vo svojom hodnotení a v prognózach. Lebo Slovensko potrebuje ľudí, nielen odborníkov a všestranne zdatných, ale aj presvedčených o správnosti vývoja.
My žijeme dnes, a či sa nám to páči alebo nie, tak ako generácie pred nami, pripravujeme pôdu pre našich potomkov. Vskutku nežijeme len pre tento jeden jediný deň či slastný týždeň a naše osobné záujmy. Myslieť si, že je to tak, to by bolo chybou a pohybom proti prúdu - do vôd sebectva, ba skôr grobianskeho egoizmu, chamtivosti a majetníctva. Navrávať si, že si to vyžaduje doba, to by svedčilo, že jej nie sme hodní a dôstojní. Avšak natĺkať si do hlavy, že pred dneškom - jednu, dve a viac generácií späť - nebolo takmer nič pozitívne, to by bola úbohosť.
Ak sa tu nahlas zamýšľam o dobe a jej nástrahách, a viac ako vysokých a svojím spôsobom nebývalých nárokoch na jej tvorcov, tak to vyplýva z debát s vami. A to aj s viacerými našimi členmi, ktorí tu nie sú kvôli pracovným a iným dôvodom. V nejednom rozhovore sme sa dotkli minulosti, ale navonok o tých názoroch mlčíme, resp. nechávame ich zrieť, pričom čas dozretia nechceme ani len odhadnúť. Akoby jestvovala obava z návratu k téme, ako sme žili, kde sme boli a kam smerujeme. Inkvizítorov sa vždy nájde viac ako dosť. Aj myslených katov akejkoľvek vlastnej a nepoplatnej myšlienky neskromným a málo prezieravým víťazom. Taká myšlienka sa považuje za nebezpečnú tým, ktorí majú v sebe kus totality, ktorej prejavom je aj hodnotenie histórie a jej artefaktov podľa vlastných potrieb. Prirodzene, že protipólom je neraz idealizácia dejov minulých, nehovoriac už o farbení aktuálnej súčasnosti pastelovými farbami a najčastejšie farbou ružovou.
Jednou z tabuizovaných tém našej prítomnosti je Rusko, pričom najotvorenejšie sa hovorí posledné roky len o vzťahoch hospodárskych. Na rozdiel od ekonomicky silnejších krajín, v ktorých je citeľný záujem o všestranný rozvoj vzťahov s Ruskom. V tých už sa dávno správajú podľa reality, ktorou je to, že Rusko je síce mocnosťou, ale bez snahy o hegemonistickú pozíciu vo svete. Prevláda v nich vôľa pochopiť jeho zahraničnú politiku a vyrovnali sa s tým, že je suverénnym štátom bez akejkoľvek podriadenosti voči iným mocnostiam, resp. zoskupeniam.
Kedysi prezident Spojených štátov R. Reagan označil Rusko, spolu s ďalšími štátmi, za "ríšu zla". Nemálo našich politikov, z ktorých mnohí už zapadli do zabudnutia, v čase naštartovania našich spoločenských aj hospodárskych premien a formulovania princípov "novej demokracie", akoby nevnímalo, že sa podstatne zmenilo nielen Rusko, ale aj svet a v ňom Európa. Títo politici sa postarali o to, že akoby nebolo takmer nič pozitívne a spoločné vo vzťahoch medzi ruským a naším národom. Do popredia pozornosti našej verejnosti sa vytrvalo natláčajú negatíva, najmä trpké skúsenosti s mocenskými, ba priam až koloniálnymi praktikami z krátkeho povojnového obdobia.
Azda treba povedať dosť nahlas to, že kult osobnosti, ktorý nemali len J. V. Stalin a dozaista aj L. I. Brežnev, ale aj ďalší v ruskej politike, sa tragicky dotkol aj samotného ruského národa, a to v takej miere, z ktorej je nevoľno dodnes, pokiaľ sme citliví - vnímaví. Pre časť súčasníkov sú stále veľmi citlivé otázky vojenskej intervencie do bývalého Československa v auguste roku 1968 a jej dôsledky. Či už z hľadiska dotknutosti našej štátnej suverenity, či podstatného ovplyvnenia vnútropolitického vývoja alebo konkrétnych osudov tisícov našich rodín. Napriek všetkému, čo negatívne poznačilo vzťahy medzi naším a ruským národom, medzi našimi a ruskými, resp. sovietskymi občanmi, a to aj pričinením sa našich vlastných ľudí, je na čom stavať.
Do istej miery možno pochopiť, že sme sa pred rokmi - v revolučnom kvasení - vzdali výučby ruského jazyka ako symbolu nášho štátneho útlaku či poddanstva proti bývalému Sovietskemu zväzu a Rusku v ňom. Otázkou bolo a je, či to boli skutočné dôvody alebo len predstava, alebo manifestačné gesto, že sa nám ľahšie pôjde - bez akejsi slovanskej záťaže či priam poddanskej až aziatskej pečate - do Európskej únie a NATO. Jedno je však isté, že sme sa dobrovoľne vzdali veľkej a vôbec nie lacnej investície do učiteľov ruštiny, ktorá bola premietnutá aj do knižničných fondov. Žiaľ, až dnes sa ruština väčšmi etabluje ako rokovací jazyk nielen v medzinárodnej politike a medzinárodných vzťahoch, vo vedeckých kruhoch, ale aj kdekoľvek v biznise. Bude to tak preto, že dostať sa na ruský trh či kooperovať s ruskými firmami je obchodne viac ako zaujímavé.
Aj keď, čo sa týka ruštiny, je tu argument, prečo sa nezhovárať s Rusmi trebárs po anglicky alebo iným cudzím jazykom?! Nikto nám ani v minulosti nebránil nemať angličtinu alebo iný svetový jazyk ako povinný predmet už na základnej škole, tak ako to bolo v Sovietskom zväze. Je tu dilema, ako vnímať veľké národy a ich štáty, ako my malí, a my sme vskutku jedným z najmenej početných európskych národov, či sa k nim nepriblížime efektívnejšie, keď budeme znalí ich jazykov. Teda aj veľkých kultúr. Takto vnímame angličtinu, ktorá sa pasovala na jazyk číslo jeden vo svete, z hľadiska našej geografickej pozície nemčinu, a tak trochu z nostalgie francúzštinu či španielčinu. Koniec koncov, nie nezaujímavá myšlienka esperanta bola už dávno odkázaná do ríše snov a možno aj ja som bol jedným z posledných žiakov, ktorí sa začali učiť tento umelý jazyk v prvej polovici 60. rokov.
Dnes nejestvuje Rusko ako ríša zla, pričom tento epiteton považujem za značne prehnaný, ani Rusko Borisa Jeľcina, lež je tu Rusko Vladimira Putina so všetkým kladným aj záporným, čo patrí k dynamickému vývoju kdekoľvek na svete. Rusko má svojím spôsobom opäť raz dejinné šťastie na silného muža, ktorý má nebývalé sympatie nielen doma, ale aj v zahraničí. To zahraničie, do ktorého patríme aj my, musí s veľkým uspokojením vnímať, že sa pričiňuje o konštruktívnosť a korektnosť vzťahov medzi jadrovými veľmocami. Keď sa majú uskutočniť stretnutia prezidentov Spojených štátov a Ruska G. W. Busha a V. Putina, tak svet už nie je nervózny a spravidla dostane z takej vrcholnej schôdze dobrú správu.
Čo prevláda pri pohľade zvonka na Rusko? Kladné alebo záporné? Väčšinou to, čo prinášajú elektronické médiá, ktoré, tak ako nikdy doteraz, prezentujú väčšinou povrchne iba netypické a dramatické udalosti, a nie to, o čom je trebárs práve Rusko. Rovnako ako z iných štátov máme také informácie, podľa ktorých by to mohol byť takmer vojnový štát, v područí najrôznejších mafií, s akútnym nebezpečenstvom zneužitia jadrových zbraní, neschopnosťou pokračovať v kozmickom programe, a, samozrejme, že presýtený nacionálnymi konfliktami, priemyselnými a prírodnými katastrofami, atentátmi za bieleho dňa priamo v metropole. Akoby bolo Rusko (ešteže aj iné štáty sú tak prezentované) vo všeobecnom rozvrate, ktoré však ako-tak funguje iba vďaka nerastným zdrojom.
Rusko sa nám vzdialilo, lebo sme sa tak rozhodli. Počuť o ňom iba z hľadiska našich pohľadávok a našej relatívnej odkázanosti na energetické a surovinové zdroje. Aby som bol úplný, tak aj v súvislosti s etabláciou zvučných a čoraz častejšie stredných západných firiem na ruskom trhu. V nejednom prípade žasneme z názorov mladých ľudí, z ktorých ho mnohí vnímajú ako "kolos na hlinených nohách". Akoby žili koncom 50. či 60. rokov, keď sme od našich prarodičov a rodičov počuli, že padali do mdlôb z vtedajších hodiniek, bicyklov a kultúry. Nehovoriac už o tom, že desaťtisíce padlých sovietskych, resp. ruských vojakov počas oslobodzovania Slovenska a v Slovenskom národnom povstaní sú pre nich veľkou neznámou, a, žiaľ, neraz aj oficiálne vydávaných za vlajkonosičov budúcich neblahých praktík a tragédií, o ktoré sa postarali v povojnovom období "poradcovia" z NKVD.
Na prelome tisícročí sme vyjadrili sympatie nášho členstva novému Rusku a jeho prezidentovi Vladimirovi Putinovi udelením miléniového Zlatého biateca a čestným členstvom v našej komunite. Ako mi oficiálne oznámil vtedajší ruský veľvyslanec A. Akseňonok, tak ho prezident V. Putin prijal ako vysokú poctu a s úprimnou vďakou, pričom dodnes je otvorená otázka jeho prítomnosti na klubovej diskusii práve o Rusku, ktoré reprezentuje. Bolo a je príliš veľa ťažkých problémov v medzinárodnej politike, vyostrených situácií v boji s terorizmom a vôbec neľahkých situácií aj v samotnom Rusku. Nazdávam sa, že neuplynie veľa času a otvorenú otázku uzavrieme spoločne s jeho blízkymi spolupracovníkmi.
Ak chceme obstáť v Európskej únii a v konkurencii s ostatnými štátmi v hospodárstve a v ďalších sférach, tak budeme musieť nájsť spôsob na naše presadenie sa aj na ruských trhoch a odpútať sa z prízemia do vyšších poschodí obchodu, a teda aj výrobných vzťahov obdobne (podľa možnosti lepšie) ako Nemci, Francúzi aj Američania. Ešte stále máme na to predpoklady, lebo ako ľudské - človečenské - množiny sme mali k sebe po celé generácie veľmi blízko a naši politici dávno minulí, či takmer súčasní, ešte všetko dobré, osobitne priateľstvá a vzájomnú úctu, či až profesionálny obdiv medzi konkrétnymi ľuďmi, nezahnali do zabudnutia - na perifériu našich ľudských, a teda aj štátnych záujmov.
Hospodársky denník, 17. októbra 2003


Tabuizovaná téma Rusko a my

Odznelo včera na 161. podujatí Hospodárskeho klubu (NEF)

Včera sa v Kongresovej sále hotela Barónka v Bratislave uskutočnilo stretnutie reprezentácie Hospodárskeho klubu (NEF) s mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Ruskej federácie v SR Alexejom Borodavkinom na tému Rusko a my. V druhej časti mítingu potom predseda Trnavského samosprávneho kraja Peter Tomeček prezentoval výsledky kraja. Vo svojom vystúpení sa zameral na postavenie regionálnej samosprávy v rámci štátu vo vzťahu k Európskej únii a rozobral aj niektoré príklady, ktoré posúvajú regionálnu samosprávu nie do pozície samosprávy európskeho typu, ale samosprávy centrálneho štátneho typu. Na celkovo 161. podujatí klubovej komunity boli prítomní aj predstavitelia diplomatického zboru, exministri J. Čarnogurský a P. Hamžík, predseda SOPK P. Mihók, guvernér Eximbanky L. Vaškovič, zástupcovia podnikateľskej sféry, ZMOS-u...
V úvode správca a výkonný podpredseda NEF P. Kasalovský (podstatné časti jeho expozé uverejňujeme na 5. strane) pripomenul, že v tomto 11. roku činnosti členská komunita privítala na jar veľvyslanca Spojených štátov R. Weisera, ktorý sa svojimi názormi na náš vývoj a výhľadmi do budúcnosti stal na niekoľko desiatok minút väčším optimistom ako my všetci. Včera bol hosťom NEF veľvyslanec Ruskej federácie A. Borodavkin. A bolo o čom s ním hovoriť, pretože jednou z tabuizovaných tém našej prítomnosti je práve Rusko. Vystúpenie A. Borodavkina a P. Tomečka, ako aj námety a postrehy z diskusie prinesieme v najbližších dňoch.
Hospodársky denník, 17. októbra 2003


S prezidentom SR

Prezident SR R. Schuster, ktorý je čestným členom Hospodárskeho klubu (NEF), venoval v piatok 10. októbra 2003 jednu hodinu diskusii o aktuálnych otázkach hospodárstva aj spoločnosti s jeho správcom a výkonným podpredsedom P. Kasalovským. Výsledkom tohto prijatia bude aj decembrová celoklubová diskusia s prezidentom SR R. Schusterom o vývoji spoločnosti a demokracie.

 

159. klubový míting 1.7.2003


Vyslali sme jasné signály

Víťazi ankety "10 najuznávanejších" k 10. výročiu Slovenskej republiky

Včera sa v kongresovej sále hotela Barónka v Bratislave uskutočnil šiesty výročný míting Hospodárskeho klubu - NEF, na ktorom sa zúčastnilo viac ako sto riadnych členov, ktorí disponovali hlasmi troch štvrtín členskej základne. Medzi prítomnými boli okrem iných J. Uhrík, P. Mihók, J. R. Burger, J. Migaš, I. Gašparovič, viacerí poslanci Národnej rady SR, zástupcovia slovenského vysokéhoš kolstva a celý rad významných hospodárskych činiteľov SR.

Výročnú správu o činnosti v uplynulom roku s presahom do 30. júna 2003 predniesol správca klubovej komunity Peter Kasalovský. Vo svojom vystúpení pripomenul snahu klubu urobiť niečo konkrétne na dosiahnutie strategických cieľov SR, ktorými boli členstvá v NATO a v EÚ. "Vyslali sme ako komunita jasné signály o našom myslení a postojoch nielen k domácej verejnosti, ale aj do zahraničia. Mali sme aj snahy o komunikáciu so súčasnou vládnou garnitúrou a s nemenšou intenzitou sme sa zaujímali o opozíciu. Za pozitívum považujem odstránenie straníckych vplyvov na klubovú komunitu. Aj keď sme sa tak do určitej miery zbavili možností myšlienkovo verejne lobovať, a to len v záujme lepších riešení ekonomických a sociálnych problémov spoločnosti." (Výňatok zo správy uverejňujeme na inom mieste.)

Informoval aj o hospodárení v roku 2002 a rozpočte na rok 2003, ako aj o výsledkoch tajných volieb členov klubového výboru. V 12. roku činnosti budú Hospodársky klub navonok reprezentovať: P. Kasalovský, A. F. Zvrškovec, L. Sedmák, J. Uhrík, S. Hatina, J. Sitek, P. Hrinko a P. Konštiak. Potom dostal slovo riaditeľ Sociálnej poisťovne Miroslav Knitl (podstatnú časť jeho myšlienok uverejníme v najbližších dňoch).

V závere zazneli slávnostné fanfáry na počesť víťazov ankety Hospodárskeho klubu a Hospodárskeho denníka "10 najuznávanejších" k 10. výročiu Slovenskej republiky. Ocenení si prevzali osvedčenia o pozíciách vo svojich kategóriách, tak ako ich určilo 7361 platných hlasovacích lístkov čitateľov Hd. V jednotlivých kategóriách zvíťazili: Michal Sýkora (osobnosť slovenskej politiky), Slavomír Hatina (osobnosť desaťročia v hospodárstve v SR). Najuznávanejšou firmou v priemysle je Slovnaft, vo finančnom sektore Tatra banka, v agrokomplexe Tauris, v službách Škoda Auto Slovensko, v cestovnom ruchu Wili Holding Púchov.

Na slávnostnom akte správca klubovej komunity a šéfredaktor Hd P. Kasalovský o. i. povedal: "Doba je neľahká. Transformácia nedokončená a príliš zdĺhavá. Niekedy si myslím, že to, čo robíme ako súkromné osoby, nechceme realizovať pre spoločnosť. Akoby sa necítila zodpovednosť za veci verejné a za pozíciu tejto krajiny. Nech politici prepáčia, ale za tých trinásť rokov a čosi sme mohli byť prinajmenšom dvakrát tak ďaleko ako dnes. Nevyriešené sú otázky dôstojnosti človeka a jeho šancí realizovať sa. Dopustili sme zoslabnutie starých aj mladých ľudí bez silného zázemia, pre ktorých je rovnaká štartovacia čiara veľkou ilúziou. Ešteže máme v spoločnosti takých ľudí, akí prišli do tejto kongresovej sály. Úprimne im ďakujem za prácu, za zdravý rozum a výsledky, ktoré naznačujú, kde sú možnosti súčasnosti. Verím, že ich bude čoraz viac, aby nám bolo vskutku lepšie a čoraz menej počúvali hororovú vetu: nie sú zdroje."
Hospodársky denník, 1. júla 2003


Eurofondy a autá

V Prešovskom kraji boli klubové mítingy

Piatkové 50. riadne zhromaždenie Hospodárskeho klubu (NEF) bolo v Prešove. Jeho hosťom bol minister výstavby a regionálneho rozvoja SR L. Gyurovszky, ktorý detailne informoval o stave prijímania zdrojov zo štrukturálnych fondov EÚ. Osobitne sa venoval problematike Národného rozvojového plánu 2004 - 2006 a aktivitám z regiónov. Uviedol, že napriek istému pokroku je naďalej najväčším problémom nedostatok projektov a kvalita predložených. Odhadol, že za daného stavu by SR nevyčerpala viac ako 30 % možných financií zo štrukturálnych a z iných fondov EÚ. Minister L. Gyurovszky hovoril aj personálnom zabezpečení tejto sféry, t. j. agendy eurofondov, najmä v regiónoch, a o možnostiach jeho zlepšenia. Potom odpovedal na otázky a podnety členov komunity a hostí tohto mítingu. Medzi nimi bol aj predseda PSK P. Chudík a primátor Prešova M. Benč. S úspechom sa stretla prezentácia I.D.C. Holding, a. s., s členom jej predstavenstva J. Trnovcom. Takmer šesťdesiat účastníkov tohto klubového mítingu, ktorý sa po prvý raz uskutočnil mimo hlavného mesta, potom diskutovalo neformálne s ministrom L. Gyurovszkým, ale aj so správcom klubu P. Kasalovským, členom výboru A. Bartolomeim a generálnym riaditeľom SVIK-u L. Koudelkom aj o iných aktuálnych otázkach hospodárstva a spoločnosti.

V piatok sa uskutočnil aj míting Hospodárskeho klubu (NEF) Poprad - Tatry v gerlachovskom hoteli Hubert. Jeho hosťom bol predseda predstavenstva VW Slovakia, a. s., J. Uhrík. Témou bol automobilový priemysel a jeho rozvoj, najmä však Volkswagen. S veľkým úspechom sa stretla medzi štyridsiatimi účastníkmi prezentácia osobných áut značiek Škoda a Seat, ktorú pripravila spoločnosť Autonova, s. r. o., Poprad.
Hospodársky denník, 23. júna 2003



153. klubový míting s veľvyslancom USA v SR Ronaldom Weiserom

 


Prevaha pozitív vstupu do únie


Na štyridsiatom deviatom riadnom zhromaždení a celkovo 148. podujatí Hospodárskeho klubu (NEF), ktoré sa konalo vo štvrtok 20. marca, diskutovala s klubovou komunitou zástupkyňa generálneho tajomníka OSN a výkonná tajomníčka Európskej hospodárskej komisie OSN Brigita Schmögnerová. Z jej expozé na tému Dôsledky vstupu do Európskej únie na štáty V4 vyberáme podstatné časti. n s. 1
Všetky štáty V4 sa na vstup do EÚ pripravovali niekoľko rokov. Teraz stojíme pred "štátnicou" - referendom. Po vstupe sa začne normálny život a, pochopiteľne, každého zaujíma, ako bude vyzerať. Dôsledky vstupu treba analyzovať z viacerých časových horizontov: z hľadiska krátkodobého, strednodobého i dlhodobého. Budú závisieť od viacerých faktorov: predovšetkým od pripravenosti kandidátskych štátov na vstup, ale i od podmienok vstupu, teda od toho, ako vynegociovali svoje kapitoly, začnúc finančnými podmienkami na svoj vstup po prechodné obdobia atď. Pripravenosť na vstup do EÚ treba hodnotiť na všetkých úrovniach: sektora vládneho, podnikateľskej sféry, ale aj na úrovni sektora domácností.
Ako bude vyzerať proces dobiehania za priemerom Európskej únie? Tento proces je charakterizovaný počtom rokov na dosiahnutie 75 % priemernej úrovne HDP na hlavu v EÚ. Vo všetkých štátoch V4 je HDP na obyvateľa nižší ako v krajinách EÚ a proces dobiehania sa odhaduje v rozpätí od 11 do 33 rokov. Otázkou je, či bude proces dobiehania bezprostredne po vstupe do EÚ akcelerovať, alebo sa bude spomaľovať. Inou otázkou, ktorá s predchádzajúcou bezprostredne súvisí, je, akú úlohu zohrajú novopristupujúce štáty pri ďalšom vývoji EÚ, či budú motorom reforiem EÚ, alebo naopak proces reforiem vo V4 sa po vstupe do EÚ spomalí. Zmienim sa aj o fiškálnych dosahoch vstupu do EÚ a adekvátnej fiškálnej politike vlády. Rovnako dôležité je vedieť, akú politiku treba zvoliť pri zmierňovaní sociálnych vplyvov, aké budú dosahy na podnikateľskú sféru a aká bude jej schopnosť adaptácie. A napokon, čo všetko čaká po vstupe do Európskej menovej únie sektor domácností a ako sa má naň primerane pripraviť.
Beh na dlhej trati
Údaje o procese dobiehania, ktoré uviedla Európska komisia na základe prístupových ekonomických stratégií kandidátskych štátov pre východiskový rok 2000, sú nasledujúce: v Českej republike by mal proces dobiehania trvať 15 rokov, v Maďarskej republike 11 rokov, v Poľsku 33 rokov, v Slovenskej republike 20 rokov. Na porovnanie uvediem štát s najkratšou lehotou jeden rok: Slovinsko. Tieto údaje odrážajú východiskovú úroveň porovnania priemeru HDP na obyvateľa v štátoch V4 v porovnaní so 75 % priemernej úrovne HDP na hlavu v EÚ pätnástke: ČR dosahuje asi 60 % HDP (V4) a 75 % priemeru Európskej únie, Maďarsko dosiahlo 52 %, Poľsko 39 %, Slovensko 48 %. Podľa analýz Centra pre európsku reformu po vstupe do EÚ by sa mal v priemere zrýchliť anticipovaný rast pre všetky nové členské štáty. Pre štáty V4 sa odhaduje, že rast by sa mal pohybovať v rozpätí od 1 do 2 percent. Vychádza sa pritom z očakávania, že vstup do EÚ bude ďalší signál pre vstup zahraničných investícií do nových členských štátov, rozšíri sa zahraničný obchod a pod. Treba však brať do úvahy aj tú možnosť, že uvedené efekty už nebudú mať výrazné dôsledky na rast HDP, pretože mnohé z nich sa už v procese prípravy realizovali. Boli to práve štáty V4, ktoré sa v najväčšom rozsahu podieľali na vstupe zahraničných investícií a majú aj najintenzívnejší vzájomný zahraničný obchod s členskými štátmi EÚ.
Budeme motorom?
Je treba hovoriť aj o faktoroch spomaľujúcich hospodársky rast. Jedným z nich by mohlo byť zabrzdenie procesu implementácie reforiem v nových členských štátoch. Je možné očakávať, že nové členské štáty budú predstavovať motor reforiem pre "starú" EÚ? Niektorí neoliberálni ekonómi tranzitívnych krajín dokonca vyhlasujú, že reformy treba rýchlo uskutočniť, pretože po vstupe do EÚ budeme brzdení starými členskými štátmi. Na základe merania stupňa dosiahnutých reforiem, uskutočňovaného Európskou bankou pre rekonštrukciu a rozvoj, pristupujúce štáty dosiahli najlepšie výsledky v reformných procesoch. Ukazovatele dosiahnutého pokroku v reformách zahŕňajú napríklad pokrok v privatizácii, v liberalizácii obchodu, dosiahnutý stupeň bankových reforiem atď. Na stupnici od nula po štyri podľa posledných hodnotení sa Česká republika pohybuje medzi 3+ až 4, Slovensko 2+ až 4, Poľsko 3+ až -4 a Maďarsko 3+ až -4. Mnohí upozorňujú na to, že po vstupe do EÚ môže nastať spomalenie reformného procesu, ktoré môže byť reakciou na množstvo zmien, ktoré sme za posledné roky prekonali. Prístupové zmluvy, ktoré sa budú podpisovať v apríli tohto roka, majú preto aj tzv. bezpečnostnú klauzulu, ktorú možno interpretovať ako poistku proti tomu, aby sa výrazne nespomalil reformný proces v novopristupujúcich štátoch po vstupe do EÚ. Prirodzene, sú s tým spojené aj určité riziká, pretože to dáva možnosť existujúcim členským štátom únie kedykoľvek, keď sa nazdávajú, že dochádza k určitému odkloneniu od reformného procesu a od implementácie acquis hlavne v časti spoločný trh, použiť uvedenú klauzulu. To môže mať pre tieto štáty aj negatívne dôsledky.
Plníme lisabonské závery?
Kde sa dnes štáty V4 nachádzajú vzhľadom na zámery EÚ, ktoré boli sformulované na Lisabonskom summite v roku 2000? Tie boli jasné - za desať rokov zvýšiť kompetitívnosť členských štátov EÚ tak, aby sa únia stala najkompetitívnejším celkom na svete. Členské štáty EÚ robia každoročne previerku týchto zámerov. Ukazuje sa, že členské štáty neplnia celkom tieto zámery. Najlepšie je to v "kapitole" politika na podporu súťaživosti, pokrok sa dosiahol aj v udržateľnom rozvoji a pod. Zdá sa, že lepšie sa plnia aj zámery pri dosahovaní hospodárstva, ktoré je budované na vedomostiach (tzv. knowledge based economy ), zatiaľ slabšie výsledky sa dosahujú pri takých reformách, ako je reforma trhu práce, penzijného systému atď. Ako teda vyzerajú štáty V4 z hľadiska niektorých ukazovateľov? Pokiaľ sa merajú výsledky, ktoré sa dosiahli v reformách sociálnej sféry, v reformách trhu práce atď., nie je hodnotenie natoľko negatívne. Paradoxne oproti našim zaužívaným predstavám dosahujeme nepriaznivé výsledky vo vyššom vzdelaní - bakalárske a úplné vysokoškolské štúdium: v európskej pätnástke ho dosahovalo v roku 2001 až 21,6 % z populácie, Česká republika je na úrovni 11,6 %, Maďarsko 14 %, Poľsko 11,7 %, Slovensko iba 10,7 %. Zaostávame aj v oblasti vedy a výskumu. V štátoch EÚ výdavky na vedu a vývoj predstavujú 1,94 percenta HDP, v Slovenskej republike je to iba 0,67 percenta z HDP. Keď porovnávame počty osobných počítačov EÚ ich je 30 na 100 osôb, v SR 15, Poľsko má len 9.
Ešte horšie je to so zamestnanosťou. Európska únia, ktorá má zámer dosiahnuť zamestnanosť obyvateľstva 70 %, dnes dosahuje 63,8 %, v SR je to iba 56,7 %, v Poľsku 53,8 %. Najlepšie výsledky dosahuje Česká republika, kde zamestnanosť dosahuje 65 %.
Dôležité bude aj analyzovať a anticipovať cyklický vývoj v štátoch V4. V tejto súvislosti sa črtá otázka, či dochádza k určitej synchronizácii cyklického vývoja medzi pristupujúcimi štátmi a EÚ. Na základe viacerých analýz sa ukazuje, že v určitých smeroch sa synchronizácia hospodárskeho cyklu začína prejavovať. Najviac sa to prejavilo v maďarskom hospodárstve, ktoré je najviac prepojeným hospodárstvom v "európskej pätnástke". Osobitne je prepojené na nemecké hospodárstvo - cez svoj vývoz a cez zahraničné investície. Zatiaľ najnižšia synchronizácia sa prejavuje v Českej republike, koeficient korelácie je blízky nule a na Slovensku a v Poľsku sa koeficient pohybuje okolo 0,54, resp. 0,41. Je to pre nás dobré alebo zlé? Keď budem o tom hovoriť z hľadiska vstupu do Európskej menovej únie, bude to veľmi dôležitý faktor posudzovania rýchlosti vstupu. Ale v tejto chvíli pri posudzovaní rastu HDP je pre nás výhodnejšie, keď sa cyklus nesynchronizuje, čiže ak sme schopní dosahovať rast napriek jeho spomaleniu v EÚ. V minulom roku všetky štáty V4 boli výrazne ťahané rastom vnútorného dopytu, ktorý sa nemusí opakovať v tomto roku. Predovšetkým v SR bude vývoj pravdepodobne vzhľadom na podstatné zníženie domáceho dopytu a pokračovanie nepriaznivého externého prostredia a nízkeho prírastku investícií podstatne nižší, ako ho odhaduje napríklad NBS.
Dotkla by som sa aj fiškálnych dosahov vstupu do EÚ a adekvátnej fiškálnej odpovede jednotlivých vlád. Podľa odhadov Medzinárodného menového fondu, uskutočneného ešte pred uzavretím rokovaní v Kodani (teda neodráža ešte možnosť zvýšenia dotácií do agrosektora do výšky 50 %), sa odhadujú fiškálne dôsledky takéto: Príspevok do rozpočtu EÚ pre štáty V4 sa bude pohybovať okolo mínus 1 až 1 1/4 % HDP ročne. Ďalším negatívnym fiškálnym dosahom bude kofinancovanie niektorých fondov. Tieto fondy budú smerovať do podnikateľskej sféry, do regiónov a pod., nie však do rozpočtu štátu. Fiškálny dôsledok by mal byť ročne asi mínus 1,5 percenta. Príspevky z kohéznych fondov budú pre rozpočty približne na úrovni plus pol percenta. Dôsledky harmonizovania niektorých daní a niektorých ciel sa odhadujú až do výšky plus 1,5 %. Čakajú nás veľké investície do infraštruktúry, ktoré sa odhadujú na pomerne vysokej úrovni asi 1,5. Fiškálne dosahy by spolu ročne mohli predstavovať 3,5 až 5 %. Ako to bude kompenzované a v akom rozsahu? Príspevky zo štruktúrnych fondov budú predstavovať pre Českú republiku viac ako 2,3 miliardy eur, pre Maďarsko asi 2,8 mld., pre Poľsko 11,4 mld., pre Slovensko 11,5 mld. eur.
Na konci rokovaní sa vyriešila aj otázka toho, aby pristupujúce štáty po vstupe do EÚ sa nestali netto prispievateľmi do rozpočtu EÚ. Zaviedla sa osobitná tzn. casch flow na prekonanie možného nedostatku prostriedkov.
Ambície sú diferencované
Ambície jednotlivých pristupujúcich štátov o tom, kedy vstúpiť do EMÚ, sú diferencované a dokonca sú rozdiely medzi tým, čo si myslia jednotlivé vlády, a tým, čo si myslia ich centrálne banky. Česká vláda, ktorá si urobila dosť podrobnú analýzu dôsledkov vstupu do EMÚ, je veľmi opatrná. Opatrnejšia ako Česká národná banka. Poľská vláda nie je až natoľko opatrná, ale uvedomuje si aj isté riziká, maďarská vláda sa správa približne rovnako. V programovom vyhlásení vlády SR sa hovorí, že do Európskej menovej únie vstúpime v roku 2006.
Aké budú plusy a mínusy vstupu do EMÚ? Akú adekvátnu politiku zvoliť, aby sme eliminovali alebo aspoň zmierňovali mínusy a naopak, aby sme podporili pozitívne stránky vstupu do Európskej menovej únie? To, čo nás predovšetkým musí zaujímať, je, aký bude mať vstup do Európskej menovej únie vplyv na náš základný zámer: dobiehanie priemeru únie HDP na hlavu. Chcem zdôrazniť, že otázkou nie je, či chceme ísť do Európskej menovej únie alebo nechceme. Zobrali sme na seba záväzok vstupu do EMÚ s určitým odkladom na prijatie eura. Otázkou je, ako dlho bude toto odkladové obdobie trvať a ako budeme na vstup do EMÚ pripravení. Opäť existujú dva scenáre: prvý scenár "čím skôr" a druhý, ktorý hovorí, že sa treba starostlivo pripraviť a až potom do EMÚ vstúpiť. Aké sú teda výhody a nevýhody scenára "čím skôr, ako sa len dá"? Výhody tohto rýchleho scenára sú veľmi dobre známe. Po vstupe do EMÚ sa zníži volatilita menovej jednotky, klesne riziková prirážka, ktorej pokles sa už do značnej miery odrazil aj teraz na znižovaní úrokových sadzieb. Predpokladá sa, že by to malo pozitívny vplyv na znižovanie dlhodobých úrokových sadzieb, zvýšila by sa celková stabilita podnikateľského prostredia.
A aké sú nevýhody veľmi rýchleho a nedobre pripraveného vstupu do EMÚ? Hlavným problémom je riziko výrazného spomalenia reálnej konvergencie, reálneho dobiehania úrovne HDP na hlavu v EÚ. Predpokladom vstupu do EMÚ je nominálne dosiahnutie úrovne Maastrichtských kritérií. Konvergentné kritériá, ktoré sú dobre známe, sa týkajú verejného deficitu, dlhu, inflácie a dlhodobých úrokových sadzieb. Čo je najväčším otáznikom, to je otázka znižovania fiškálneho deficitu a znižovanie inflácie. Výsledky priemeru ročnej inflácie všetkých štátov V4 v roku 2002 okrem Maďarska a čiastočne aj Slovenska sú blízko bechmarku, ktorý je v EMÚ. Za posledné roky došlo k výraznému poklesu inflácie vo V4. Ale čo sa stane po vstupe do EÚ? Odhaduje sa, že dôjde k pomerne značnému rastu cenovej hladiny. Tento nárast sa odhaduje diferencovane pre všetky asociované štáty v rozsahu 1 až 7 %. Na nižšej úrovni pre štáty V4 a na vyššej úrovni pre ostatné pristupujúce štáty. Prečo? Ceny produkcie produktov, ktoré sú obchodovateľné v zahraničí, ťahajú za sebou aj ceny produkcie, ktorá nie je obchodovateľná v zahraničí. To znamená, že ak vzrastú ceny exportnej produkcie, budú ťahať za sebou aj ceny ostatnej produkcie. No a prečo by mali rásť ceny exportu? Vyššie exportné ceny budú odrážať vyššiu kvalitu produkcie, ale aj zdraženie vstupov. Ďalšie kroky pri liberalizácii tých cien, ktoré ešte nie sú úplne liberalizované, budú mať tiež vplyv na rast cien. Predpokladáme, že ďalej vzrastú aj mzdy, čo sa odrazí na raste cien. Ak tieto faktory dáme dohromady, ukazuje sa, že aj tie štáty, ktoré dnes majú relatívne dobrú východiskovú bázu, v priebehu nasledujúcich 2 až 4 rokov, čiže v krátko- a strednodobom horizonte, budú musieť čeliť výraznému nárastu inflácie.
Pokiaľ ide o rozpočtové východisko, uvediem len rok 2001, pretože za vlaňajší rok máme zatiaľ iba odhady, situácia je nasledujúca: Deficit verejných financií - Česká republika -6 % HDP, Slovenská republika -4 %, Poľsko -5,5 %, Maďarsko -4 %. Ani jedna krajina nedosahuje predpisovanú úroveň 3 % z HDP. Ak k tomu pripočítame predpokladané fiškálne dosahy vstupu, je zrejmé, že budeme veľmi ďaleko od želaného cieľu 3 %. Je teda možné nasadiť takú politiku (fiškálnu a menovú politiku), aby sme v priebehu dvoch rokov dosiahli požadovanú hranicu? Odpoveď znie áno, všetko je možné. Je to však žiaduce? Čo by to znamenalo? Znamenalo by to také výrazné zníženie výdavkov rozpočtu a spomalenie hospodárskeho rastu, ktoré by proces približovania k EÚ podstatne spomalilo. Potrebné je preto nájsť taký scenár, aby dosahy konvergencie k Maastrichtským kritériám boli z hľadiska dobiehania čo najmenšie.
Po vstupe do EMÚ štát stráca možnosť používať kurzovú politiku. Preto si treba položiť otázku, či neexistujú aj iné mechanizmy, ktoré by mohli nahradiť tento nástroj. Vo všeobecnosti odpoveď znie áno, existujú, ale, žiaľ, nemožno hovoriť, že v podmienkach V4 sú naozaj účinné. Čo mám na mysli? Pokiaľ by boli také nástroje ako mzdy, pracovná sila, kapitál dostatočne mobilné, dali by sa tieto nástroje použiť ako náhradné nástroje. To však zatiaľ nie je prípad štátov V4.
Vráťme sa k synchronizácii hospodárskeho cyklu. Čo sa stane, keď vstúpime do EMÚ a tieto cykly nebudú celkom synchronizované? Bude to mať v dôsledku asymetrických šokov veľmi vážne dôsledky na vývoj hospodárstva. Asynchronizácia cyklického vývoja má negatívne dosahy, pokiaľ štát nemá iné nástroje, ktorými by ich negoval. Aj uváženie tejto súvislosti musí byť súčasťou dôveryhodnej stratégie prípravy na vstup do EMÚ, ktorá musí zahŕňať primeranú fiškálnu politiku, politiku znižovania inflácie, vývoja úrokového kurzu a vhodné nastavenie kurzu na moment vstupu do EMÚ.
Je dnešný Pakt stability a rastu EMÚ, ktorej sa máme čoskoro stať členmi, udržateľný? Treba si uvedomiť, že hneď po vstupe do EÚ začne pre nás platiť kritérium 3-percentného fiškálneho deficitu. Bude teda treba vynegociovať cestu postupnej stabilizácie verejných financií. V rámci Paktu stability, ktorý sa ide inovovať, aby bol flexibilnejší, sa predpokladá ročné zníženie deficitu o 0,5 % pre súčasných členov, ktorí nedosiahli vyrovnané finančné hospodárenie. Pre nové štáty si treba uvedomiť, že každé skoky o dve-tri percentá v krátkom čase sú bez negatívnych dôsledkov na rast ťažko realizovateľné. V inovovanom Pakte stability sa pri určovaní deficitu bude eliminovať vplyv cyklu, bude sa narábať so štruktúrnym deficitom, čo je oveľa lepšie meradlo. V prípade štátov, ktoré nie sú veľmi zadlžené, bude umožnené aj určité uvoľnenie základného cieľa, teda oddialenie dosiahnutia vyrovnaného rozpočtu.
Sociálna oblasť najrizikovejšia
V hodnoteniach štátov V4 okrem ČR je najviac kritizovaná úroveň zamestnanosti a úroveň nezamestnanosti, ktorá je najhoršia v Poľsku a v SR. Maďarsko má v tejto chvíli najnižšiu mieru nezamestnanosti - pod 6 %. Otázkou je, ako sme pripravení riešiť tento problém. Problémom nie je len nezamestnanosť, mzdová úroveň, ale aj rozdiely medzi regiónmi. Regionálny rozvoj všetkých štátov V4 je zlý, najhoršie je na tom Poľsko (z hľadiska počtu regiónov, ktoré patria medzi najchudobnejšie regióny v klasifikácii EÚ). Podľa tejto klasifikácie Poľsko bude mať až 14 regiónov zaradených medzi najchudobnejšie regióny, Maďarsko bude mať 4, Slovensko je tam zaradené celé. Najlepšie je na tom Česká republika, ktorá nebude mať ani jedno mesto medzi najchudobnejšími regiónmi. Medzi najbohatšie regióny však nepatrí ani jeden región z členských štátov V4. Rizikový je aj ďalší aspekt - migrácia. Zatiaľ stále počúvame, že sa staré členské štáty boja, že bude veľká migrácia. Už menej hovoríme o tom, aké bude mať dôsledky migrácia pre nás. Myslím si, že by sme konečne mali začať vážne hovoriť o negatívnych dôsledkoch migrácie na pristupujúce členské štáty. Zvyčajne sa hovorí o dôsledkoch úniku kvalifikovanej pracovnej sily. No dnes si začíname uvedomovať, že bude aj únik menej kvalifikovanej pracovnej sily. Aké to bude mať pre nás dôsledky? Dosť značné: napríklad na podnikateľskú sféru, veď už dnes mnohí majú problémy zohnať kvalifikovaných ľudí v niektorých profesiách. Vzniknú ešte výraznejšie štruktúrne nedostatky na trhu práce. Bude to mať aj dôsledky pre fiškálny vývoj štátu. A to v dvoch smeroch: Jednak ľudia, ktorí sú zamestnaní, vytvárajú hodnoty, ktoré sa zdaňujú, to znamená, že budú nižšie príjmy do štátneho rozpočtu. Keďže všetky štáty V4 začínajú mať ťažkosti so starnutím obyvateľstva, bude to znamenať, že miesto toho, aby mladí ľudia prispievali vo väčšom rozsahu na penzijný systém, budú prispievať do neho. Z migrácie hosťujúce štáty naopak budú profitovať: budú mať vyššiu kvalifikovanú silu, budú mať príjmy do rozpočtu, budú mať príjmy do penzijného systému.
Pochopiteľne, výhod vstupu do EÚ je viac ako negatív. Pre podnikateľský sektor to znamená väčší trh, znížené náklady z rozsahu výroby, nulové clá, prípadne výhody z úplného odbúrania predovšetkým tarifných obmedzení. Bude to mať pozitívny vplyv na úrokové sadzby. Treba si však uvedomiť, že podnikateľská sféra bude vystavená väčšej súťaži. Táto súťaž bude daná tým, že sa staneme členmi colnej únie, ktorá bude mať podstatne väčší rozsah. Ďalej môžeme očakávať, že podnikateľská sféra bude vystavená prirodzenému tlaku rastu niektorých nákladov. Evidentne budú rásť mzdy, budú rásť aj niektoré ceny, budeme svedkami aj ďalšieho zhodnocovania našich národných mien, čo bude mať dôsledky na exportnú výkonnosť. Bude to stabilnejšie prostredie, v ktorom sa evidentne bude zlepšovať infraštruktúra aj pre podnikateľskú sféru, ale kde budú aj výraznejšie požiadavky na ňu, aby sa prispôsobila pravidlám hry v EÚ.


Hd, 20. 3. 2003



27. februar 2003


Čo sa zlepšuje v SR?

Minister životného prostredia SR László Miklós chcel dodržať svoj sľub z vlaňajšieho decembra. Vtedy bol už ako jednoznačný víťaz VIII. ročníka ankety členov Hospodárskeho klubu (NEF) a celkovo 507 osobností hospodárstva a verejného života Prominent ekonomiky z klubového podujatia povolaný do parlamentu. Svoje myšlienky o našom vzťahu k životnému prostrediu, ale aj názory na úroveň vzťahov medzi rezortom a podnikateľskou sférou odložil na včerajšie 48. riadne zhromaždenie a celkovo 146. podujatie klubovej komunity. To sa začalo podvečer. Avšak na pravé poludnie sa opäť rokovanie parlamentu začalo časovo vyvíjať v jeho a klubový neprospech. V čase našej redakčnej uzávierky nebolo zrejmé, kedy a či vôbec bude mať priestor prísť na klubové podujatie. Z predchádzajúcich debát s ním zverejňujeme niekoľko myšlienok, ktorých spoločným menovateľom je fakt, že životné prostredie v SR sa postupne zlepšuje. Dúfajme, že v pondelníku predsa len prinesieme ďalšie spravodajstvo o problematike životného prostredia alebo správu, že po druhý raz rokovanie parlamentu zabránilo ministrovi životného prostredia SR L. Miklósovi splniť svoj záväzok, a to, čo odznelo o slovenskom vysokom školstve od reprezentantov Slovenskej rektorskej konferencie a osobitne o jeho vzťahoch s priemyslom.

Osobitné podmienky životného prostredia na jednej strane a kultúrne, sociálne ekonomické a inštitucionálne podmienky na druhej strane prešli určitým vývojom v minulosti, kým sa vytvorili predpoklady pre udržateľný rozvoj Slovenskej republiky. Jedno základné porovnanie: ak v čase revolúcie v novembri 1989 sa životné prostredie vzhľadom na jeho zlý stav považovalo za tretiu najdôležitejšiu hybnú silu politických zmien, dnes sa otázky životného prostredia "normalizovali". Podľa ministra L. Miklósa o tom svedčí aj skutočnosť, že SR patrí medzi krajiny strednej a východnej Európy, ktoré úspešne uzatvorili kapitolu životné prostredie, čiže sú pred bránami EÚ.

Tieto jednoduché charakteristiky posledného vývoja však skrývajú v sebe obrovské množstvo práce a úsilia. Minister L. Miklós zdôrazňuje, že k veľkým pokrokom došlo v budovaní inštitúcií, keď najprv vznikla Slovenská komisia pre životné prostredie, ktorá sa neskôr transformovala na ministerstvo. V spomínanom období bolo Slovensko aktívnym účastníkom viacerých globálnych environmentálnych procesov a summitov vrátane tých v Riu a Johannesburgu. Slovensku sa tiež podarilo stať členom OECD v roku 2000 a má za sebou proces aproximácie európskej environmentálnej legislatívy. V súčasnosti SR tvrdo pracuje na implementácii smerníc a direktív EÚ a tiež sa snaží vyčerpať prostriedky z fondov únie určené pre Slovensko.

Výsledkom týchto aktivít je fakt, že v poslednom desaťročí došlo k výraznému zlepšeniu kvality vody a ovzdušia a k zníženiu množstva produkovaných odpadov. Biologická diverzita v SR patrí medzi najbohatšie v Európe, zvyšuje sa tiež oblasť lesov, zatiaľ čo ich zloženie sa mení k vyššej kvalite. Napriek týmto pozitívnym trendom niektoré problémy naďalej pretrvávajú. Medzi ne patrí napríklad nedostatočné dobudovanie systému kanalizácií a čistiarní odpadových vôd, nedostatočné nakladanie s komunálnym odpadom, ako aj staré ekologické dlhy, ako sú bývalé priemyselné skládky. Integrovaná aproximačná stratégia EÚ pre Slovensko odhaduje, že v období 2002 až 2035 bude potrebné do oblasti životného prostredia na Slovensku investovať 188 mld. Sk (4,6 mld. EUR).
Hospodársky denník, 28. februára 2003


Konfrontácia názorov

Na 146. podujatie Hospodárskeho klubu (NEF) vo štvrtok podvečer prišlo celkovo deväťdesiatsedem členov a jedenásť hostí z akademickej sféry. V restaurante Presbourg bratislavského hotela Danube výkonná riaditeľka SLZ Chémia, a. s., Hnúšťa J. Maceková najprv prezentovala ochranné masky pre civilov a pre vojakov PROMASK s filtrom NBC ako produkt slovensko-fínskej spolupráce. S úlohou figuranta sa vyrovnal člen výboru Š. Chudoba, ktorý otázku, kedy bude ochranná maska súčasťou vybavenia vozidiel zn. Škoda, nekomentoval. Prezident Dividend Group a klubový podpredseda A. F. Zvrškovec priblížil svojím spôsobom až prevratné poznatky francúzskych, nemeckých a švédskych vedeckých pracovísk o našich slovanských predkoch, pričom niektoré si môžete prečítať na www.hd-dennik.sk a www.hospodarskyklub.sk, a zároveň vyjadril nádej, že klubová komunita prispeje k ich popularizácii aj prostredníctvom nadácie Devín. Na tomto podujatí, ktoré bolo 48. riadnym zhromaždením vo vyše desaťročnej histórii Hospodárskeho klubu (NEF), boli prítomní okrem iných viceprezident AZZZ SR J. Kollár, novovymenovaný guvernér Eximbanky L. Vaškovič, prezident Zväzu obchodu SR P. Konštiak, predseda predstavenstva COOP Jednota A. Ďurček, predseda predstavenstva Istrobanky, a. s., V. Pichler, generálny riaditeľ Castor&Polux J. Badžgoň a sedem poslancov NR SR. Slovenská rektorská konferencia bola reprezentovaná svojím prezidentom a rektorom TU Košice J. Sinayom a rektorom STU V. Bálešom, EU V. Kollárom, Trnavskej univerzity P. Blahom, TU Zvolen M. Šupínom a Žilinskej univerzity Jánom Bujňákom. Na klubovom rokovaní sa zúčastnil aj J. Michajlov, generálny riaditeľ ruskej finančnej korporácie Sistema. Jej majetok je na hranici piatich miliárd USD a ročný obrat takmer tridsať miliárd USD(!). V krátkom príhovore šokoval prítomných nielen výsledkami firmy, ale aj výpočtom jej činností, ktorý obsiahol takmer všetky známe brandže. Osobitne potešiteľnou informáciou bol fakt, že J. Michajlov podpísal počas svojho pobytu v SR aj lukratívnu dohodu o spolupráci s OVP Orava Trstená. Pre časové sklzy v rokovaní parlamentu sa o štyridsať minút oneskoril minister životného prostredia SR L. Miklós. Potom o stave slovenského vysokého školstva, o spolupráci medzi ním a priemyslom prehovoril prezident SRK prof. J. Sinay. Na záver podujatia sa prezentovala so svojím produktom spoločnosť Data System Soft Bratislava.
Hospodársky denník, 3. marca 2003



Potrebujeme stratégiu štátnej identity


Včera sme zverejnili prvú časť diskusie na 144. mítingu Hospodárskeho klubu (NEF) s ministrom zahraničných vecí Eduardom Kukanom. Dnes publikujeme druhú, záverečnú časť.

Predložiť presný obraz
Peter Weiss: Ľudia z hospodárskej sféry si lepšie ako ktokoľvek uvedomujú súvislosť dvoch vstupov do EÚ a do NATO, vedia, že ide o komplementárny proces. Považujem za strategicky chybné myslieť si, že náš ekonomicky hendikep rýchlejšie odstránime vtedy, keď sa vzdáme spojenectva so Spojenými štátmi odmietnutím NATO, ako to chcú signatári petície. Bol by som veľmi rád, keby hlas ľudí, ktorí majú autoritu cez svoje hospodárske výsledky, zaznel proti niekedy naivnému pacifizmu, niekedy latentnému antiamerikanizmu a niekedy možno proti pokusu o nejakú novú osobitnú slovenskú cestu. Súhlasím s ministrom Kukanom, že treba veľmi presne a precízne informovať našich ľudí o EÚ, ale aj únii predložiť presný obraz o Slovensku. Nedávno nemecká veľvyslankyňa kdesi povedala, že Slovensko má povesť, ktorú si nezaslúži, pretože keby malo takú zlú povesť, tak by tu nebol U. S. Steel ani Volkswagen a nebol by tu ani Peugeot. Myslím si, že každá vláda musí mať svoju stratégiu sprostredkovania štátnej identity, našich cieľov. Politický imidž Slovenska by mal byť marketingovo zvládnutý na najvyššej možnej úrovni za účasti štátu. Aj podnikateľská sféra by rada do takéhoto projektu prispela a možno aj nemalými sumami. Má vláda už nejakú predstavu, ako Slovensko postupne pozdvihnúť na vyššiu úroveň?

Aké bude naše postavenie?
Ivan Gašparovič: Myslím si, že referendum o vstupe do EÚ je potrebné. Často chodím po vidieku, stretávam sa s občanmi a bez nejakých filozofických úvah a vzletných slov občan reaguje asi takto: Ak nepôjdeme do EÚ, nebude zahraničný obchod, nebudú suroviny, proste odtrhneme sa od toho, čo všetci ostatní budú mať. Čiže vysvetľovanie z tohto hľadiska je prijateľné, občianske. Tomu ľudia rozumejú a veria. Preto nemám obavy o referendum. Pokiaľ ide o referendum o vstupe do NATO, do určitej miery môže spochybniť niektoré naše postoje. Som však presvedčený, že ani toto referendum, ak sa uskutoční, nedopadne zle. Pán minister povedal, že po podpise v marci, apríli budeme pozorovateľmi v EÚ. Vzápätí zdôraznil, že zatiaľ nebudeme mať hlasovacie právo. Otázka teraz je, aké postavenie budú mať štáty, ktoré do únie prídu. Dobre vieme, že v Európskom parlamente pri zložení a potom rozdelení hlasov budú tieto štáty v menšine pri hlasovaní. Anglicko, Nemecko, Francúzsko, keď sa spoja, budú mať vždy väčšinový balík. Takže, ako sa budeme dostávať do orgánov, ktoré budú rozhodovať v rámci EÚ, aké môžeme mať postavenie a či sa vôbec do takýchto orgánov môžeme dostať. Máme dosť kvalifikovaných síl dnes na to, aby sme tieto úrady obsadili?

Chýba mi trajektória krokov
Vladimír Lexa: Mám otázky dosť principiálne. Myslím si, že nie je na Slovensku súdny človek, ktorý by naše integračné kroky neprivítal a neocenil ako veľmi pozitívne. Chýba mi však jedna vec. V hospodárskej politike napríklad nemáme riešený problém poľnohospodárstva. A najmä tento segment by mal byť naozaj veľmi starostlivo riešený dôsledkovou štúdiou. Chýba mi trajektória krokov v serióznej ekonomickej štúdii, ako sa s týmto problémom vyrovnáme, ide najmä o ceny. To sa týka väčšiny našich ľudí, pretože cenové vyrovnávanie predpokladá veľkú revalváciu slovenskej koruny a keď vieme, že Národná banka Slovenska mala stratu okolo 16 miliárd, tak to osciluje, domnievam sa preto, že tento problém bude veľmi vlečúci, nebudeme mať dostatok zdrojov na riešenie. Druhý problém sú dôchodcovia. Vieme, že jedno percento mesačne, keby sme chceli zvýšiť penzistom príjmy, predstavuje približne 70 miliónov korún. A bude to narastať, ak budeme chcieť držať krok s úniou. Myslím si, že tento problém je taký vážny, že by bolo potrebné sa naň organizovane pripraviť. Rád by som nadviazal aj na to, čo povedal pán prezident Goodish - regionálne zrovnoprávnenie Slovenska. Faktom je, že to neexistuje. Mám možnosť cestovať po Slovensku a skutočne je tu veľké sociálne pnutie z hľadiska regiónov.

Latka EMÚ pre nás je privysoko
Maroš Baľo: Som členom združenia ekonomických analytikov. Veľmi rád by som sa spýtal pána Kukana na Európsku menovú úniu. Aký je jeho názor na vstup do EMÚ v roku 2006 - 2007, ktorý dosť vehementne presadzuje Národná banka Slovenska. My ako združenie sme vyjadrili isté pochybnosti o tom, či tento termín povedzme môže byť v prospech krajiny alebo skôr v neprospech ekonomiky. Podľa našich prepočtov, keď je dnes HDP na obyvateľa niekde pod 50 % oproti štandardu EÚ, tak na to, aby sme vyrovnali úroveň s krajinami EÚ, tak potrebujeme, aby 40 rokov za sebou HDP rástlo o 1,5 až 2 % každoročne viac ako v krajinách EÚ. Myslíte si, že do roku 2007 bude cenová úroveň na Slovensku rovnocenná s cenovou úrovňou EÚ? Ako hodnotíte výrok nositeľa Nobelovej ceny Miltona Friedmana, ktorý povedal, že podľa neho sa do 15 rokov euro rozpadne alebo zruší, pretože bude mať veľmi vážne problémy. Podľa ďalšieho nositeľa Nobelovej ceny pána Mandla sú tri základné podmienky na vytvorenie optimálnej menovej únie. A to voľný pohyb pracovných síl, flexibilita miest a flexibilita cien. Na druhej strane sme sa už zaviazali k sedemročnému prechodnému obdobiu na voľný pohyb pracovných síl napríklad s Rakúskom alebo s Nemeckom. Čiže ak hovoríme, že v roku 2004 vstúpime do EÚ, tak najskôr v roku 2011 budú vytvorené podmienky na optimálnu menovú úniu. Je teda podľa vás rozumné zaviesť euro skôr než vytvoríme základné podmienky?

Absentuje dôsledková štúdia
Ľubomír Plško(Konštrukta-Industry): Myslím si, že vstupom do EÚ nezvýšime konkurencieschopnosť. My sami sa musíme veľmi, veľmi obracať, aby sme našu konkurencieschopnosť zvýšili, aby sme sa mohli uplatniť a našli si miesto na slnku. Znepokojuje ma, že sme sa nezamýšľali skôr nad tým, čo pre nás bude znamenať vstup do EÚ. To, že neexistuje seriózna dôsledková štúdia, to je podľa mňa veľký hazard a veľké riziko. Takže ak sme niečo zameškali, treba to rýchlo dobehnúť a veľmi dobre si premyslieť a hľadať riešenia. No čo je pre mňa najhoršie konštatovanie, že je tu absencia našej stratégie. Ako teda chceme vôbec fungovať v EÚ? Pretože teraz žijeme v nejakej eufórii, áno, prizvali nás, vstúpime, ale čo tam budeme robiť? To by mala byť veľká výzva pre všetkých. Pretože spoliehať sa na to, že národ bude v referende k tejto problematike pristupovať intuitívne, nestačí. Potrebujeme serióznu stratégiu.

Nemali by sme sa príliš bičovať
Eduard Kukan: Ako by sme mali prezentovať Slovensko v zahraničí, aby nás viac poznali? Zatiaľ sa robili rôzne projekty na ministerstve zahraničných vecí. Tak napríklad v každej predsedníckej krajine v tom polroku, keď predsedala, robili sme rôzne akcie. To sú, pravda, skôr operatívne kroky, nie systémové. Súhlasím s tým, že to chce skutočne vybudovať jednu inštitúciu, ktorá bude pôsobiť trvalo, lebo naozaj na Slovensko v mnohých prípadoch je omnoho prísnejší pohľad. Musíme sa s tým vyrovnať a teraz hľadáme spôsob ako. Neodpustím si poznámku, že by sme nemali bičovať príliš sami seba. Veď aj v členských štátoch únie nech sa trochu zaujímajú, aj ich vlády nech robia nejaké projekty. Tiež by mali vysvetľovať, že ich obyvatelia sa nemusia báť a byť vydesení z toho, čo to vlastne príde do EÚ. Isto, je to naša primárna zodpovednosť, ale aj oni majú určitú zodpovednosť. Pán Gašparovič veľmi objektívne povedal, ako sa naši ľudia naozaj pozerajú na EÚ a aj na referendum. Áno, naši poslanci budú chodiť do Európskeho parlamentu, ale, samozrejme, bez hlasovania. Je to však pre nás dobrá príprava. Určite máte pravdu v tom, že ak by sme postupovali samostatne, ťažko by sme sa mohli nejakým spôsobom výraznejšie presadiť.
Chceme, samozrejme, spolupracovať ďalej s V4. Spolupráca bola celkom dobrá, sú dohody premiérov o tom, že hlavne pokiaľ pôjde o prístupový proces, budeme naše kroky spolu nielen konzultovať, ale aj koordinovať. Pravdou je aj to, že v decembri v Kodani sa spolupráca rozsypala. Je pekné hovoriť o koordinácii a spolupráci, ale keď už ide o lámanie chleba, tak tam už každý hral pre seba. Myslím si, že keď budeme v únii, že sa znovu začne hovoriť o tom, že budeme spolupracovať, lebo počet hlasov V4 je toľko ako Francúzska a Nemecka dohromady. Keď teda spoluprácu obnovíme na rovnocenných princípoch, tak budeme mať väčšiu šancu čosi ovplyvňovať. Hlavným nástrojom by mala byť Vyšehradská štvorka, ale nielen to, my registrujeme veľký záujem Rakúska, to znamená V4 plus Slovinsko a Rakúsko. Uvedomujeme si, že ak sa malí nespoja, tak nemáme v únii šancu. Myslím si, že stredná Európa bude mať záujem na tom, aby sme vystupovali spoločne, lebo to je jediná možná forma, ako si vytvoriť lepšiu, silnejšiu negociačnú páku.
K tomu, čo hovoril pán Lexa, súhlasím s tým, že treba naozaj pripraviť konkrétne dôsledkové štúdie, ktoré budú prinášať konkrétne riešenia v týchto otázkach, ktoré budú čoraz naliehavejšie. Či už ide o dôchodcov alebo o poľnohospodárstvo a jeho fungovanie v budúcnosti. A aká bude ďalšia štruktúra EÚ, jej fungovanie? To je ďalší okruh problémov. Konvent prijme v tomto smere isté odporúčania, ale rozhodovať o nich budú vlády na medzivládnej konferencii. My sme deklarovali, že ako budúci členovia EÚ chceme byť pri tom, keď sa budú prijímať rozhodnutia, ktoré sa nás budú týkať. Teraz čakáme, či sa naozaj konventu podarí skončiť prácu do konca júna. Avšak nič nie je vyjasnené ani pokiaľ ide o systém predsedníctva,. Myslíme si, že by malo byť rotujúce predsedníctvo, ktoré by sa skladalo z viacerých členských štátov, lebo inak sa nedostaneme k tomu, aby sme mohli byť vo vedení a pod. To všetko sú okruhy, o ktorých sa naliehavo diskutuje, takže je ešte predčasné hovoriť o definitívnom riešení.
Pokiaľ ide menovú úniu, myslím, že roky 2006 a 2007, to je príliš optimistický pohľad na to, aby sme sa stali členmi menovej únie. Súhlasím s tým, že sa netreba ponáhľať, treba sa naozaj pripraviť a vstúpiť do únie tak, aby nám to nepoškodilo. K citácii Miltona Friedmana o rozpade eura, nebol by som až taký pesimista. Nositelia Nobelovej ceny sú samozrejme renomovaní odborníci, ale sú to tiež iba ľudia. Bol by som veľmi rád, keby sa Friedman mýlil a keby budúci vývoj dokázal , že euro a vôbec EÚ sú stabilné. Pokiaľ ide o názor ekonóma Mandla, týkajúci sa flexibility a prechodného obdobia, som presvedčený, že po dvoch rokoch, keď sa budú tieto veci vyhodnocovať, tak sa jednoducho niektoré ustanovenia zrušia. Súhlasím s názorom pána Plšku, že treba dobehnúť to, čo sa zanedbalo. Vláda si je toho vedomá. Nemyslím si však, že teraz vládne bezhlavá eufória či idylická situácia. Veľmi dobre vieme, že nás čaká skutočne tvrdá práca. A súhlasím aj s tým, že potrebujeme stratégiu nášho fungovania a našich cieľov, keď budeme členským štátom únie. Takže beriem to ako výzvu.
Hospodársky denník, 28. januára 2003


Zhoda čitateľov aj profesionálov

Na minulotýždňovom 144. mítingu Hospodárskeho klubu (NEF) si prevzal (s mesačným oneskorením) od predsedu Hospodárskeho klubu S. Hatinu, E. Kukana, Reginy Ovesny - Straka a P. Kasalovského prestížne ocenenie Prominent ekonomiky 2002 prezident U. S. Steel Košice John H. Goodish. Získal ho na základe tretej pozície v rovnomennej ankete celkovo 507 hlasujúcich hospodárskych a verejných činiteľov SR. Takmer totožný názor mali aj čitatelia Hospodárskeho denníka, ktorí mu prisúdili 4. miesto v VI. ročníku rovnomennej ankety čitateľov Hd. Ako zdôraznil S. Hatina, "toto ocenenie je absolútne oprávnené. Všetci sme sledovali posledné roky, ako sa formovala situácia v U. S. Steel v Košiciach a sme radi, že je ďalšou veľmi pevnou základňou na východe Slovenska. A je to vlastne výzva aj pre ďalších investorov, aby mohli rozvíjať svoje aktivity aj východnejšie od Bratislavy tak, ako sa do toho pustil tento renomovaný americký koncern".

J. H. Goodish poznamenal, že je pre neho "úžasná pocta dostať práve takéto ocenenie v SR. Vzhľadom na to, že som cudzinec, tak je to o to väčšia pocta byť odmenený občanmi tejto republiky. Musím povedať, že som zo Spojených štátov, ale rovnako som aj z Košíc. To, čo potrebujeme v Košiciach, je, aby nám únia pomohla s vybudovaním diaľnice medzi miestom, kde sídli fabrika,a celým Slovenskom. Naše pozície sú veľmi dobré, naša spoločnosť v súčasnosti vyrába viac ocele ako kedykoľvek v minulosti a sme na najlepšej ceste do budúcnosti. Napriek tomu, že veľkosť našej spoločnosti sa nedá porovnať so spoločnosťami Thyssen či Voest Alpine, treba povedať, že sme si získali ich rešpekt, a to je dôležité..."
Hospodársky denník, 27. januára 2003


Ako vstúpime do Európskej únie

Hospodársky klub (NEF) s ministrom zahraničných vecí Eduardom Kukanom

Minulotýždňový 144. míting Hospodárskeho klubu (NEF) sa niesol v znamení diskusie o tom, čo nás čaká a neminie v záverečnej fáze prístupového procesu do Európskej únie. Klubová reprezentácia "nešetrila" ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana (jeho príhovor sme uverejnili 23. januára), a tak sa klubový večer niesol v znamení plodnej konfrontácie názorov. Dnes uverejňujeme prvú časť diskusie.

Alexander F. Zvrškovec, podpredseda Hospodárskeho klubu (NEF): Naša komunita môže iba súhlasiť s tým, čo vyslovil minister Kukan. Nedávno som na stretnutí štokholmského klubu, ktorého som členom, dostal tri otázky, ktoré ma dosť prekvapili. Tou hlavnou bola otázka, čím chceme prispieť do EÚ, čo chceme presadzovať, čo je naša identita a aká je naša dlhodobá stratégia v EÚ. Priznám sa, že som to nedokázal seriózne zodpovedať. Ďalším okruhom je budúce postavenie Slovenskej republiky v tvrdých konkurenčných podmienkach, čo všetko je vláda ochotná urobiť... Dokážeme vôbec identifikovať slovenskú pozíciu ako budúceho člena únie? V tomto prechodnom období niektoré z európskych štátov - okrem iného aj Švédsko - začínajú ustupovať z pozícii, ktoré deklarovali voči Slovensku, pokiaľ ide o pohyb pracovnej sily. Na druhej strane stále platí opatrenie obmedzeného pohybu na niekoľko rokov. V čom vidia nevýhodu slovenskej pracovnej sily?

Ľuboš Valach, predseda predstavenstva ODIEN/SEVIS reeng, a. s.: Procesy vstupu do EÚ nie sú obyvateľom dostatočne známe, vysvetľovacia kampaň viazne. Máme približne 17 mesiacov, aby sme definovali, o čo vlastne v tomto procese ide. Kedy začne vláda s vysvetlením, ako funguje takáto inštitúcia, ako budú voľby prebiehať, ako a čo môže občan svojím hlasom ovplyvniť. Je jasné, že Slovensko so svojimi piatimi miliónmi obyvateľov nemôže urobiť nejakú veľkú dieru v Európe. Ale pokiaľ tie voľby majú mať nejaký zmysel, myslím si, že ľudia by mali vedieť, o čom to je.

Jozef Uhrík, prezident Združenia priemyselných zväzov SR: V prvom rade by som chcel zablahoželať pánovi Kukanovi k úspechu, ktorý dosiahli pracovníci jeho rezortu v prístupových rokovaniach s EÚ. Je faktom, že značné zaostávanie, ktoré sa prejavilo v prvej fáze prístupových rozhovorov Slovenskej republiky s Európskou úniou, sa podarilo počas funkčného obdobia minulej vlády jednoznačne odstrániť. Na druhej strane sa podarilo celú choreografiu rokovaní viesť tak, aby sa slovenská strana v jednotlivých kapitolách nedostala pod tlak Európskej únie. Ba skôr prevzala v tých rozhodujúcich kapitolách, ako je napríklad hospodárska súťaž, iniciatívu do vlastných rúk. Neboli to jednoduché rokovania. Aj my sami sme mali možnosť sa zúčastňovať na tomto procese počas rokovaní na rôznych úrovniach. A tu sa ukázalo, aká je potrebná spolupráca vládnych inštitúcií, ktoré predstavujú oficiálnu zahraničnú politiku, s mimovládnymi organizáciami a keď treba aj s konkrétnymi výrobnými subjektmi. To, čo sa napríklad podarilo dosiahnuť v oceliarstve a v automobilovom priemysle, čiže vysvetliť predstaviteľom Európskej únie, že je potrebné mať skutočne i priemyselnú politiku, ktorá by využívala synergický efekt západných krajín s novo prijímanými kandidátmi, nám jednoznačne ukázala i skúsenosť, že sa nemôžeme idealisticky spoliehať na existenciu koncepcie priemyselnej politiky EÚ, pretože žiadna osobitná stratégia neexistuje. Je to tvrdé poznanie, ale musíme sa podľa toho zariadiť. Nemôžeme len nariekať, musíme začať iniciatívne organizovať niektoré veci, ktoré sú pre nás dôležité. Faktom je, že pod tlakom prístupového procesu v posledných dvoch-troch rokoch sme prijali celý rad zákonov, tzv. eurozákonov. Chápeme, že tieto zákony boli prijaté vo veľmi krátkom čase, avšak táto rýchlosť poznačila ich kvalitu. Preto sa snažíme teraz prostredníctvom mimovládnych štruktúr, asociácií zamestnávateľov, združení priemyselných zväzov, obchodnej komory, poľnohospodárskej komory vytypovať tie najmarkantnejšie problémy, či už v oblasti daňového systému, v oblasti Zákonníka práce a či v oblasti energetickej politiky. Jednoducho dať na stôl tie skutočnosti, v ktorých sme urobili chybu a nebáť sa o nich hovoriť. V permanentnej novelizačnej činnosti možno tieto nedostatky odstrániť tak, aby sme všetky potrebné normy dotiahli do takej podoby, ktorá skutočne bude zodpovedať prostrediu, do ktorého chceme vstúpiť.

Na druhej strane bude potrebné, a tu asi sme na jednej lodi tak s predstaviteľmi ministerstva zahraničných vecí, ako aj s jednotlivými rezortmi, ktoré zastupujú ekonomickú oblasť, aby sme sa na vstup do EÚ dobre pripravili. Je na škodu, že napríklad štúdia o vstupe do únie bola vypracovaná príliš neskoro a nebyť nášho spoločného tlaku, možno by doteraz neexistovala. Len sme sa akosi skoro uspokojili s tým, že sa na tejto štúdii, ktorá bola spracovaná vo veľmi stručnej forme a na veľmi skromnom priestore, nepokračuje ďalej tak, ako si to skutočnosť vyžaduje. To znamená, že musíme niektoré veci ďalej analyzovať. V prvom rade je potrebné povedať, ako sa budú využívať prostriedky, ktoré nám budú poskytnuté z Európskej únie, či máme pripravené organizácie na efektívne využívanie týchto zdrojov a či máme na to pripravených kvalifikovaných ľudí tak, aby tieto naše projekty úspešne obstáli v tvrdej súťaži v rámci Európskej únie. Na druhej strane nemáme ešte ani presnú analýzu toho, aké dosahy môže mať vstup do EÚ na zvyšovanie nákladov na Slovensku, to znamená tlak na ceny služieb, energií a z toho vyplývajúci tlak na zvyšovanie miezd. Niekedy sa dostávame do extrémnych polôh, v ktorých strácame určité komparatívne výhody, ba dokonca niektorými opatreniami, pozri cena energií, začíname vytvárať situáciu, že nevieme, kde je hranica, po ktorú môžeme ísť. Budeme musieť spoločne vytvárať všeobecný tlak, aby sa skutočne urobili systémové opatrenia na prípravu týchto projektov. Samozrejme, že tých problémov je viac, ale domnievam sa, že z hospodárskej oblasti sú to hlavne tieto otázky, ktoré by sme v najbližšom období skutočne mali riešiť.

Eduard Kukan: Na niektoré otázky, ktoré tu zazneli, je odpoveď ľahšia, ako napríklad tie prvé pána Zvrškovca. Nuž, keď sa ho Švédi spytovali, čím prispeje Slovensko do EÚ, tak ja by som sa ich opýtal, čím oni prispeli, aby sme sa aj my inšpirovali... (smiech). Teraz však celkom vážne. Samozrejme, že vám tu nemôžem hovoriť o dlhodobej stratégii pôsobenia SR v EÚ. Buďme realisti, taký dokument nemáme. Nechcite, aby som si v tejto noblesnej spoločnosti niečo vymýšľal. Samozrejme, že ako sa približuje dátum vstupu, tak sa treba naozaj sústrediť na to, aká bude naša politika, čo budeme robiť, kde sa budeme angažovať, akým spôsobom. To sa teraz pripravuje. Slovensko má svoje tradície, svoje netradičné prístupy pri tom zbyrokratizovanom postupe v eurobyrokracii a pod. Myslím si, že my môžeme ponúknuť predsa len pružnejší prístup. Bude pre nás dobré, ak sa staneme súčasťou silnej integračnej štruktúry so značným politicko-bezpečnostným, ekonomickým a ľudským potenciálom. Tým všetkým môžeme prispieť. A k tomu, čo všetko sme ochotní urobiť, aby nás prijali do únie, iba krátko. My sme mali veľký záujem, aby sme získali investíciu PSA na Slovensko. Toto je naozaj veľká investícia podľa akýchkoľvek meradiel a myslím si, že z hľadiska toho, že sa táto renomovaná značka rozhodla pre Slovensko, to je veľké povzbudenie. O nej sa bude hovoriť všade vo svete, podľa mňa to je taký rozsah, ktorý si všimnú všade a z toho plynie, že to bude mať pozitívny vplyv na Slovensko. Vláda, samozrejme, má záujem, aby usporiadala všetky vlastnícke vzťahy tých ľudí, ktorí majú pôdu v tej lokalite, kde sa to bude stavať. Rád by som zdôraznil, že kvôli automobilke určite nebudeme prijímať špeciálny zákon o vyvlastnení.

Pokiaľ ide o prechodné obdobia, tak EÚ voči nám získala tri prechodné obdobia. Jedno z nich sa týka aj slobodného pohybu osôb. Rád by som vysvetlil, čo to je tzv. sedemročné prechodné obdobie. To je štruktúra 2+3+2, teda, že po dvoch rokoch sa bude vyhodnocovať v jednotlivých štátoch únie, či slovenskí robotníci ohrozujú trhy práce v ich krajinách. A viaceré štáty, je ich myslím zatiaľ päť, sa rozhodli, že toto prechodné obdobie nebudú využívať, teda, že Slováci tam budú môcť cestovať a pracovať hneď od 1. mája 2004. A my tajne dúfame, že počet tých piatich sa ešte rozšíri. Takže v tomto zmysle v našich rokovaniach ďalej pokračujeme. Je pochopiteľné, že Nemecko a Rakúsko najviac trvali na sedemročnom prechodnom období, ale dnes už súhlasili so spomínaným modelom. Som presvedčený, že sa ukáže, že Slovensko nie je nijakou hrozbou pre trhy práce v členských krajinách únie. K tomu, čo hovoril pán Ľ. Valach, iba dodávam, že naozaj treba objektívne informovať našich ľudí o tom, čo bude presne znamenať náš vstup do únie. Bolo by naozaj chybou, keby sme to stále kreslili v ružových farbách, to by sa tejto vláde vypomstilo. Treba hovoriť, čo nám to prinesie, treba však aj hovoriť, že to bude náročnejší život, náročnejšie konkurenčné prostredie a že aj z tohto hľadiska prinesie objektívne ťažšie zvykanie si na nové prostredie.

Pokiaľ ide o voľby do Európskeho parlamentu, tak už od podpisu prístupovej zmluvy bude našich 14 zástupcov NR SR chodiť na zasadnutia Európskeho parlamentu. Je pravda, že najskôr musíme prijať zákon o voľbách do Európskeho parlamentu. A potom pred voľbami vysvetliť, čo to znamená, čo budú robiť naši poslanci, aké budú ich úlohy a pod. Súhlasím s tým, čo sa tu hovorilo o informačnej kampani. Vláda dnes (22. 1. - pozn. red.) schválila príslušný materiál, kde sa hovorí o tom, ako to bude fungovať, aký bude orgán, ktorý bude túto informačnú činnosť riadiť, ako to budeme vyhodnocovať, kto sa bude zúčastňovať, ako sa budú projekty schvaľovať a pod. Slovenská vláda na túto kampaň vyčlenila 50 milión korún, čo je v porovnaní s Českom či Maďarskom menej, tí dali 250 - 260 mil. Sk. Dlhodobo je podpora verejnosti pomerne vysoká, takže by sme sa nemali báť referenda. Pravda, dovtedy sa ešte všeličo môže udiať. A môžu sa v živote obyvateľstva prejaviť aj tie opatrenia, ktoré teraz vláda prijíma v sociálnej oblasti. Ale ja by som bez nejakého neodôvodneného optimizmu predsa len vyjadril dôveru našim voličom, že predsa nebudú chcieť vytrestať túto vládu tým, že budú hlasovať proti vstupu Slovenska do EÚ. Áno, rozhodne treba informačnú kampaň rozbehnúť už teraz. Treba vysvetľovať objektívne, pravdivo, zrozumiteľne. Zdôrazňujem, treba objektívne informovať. Osobne si myslím, že ten vysoký stupeň podpory je istým spôsobom inštinktívny, lebo predsa len členstvo v EÚ, na rozdiel od NATO, ľudia skôr prijímajú. EÚ je o práci, o pracovných príležitostiach a pod. Takže k vysvetľovaniu o tom, ako bude Slovensko fungovať v únii, čo to bude znamenať pre život občanov, tak do toho zaradiť aj také otázky, čo je Európsky parlament, ako funguje, aké bude mať povinnosti a ako budú fungovať naši poslanci.

K tomu, čo hovoril pán Uhrík, tak za tú prvú časť ďakujem. Je dobrým diplomatom, najprv ma pochváli, a potom príde s tým, čo ho trápi (smiech). Je pravda, že asi 23 eurozákonov treba už teraz nejakým spôsobom opraviť alebo novelizovať. Treba otvorene povedať, že tých zákonov, ktoré bolo treba prijať, bolo naozaj veľmi veľa a niektoré boli prijaté na úkor kvality. Bolo to v časovom zhone, bolo treba plniť termíny. Život veľmi rýchlo ukáže, kde sú chyby, čo treba napraviť. Pokiaľ ide o dosahové situácie, to je ďalšia vec, kde treba zlepšiť situáciu. Chcel by som povedať, že práve náš tím na ministerstve zahraničných vecí, ktorý viedol rokovania, teraz spracúva rôzne podklady. Vychádzajúc zo štúdie, ktorú vypracovala Slovenská akadémia vied, naši experti robia akýsi praktickejší výklad, čo to bude znamenať. Výsledky ich práce by mali byť známe už v najbližšom období.

Hospodársky denník 27. januára 2003


V y h l á s e n i e
reprezentantov Hospodárskeho klubu (NEF) o členstve SR v Európskej únii a NATO

S odstupom takmer piatich rokov považujeme za prospešné pripomenúť vtedy jednomyseľne schválené vyhlásenie našej komunity hospodárskych a verejných činiteľov SR. Boli to účastníci jej 23. zhromaždenia, ktorí prezentovali 23. mája 1997 slovenskej aj zahraničnej verejnosti jednoznačný názor rovnajúci sa presvedčeniu, že Slovenská republika má v súčasnej Európe jedinú alternatívu na zabezpečenie svojho rozvoja: včleniť sa do Európskej únie a NATO. Zdôraznili však aj to, že sa treba väčšmi pričiňovať o želateľnú dynamiku hospodárstva, najmä o zlepšovanie podmienok na podnikanie a o posilňovanie princípov demokracie v praktickom živote celej spoločnosti.

Reprezentácia Hospodárskeho klubu (NEF) vyjadruje aj dnes presvedčenie, že členstvá v Európskej únii a NATO sú základnými podmienkami na všestranný rozvoj Slovenskej republiky ako suverénneho štátu. Potvrdzujú to jednoznačne výsledky parlamentných volieb v rokoch 1998 a 2002, ale dlhodobo aj výsledky prieskumov verejnej mienky. Máme však názor, že vláda SR sa doteraz nevyrovnala na želateľnej úrovni s požiadavkou všeobecnej informovanosti verejnosti o našich právach a záväzkoch - povinnostiach vyplývajúcich z členstva v EÚ, ako aj v NATO. Tento záver platí aj o tom, že neurobila dosť pre známosť SR vo väčšine členských štátov EÚ aj NATO.

Členstvá v Európskej únii a NATO sú nespochybniteľnými strategickými cieľmi SR. Je naozaj nevyhnutné, aby vláda SR docenila význam komplexnej informovanosti obyvateľstva o obidvoch organizáciách. Táto požiadavka je o to dôležitejšia, že vo veci vstupu do EÚ bude vyjadrovať svoju vôľu v referende. Nemožno sa však spoliehať takpovediac automaticky na jeho úspešnosť. V takýchto záležitostiach, či skôr pri aktoch dejinného významu treba menej vnímať svoje city a názory, ale počúvať skôr rozum, ktorý nevylučuje aj takú možnosť, že mienka ľudí je vždy ovplyvniteľná. Mali by sme sa poučiť zo snáh niektorých spoluobčanov o vyhlásenie referenda o vstupe SR do NATO.

Chceme veriť, že súčasná vláda SR vníma neľahkú sociálnu aj životnú situáciu väčšiny obyvateľstva po celom rade nutných reštrikčných opatrení, najmä zvýšenia cien energie a vôbec výdavkov na každú domácnosť, ale aj citeľné zdraženie iných životných nákladov či spoplatnenie konkrétnych potrieb, resp. služieb, ktoré môžu následne oslabiť občianske cítenie a zodpovednosť. Bolo by neprezieravé myslieť si, že všetko je tak, ako si želáme, a môže sa skončiť len podľa týchto želaní. Obyvateľstvo je veľmi citlivé, ba až alergické na to, aký populizmus sa tradične prezentuje väčšinou politických strán pred voľbami, a potom na jeho "transformáciu" do málo ambicióznych vládnych programov.

Vec vstupu do Európskej únie a do NATO nie je však nijakou epizódou v našich moderných dejinách. Treba urobiť všetko pre to, a bez ďalších časových sklzov, aby ho občania prijímali ako vlastné rozhodnutie, ktoré napĺňajú z ich vôle nimi slobodne a v demokratických pomeroch zvolení a stále dôveryhodní politici. Súčasnej vládnej koalícii musí byť jasné, že v záverečnej etape prístupového procesu do EÚ a NATO nemá nárok na nijaké čisto formálne prejavy či dokonca obštrukcie medzi sebou, resp. vydieranie zo status quo, a už vonkoncom sú pre ňu neprípustné čo len náznaky možnej vládnej krízy, ktorej dôsledok by mohol byť neblahý na naše štátne ambície.

Nemáme pochybnosti o tom, že potrebná väčšina občanov vyjadrí súhlas so vstupom do EÚ, ktorá sa reformuje a bude prijímať aj pričinením svojich nových členov impulzy na optimalizáciu niektorých nedoriešených až otvorených otázok. Európska únia má totiž všetky predpoklady, aby sa stala štátnym domovom európskych národov s pevnými základmi, modernou stavbou a korektným vnútorným poriadkom. Nechýba tak veľa, aby EÚ mala vskutku pre svojich obyvateľov nebývale zdraviu prospešné ovzdušie. Očakávame, že nemenej občanov vyjadrí jednoznačnú podporu parlamentu a vláde pri zabezpečovaní členstva v NATO ako garantovi štátnej bezpečnosti.

S. Hatina, predseda Hospodárskeho klubu (NEF)

P. Kasalovský, A. F. Zvrškovec a L. Sedmák, podpredsedovia

Bratislava, 20. január 2003


AKO VSTÚPIME DO EÚ

Včerajší 144. míting Hospodárskeho klubu (NEF) bol v znamení prejavu ministra zahraničných vecí SR Eduarda Kukana o tom, čo nás čaká a neminie v záverečnej fáze prístupového procesu do Európskej únie. Po ňom čestný člen klubovej komunity E. Kukan diskutoval s jej 60-člennou reprezentáciou. O tejto vyše hodinovej diskusii v čase našej uzávierky budeme informovať v najbližších dňoch. Do diskusie sa o. i. prihlásili prvý prezident SR M. Kováč, S. Hatina, A. F. Zvrškovec, I. Gašparovič a ďalší.

Na tomto podujatí si prevzal s mesačným oneskorením od predsedu Hospodárskeho klubu (NEF) S. Hatinu, E. Kukana a P. Kasalovského prestížne ocenenie Prominent ekonomiky 2002 prezident U. S. Steel Košice John H. Goodish. Získal ho na základe jeho tretej pozície v rovnomennej ankete celkovo 507 hlasujúcich hospodárskych a verejných činiteľov SR. Výsledok z VIII. ročníka tradičnej ankety si takpovediac potvrdil 4. miestom v VI. ročníku ankety čitateľov Hd.
Hospodársky denník, 23. januára 2003


Z expozé ministra zahraničných vecí SR Eduarda Kukana

- Prístupový proces Slovenska do Európskej únie je téma, ktorá už niekoľko rokov zamestnáva nielen politikov, ale aj celú hospodársku sféru. Je to prirodzené, naším vstupom do únie sa zásadne zmenia tiež možnosti a podmienky na podnikanie. Plne preto chápem váš záujem o diskusiu na túto tému a som rád, že sa s vami môžem podeliť o pár myšlienok k prístupovému procesu a o našej príprave na budúce členstvo.

Nedá mi, aby som sa na úvod nevrátil k obdobiu, keď Slovensko bolo takpovediac odstavené na vedľajšiu koľaj. Toto obdobie, ako si iste spomínate, vyvrcholilo rozhodnutím luxemburského summitu v decembri 1997. Vtedy Slovensko, na rozdiel od svojich bezprostredných susedov, nedostalo pozvánku na začatie rokovaní o svojom budúcom členstve. Toto konštatovanie dnes vyznieva už trochu ako klišé a je "historicky prekonané". Zmieňujem sa však o tom preto, lebo je namieste pripomenúť si, s akými podmienkami sme v roku 2000 v rokovaniach štartovali. EÚ síce umožnila zavedením tzv. systému regaty, aby maximálne využila možnosť "dobehnúť" krajiny, ktoré začali rokovania skôr, ale v kritériách stanovených na uzatvorenie jednotlivých kapitol neboli pre nás, ktorí sme začali neskôr, poskytnuté žiadne úľavy. Náš "návrat" znamenal zvýšené úsilie takpovediac na všetkých frontoch. Od politickej reprezentácie na úrovni vlády a parlamentu cez prácu negociačného tímu a expertov v jednotlivých rezortoch. V neposlednom rade to bola práca pri zavádzaní novej legislatívy alebo reformných krokov do rôznych oblastí nášho každodenného života. Dnes, po nedávnom decembrovom summite v Kodani, môžeme bez váhania povedať, že sme uspeli.

Dovoľte mi teraz stručne zrekapitulovať základné momenty, priebeh a výsledky nášho takmer trojročného negociačného maratónu. Rokovania boli oficiálne odštartované 15. februára 2000. Na úrovni hlavného vyjednávača sa do obdobia summitu v Kodani v decembri 2002 uskutočnilo 14 prístupových konferencií, 7 na úrovni ministra zahraničných vecí, na ktorých boli postupne uzatvárané jednotlivé negociačné kapitoly. Samozrejme, týmto oficiálnym rokovaniam predchádzali stovky expertných rokovaní. Samostatnou fázou rokovania bola

finálna etapa, najmä posledné dva mesiace minulého roka. Bolo to mimoriadne intenzívne a hektické obdobie, ktoré bolo zamerané na tie najzložitejšie rokovacie otázky, najmä na finančné aspekty rozširovania a poľnohospodárske kvóty (teda kapitoly Poľnohospodárstvo a Rozpočet). V princípe bez prestávky prebiehali konzultácie členov negociačného tímu s Bruselom, samozrejme, zintenzívnili sa rokovania aj na najvyššej politickej úrovni, predsedu vlády, mojej a ostatných rezortných ministrov. V záverečnej fáze využil svoje kontakty s vysokými predstaviteľmi EÚ aj prezident SR Rudolf Schuster.

Ak chceme sumarizovať, výsledkom rokovaní sú pre nás prechodné obdobia v 7 kapitolách - Slobodné poskytovanie služieb, Slobodný pohyb kapitálu, Hospodárska súťaž, Energetika, Poľnohospodárstvo, Dane a Životné prostredie. EÚ v rokovaniach dosiahla prechodné obdobia v troch kapitolách - Slobodný pohyb osôb, Poľnohospodárstvo a Doprava. Ako som už spomenul, záver rokovaní bol predovšetkým o peniazoch. Naším cieľom bolo pripraviť čo najlepšie podmienky na záverečný finiš v Kodani v piatok 13. decembra 2002. Pretože negociačný scenár v samotnej Kodani bol v tom čase len veľmi ťažko predvídateľný, čo sa týkalo ďalších možných zlepšení záverečného výsledku, museli sme mať istotu, že to, čo už máme "na papieri" pred Kodaňou, bude dobrý výsledok. Kodaň z tohto hľadiska mohla

naše "skóre" len zlepšiť. Môžem povedať, že tento zámer sa aj naplnil. Slovensko na kodanskom summite získalo dodatočných takmer 23 mil. EUR. Ak mám celkovo vyčísliť našu finančnú bilanciu, čistý zisk Slovenska v porovnaní s našimi platbami do spoločného rozpočtu za prvé tri roky členstva v EÚ (2004 - 2006) bude 831 mil. EUR, čo v prepočte na obyvateľa predstavuje 154 EUR. Ak mám ísť viac do detailov, za prvé tri roky po vstupe do EÚ prislúcha Slovensku niečo vyše 1 mld. EUR na štrukturálne fondy, 510 miliónov EUR na Kohézny fond, takmer 630 miliónov EUR na priame platby a ďalšie položky v poľnohospodárstve, 90 miliónov EUR na odstavenie Jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice, 48 miliónov EUR na budovanie schengenského systému, 24,5 milióna EUR na posilnenie inštitúcií a administratívnych kapacít a 167 miliónov EUR na existujúce politiky. Spolu to pre SR znamená prostriedky v sume takmer 2,5 miliardy EUR. Samozrejme, že nie všetky prostriedky dostaneme len tak na ruku, niektoré - ako štrukturálne fondy, Kohézny fond - sú viazané na projekty a spolufinancovanie zo štátneho rozpočtu. Úspešným ukončením prístupových rokovaní v minulom roku sme sa výrazne priblížili k stanovenému cieľu - členstvu v EÚ. Ukončenie rokovaní však nie je ukončením prípravy pre náš vstup do únie. Je to iba ukončenie istej, prirodzene, dôležitej etapy našich vzťahov. V nadchádzajúcich mesiacoch sa musíme predovšetkým zamerať na prípravu a finalizáciu textu Zmluvy o pristúpení.

Rád by som stručne načrtol harmonogram prác, ktoré si príprava Prístupovej zmluvy vyžaduje. Do konca januára by mala byť sfinalizovaná Prístupová zmluva v anglickom jazyku. Do polovice februára je plánované ukončenie prekladov Zmluvy o pristúpení vo všetkých jazykových mutáciách (len na ilustráciu uvediem, že zmluva bude mať asi 6000 strán). Vo februári sa počíta s predložením návrhu zmluvy do Európskeho parlamentu, ktorý 9. apríla vydá svoje stanovisko ku každej pristupujúcej krajine jednotlivo. Samotný podpis zmluvy sa očakáva 16. apríla 2003 v Aténach. V priebehu tohto roka nás čaká ešte

splnenie úloh vyplývajúcich z našich záväzkov, ku ktorým sme sa zaviazali počas našich prístupových rokovaní. V súvislosti s plnením týchto záväzkov dôjde v prvom polroku 2003 k ich vyhodnocovaniu Európskou komisiou a gréckym predsedníctvom v EÚ. Na základe výsledkov monitoringu vypracuje pre Európsku komisiu, šesť mesiacov pred vstupom, teda na prelome októbra a novembra, monitorovaciu správu, ktorá by v prípade negatívneho hodnotenia mohla mať nepriaznivý dosah na ratifikačný proces v členských krajinách.

Ďalšou fázou, ktorú budú musieť pristupujúce krajiny na ceste svojho vstupu do EÚ absolvovať, je uskutočnenie referenda. V utorok (21. 1.) prijala Národná rada SR vzácnou zhodou 147 hlasov uznesenie o vypísaní referenda o vstupe SR do EÚ (16. - 17. máj 2003). Rád by som v tejto súvislosti uviedol, že všetky politické strany zastúpené v slovenskom parlamente sa zhodujú vo svojom postoji a podporujú vstup SR do EÚ. Preto našou spoločnou snahou bude pripraviť čo najlepšiu pôdu pre pozitívny výsledok. Verím, že aj pripravovaná informačná kampaň občanov osloví a nadchádzajúce referendum bude naším prvým úspešným.

Záverečnou a nemenej významnou etapou prístupového procesu do EÚ je ukončenie ratifikácie v národných parlamentoch súčasných i budúcich krajín EÚ v druhom polroku 2003. Zmluvu by sme mali ratifikovať čo najskôr, aby mohla vstúpiť do platnosti 1. mája 2004 a aby sme sa mohli zúčastniť na voľbách do Európskeho parlamentu v júni 2004 už ako členská krajina EÚ. Dovolím si tvrdenie, že sa nemusíme obávať žiadnych problémov alebo ťažkostí zo strany členských krajín, ani v našom parlamente.

Rád by som vyzdvihol pozíciu SR v období od podpisu Prístupovej zmluvy do získania plnohodnotného členstva v EÚ. Po podpise Zmluvy o pristúpení začneme fungovať ako pozorovateľ, čiže budeme sa môcť zúčastňovať na všetkých zasadnutiach v orgánoch a inštitúciách EÚ, ale bez hlasovacieho práva. V každom prípade sa staneme súčasťou systému zloženého z 25 členských štátov a budeme od tohto okamihu nielen krajinou, ktorá do určitej miery pasívne preberá platnú legislatívu a predpisy EÚ, ale sa staneme jej spolutvorcami. Vstupom SR do EÚ sa vytvorí pre slovenských občanov priestor na uplatnenie sa v európskych inštitúciách. Od budúcich zamestnancov sa bude vyžadovať nielen kvalitný profesionálny výkon, ale aj schopnosť plne sa zaradiť a presadiť v multikultúrnom a multinárodnom prostredí. Už v súčasnosti sa uskutočňuje akreditácia tlmočníkov, nábor právnych lingvistov, sekretárok a takzvaných dočasných pracovníkov (podľa našich informácií sa zo Slovenska prihlásilo vyše šesťtisíc záujemcov, v prepočte na počet obyvateľov percentuálne najviac zo všetkých pristupujúcich krajín). Vstup Slovenska do EÚ bude vplývať aj na štýl práce štátnej správy. Na presadenie slovenských záujmov v rámci EÚ budeme musieť jasne definovať naše priority a byť schopní rýchlo a pohotovo zaujímať stanovisko k rôznym otázkam. Jednou z kľúčových úloh je prispôsobenie systému tak, aby sme mohli efektívne zabezpečovať našu účasť v rozhodovacích mechanizmoch únie. "Základný kameň" bol položený už v júni minulého roka, keď vláda schválila materiál, definujúci základné fungovanie domácich rozhodovacích mechanizmov vo vzťahu k rozhodovaciemu procesu v únii.

Dovoľte mi na záver stručne zhrnúť dôsledky nášho vstupu do Európskej únie, jeho prínosy a riziká.

Slovensko sa stane súčasťou silnej integračnej štruktúry so značným politicko-bezpečnostným, ekonomickým a ľudským potenciálom, čím potvrdí svoju príslušnosť k najvyspelejším krajinám Európy a bude môcť lepšie čeliť globálnym problémom súčasného sveta. Zóna stability sa rozšíri aj na Slovensko, čím sa nepriamo zvýši naša bezpečnosť. Vzrastie medzinárodná kredibilita SR z politického, ako aj z hospodárskeho hľadiska. Členstvom v EÚ získame možnosť podieľať sa na rozhodovacom procese v únii, a tak ovplyvňovať jej vývoj zvnútra. Hoci sme malá krajina a nebudeme disponovať veľkým počtom hlasov (7 hlasov) v Rade ministrov, budeme sa spolupodieľať na rozhodovaní v rámci EÚ a aj v spolupráci s ďalšími malými členskými štátmi EÚ môžeme výrazne ovplyvňovať formulovanie európskych politík.

Po vstupe do EÚ bude mať SR možnosť získavať významné finančné dotácie zo štrukturálnych a z Kohéznych fondov EÚ, ktoré nepriamo, napomáhaním politicko-ekonomickému a spoločenskému rozvoju, prispejú k zlepšeniu a upevneniu postavenia SR na medzinárodnej scéne.

Slovenská ekonomika je exportne orientovaná, a preto získa voľný prístup na rozsiahly jednotný trh EÚ. Vstupom do únie sa vytvorí väčší priestor na prílev investícií a moderných technológií a z dlhodobého hľadiska sa zvýši konkurencieschopnosť ekonomiky SR a teda sa posilní jej medzinárodné hospodárske postavenie.

Niekedy sa stretávam s názormi, podľa ktorých sú nepopulárne opatrenia v rámci uskutočňujúcich sa reforiem (dôchodkového zabezpečenia, sociálneho zabezpečenia, reforma zdravotníctva) akoby vynútené naším budúcim členstvom v EÚ. Treba zdôrazniť, že reformy by sme museli uskutočniť nezávisle od tohto, či by sme do únie vstúpili alebo nie. Jediné spojivo so vstupom vidím v tom, že pri realizácii týchto reforiem budeme zohľadňovať tie princípy, ktoré sa uplatňujú v EÚ. Obdobná argumentácia sa používa aj pri raste regulovaných cien (tepla, plynu, vody, elektriny). Tu je opäť nutné uviesť, že z dlhodobého hľadiska je ekonomicky neudržateľné, aby sa tieto služby a výrobky predávali za cenu, ktorá nepokrýva ani náklady a primeraný zisk, a podniky si straty v cenách pre obyvateľstvo vykrývali vyššími cenami pre podnikateľov. Preto ani v tomto prípade cenové úpravy nemajú nič spoločné s naším členstvom v EÚ. Odrážajú len ekonomickú realitu a z hľadiska nápravy ekonomického prostredia by sme ich museli vykonať nezávisle od nášho vstupu. Ako príklad priameho dosahu nášho vstupu do EÚ v cenovej oblasti je možné uviesť zdaňovanie cigariet. Po vstupe máme päť rokov na to, aby sme prispôsobili spotrebnú daň z cigariet na úroveň 64 EUR za 1000 kusov. Treba pripustiť, že ak by sme do EÚ nevstúpili, takéto úpravy robiť nemusíme a cigarety by boli lacnejšie. Dnes sme už takou otvorenou ekonomikou, a tak prepojenou ekonomicky s krajinami EÚ a kandidátskymi krajinami, že výrazné zmeny v smerovaní nášho zahraničného obchodu po vstupe ani neočakávame. Takmer 85 % nášho vývozu a dovozu smeruje do týchto krajín a už od roku 2001 sa na dovozy priemyselných výrobkov z EÚ neuplatňuje clo, teda tieto výrobky sa dovážajú za nulové clo. Po našom vstupe sa odstránia ešte posledné technické prekážky obchodu, rôzne povolenia a certifikáty, a bude len na našich výrobcoch, ako rozšírenie vnútorného trhu na "európsku dvadsaťpäťku" využijú. Isté riziká vstupu SR do EÚ vidíme v tom, že sa môže zúžiť priestor na presadzovanie národnoštátnych záujmov. S členstvom v EÚ je spojený presun niektorých kompetencií, napríklad v oblasti colnej a obchodnej politiky, poľnohospodárskej politiky, technických a ekologických noriem a podobne, z národných inštitúcií na európske. Nevyhnutnosť rešpektovať právne normy EÚ môže spôsobovať isté problémy v najrôznejších oblastiach života spoločnosti. Pri rozhodovaní o otázkach patriacich pod nadnárodný spôsob rozhodovania však bude SR svojím hlasom prítomná. Rizikom vstupu SR do EÚ bude aj zvýšený konkurenčný tlak na slovenské podnikateľské subjekty. Treba však pripomenúť, že reštrukturalizácia slovenských podnikov a zvýšenie ich konkurencieschopnosti je nevyhnutné nielen pre členstvo v EÚ, ale aj vzhľadom na pokračujúcu globalizáciu a liberalizáciu svetového obchodu (a, napríklad, naše členstvo vo WTO). Po vstupe do EÚ sa

naše hranice stanú vonkajšími hranicami únie, Slovensko ako súčasť únie sa stane "príťažlivejšie", čo zvyšuje pravdepodobnosť migračného tlaku z krajín východnej Európy a rozvojových štátov a vyvolá potrebu ešte intenzívnejšie sa týmito otázkami zaoberať. Rok 1993, keď Európska rada v Kodani definovala kritériá na vstup nových kandidátskych krajín do Európskej únie, znamenal naštartovanie ambiciózneho procesu, ktorého cieľom bolo prekonať dedičstvo konfliktov a rozdelenia v Európe. V decembri 2002 sa uzatvorením prístupových rokovaní s desiatimi kandidátskymi krajinami, symbolicky opäť v Kodani, naplnila jedna významná etapa tohto procesu. Historicky najväčšie rozšírenie Európskej únie v máji 2004, miesto Slovenska v ňom, je výzvou pre samotnú Európsku úniu a, pochopiteľne, aj pre nás. Prajme si, aby sme ju naplno využili.
(Medzititulky Hd)
Hospodársky denník, 23. januára 2003


10. január 2003


Nestroskotajme na zákonoch

Z myšlienok Hartmuta Mehdorna o európskych železniciach Mám veľkú radosť z ocenenia Zlatým biatecom 2002, pretože táto cena má symbolickú silu. Táto zlatá medaila nie je veľkou poctou len pre mňa, ale pre všetkých, ktorí tvrdo pracujú na tom, aby sa Deutsche Bahn (DB) stali najlepším medzinárodným poskytovateľom mobility.
Táto medaila je úspechom všetkých železníc v Európe a je signálom pre politiku. Potrebujeme celoeurópske otvorenie železničnej siete pre medzinárodnú dopravu. Európa bez hraníc sa nezaobíde bez výkonných železníc. Sú centrálnym priekopníkom - v doprave, pre ekonomiku a pre životné prostredie. Európa sa čoskoro zadusí v zácpach, ak sa nám nepodarí integrovať železnice.
S dnešným ocenením sa vyznamenáva aj samotné Neformálne ekonomické fórum, lebo zistilo, aké mimoriadne dôležité sú železnice pre proces mobility v celej Európe. Nemôže sa stať, aby v Európe padali politické, hospodárske i administratívne hranice a len železnice by boli masívne zaťažené hranicami. Tieto bariéry musia padnúť aj pre slovenské železnice. Pretože rovnako ako v Nemecku majú aj na Slovensku tranzitné prepravy veľký význam.
Pri reštrukturalizácii štátnych železníc na silné ekonomické podniky je internacionalizácia absolútne stredobodom pozornosti. Príklad DB to dokazuje. Už v roku 2001 dosiahlo DB Cargo viac ako polovicu svojich výkonov v medzinárodnej železničnej nákladnej doprave. Rast je dnes možný takmer iba v medzinárodnej doprave. V tejto oblasti sú vysoké miery nárastu a obrovský potenciál. Tento potenciál môžu železnice v Európe vyčerpať ale iba vtedy, ak dokážu poskytnúť ponuku služieb zodpovedajúcu požiadavkám trhu. Na tom musí pracovať každá železnica sama pre seba.
Kvalita, efektivita i produktivita sa musia trvale zlepšovať. Spolupráca s ostatnými železnicami musí byť orientovaná na potreby trhu a zákazníkov. Zákazníci v nákladnej a osobnej doprave očakávajú špičkové služby čo sa týka kvality, spoľahlivosti aj ceny. Tieto nároky musia byť splnené medzinárodne. Nesmie stroskotať na hraniciach a zákonoch. To je výzva pre politiku. Musí poskytnúť potrebné rámcové podmienky. Potrebujeme istotu v plánovaní a obchodnú slobodu.
Najdôležitejšou politickou požiadavkou je rovnosť šancí pre železnice. Musia dostať férovú šancu, aby zabezpečili viac prepráv. Na to musí byť:
  • v obrovskom rozsahu zlepšená železničná sieť,
  • požadovaná inovácia,
  • zabezpečený bezdiskriminačný prístup k železničnej sieti,
  • zjednotené daňové zaťaženie,
  • vyberaný poplatok pre nákladné vozidlá na všetkých cestách.
Na Slovensku máte rozsiahlu, dobre vybudovanú železničnú sieť. Neurobte, prosím, chybu, aby ste jednostranne budovali cesty a znevýhodňovali železnice. Táto chyba, ktorú urobili v západnej Európe v 60. a 70. rokoch, sa ukázala neskôr ako veľmi drahá pre ekonomiku a životné prostredie.
Objem nákladnej železničnej dopravy medzi Slovenskom a Nemeckom predstavuje 1,1 milióna ton ročne. Viac ako jedna tretina z toho sú zásielky s vozidlami a autodielcami pre VW Slovakia tu v Bratislave. Koncern Volkswagen je pre Slovenské železnice s podnikmi v Bratislave a v Martine jedným z najdôležitejších zákazníkov. Rozhodnutie ďalších zákazníkov z automobilového priemyslu, ako napríklad Continental, vybudovať na Slovensku ďalšie podniky poskytuje základ na rast trhového potenciálu.
Aby slovenské železnice mohli z tohto procesu trvale profitovať, je potrebná oveľa užšia spolupráca s DB Cargo. Práve automobilový priemysel požaduje bezchybnú logistickú reťaz, ktorá obsahuje krátke dodacie lehoty.
Výkonná železničná doprava zodpovedajúca potrebám zákazníkov nepomôže len železnici, ale poskytne mnohé pozitívne impulzy na rozvoj ekonomiky a hospodárstva. Deutsche Bahn sa považuje v európskom rámci za jedného z vedúcich ťahúňov v myšlienkach liberalizácie a hospodárskej súťaže. Avšak realizácia uvedených cieľov nie je možná iba jednou osobou. Potrebujeme intenzívnu spoluprácu s našimi partnermi v Európe. A kapitál, ktorý je potrebný na úspešnú revitalizáciu európskych železníc, nemôže byť navždy financovaný z národných rozpočtov ani z EÚ. Železnice potrebujú súkromných investorov. Preto je politika vyzvaná, aby zabezpečila rámcové podmienky na kapitálovú, trhovú, výkonnostnú schopnosť.
Pre spoločný medzinárodný úspech železníc sa vyplatí každé úsilie na politickej i podnikateľskej úrovni. Veľmi verím, že počas mojich ďalších návštev vo vašej krajine budem môcť konštatovať, že sme znovu o kúsok postúpili smerom vpred.

Hospodársky denník, 13. januára 2003


Inšpirujúci míting

V piatok 10. januára, keď zimný nečas velil ostať doma, prišlo na 143. míting Hospodárskeho klubu (NEF) do bratislavského hotela Danube zo šesťdesiat pozvaných päťdesiatjeden. Najpresnejší boli tí, čo vnímajú Deutsche Bahn nielen ako možného obchodného partnera, ale aj potenciálneho investora: V. Moric, V. Moric jun. a M. Moncmann zo ŽOS Vrútky, nový generálny riaditeľ Železničnej spoločnosti, a. s., P. Kužma a výkonný riaditeľ ŽOS Trnava F. Ružička. S úsmevom prišla veľvyslankyňa NSR Uta Maria Mayer-Schalburg, ktorá si mala čo povedať s predsedom SOPK a členom výboru Hospodárskeho klubu P. Mihókom, s generálnym riaditeľom Siemens, s. r. o., P. Kollárikom, s predstaviteľom VW, a. s., J. Uhríkom, ale aj s niekdajším veľvyslancom v Bonne a vicepremiérom P. Hamžíkom. Na diskusné stretnutie s predsedom predstavenstva Deutsche Bahn AG Hartmutom Mehdornom sa vybrali nielen tí, ktorí majú svoje pracoviská v hlavnom meste SR, ale aj z Trnavy, Nitry, Martina a Košíc. Dvaja členovia z tridsiatich reprezentovali Českú republiku a dvaja zo štyroch Nemecko. Napriek kalamitnej situácii na autostráde Trnava - Bratislava prišiel takmer včas aj P. Tomeček, predseda Trnavského samosprávneho kraja. Úvodné slovo mal správca klubovej komunity P. Kasalovský. Potom prehovoril o nemeckej železničnej reforme, ale aj o vývoji a potrebách európskych železníc H. Mehdorn (myšlienky z jeho prejavu publikujeme dnes z titulnej strany). Vyše hodiny odpovedal na otázky, o čom bude Hd informovať v najbližších dňoch. Od správcu a výkonného podpredsedu Hospodárskeho klubu (NEF) P. Kasalovského si ako štvrtý nemecký občan prevzal Zlatý biatec 2002. Klubová komunita ním vzdala poctu jeho životnej dráhe, ale aj inšpirujúcim výsledkom reformy v Deutsche Bahn. Medzi prvými gratulantmi bola Uta M. Mayer-Schalburg, P. Mihók a P. Kužma.

Hospodársky denník, 13. januára 2003 Snímky P. Kresánek


Brať inšpirácie z jeho riešení


V piatok 10. januára na pravé poludnie sa päťdesiat reprezentantov Hospodárskeho klubu (NEF) stretne s predsedom predstavenstva Deutsche Bahn AG Hartmutom Mehdornom, ktorý im priblíži svoje názory na budúcnosť európskych železníc. Na tomto 143. klubovom podujatí v prítomnosti veľvyslankyne NSR Uta Marie Mayer-Schalburgovej prevezme Zlatý biatec 2002 ako poctu jeho životnej ceste a so zreteľom na inšpirujúce výsledky reformy Deutsche Bahn AG. Zverejňujeme výňatok zo slova o Hartmutovi Mehdornovi, ktoré bude mať správca Hospodárskeho klubu (NEF) a šéfredaktor Hospodárskeho denníka Peter Kasalovský.
Predseda predstavenstva Deutsche Bahn AG Hartmut Mehdorn stojí štvrtý rok na čele jednej z dvoch najväčších, či skôr najsilnejších európskych železničných spoločností. Dalo by sa tiež povedať, že je reprezentantom najvyššej železničnej kvality tak v osobnej, ako aj v nákladnej doprave. Neznie to síce skromne, ale je to fakt. A za ním, čo náš hosť dozaista potvrdí, je manažment spoločnosti a spolu s ním viac ako 214-tisíc pracovníkov. Keď už spomínam údaj o počte pracovníkov, tak dodám aj to, že sa znížil bez vážnejších sociálnych otrasov o vyše stodvadsaťtisíc. Je jedným z úspechov nemeckých železníc, ktoré práve v tom období zvýšili svoj podiel na trhu osobnej dopravy o desať percent a takpovediac zvečnili výhody vysokorýchlostných vlakov. Inak povedané, v reformnom čase, pričom známe sú nám výsledky z obchodného roku 2001, DB odoberajú zákazníkov cestnej doprave a zlepšujú výsledky nákladnej dopravy.
Jednoznačným vysvedčením o reformnej správnosti v DB je nárast obratu - o dve percentá v roku 2001 v porovnaní s rokom 2000, a najmä zvýšenie produktivity práce na zamestnanca o 156 percent. Pritom treba povedať aj to, že v uvedenom obchodnom roku dosiahol objem investícií do infraštruktúry a modernizácie mobilných prostriedkov 7,1 miliardy eur. Z dostupných zdrojov je zrejmé, že aj vlaňajší prvý polrok priniesol nárast obratu o 0,4 % v porovnaní s rokom 2001.
Tých niekoľko údajov o Deutsche Bahn je spojených s menom Hartmut Mehdorn. Znamenajú úspešnosť v gigantickom kolose, ktorý však stojí na všeobecne známej a naďalej platnej nemeckej precíznosti, ale aj sústredení sa na úspech. Taký, ktorý je v malom obsiahnutý trebárs v precíznych optických prístrojoch a hodinových strojoch Carl Zeiss či Lange a synovia. Nehovorím to samoúčelne. Tie totiž k železnici a všetkým, čo jej dodávajú budúcnosť, patria priam neodmysliteľne.
Vo filmoch zachytená história, keď si ľudia z blízkosti železničných tratí kontrolovali čas na svojich hodinkách podľa jednotlivých prejazdov vlakov, by sa tiež mohla obnoviť. A keď už ponúkam prirovnania, tak nemôžem obísť to najdôležitejšie. Medzi takých ľudí, ktorí sa síce zovňajškom neodlišujú od iných, ale svojím výkonom a najmä dynamikou života sú pred nimi, prináleží aj Hartmut Mehdorn. Jeho profesionálna, a, samozrejme, životná cesta to potvrdzujú.
Dynamika sa nám spája s dopravou. V Nemecku by mohli dopravu spájať naozaj aj s menom Mehdorn. Absolvent berlínskej strojníckej fakulty, potom vývojový konštruktér, vedúci produkcie v blízkosti vzdušnej dopravy či civilného letectva. Tridsaťosemročný bol vymenovaný do vedenia spoločnosti Airbus Industrie S. A. Ako štyridsaťsedemročný sa stal predsedom predstavenstva Deutsche Airbus GmbH Hamburg a o desať rokov neskôr zaujal súčasnú pozíciu.
Nepatrí sa ani v dobrom ani v zlom hovoriť, dámy a páni, o človeku, ktorého ste nikdy predtým nestretli. Musím povedať, že som toto pravidlo neporušil, pretože ja som sa s pánom Hartmutom Mehdornom stretol. Sprostredkovane, keď som sa musel zhlboka nadýchnuť krátko pred Vianocami 1999. roka pri pohľade do budovy Print Media Academy v Heidelbergu. Dovtedy bol jednotkou Heidelberger Druckmaschinen AG. Spoločnosť zanechal ako vždy v tých najlepších číslach. Ostali po ňom navždy alebo až za život súčasníkov aj stĺpy budovy situovanej oproti železničnej stanici univerzitného mesta Heidelberg. Tak veľmi pripomínajú valce motora (či doby?), ktoré majú rozmer jeho duše. Dovoľujem si prízvukovať slovo či skôr pojem: mehdornovská duša. Tá je prítomná dnes v spolkovej železničnej doprave. Nepochybujem, že výsledkom reformného snaženia bude jej optimálna podoba pre zákazníkov v osobnej aj v nákladnej doprave.
Nielen životná dráha, pozície na nej, teda riešenie nových a nových problémov vypovedajú o človekovi. Aj ľudia, ktorí s ním prišli do kontaktu. Jeho človečenský a odborný rozmer by mohol dosvedčiť aj Andrej Egyed, donedávna predseda predstavenstva Železničnej spoločnosti, a. s. Dovoľte mi, aby som vyjadril potešenie, že môžem s mesačným oneskorením odovzdať výročnú cenu Hospodárskeho klubu (NEF) Zlatý biatec 2002 Hartmutovi Mehdornovi. Teším sa, že po nemeckých občanoch - kancelárovi Helmutovi Kohlovi, ktorý bol jedným z hlavných staviteľov novej Európy, bývalom reprezentantovi vydavateľskej spoločnosti Handelsblatt Heinzovi Niendstetovi, po Mníchovčanovi Wolfgangovi Riemannovi v službách Prvej stavebnej sporiteľne, a. s., môžem vyjadriť najvyššiu úctu práve Hartmutovi Mehdornovi. Oceňujeme jeho životnú dráhu aj príklad, veriac aj v inšpiráciu z neho pri riešení budúcnosti slovenskej železničnej dopravy.

Hospodársky denník, 10. januára 2003


Hospodársky klub (NEF) usporiada míting so slávnostným obedom s predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom Deutsche Bahn Harmutom Mehdornom v piatok 10. januára 2003 o 13. hodine v reštaurácii Presbourg
bratislavského hotela Danube.

Pán H. Mehdorn bude hovoriť na tému Európske železnice na začiatku 21.
storočia a diskutovať aj o perspektíve a možnostiach slovenskej železničnej
dopravy.

Na podujatie sa môžu prihlásiť členovia Hospodárskeho klubu do 7. januára
2003.

Kontakt :pkasalovsky@hd-dennik.sk


Hospodársky klub (NEF) usporiada míting s ministrom zahraničných vecí SR E. Kukanom v stredu 22. januára 2003 o 18. h v reštaurácii Presbourg
bratislavského hotela Danube.

Pán E. Kukan bude po krátkom expozé diskutovať o záverečnej fáze
prístupového procesu SR do Európskej únie.

Na podujatie sa môžu prihlásiť členovia Hospodárskeho klubu do 14. januára
2003.

Kontakt :pkasalovsky@hd-dennik.sk