POCTY ZA PODNIKANIE
(o počinoch pre sociálnu ekonomiku)

Z CHUDOBY CHUDOBA
(O ZODPOVEDNOSTI ÚSPEŠNÝCH)

Nie je to tak dávno, čo som videl v stánku s ovocím a zeleninou nakupovať jedného z mojich učiteľov. Aj keď veľmi ostarol, bude mať vyše sedemdesiatpäť, tak profil jeho tváre ostal rovnaký. Kupoval tri jablká, dva citróny a balíček s koreňovou zeleninou. Nenašiel dosť peňazí. Chcel vrátiť jablká, ale to dievča povedalo: "Inokedy mi dáte." Tie jablká posunul k nej a hľadiac do zeme odvetil: "Už minule som ostal dlžný tri koruny. Treba žiť z toho, čo mám."
Povedzte, mohol som pristúpiť k pultu a doplatiť to, čo mu chýbalo na ten nákup?! Nechýbalo veľa, aby som tak urobil. Ešteže sa tak nestalo, lebo by som vskutku ponížil, ba zranil človeka, ktorý po celý život vychovával a vzdelával nespočetné množstvo súčasníkov. Musím dodať, aby ste ma napokon neobvinili z necitlivosti, že som svojho učiteľa na dôchodku s odstupom času predsa len navštívil. Aj som sa unavil, kým som prišiel na to, čím ho potešiť a neuraziť.
Nespomenul som tento môj zážitok preto, že sme v predvianočnom čase a citlivejší na takúto realitu. Nejde mi len o jedného staručkého učiteľa, ktorý už ani nemôže žiť skromnejšie zo svojho dôchodku, ale o celý rad ďalších takýchto a im podobných príbehov, s ktorými som sa v poslednom roku-dvoch stretol na svojich cestách. O starých ľudí, ale aj o zdravotne postihnutých, ktorí sú odkázaní na dôchodok, a pripomínam, že takých, ktorí po celý život poriadne pracovali.
V minulom režime bola zákonná povinnosť vzájomnej pomoci tak pre rodičov, ako aj pre ich dospelé deti. Pre väčšinu ľudí netreba zákon na čas núdze. Ťažko si dnes navzájom pomáhať, keď máme asi milión ľudí žijúcich z dôchodkov, niekoľko stotisíc nezamestnaných a mládež zo sociálne slabých pomerov. Takých pomerov, ktoré zlikvidovali niekdajšiu relatívnu rovnosť šancí pre každého z hľadiska jeho schopností uplatniť sa v spoločnosti a vôbec v živote.
V našej spoločnosti nemáme síce takú chudobu a sociálnu biedu ako v niektorých iných štátoch sveta, ale máme jednu zvláštnosť. Narastá nám počet tých, ktorým sa z roka na rok zhoršuje nielen kvalita života, ale vôbec životné podmienky, a ktorí nemajú šancu brániť sa, či už z hľadiska veku, zdravotného stavu alebo sociálnej zaradenosti, resp. pozície. Nehovoriac už o dôsledkoch z trvalo sa znižujúcej teploty vzťahov rodinných, firemných, medziľudských aj spoločenských.
Za tých štrnásť rokov, ktoré prešli od nevyhnutnej a z hľadiska cieľov pozitívnej zmeny režimu, ani jedna vládna garnitúra nevnímala povinnosť postarať sa o to, aby sa kvalita, resp. nekvalita života najzraniteľnejších skupín obyvateľstva ďalej nezhoršovala. Aj zvery sa správajú k sebe korektnejšie ako tí, ktorých za čas jeden a pol generácie sa plne a bez zábran oddali zhŕňaniu majetku v mene vyšších princípov. Zdraví a silní (vzťahmi) dali zabudnúť na pôvodné ciele.
Neraz som bol obviňovaný z príklonu k ľavici. Niektorými dokonca k extrémnej ľavici. Neprávom, ale dnes musím povedať, keďže o chvíľu si vypočujeme správu Ladislava Koudelku o jeho snaženiach a skúsenostiach s rómskym etnikom, že skutočná pravica, pokiaľ tušíme, čo je vôbec pravica, by mala byť korektnou a vo svojej politike, resp. dosahoch plne zohľadňovať zásluhovosť. Nielen vlastnú, ale všetkých žijúcich generácií. Keď sa tak nespráva, tak je akýmsi spolkom odľudov.
Pravica, a podľa všetkého aj ľavica a stred, priatelia, vznikli koncom 18. storočia - počas Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie. Nebol to nijaký osobitný akt či vytvorenie konkrétnej strany - hnutia. Pomenovanie "pravica" vzniklo nielen podľa toho, kto kde sedel zo zástupcov ľudu, ale aj čo hovoril. Vpravo sedia v našom parlamente len poslanci SDKÚ a ANO, ale aj časť SMK a Smeru, pokiaľ sa však nedívame od miest v predsedníctve.
Akých politikov sme si doteraz vyvolili, takú žneme úrodu. Pri jej zbere počúvame práve od nich, že je dobrá alebo, že lepšia ani už nemohla byť. Podľa nich je všetko viac-menej v norme a normálne. Majetok štátu sa z väčšej časti odštátnil, privatizoval, ale aj predal zahraničným záujemcom, a napriek tomu sa v priemere nemáme lepšie, pokiaľ ide o spotrebný kôš, ale aj o uspokojovanie duchovných a iných potrieb. Obdobný výsledok bol aj z metamorfóz družstevného majetku.
Faktom totiž je, že v dvoch tretinách našich domácností sa pociťuje ohrozenie núdzou. Otázkou však je, čo sa rozumie pod týmto pojmom v našom štátnom domove. Dospeli sme do takého štádia, keď sa nám pomaly vnucuje názor, že núdzou je hlad, resp. smäd, a spánok v nocľahárni či v nejakom útulku. Takto sa zakrýva nevôľa a v lepšom prípade neschopnosť správať sa podľa pravicových princípov. Ide aj o neprezieravosť až hlúposť, keďže prináša vždy len sociálne napätie.
Našou výročnou cenou Zlatý biatec a ocenením Prominent ekonomiky sme poctili viackrát aj tých podnikateľov, ktorí vo svojej činnosti dbali o čoraz vyššiu kvalitu sociálnych vzťahov vo svojich firmách. Poklonili sme sa až po zem ako komunita tým, ktorí nielen vnímajú, ale sa aj správajú podľa nemennej a podľa všetkého večnej pravdy, že nikto nežije, ale ani neprežije sám a v pradávne svojho podnikania pochopili, že ich úspešnosť je vždy závislá od tímu, resp. kolektívu.
Aj preto sa dnes na klubovej pôde zamýšľam verejne nad výzvami z našej reality a nachádzam inšpiráciu v myšlienkach veličín nášho sveta a osobitne svetovej ekonomiky, ktoré zazneli práve v tomto čase. Musím poznamenať, že pápeža Jána Pavla II., prezidenta Svetovej banky Jamesa Wolfensohna, prof. Jeffreyho Sachsa, prof. Josepha Stiglitza alebo politológa Johna Naisbitta, spoluautora Megatrendov 2000, nemožno považovať za ľavičiarov či sociálnych buričov.
Spoločným menovateľom ich myšlienok o súčasnom stave sveta, a najmä o chudobe a sociálnej biede, o možných dôsledkoch jej zneužitia, o klesajúcej a neefektívnej podpore, resp. pomoci konkrétnym krajinám, je podnietiť, ba možno aj naštartovať novodobú renesanciu zodpovednosti úspešných za celkový hospodársky a sociálny vývoj vo svete. Po vyše tridsiatich rokoch začať vo svetovom meradle s frontálnym, lež nie bezhlavým útokom proti chudobe - sociálnej biede.
Prof. Joseph Stiglitz z Kolumbijskej univerzity nedávno vyslovil takéto odporúčanie obyvateľstvu ľudnatých krajín: "Neusilujte sa o akúsi vybájenú ekonomiku voľného trhu, keďže v skutočnosti nikdy nejestvovala... Hoci Američania kážu slobodný trh, doma pri podpore vlastných záujmov sa sami spoliehajú na americkú vládu." Nejde o kacíra, ale o nositeľa Nobelovej ceny za ekonomiku 2001.
O rebríčkovo najchudobnejších krajinách sa vyjadruje osobnostná elita v tom zmysle, že katastrofický stav pokračuje a nemajú už nijaký iný superlatív na jeho hodnotenie. Nejde len o hlad - hladomor, ale o alarmujúci, ba až kritický vzostup infekčných chorôb, ktoré nepoznajú hranice a v uplynulých rokoch to jasne potvrdili. Či už išlo v konkrétnych prípadoch o celosvetové alebo o regionálne, resp. lokálne rozšírenie aids, malárie, tuberkulózy alebo nedávno SARS-u.
Prof. Jeffrey Sachs z Harvardovej univerzity v tejto súvislosti hovorí, že bohatému svetu sa jeho nezáujem o tieto hrozby vypomstí. Doslova povedal, že "naša ochota míňať peniaze sa zdá omnoho väčšia, ak ide o vojnu, než v prípade mierových a preventívnych riešení ťaživých problémov, pred ktorými stojí ľudstvo a predovšetkým najchudobnejší z najchudobnejších. Prirodzene, že nejde len o zdravotnícke imperatívy, ale aj o riešenie otázok globálneho otepľovania a reformy finančného systému.
To bol vskutku krátky exkurz do sveta, za ktorým možno urobiť bodku v tom najlepšom zmysle slova provokujúcimi názormi prezidenta Svetovej banky Jamesa Wolfensohna, ktoré publikoval nemecký denník Handelsblatt, a o ktorých informoval aj Hd. "Ak sa neurobia účinné opatrenia, tak o štvrťstoročie naše deti budú žiť vo svete so 7 mld. ľudí, z ktorých polovica bude musieť vyžiť denne z menej ako dvoch USD." Svetový záujem, resp. nedoceňovanie situácie práve J. Wolfensohn ilustroval viacerými údajmi. Pred tromi desaťročiami sa vyspelé krajiny zhodli na tom, že chudobnému svetu poskytnú 0,7 % HDP. Keby to platilo, tak by dostal ročne 170 mld. USD, ale v tomto roku to bude asi 56 mld. USD. Problémy s chudobou a z chudoby sú veľmi-veľmi dramatické, a netýkajú sa len afrického či ázijského kontinentu.
Chudoba je veľkou príležitosťou pre najrôznejších extrémistov - fundamentalistov, a osobitne pre expandujúci terorizmus. V Európe nie je síce "veľkou neznámou", a nateraz sa neprejavuje masovou nespokojnosťou a už vonkoncom nie sociálnymi výbuchmi. Akoby bola v latentnom stave, ale už zajtra, keďže sa systémovo nerieši, môže sa stať vážnym problémom v nejednom európskom štáte.
Aj my na Slovensku sa tvárime, že nemáme takú chudobu, o ktorej hovorí svet. Nech sa tvárime hocijako, tak tu je. Rozširuje sa a je krutou realitou celého radu obcí, ale aj častí miest. Pomenúva sa rôzne, ale správne iba výnimočne. Aj preto, že v našich končinách je zvykom natierať negatívne dôsledky vývoja či skôr výsledky vládnutia pastelovými farbami, a spomedzi nich sa dáva prednosť ružovej.
Chudoba nie je chudobou, ale dôsledok lenivosti alebo pohodlnosti, či dokonca želanie nemalého počtu našich ľudí, ktorým podľa konkrétnych politikov vyhovuje, lebo vraj nemusia nič robiť, a predsa prežijú s pomocou sociálnych dávok. Azda sa nikdy nedostali do kontaktu s ozajstnou chudobou a nedopracovali sa k tomu, že v izolovanom prostredí pôsobí ako jediné perpetuum mobile. Z chudoby je len chudoba. Sme v takom štádiu, že časť ľudí sa dostáva do izolácie. Predovšetkým kvôli chudobe, lebo nemôže vybehnúť do šíreho sveta. Do najbližšieho mesta či mestskej aglomerácie za prácou, keďže nemá peniaze na hromadnú dopravu, pokiaľ tá funguje v jednom dni ráno tam a večer späť. Štát obmedzil dotácie na hromadnú dopravu bez toho, aby jeho úradníci boli schopní pochopiť, že tak poškodí seba.
Spôsob života tých, ktorí dnes nájdu prácu mimo svojho bydliska, je opakovaním robotníckych a remeselníckych príbehov zo začiatkov minulého storočia. V jednej izbe traja-štyria, ba aj šiesti chlapi, neraz otcovia so synmi, ba aj s vnukmi. Od rána do noci sú v práci a po dvoch týždňoch idú domov na víkend či na týždeň. Ako mi vraveli, zaujíma ich len to, aby zarobili, poslali deti do škôl a mali na čas núdze. Aký je to rozdiel medzi tým, čo sa sľúbilo všetkým občanom, nielen metropolitným či z väčších miest, resp. západných regiónov pred vyše štrnástimi rokmi a každodennou realitou. Problém vôbec nie je v zmene režimu, ale v ľuďoch, ktorí sa odrazu dostali k moci. Ako v tom príbehu, keď sa žobrák stal kráľom. Bol síce dobrý a žičlivý nielen k sebe, ale aj k blízkym dovtedy, kým mal. A keď nemal, zdupkal.
Rozdávať - predávať takmer zadarmo, len aby som sa ukázal, predávať, len aby som mal na záplatu, a nemyslieť na budúcnosť, to bola a je línia, za ktorou sa rozširuje chudoba. Jednotlivci s potrebnými kontaktmi zbohatli, pričom niektorí z nich rátajú len v miliónoch a stratili pamäť. Chudoba sa im prieči, a nazdávajú sa, že drobnými do "kasičky" a papierovými na charitu urobili predsa to, čo treba. Sú však podnikatelia, ktorých som tu spomínal, a ktorým je jasné, že sa treba postarať o likvidáciu chudoby. Nie jednorazovými opatreniami, ale systémovo a na základe poznania, že ťahať mŕtve bremeno je oveľa ťažšie ako životaschopného. Predovšetkým takého, ktorému dáme predstavu, ako sa dá inak, lepšie žiť materiálne, duchovne, kultúrne a občiansky dôstojne, ale s vlastným pričinením sa. Aká je slovenská chudoba, o tom chtiac-nechtiac vypovedajú zistenia ŠÚ SR, ale aj prieskumy verejnej mienky. V kontakte s ňou je dozaista oficiálnych 600-tisíc ľudí v núdzi a ďalšími mimo evidencie. Predovšetkým je v symbióze s vidieckymi a vo väčšine prípadov aj s obyvateľstvom rómskeho pôvodu v mestách.
Posledné sčítanie ľudu z roku 2001 uvádza, že v SR je 90-tisíc Rómov, ale iné zdroje uvádzajú, že ich je od 380-tisíc do pol milióna. Je to väčšina slovenskej chudoby, najchudobnejších z chudobných. So zreteľom na jej natalitu sa odhaduje, že o dvadsať rokov, o štvrťstoročie bude tvoriť 40 až 50 percent obyvateľov. V akom stave je toto etnikum, to je otázka, na ktorú sa nedá presne odpovedať. Zákony zakazujú štatisticky vykazovať nezamestnaných rómskych občanov alebo údaje o ich zdravotnom stave, vzdelanosti a podobne.
Máme len vlastné tušenie až poznanie o tom, aká je v skutočnosti slovenská chudoba. Začína sa u môjho bývalého učiteľa, ktorý z dôchodku ledva drží svoju minidomácnosť. Je v stálom kontakte s niekoľko stotisíc nezamestnanými a ich rodinami, s niekoľkými tisícmi príležitostne zamestnanými, zo zdravotných dôvodov neschopnými práce a zdravotne postihnutými, a medzi nimi je viac ako dosť Rómov.
Treba povedať veľmi otvorene, že transformačný proces bol sociálne nespravodlivý a súkromné vlastníctvo nevyriešilo takmer nič. Z hľadiska kvality života, ktorá nie a nie vykázať rast. Na rozdiel od vlád iných štátov, napríklad tej americkej, sa naša tvári, že nenesie zodpovednosť za nič. A keď svetu "nobelista" odkáže, aby sme lepšie vnímali, ako to reálne funguje v USA, tak už zajtra ho spochybní niektorý z ministrov. Štát, to nie je prosím vláda a ten nekonečný rad úradníkov. Štát, to sú jeho občania. A keď to rozmeníme na drobné, tak sme to len my, občania, ktorí nemôžu nevnímať rozširovanie chudobných, resp. biednych teritórií. Pokiaľ máme zdravý rozum, tak pochopíme, že nemôžeme čakať ako tí ničnerobkovia, byrokrati a väčšina z najmajetnejších - multimilionárov a miliardárov, ktorí sú presvedčení o vlastnej imunite voči chudobe.
V ostatných rokoch parlamenty a jednotlivé vlády rozpustili akoby v kyseline sírovej stámilióny, ba desiatky miliárd. Iné štátne stámilióny sa vyparili alebo sa riadením osudu premiestnili k fyzickým osobám. A dnes nám chýbajú financie na nevyhnutný zápas s chudobou, ktorá nie je o nič horšia a nie je oveľa menej kvalitná ako tá afganská, brazílska, indická, kolumbijská, malajzijská, moldavská alebo sudánska. Len tušíme, koľko peňazí by malo natiecť do teritórií chudoby, keďže stále nemáme daňový tok priamo do miesta bydliska daňovníkov. Ak bude, tak budeme mať úplne jasno, koľko treba na človečenskú solidaritu a koľko potom na vyrovnávanie hendikepov. Predovšetkým na tvorbu pracovných miest a obnovenie podmienok na sfunkčnenie všetkých koridorov pre život podľa európskych kritérií.
O tom, ako vytvárať pracovné miesta pre chudobných a spolupôsobiť, aby mali šancu na nový život, bude hovoriť konkrétnejšie generálny riaditeľ SVIK-u Svidník Ladislav Koudelka.
(Z poznámok P. Kasalovského, správcu Hospodárskeho klubu (NEF),
k úvodnému slovu na zajtrajší 165. klubový míting v Bratislave.)

Hd, 15. decembra 2003

Hd, 14. 11. 2003

PREČO JE SIEMENS VŽDY SIEMENSOM

Siemens AG Österreich nie je len jednou z najstarších spoločností koncernu Siemens, ale ešte stále jednou z najväčších národných spoločností, a ešte stále sme jednou z najúspešnejších národných spoločností a aby som to jednoducho vyjadril, sme veľmi radi, že od súťaže o najúspešnejšiu národnú spoločnosť Siemens pred piatimi rokmi, sme túto cenu v minulom roku po piaty raz vyhrali a je to dosť ťažké vysvetliť, pretože Rakúsko skutočne nie je práve tá najväčšia krajina, existujú krajiny aj väčšieho kalibru a pravdepodobne nás v blízkej budúcnosti predbehnú väčšie krajiny. Avšak naše postavenie v rámci koncernu je plne akceptované. Čím sa zásadne odlišujeme od iných spoločností je skutočnosť, že už po celé desaťročiami žijeme podľa presvedčenia, že podnikanie v krajine súvisí s hodnototvorným procesom v nej a neuspokojujeme sa tým, aby sme tam boli iba odbytovou koľajou multinárodného koncernu, ale snažíme sa priniesť do krajiny hodnototvorný proces. V Rakúsku je to napríklad obrovský softvérový tím, ktorý má v súčasnosti 3000 pracovníkov. Podieľajú sa na vývoji všetkých dôležitých programov a systémov pre celý Siemens AG. K týmto 3000 pracovníkom patrí medzičasom aj ďalších 1500 pracovníkov v našich susedných krajinách. Toto už naznačuje aj našu stratégiu, totiž našu rakúsku stratégiu preniesť aj do krajín, ktoré teraz patria do sféry našej zodpovednosti.

Prečo máme práve my na starosti naše susedné krajiny? Existuje preto jeden celkom jednoduchý dôvod. Siemens AG ako koncern má veľa práce s dobývaním veľkých svetových trhov na americkom kontinente, osobitne v Južnej Amerike a vo východnej Ázii, a preto sme približne pred 10 rokmi prevzali zodpovednosť za tieto krajiny a môžete mi veriť, nebola to žiadna ľahká úloha, pretože Siemens je v princípe centralistický podnik s epicentrami v Nemecku, ale dokázali sme presvedčiť vedenie koncernu, že je to rozumná cesta a som rád, že dnes môžeme povedať, že dnes je to úspešná cesta. A to vidíme aj tu, na Slovensku. Nepatríme k tým, ktorý bleskovo vytvoria desaťtisíce pracovných miest, ale keď dnes pozrieme späť na posledných desať rokov, tak máme viac ako 7000 zamestnancov a podľa toho, čo sa tu povedalo, dosahujeme aj pozoruhodný obrat. Aj pre národnú spoločnosť Siemens medzičasom platí to, že sa neuspokojuje iba s tým, aby realizovala odbyt pre koncern Siemens, ale práve tak, ako sa my snažíme v Rakúsku, aj ona sa snaží priniesť hodnototvorný proces do tejto krajiny.

Tiež je správne, že to, čo sme pôvodne pozakladali, dnes už nepôsobí pod vlajkou koncernu Siemens. Tu pripomeniem kábelovňu, ktorá medzičasom už nepatrí do sféry našej zodpovednosti, ale tešíme sa z toho, že ešte stále prekvitá a že sa jej darí. Ja osobne som veľmi rád, že môj prvý kontakt so Slovenskom sa ešte stále nachádza v potešiteľnom stave, i keď patrí inému vlastníkovi. Sú to Michalovce, kam som vtedy pred pätnástimi rokmi prišiel prvýkrát na Slovensko a v rámci mojej vtedajšej funkcie v divízii Siemens Automotive som sa snažil získať vtedajší závod Michalovce. Bol to napínavý príbeh, išlo tam vtedy o elektromotory a aj v tomto prípade sa teším, že tento závod ešte stále veľmi úspešne rozvíja svoje aktivity, aj keď pod inou zástavou. Novým vlastníkom je spoločnosť Bosch - Siemens Haushaltsgeräte, ale Siemens má 50-percentný podiel, a tak je pritom. To všetko nie je dôvod na to, aby človek dostal až také ocenenie, akým je Zlatý biatec, ale veľmi-veľmi sa mu teším a ďakujem z celého srdca.

(Podstatná časť z reakcie Alberta Hochleitnera, hlavného predstaviteľa Siemensu pre CEE, na príhovor správcu a výkonného podpredsedu Hospodárskeho klubu (NEF) P. Kasalovského na 162. klubovom mítingu 12. 11. t. r.)
Hd, 18. 11. 2003

Ako žije svetová značka Siemens

Do bratislavského hotela Forum medzi členov klubovej komunity prišiel predseda predstavenstva Siemens AG Österreich a hlavný predstaviteľ Siemens pre CEE Albert Hochleitner so svojimi spolupracovníkmi. V zozname prítomných bol aj minister životného prostredia SR László Miklós, predseda SOPK Peter Mihók, poslanci NR SR Milan Cagala, Ferdinand Devínsky, Ján Gabriel a Gabriel Karlin, prezident KOZ Ivan Saktor, predseda ZMOS Michal Sýkora, ďalej guvernér EXIMbanky Ladislav Vaškovič, prezident Dexia banky Francis J. Teynier, zástupca generálneho riaditeľa PSA Peugeot Citroën, Trnava Invest, Didier Valleur, prezident Slovenskej lekárskej spoločnosti prof. Peter Krištufek, prezident Zväzu obchodu SR Pavel Konštiak, ako aj veľvyslanec Rakúskej republiky Martin Bolldorf a Ruskej federácie Alexej Borodavkin. Medzi plejádou osemdesiatich predstaviteľov domácich finančných inštitúcií a priemyselných firiem boli aj zástupcovia trinástich, ktoré v SR reprezentujú značku Siemens s ročným obratom 20 mld. korún a so sedem a pol tisíca pracovníkmi.

Predposledný celoklubový míting v 2003. roku mal aj slávnostný rámec. V úvode totiž správca klubovej komunity P. Kasalovský odovzdal za zvuku fanfár lídrovi spoločnosti Siemens Albertovi Hochleitnerovi výročnú cenu Hospodárskeho klubu (NEF) Zlatý biatec 2003. Bol mu udelený za dlhoročnú priamu investičnú činnosť Siemensu v SR a so zreteľom na realizovaný projekt rekonštrukcie spaľovne komunálneho odpadu v Bratislave. Vo svojom príhovore, ktorý zverejňujeme na s. 5, okrem iného povedal: "Značka Siemens je tu dnes - v súčasnom a konkurenčne tvrdšom svete oproti minulosti v plnom lesku aj preto, že sa stala pre profesionálnych manažérov priam výzvou zúčastňovať sa na potvrdzovaní jej tradície a rozmachu." Ďalej zdôraznil, že "domáce firmy s účasťou Siemensu svojím exportom majú prioritne priaznivý vplyv na našu exportnú bilanciu, ale aj na celkový imidž, čo má v pomeroch súčasného sveta - postupu globalizácie a čoraz ostrejšej konkurencie cenu zlata."

Podrobnejšie o ďalšom priebehu mítingu, ktorý pokračoval slovom hlavného predstaviteľa Siemens pre krajiny strednej a východnej Európy Alberta Hochleitnera a ďalších osobností hospodárstva sa dočítate v najbližších dňoch a taktiež na www.hospodarskyklub.sk, resp. www.hd-dennik.sk.
Hospodársky denník, 13. novembra 2003.

Príhovor správcu Hospodárskeho klubu (NEF)
na X. podujatí z cyklu Ekonomickí lídri v SR Siemens AG Österreich a pri príležitosti vyhlásenia predsedu jeho predstavenstva a generálneho riaditeľa A. Hochleitnera za laureáta výročnej ceny Zlatý biatec 2003

Vážené dámy a páni,
vzácni hostia,

mám česť privítať medzi nami predsedu predstavenstva, generálneho riaditeľa Siemensu AG Österreich a hlavného predstaviteľa Siemensu pre centrálnu a východnú Európu Alberta Hochleitnera.

Je osobnosťou, ktorá reprezentuje Siemens - svetovú značku, ktorá má európsky domicil od roku 1847. Odvtedy je trvalo prítomná nielen v rodnom Nemecku, ale prakticky v každej krajine sveta. S výrobkami tejto značky bol, je a nepochybne aj bude spojený pokrok vo vede, v technike a vôbec našej civilizácie. Inak povedané, niekoľko ľudských generácií je s ňou v stálom kontakte. Avšak od druhej polovice minulého storočia sa vnímajú a jedinečným spôsobom osvedčujú celosvetovo najvyššie parametre niektorého z výrobkov tejto značky. So značkou Siemens je spojená nielen jej najvyššia prospešnosť - užitočnosť, a, prirodzene, aj úžitkovosť, ale spravidla aj príjemný zážitok.

Dámy a páni,

univerzálne encyklopédie sú vždy stručné, pokiaľ ide o priemysel a jeho tvorcov. Napriek ich prínosu pre kvalitu života a jeho dynamiku z hľadiska budúcnosti. Ešteže minulosti sa venuje niekoľko riadkov, neraz v podobe holých faktov. Tak je to aj v prípade Wernera von Siemens, vynálezcu v elektrotechnike - galvanostégii, ktorý vyvinul diferenciálny regulátor a s mechanikom J. G. Halskem pred 156 rokmi založili spoločnosť Siemens&Halske. V nej bola vyvinutá a postavená o tridsaťdva rokov neskôr aj prvá elektrická lokomotíva. Akoby na okraj sa vo všeobecných encyklopédiách dočítame, že práve podľa Wernera von Siemens je pomenovaná fyzikálna jednotka elektrickej vodivosti (SI).

O založenie fantastickej tradície jednej firmy a priemyselného posolstva z nemeckej krajiny nazývanej Siemens sa však pričiňoval aj mladší brat zakladateľa a vynálezca Wilhelm, ktorý práve v roku 1847 vyvinul regeneratívny parný stroj. Rodinnú firmu zastupoval vo Veľkej Británii a založil tam pobočku Siemens Brothers&Co. Najmladší a tretí z bratov Friedrich August sa venoval zdokonaľovaniu a ekonomizácii tepelných procesov v hutníctve a sklárskych pecí. Pri vzniku značky Siemens bol svojím spôsobom neopakovateľný rodinný mozgový trust Wernera von Siemens a jeho bratov.


Dámy a páni,

pokiaľ by sme chceli seriózne pripomenúť vetou-dvoma míľniky vo vývoji spoločnosti Siemens a jej produkciu, tak by sme na to potrebovali niekoľko dní. To si nemôžeme dovoliť, ale aspoň na moment sa v súvislosti s firmou Siemens pristavme pri takom pojme ako rodinný podnik alebo vôbec pri pojme jednom z najobsažnejších, ktorým je rodina. Aj preto, aby sme sa dostali do nedávnej minulosti a súčasnosti, k tomu, prečo je dnešný klubový večer venovaný značke Siemens, Albertovi Hochleitnerovi ako jednej z jej súčasných osobností, a najmä vstupu siemensovského know-how do slovenskej krajiny.

Rodinný podnik bol v prvopočiatkoch viacerých svetových značiek, ale nie vždy a nie v každej nasledujúcej generácii boli pionieri podnikania obdarení nemenej invenčnými či priam geniálnymi potomkami. Firma postavená na silnej rodine vzťahmi, t. j. vnútornou hierarchiou a disciplínou, či skôr kultúrou a podriadením sa cieľom, to bol kedysi najdôležitejší predpoklad úspešnosti. V podstate sa na týchto princípoch nič nezmenilo, ale postupne so skracovaním sa vzdialeností, tak fascinujúcom, a vôbec internacionalizácie firiem sa posilňoval princíp takých vzťahov, ktoré boli takmer rodinnými.

Značka Siemens je tu dnes - v súčasnom a konkurenčne tvrdšom svete oproti minulosti v plnom lesku aj preto, že sa stala pre profesionálnych manažérov priam výzvou zúčastňovať sa na potvrdzovaní jej tradície a rozmachu. V tejto súvislosti by som pripomenul, že práve v takej firme ako Siemens nadobudli aj celkom nový rozmer, ktorý predznačili aj filozofi čias, keď Werner von Siemens zakladal svoju prvú továreň. Bolo a dodnes to je o pocite zodpovednosti úspešných za svoje okolie a jeho pretavení sa do konkrétnych počinov. Keď trocha porozmýšľame o tom, čo urobilo z Patrície Aburdenovej a Johna Naisbitta, okrem iného laureáta nášho Zlatého biateca, autorov bestselleru konca 80. rokov Megatrendy 2000, tak to nebolo nič iné ako príťažlivá predstava - zhmotniteľná vízia o zodpovednosti úspešných politických a hospodárskych lídrov. Povedal by som, že je to o najmierumilovnejšej zbrani proti negatívnym účinkom globalizácie, ktorú potrebuje ako soľ.

Dámy a páni,

budem hovoriť o takom príklade zodpovednosti, ktorým je Siemens a jeden z jeho vrcholových lídrov Albert Hochleitner. Inak šesťdesiattriročný Viedenčan, inžinier technickej fyziky, ktorý je spätý priamo aj nepriamo s firmou Siemens takmer štyridsať rokov. Viac ako jedno decénium pôsobí ako predseda predstavenstva Siemensu AG Österreich a jeho "zodpovednosť" za ten náš svet je obsiahnutá v pozícii hlavného predstaviteľa Siemensu pre centrálnu a východnú Európu. Okrem toho je členom celého radu orgánov priemyselných, vývojových a finančných spoločností.

Náš vzácny hosť je prezidentom Nemeckej obchodnej komory v Rakúsku, prezidentom Spolku priateľov Technickej univerzity vo Viedni, členom predstavenstva Združenia rakúskych priemyselníkov a ich prezidentom v metropolitnej Viedni. Pôsobí v Rakúskej hospodárskej komore, vo Výbore pre životné prostredie Zväzu podnikov elektrotechnického a elektronického priemyslu a v ďalších funkciách. Úprimne sa tešíme tomu, že k jeho viacerým oceneniam zásluh o rozvoj Rakúska, Viedne a jeho spolkových krajín dnes pribudne Zlatý biatec.

Pôvodný návrh jedného z našich členov bol za jeho angažovanie sa a napokon za účasť na realizácii rekonštrukcie Spaľovne komunálneho odpadu v Bratislave - Vlčom hrdle. Za to dostal v uplynulom roku aj Siemens AG Österreich Cenu Ministerstva životného prostredia SR za stavebné dielo s najväčším ekologickým a priestorotvorným prínosom. (O tomto diele krátko prehovorí jeden z jeho krstných otcov doc. Ing. Ladislav Štibrányi, CSc.) Prirodzene, že projekt a dosahované parametre predmetného diela si zaslúžia pozornosť. Avšak v kontexte s tým, čo som už povedal, dnes vzdávame poctu Siemensu a jeho predstaviteľovi pre centrálnu a východnú Európu Albertovi Hochleitnerovi.

Ak by som to mal zdôvodniť jednou rozvitou vetou, tak za to, že Siemens je prítomný v našej krajine na mnohoraký spôsob. Pomohol tomu, že v začiatkoch transformácie či spoločenských a hospodárskych premien vznikli jeho pričinením viaceré firmy s pečaťou Siemens. Niektoré z úspešných sa potom predali, ale štrnásť úspešných je tu dodnes. Ich obrat za vlaňajšok bol 21,5 miliardy korún, pričom 70 % produkcie predstavoval export, investície boli za 1,7 miliardy korún a prácu v nich má 9,5 tisíca ľudí.

V Slovenskej republike Siemens zvíťazil svojimi ponukami vo viacerých tendroch a realizoval celý rad projektov. Či už išlo o atómovú energetiku, spomínanú spaľovňu komunálneho odpadu, o Paroplynový cyklus v Bratislave, o systém laminárneho chladenia širokopásmovej trate v niekdajších VSŽ Košice, o verejné osvetlenie v metropole a ďalších mestách ako Trnava, Dunajská Streda, Svätý Jur či obec Bernolákovo, ktorým sa ušetrí až 40 % z pôvodných energetických nákladov, alebo o zabezpečovacie systémy, o modernizáciu papierenského stroja a prevíjačky novou technikou pohonov a automatizačnou technikou v SCP Ružomberok či zdravotnícke prístroje.

Vážené zhromaždenie, dámy a páni,
milí hostia,

Siemens je gigant, ale stojí pevne a úspešne sa vyrovnáva s nárokmi meniacich sa pomerov vo svete priemyslu a obchodu. Siemens AG Österreich vznikol fúziou z troch firiem pred viac ako desiatimi rokmi a je jedným z dôležitých faktorov pre hospodársku stabilitu našich južných susedov. Firmy s účasťou spoločnosti Siemens v SR svojím exportom majú prioritne priaznivý vplyv na našu exportnú bilanciu, ale aj na celkový imidž, čo má v pomeroch súčasného sveta - postupu globalizácie a čoraz ostrejšej konkurencie cenu zlata.

Siemens má stopäťdesiatšesť rokov. Z hľadiska dĺžky ľudského života je dlhovekým a vďaka jeho firemnej kultúre, ale aj vnútornej dynamike, osobitne vývoja, a podnikateľskej filozofii je takpovediac "odsúdený na večnosť". O takýto predpoklad pre Siemens v budúcnosti (nech znie akokoľvek nesympaticky, lebo byť odsúdený, to nie je nič príjemné, ale v tomto prípade je tou najväčšou výzvou pre ďalšie generácie manažérov zveľadiť a preskočiť latku na rekordnej výške) sa pričiňujú konkrétne osobnosti - hospodárski lídri typu Alberta Hochleitnera.

Dámy a páni,

kedysi dávno, bolo to na začiatku 70. rokov minulého storočia, mne najbližší človek pôsobil v podniku, ktorý práve v súčinnosti s odborníkmi zo Siemensu realizovali zabezpečovaciu techniku na česko-slovenských železniciach. Je to teda tridsať rokov, čo som mal po prvý raz a, obrazne, priamo v rodine - domácnosti prítomný Siemens. Vtedajší odborníci - inžinieri nielenže odviedli v stanovenom čase 100-percentný výkon, ale svojou odbornosťou a vôbec správaním ostali dodnes v pamäti takmer ako prototypy príjemných ľudí - zo Siemensu. Najrôznejších kontaktov s ľuďmi zo Siemensu som mal potom niekoľko a záver bol vždy rovnaký.

Bratislava, 12. novembra 2003

Základným prvkom je región

Na minulotýždňovom stretnutí reprezentácie Hospodárskeho klubu (NEF) prezentoval predseda Trnavského samosprávneho kraja Peter Tomeček výsledky kraja a svojej činnosti. Zameral sa na postavenie regionálnej samosprávy v rámci štátu vo vzťahu k Európskej únii. Klubovej komunite podrobne ozrejmil princíp subsidiarity, ktorý je významným prínosom k rozvoju demokracie v Európe na základe rovnakej legitimity rôznych úrovní moci: miestnej, regionálnej, národnej a európskej. Zdôraznil, že existencia regiónov spravovaných zástupcami zvolenými v priamych voľbách s vybavenými skutočnými kompetenciami môže zabezpečiť správu, ktorá je efektívna a súčasne blízka občanovi. "Región je vhodnou úrovňou moci na efektívnu realizáciu subsidiarity, ktorá sa považuje za jednu zo základných princípov, ktoré treba rešpektovať vzhľadom na európsku integráciu, ako aj vnútorné usporiadanie štátov, ktoré sa zúčastňujú na tomto hnutí. Uznanie regionálnych samospráv by malo byť sprevádzané opatreniami na implementáciu solidarity medzi regiónmi tak, aby bol umožnený vyvážený rozvoj."
Peter Tomeček akcentoval, že región ako základný prvok štátu svedčí o rôznorodosti Európy, prispieva k obohateniu jej kultúry s prihliadnutím na jej tradície, dejiny a súčasne podporuje jej hospodársku prosperitu s výhľadom na trvalo udržateľný rozvoj. "Medziregionálna a cezhraničná spolupráca je cenným a nenahraditeľným príspevkom k stavbe Európy. Tieto princípy predpokladajú existenciu moci na regionálnej úrovni, ktorá má demokraticky vytvorené rozhodovacie orgány a široký rozsah nezávislosti vzhľadom na svoje kompetencie, na spôsoby a prostriedky ich realizácie a zdroje potrebné na plnenie svojich úloh. Regionálna samospráva označuje právo a schopnosť najvyšších územných samospráv v rámci štátu, ktoré majú volené orgány a sú administratívne umiestnené medzi ústrednou štátnou správou a miestnymi samosprávami, a majú buď právo samostatne sa organizovať, alebo právo normálne spájané s ústrednými orgánmi, spravovať na vlastnú zodpovednosť a v záujme svojich obyvateľov podstatnú časť záležitostí verejného záujmu, v zhode s princípom subsidiarity. Regióny majú rozhodovacie a správne právomoci v oblasti vlastných kompetencií. Tieto právomoci umožňujú prijímanie a implementáciu politiky špecifickej pre každý región." Ak to všetko má fungovať, tak je nevyhnutné, aby implementácia úloh na regionálnej úrovni, ktoré sú v kompetencii národnej vlády, bola presunutá na regionálne orgány a regióny sú s týmto cieľom vybavené potrebnými prostriedkami. " Na regióny môžu byť delegované určené kompetencie z inej úrovne správy. Delegovanie kompetencií je v rozumnej miere jasne definované. Prostriedky, najmä materiálne a finančné, na efektívny výkon týchto dodatočných právomocí sú riadne zohľadnené v delegačnej norme. Orgány zodpovedné za výkon delegovaných kompetencií môžu v najväčšom možnom rozsahu vymedzenom zákonom ľubovoľne konať podľa špecifických podmienok regiónu, v záujme efektívnosti a v súlade so želaniami obyvateľov regiónu. Ustanovenia delegačnej normy o finančných aspektoch nesmú túto voľnosť nadmerne obmedzovať. Regionálne samosprávy vo vzťahu k miestnym samosprávam musia aplikovať princíp subsidiarity. Pochopiteľne, môžu niektoré zo svojich kompetencií delegovať na miestne samosprávy. Vyvíjajú úsilie na zabezpečenie finančného vyrovnávania medzi miestnymi samosprávami ležiacimi na ich území," vysvetľuje P. Tomeček.
Podrobne rozobral aj účasť regiónu v otázkach celoštátneho rozmeru a v tejto súvislosti argumentoval, že "v rozsahu, v akom môžu byť normy prijaté na úrovni štátu, meniť postavenie regionálnej samosprávy alebo ovplyvniť záujmy regiónu, môže sa región zúčastniť na rozhodovacom procese. Účasť regiónov na otázkach v záležitostiach ústrednej vlády môže byť zabezpečená prostredníctvom adekvátnej reprezentácie regiónov v legislatívnych a správnych orgánoch, alebo môže byť založená na postupoch pripomienkovania alebo konzultácií medzi orgánmi štátnej správy a príslušným regiónom". Pokiaľ ide o správu, zopakoval, že regióny majú vlastný majetok, vlastný systém správy, orgány, aké si vytvoria, a vlastných zamestnancov a môžu si slobodne určiť vnútornú štruktúru svojho systému správy a svojich orgánov. Systém financovania regiónov im zabezpečí príjem podľa výdavkov predpokladaných podľa množstva ich kompetencií a umožní im realizovať ich vlastnú politiku. "Regionálne finančné zdroje musia byť dostatočne diverzifikované a v dostatočnej výške na to, aby umožnili čo najtesnejšie sledovať reálny nárast nákladov na výkon kompetencií a všeobecný rozvoj ekonomiky. Pokiaľ ide o výkon ich vlastných kompetencií, väčšia časť zdrojov financovania regiónov musí pozostávať z vlastných zdrojov, s ktorými môžu voľne disponovať. Princíp solidarity si v rámci štátu vyžaduje vytvorenie mechanizmu finančného vyrovnávania, ktorý zohľadní potenciálne zdroje a úlohy regiónov s cieľom zjednotiť životnú úroveň v rôznych regiónoch. Finančné transfery pre regióny, a tam, kde je to možné, aj podielové dane, sa musia riadiť vopred určenými pravidlami založenými na niekoľkých objektívnych kritériách zodpovedajúcich skutočným potrebám regiónov. V rozsahu určenom zákonom majú prístup na kapitálový trh, aby mohli pokryť vlastné kapitálové výdavky pôžičkami za predpokladu, že môžu preukázať schopnosť splácať dlh počas celého úverového obdobia zo svojich vlastných príjmov," konštatuje P. Tomeček. Vlastné zdroje samospráv pozostávajú najmä z daní, poplatkov alebo odvodov, ktoré majú regióny právo zvyšovať v rozsahu určenom ústavou alebo zákonom. Regióny musia mať možnosť určiť výšku regionálnych daní a poplatkov. P. Tomeček k tomu dodáva, že "ak nemôžu zvyšovať vlastné regionálne dane, regióny majú právo v rozsahu vymedzenom ústavou alebo zákonom určiť dodatočné percentá k daniam určeným inými orgánmi verejnej správy. Regionálne podiely na všeobecných daniach daných ústavou alebo zákonom sa musia tiež považovať za vlastné zdroje. Musí byť určený postup konzultácie s regiónmi o pravidlách delenia a alokovania takýchto zdrojov". Regióny majú právomoc obrátiť sa na príslušný súd s cieľom zaručiť voľný výkon svojich kompetencií a rešpektovania princípu regionálnej samosprávy (obsiahnutý v Európskej charte regionálnej samosprávy a vo vnútroštátnom zákone). Ak existuje kompetenčný spor, musí sa riešiť pred súdnym orgánom. Akákoľvek kontrola regionálnych rozhodnutí sa zameriava len na ich súlad so zákonom. Kontrola však smie zahrňovať hodnotenie účelovosti vzhľadom na implementačné právomoci a na výkon kompetencií delegovaných na regióny.
Podrobný úvodný odpočet postavenia regiónov klubovú komunitu inšpirovali k vysloveniu vlastných predstáv o fungovaní a možnostiach regiónov a najmä kvalitného života občanov, ktorí od svojej samosprávy vyžadujú kvalitu, rýchlosť a akčnosť.

A. F. Zvrškovec - prezident Dividend Group
Pre nás podnikateľov je dosť šokujúce zistenie, že verejná správa sa nachádza v takom stave, v akom sa nachádza. Neschopnosť politickej reprezentácie Slovenska zorganizovať štruktúru verejnej správy je pre nás jednou z najväčších záťaží, ktorým musíme čeliť v najbližších rokoch. Nielen to, že vstupujeme do Európskej únie a vystavujeme sa novej otvorenej konkurencii, ale vystavujeme sa hlavne neporiadku vo verejnej správe. Ak my nedokážeme čerpať z európskych fondov iba preto, že sme nepochopili, čo vlastne Európa v budúcnosti bude znamenať, tak sme celé to predvstupové obdobie prespali. Aj vo Švédskom kráľovstve sa viedla diskusia o tom, čo má regionálna samospráva znamenať. Je to skutočne veľmi tvrdý "pôrod" previesť centralizovanú štátnu správu na regióny. Ešte tvrdší pôrod bolo previesť daňové práva na prvotný stupeň, na obce. Vo Švédsku to trvalo možno sedem rokov, no naučili sme sa... v parlamente platí tzv. daňový alebo tlakový koeficient. Ten povie, že v tejto krajine nebude nikto platiť väčšie dane ako 50 %, ako súhrn všetkých daní. Ak sa raz na takomto princípe dohodneme, tak môžeme povedať, že to je jedno, kam ich platia, či ich platia richtárovi alebo hajtmanovi, alebo ich odvádzame štátu, ale suma nesmie byť vyššia ako tých 50 %. To nám umožňuje sa dohodnúť raz navždy. Že minister financií bude rešpektovať, keď sa povie, že regionálna daň je 14 korún z každej zarobenej stovky a odvádza sa na účet regiónu, na to, aby región mohol zabezpečiť všetky potrebné funkcie. Uplatňujme teda víziu Európskej únie založenej na regiónoch. Silných, stabilných regiónoch. Ak hovoríme o subsidiarite ako takej, nie je nič, čo sme si vymysleli, je to komplement demokratického procesu, ale je to cirkevná reforma. To je pre nás ako podnikateľov jedna z rozhodujúcich schopností tohto štátu. Podľa môjho názoru treba otvoriť opäť diskusiu o zmysluplnosti celého tohto modelu, ku ktorému sa prihlásila súčasná vládna moc.

Ján Budaj
Je zrejmé, a viackrát sa to verejne hovorilo, že táto reforma bola skôr deformou. Vy, pán Tomeček, ste uviazli vo funkcii, ktorá v podstate vznikla skoro ako nadbytočná štruktúra. Nikto vám nedal jasné odpovede, kedy bude fiškálna decentralizácia, nikto vám nevie povedať, čo s deravými strechami a ako riešiť problémy zdravotníctva. Zaujímalo by ma, či existuje v štruktúrach vyšších územných celkov už nejaká politická komunikácia alebo ste všetci vlastne na jednej lodi a ste tak trochu nevšímaná politická štruktúra, ktorá je považovaná za málo vplyvnú alebo skoro bezvýznamnú. Existuje medzi vami nejaká diskusia aj o tom, kde sú diery v reforme, diskusia aj o tom, ako by ste sa dohodli, keby fiškálna decentralizácia nastala. Mnohí politici sa ju boja uskutočniť, pretože Slovensko má extrémne ekonomické rozdiely medzi regiónmi. Existuje vo vašich štruktúrach živá diskusia alebo návrhy ako primäť centrálnu moc, aby tú decentralizáciu dovŕšila?

Peter Tomeček
Snahy na komunikáciu so štátnou správou, s ústavnými činiteľmi z našej strany sú, pravda, s malým efektom. Napríklad za rok a trištvrte, čo sme vo funkciách, sme sa s predsedom vlády stretli raz v marci tohto roka na stretnutí predsedov samosprávnych krajov. S predsedom Národnej rady som sa stretol len raz, keď bol na návšteve v Trnave a zastavil sa na samosprávnom kraji. Nepotrebujem sa stretávať s ústavnými činiteľmi alebo s ministrami. Máme zriadenú konferenciu predsedov samosprávnych krajov, pretože ani zákon 302 nám neumožní vytvoriť také združenia, ako má ZMOS. To znamená, že my nemôžeme vytvoriť združenie samosprávnych krajov, lebo síce by sme tam chodili, ale nemohli by sme hlasovať a ja by som tam musel mať svojho asistenta, ktorý by za mňa hlasoval a bol členom takéhoto orgánu. Takže sme povedali, že radšej vytvoríme neformálne stretávanie sa predsedov, nazvali sme to konferencia, volíme na štvorročné obdobie prezidenta, a ten organizuje stretnutia, pripravuje programy. Do Národnej rady sa dostanem raz za rok, do výboru pre verejnú správu ma pozvali minulý rok na jeseň, keď som obhajovať predložený rozpočet do Národnej rady Slovenskej republiky. Za celé to obdobie výbor pre verejnú správu, ktorý by mal robiť dohľad nad reformou verejnej správy u nás, nezvolal a nestretol sa s predsedami samosprávnych krajov ako s inštitúciou. Pritom princípy fungovania regionálnej samosprávy v rámci Európy sú jasne zakotvené, vláda musí otvoriť priestor na komunikáciu medzi regionálnou samosprávou. U nás to zatiaľ nefunguje. Obyvatelia nám zatiaľ nedôverujú, pretože im nevieme zaručiť takmer nič, nemáme kompetencie. My budeme vykrývať priestor pre obyvateľa v rámci verejnej správy v oblasti poskytovania služieb na vyššej úrovni regionálneho charakteru, ale nie v základných prvkoch obcí a miest. A na to potrebujeme takisto, aby sme vedeli a mali prístup k príprave legislatívnej tvorby, k príprave normotvornej činnosti a mohli operovať svojimi argumentmi. Zatiaľ nás niekedy prizývajú do rady vlády pre verejnú správu a do rady vlády pre regionálny rozvoj, ale iba k určitým materiálom, ktoré sa týkajú regionálnej samosprávy. Tvrdím však, že každý regionálny materiál v rade vlády sa týka samosprávy, pretože regionálnu pozíciu už má len regionálna samospráva. Zo zákona č. 503 z roku 2001 je zrejmé, že regionálnym rozvojom je zaťažená len regionálna samospráva. Prenesený výkon štátnej správy na nás znamená, že ho kontroluje štát, a teda potrebujeme si tento priestor spoločne konzultovať, a aj originálne kompetencie potrebujeme so štátom konzultovať. Som presvedčený, že tretí sektor má veľmi dôležité postavenie v rámci regionálnej samosprávy, pretože práve on by mal byť v princípe solidarity a partnerstva vtiahnutý do všetkých rozvojových programov a, samozrejme, podieľať sa na školstve, sociálnych veciach aj na zdravotníctve. Veď časť organizácií, ktoré sú na území samosprávneho kraja a nie sú v našej zriaďovateľskej pôsobnosti, sú práve z tretieho sektora. A ak si povieme, že budeme smerovať do Európy regiónov, tak urobme čo najskôr všetko pre to, aby reforma netrvala 20 rokov, ale iba 15, 10, 5, pretože čím skôr to urobíme, tým rýchlejšie bude efektivita rozvoja regiónu a, samozrejme, v konečnom dôsledku aj celého štátu. To je ten základný princíp. Bohužiaľ, zatiaľ sa nemáme s kým rozprávať. Starostovia obcí a miest nám nedôverujú, pretože vo vzťahu k nim nemáme žiadne kompetencie. Skôr by nás by chceli použiť iba na to, aby sme im spracovali zadarmo projekty pre štrukturálne fondy, lebo oni na to zdroje nemajú a myslia si, že my, cez naše kompetencie, im pomôžeme spracovať zadarmo tieto projekty. Myslím si, že je to absolútne nepochopenie štrukturálnych fondov a toho, čo majú v regiónoch priniesť. Štátna správa nás berie ako samosprávu, ktorá ich pripravuje o chlebíček, pretože každá jedna koruna, ktorá zo štátnej správy na nás prejde, znamená zníženie počtu zamestnancov správy. Skutočne to bude mať enormný dosah aj na podnikateľskú sféru, pretože malé a stredné podnikanie bude, samozrejme, podporované regionálnymi samosprávami. Ak sa nedostaneme do rozhodovacích pozícií, jednoducho samosprávy stratia význam, ale ani prílev zahraničných investorov priamo cez štát do regiónov nepôjde. Pritom šance pre nich sú skôr na regionálnej úrovni, pretože takých projektov ako Peugeot na Slovensku už veľa nebude. Skôr to budú projekty, ktoré budú hovoriť o zamestnanosti medzi 100 až 400, do 500 ľudí, ktoré sú pre regióny oveľa dôležitejšie ako projekty na 3500 zamestnancov, pretože ak sa projekt skončí, my nemáme následný výpadok pracovnej sily čím nahradiť. Čiže v tomto prípade diverzifikácia malého a stredného podnikania je dôležitá aj z hľadiska regionálnej samosprávy.
Len na oživenie moja skúsenosť s Peugeotom. S jeho zástupcami som sa stretol dvakrát. Keď bola veľkolepá recepcia, tak ma ani nepredstavili, neuviedli ako predsedu samosprávneho kraja. Teda my z pozície samosprávneho kraja k Peugeotu budeme mať len náklady, pretože budeme reformovať stredné školstvo na podmienky jeho potrieb, a o tomto budeme s nimi komunikovať. Ale Peugeot nepotrebuje s nami komunikovať, či nám dá na sociálne, zdravotné, školské požiadavky, on len potrebuje, aby sme splnili jeho očakávania. Aj v tomto prípade je postavenie regionálnej samosprávy zlé. Ak by naše postavenie bolo porovnateľné s Francúzskom alebo Rakúskom, tak zahraničnému investorovi stanovím, ak vytvoríte takúto hodnotu, treba dať pre 3500 zamestnancov časť na sociálne veci, podporu zdravotníctva, podporu sociálnych vecí, podporu školstva. My však nemáme žiadnu vyjednávaciu možnosť, ale ani možnosť prilákať dobrých investorov. Čiže všetko treba etapovito pripraviť, definovať, koľko rokov to asi bude trvať a ktoré kroky sa budú robiť, aby sme potrebné dosiahli čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Z dnešnej decentralizačnej reformy však vôbec neviem, čo je cieľový stav, a ako to bude všetko vlastne súvisieť vo vzťahu k štátu, miestnej samospráve a k Európskej únii. Myslím si, že aj pozícia splnomocnenca vlády pre takú dôležitú reformu, ktorá tu bude prebiehať niekoľko rokov, nie je dobrá. Pretože ak na privatizáciu, ktorá bola tiež reformou, bolo zriadené ministerstvo, tak aj táto reforma by mala mať svoje zásadné a ústredné postavenie. Ministerstvo sociálnych vecí stále hovorí, že ide robiť sociálnu reformu, ale veď časť sociálnych vecí bude vykonávať miestna regionálna samospráva. Ak ministerstvo zdravotníctva tvrdí, že ide robiť zdravotnú reformu, je to paradox. Veď pomaly všetky zdravotnícke zariadenia budú neštátne a časť z nich bude samosprávna alebo miestna. Štátne zostanú len niektoré špičkové. To by mal byť ten priestor, v ktorom a o ktorom by sme sa mali naučiť komunikovať. Isto, centralistický systém riadenia je pohodlný k zamestnancom štátnej správy, pretože to, čo im neprikážu, nemusia robiť. Systém subsidiarity a decentralizácie je taký, že prenášate kompetencie čoraz nižšie a nižšie a tlačíte človeka, aby niečo vytváral a tvoril a tvoril. Chápem názor ministra financií, že sa bojí, že schodok verejných financií mu presiahne podmienky, ktoré stanovila Európska únia. Ale nemôže tvrdiť, že schodok verejných financií v rámci regionálnych samospráv je nulový. Veď to je klamstvo. On je nulový preto, lebo nám určili, koľko nám dajú na regionálnu samosprávu a zo zákona máme mať my vyrovnané rozpočty. Ale ja tvrdím, že mne chýba 800 miliónov. A keď to povie každý samosprávny kraj, tak schodok tam je, len nie je premietnutý v štátnom rozpočte, lebo mechanizmus ho nedovolí premietnuť a bojí sa uvoľniť tieto dane a vlastné príjmy, aby sme sa nezadlžili.
Hospodársky denník, 22. októbra 2003

Lukratívnym trhom je ruský trh

Peter Mihók - predseda, SOPK
Na druhé miesto vo svete sa veľmi výrazne prebojúva čínska ekonomika. Stáva sa po americkej ekonomike najsilnejšou ekonomikou na svete s ďalším rastom. V takom desaťročnom priemere dosahuje rast HDP medzi 8 až 10 %, je to dlhodobý rast. Dnes export Číny reprezentuje okolo 800 miliard dolárov ročne. Nepočítate s tým, že rastom ekonomickej sily Čína preberie aj politickú úlohu jedného z lídrov svetovej politiky a preberie tak úlohu Ruska aj v politickej a vo vojenskej oblasti?

Alexej Borodavkin
Čína je celosvetová veľmoc, stály člen Rady bezpečnosti OSN. Je to veľmoc disponujúca obrovským hospodárskym potenciálom, ľudským, neporovnateľným so žiadnou inou krajinou sveta. Silná z vojenského hľadiska, krajina, ktorá sa stala už aj kozmickou veľmocou. Už dnes Čína zohráva mimoriadne významnú hodnotnú úlohu v medzinárodných záležitostiach, napríklad teraz rokuje v Rade bezpečnosti o irackom probléme, o návrhu rezolúcie, ktorú pripravujú USA a Čína sa tým najaktívnejším spôsobom zúčastňuje v globálnom meradle. V Číne sa predovšetkým pozornosť venuje ázijskému a tichooceánskemu regiónu. Práve v Číne sa konali všestranné rokovania o kórejskom probléme. Nemyslím si, že Rusko a Čína sú súperi, skôr sme partneri. A napríklad to, že existuje šanghajská organizácia spolupráce so sídlom v Šanghaji, v ktorej spolupracuje Rusko aj Čína, aj to, že sa konajú trilaterálne stretnutia Rusko - India - Čína na najvyššej úrovni svedčí o tom, že tu nejde o súperenie, ale o partnerskú spoluprácu. Z hospodárskeho hľadiska Čína stojí vysoko v zozname krajín, s ktorými udržiavame veľmi intenzívne hospodárske vzťahy. Svet, ktorý sa teraz formuje, je v prechodnej etape a bude multipolárnym svetom a Čína sa stane nepochybne jedným z pólov.

Ján Čarnogurský - advokát
Chcel by som sa opýtať pána veľvyslanca, či sú štatistické údaje o tom, keď Slovensko zaviedlo vízovú povinnosť voči Rusku asi pred tromi rokmi. Ako to ovplyvnilo najmä príchod ruských turistov na Slovensko?

Alexej Borodavkin
Nemám k dispozícii presné štatistické údaje pokiaľ ide o výkyvy turistických návštev Slovenska z Ruska. Som však presvedčený, že po zavedení vízového režimu sa počet ruských turistov trochu znížil. Teraz v súčasnosti zaznamenávame určitý nárast. Dnes je to rádovo 20-tisíc ľudí. Musím ešte pripomenúť, že v súčasnosti je vízový režim medzi Ruskom a Slovenskom uľahčený. Dúfam, že postupom času na základe dohody medzi Ruskom a Bruselom sa tento režim bude zjednodušovať. Hovorím najmä o vzťahoch medzi Ruskom a Európskou úniou a v dôsledku toho aj so Slovenskom. Ide predovšetkým o to, aby sa zachoval bezvízový režim pre diplomatov a ľudí, ktorí vycestúvajú so služobnými pasmi. Myslím si, že víza by nemali byť povinné pre študentské výmeny, pre podnikateľské kontakty, pre oficiálne delegácie, pre kultúrne výmeny a podobne. Už sa uskutočnilo prvé zasadnutie pracovnej skupiny o vízových otázkach v Bruseli medzi Ruskom a EÚ. Môžem konštatovať, že začiatky nevyzerajú zle.

Július Tóth - predseda predstavenstva, GPA, a. s.
Excelencia, myslíte si, že ruské vládne a politické kruhy, ale aj hospodárske, vyvinuli za posledných desať rokov dosť iniciatívy v hospodárskej spolupráci so Slovenskom? Mne osobne sa zdá, že viac sa deklarovalo ako konalo, najmä ak to porovnávame s Českom a s Maďarskom, kde sa ruskí podnikatelia uchytili. Myslím si, že keby ste boli vyvinuli väčšiu iniciatívu, tak dnes máme Mochovce - tretí a štvrtý blok postavený - a Bratislava určite má aj metro.

Vladimír Lexa - podnikateľ
Vážený pán veľvyslanec, ruská veda bola vo svete uznávaná a je uznávaná stále. Éra od Lomonosova, Mendelejeva, Kapicu, Landaua, Čičinbabina, Kurčatova a ďalších, to skutočne boli piliere svetovej vedy. Chybou bývalého Sovietskeho zväzu bolo, že dával iba na vojenský výskum a zabudlo sa na aplikáciu týchto vynikajúcich poznatkov do reálneho života. Teda na praktické použitie. Teraz je asi väčší priestor na aplikáciu reálnych poznatkov. Aká je situácia teraz v tejto oblasti, veď zdroje, ako ich zverejňuje odborná tlač, vyčlenené na rozvoj základnej vedy, sú aj dnes skutočne minimálne. Plánujete s tým niečo robiť?

Alexej Borodavkin
Pokiaľ ide o prvú otázku, či naše vlády alebo oficiálne kruhy by nemali aktívnejšie pristupovať k rozvoju spolupráce, iba stručne. Už som spomenul, že v porovnaní s ostatnými stredoeurópskymi krajinami na Slovensku nenastalo také prudké odcudzenie. Ak berieme do úvahy ukazovatele našich hospodárskych stykov, vedecko-technických, kultúrnych atď. spred roku 1993, to sa porovnávať jednoducho nedá. Zaznamenali sme obrovský pokles. Určitý pokles bol nevyhnutný. My v Moskve sme dobre chápali a naďalej chápeme, že priorita, ktorú si zvolila slovenská vláda, je vstup do Európskej únie. No súčasne s tým v Moskve aj v Bratislave si dobre uvedomujú, že netreba strácať - zavrhovať to, čo sa prirodzene vytvorilo. Tie prínosy, tie výhody, ktoré prináša bilaterálna hospodárska spolupráca, podľa môjho názoru, obe strany vnímajú, sú si vedomé, že tieto výhody sú reálne praktické a čisto z pragmatického hľadiska by sa mali využívať. Myslím si, že to aj tak bude.
Pokiaľ ide o základný výskum, tak to máte úplnú pravdu. V 90. rokoch bola situácia v základnom výskume v Rusku katastrofická. Dokonca aj aplikovaná veda v Rusku nedostala dostatočné finančné prostriedky. Z mojej osobnej skúsenosti môžem sám potvrdiť, že situácia sa mení. Tohto roku v júli som bol na pracovnej ceste spolu s veľvyslancami Ruska v iných krajinách. Boli sme aj v Čeľjabinsku, bolo to federálne jadrové stredisko, uzavreté mesto. Teraz sa situácia radikálne mení. Existuje federálna objednávka, financovanie, v rozpočte sa ráta s finančnými prostriedkami, nie sú to také obrovské prostriedky ako za sovietskych rokov, ale to, čo je potrebné, aby mohli produktívne pracovať a žiť, dostávajú. Ruská a sovietska veda aj dnes zostáva na popredných frontoch, o tom svedčí napríklad aj to, že aj tohto roku dostali Nobelovu cenu ruskí fyzici.

Ľubomír Plško - generálny riaditeľ, Konštrukta Industry
Využívam prítomnosť pána veľvyslanca a vyslovím pár krátkych poznámok na margo rusko-slovenských vzťahov. Stotožňujem sa s tým, že Rusko Vladimira Putina je iná krajina ako bola predtým a myslím si, že nielen svet ocenil tú zmenu. Mám viac ako šesťročné skúsenosti ako vývozca, ako reprezentant vývozcu investičných celkov sofistikovanej práce do Ruska a musím povedať, že skúsenosti sú veľmi pozitívne. Pozitívne preto, lebo sme sa Ruska nebáli, tvrdo sme pracovali a našli sme si dobré kontakty, nespoliehali sme sa na nikoho a dnes máme vytvorenú v Rusku takú odberateľskú bázu, ktorú, myslím si, nám môže ktokoľvek na Slovensku závidieť. Hľadali sme to, čo spomenul aj pán veľvyslanec, zdravý pragmatizmus. Myslím si, že je potrebné rozptýliť nezmysly o ruskej súčasnosti a hlavne deformácie vo vedomí mladých ľudí. My podporujeme výmenu študentov a aj finančne sa podieľame na týchto aktivitách. Domnievam sa, že aj vo výučbe ruského jazyka treba čosi urobiť. Znalosť ruštiny má nezanedbateľný vplyv na úspešnosť obchodu. Pretože nejde vždy iba o rokovanie špičkových manažérov, ktorí môžu hovoriť po anglicky, ale ide aj o technikov, o širokú plejádu ľudí, s ktorými prichádzate do styku, a ktorí nie sú nerozhodujúci pri riešení problému kúpiť či nekúpiť. Myslím si, že treba podporiť tie miesta, kde sa ruský jazyk začne znova vyučovať. Pohybujem sa v strojárskej brandži, ale ako člen medzivládnej rusko-slovenskej komisie som bol pri rokovaniach, kde boli ponuky na spoluprácu aj v iných oblastiach, napríklad v turizme. Myslím si, že tu sú obrovské rezervy na spoluprácu. Poviem to celkom otvorene, vidím to v našom regióne. Je rozdiel, keď príde holandský dôchodca s karavanom a obracia euro, ako keď príde po rokoch izolácie ruský turista, ktorý si chce plnokrvne užívať dovolenku a jeho kúpna sila je podstatne iná. To asi naši podnikatelia v tejto brandži ešte nezbadali a možno ich treba na to treba upozorniť.

Alexej Borodavkin
Dotkli ste sa zaujímavej témy - spolupráca všetkých, aby na Slovensku viac vedeli o Rusku, aj v Rusku lepšie poznali Slovensko. Skutočne sa niekedy čudujem, ako jednostranne niektoré médiá prezentujú obraz Ruska. Napriek tomu, že v televízii si môžete pozrieť ruskú televíziu. So zástupcami Slovenského rozhlasu sme neraz hovorili o tom, aby sa v slovenskom éteri objavila ruská rádiostanica. Ruské veľvyslanectvo sa teraz podieľa na riešení tejto otázky. Druhou dôležitou otázkou sú ruskí turisti. Ruský turista skutočne míňa peniaze, a spravidla míňa veľa peňazí. Presvedčil som sa o tom napríklad v Bangkoku. Všetky dobré reštaurácie majú jedálny lístok v ruštine. Tak je to aj na Cypre, v stredomorskom Taliansku, Grécku, Turecku. Na Slovensku sú vynikajúce možnosti na oddych, rekreáciu, je tu klíma, ktorá je nám blízka, kde sa dobre cítime. Takže skutočne je dosť oblastí, kde môžeme naše vzťahy zlepšovať.
Hospodársky denník, 21. októbra 2003

Nové Rusko vyvoláva záujem

Uplynulý týždeň sa uskutočnilo stretnutie reprezentácie Hospodárskeho klubu (NEF) s mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Ruskej federácie v SR Alexejom Borodavkinom na tému Rusko a my. Dnes mnohí slovenskí podnikatelia opätovne objavujú ruský trh, z ktorého sme dobrovoľne začiatkom deväťdesiatych rokov odišli. Medzitým naše pozície obsadili iné krajiny a my dnes znovu začíname budovať nové kontakty. Klubová komunita si so záujmom vypočula jeho vystúpenie a živo naň reagovala. Okrem iného vyslovil aj tieto postrehy.
Som presvedčený, že dnes máme pozitívnu bilanciu vzťahov medzi krajinami a národmi. Vďaka tejto základni môžeme oprávnene hovoriť o partnerských vzťahoch medzi Ruskom a Slovenskom.
V čom sa skrývajú špecifiká súčasného rusko-slovenského partnerstva. Myslím, že dôležitá je skutočnosť, že obe naše krajiny sa dokázali vyhnúť odcudzeniu, ktoré, žiaľbohu, vzniklo medzi Ruskom a niektorými druhými štátmi strednej a východnej Európy po páde Berlínskeho múru. Teraz sa aj tieto krajiny snažia o rozvíjanie úzkych politických a hospodárskych vzťahov s Kremľom. Slovensko je však v porovnaní s nimi jednoznačne vo výhodnejšom víťaznom postavení. Veď základom medzištátnej spolupráce Ruska a Slovenska bol dohovor o priateľstve z roku 1993. A dúfam, že toto budeme pozitívne ďalej rozvíjať. Od momentu vyhlásenia Slovenskej republiky sa rozvíja aktívny politický dialóg medzi Moskvou a Bratislavou. V tomto roku Rusko navštívili už všetci najvyšší slovenskí predstavitelia. Prezident Schuster sa zúčastnil na oslave 300-ročnice v Sankt Peterburgu a na summite Rusko - Európska únia. V Moskve bol predseda Národnej rady SR Hrušovský. Hlavnou udalosťou slovensko-ruských vzťahov za posledné mesiace bola oficiálna návšteva predsedu vlády Dzurindu v Ruskej federácii. Bilaterálne vzťahy na úrovni vlád sa po určitej prestávke začali znova plodne a aktívne rozvíjať na základe vzájomnej zainteresovanosti a zdravého pragmatizmu. Zainteresovaný dialóg bol aj počas poslednej návštevy ministra zahraničných vecí Ruskej federácie Ivanova na Slovensku v júli. V našich bilaterálnych vzťahoch existujú ešte určité trecie plochy a vzájomné krivdy. Ale existuje široké pole všestrannej spolupráce a zjednotenia síl na riešenie výziev a hrozieb v súčasnosti. Najdôležitejšou úlohou je vzájomná súčinnosť pri budovaní novej zjednotenej Európy. Rusko sa bez predpojatosti stavia k rozhodnutiu Slovenska stať sa členom Európskej únie. Aktívne sa zúčastňuje na výstavbe novej Európy bez deliacich čiar. Rozsiahle zbližovanie a reálna integrácia do Európy je jednou z najdôležitejších priorít ruskej zahraničnej politiky, je to strategická voľba Ruska. Moskva v súčasnej etape aktívne komunikuje s Európskou úniou. Všetci účastníci summitu Rusko - Európska únia sa vyslovili za podporu prehĺbenia partnerstva medzi Ruskom a rozširujúcou sa Európskou úniou. Ruská strana však vyjadruje určité znepokojenie v súvislosti s tým, že rozširovanie Európskej únie sa môže negatívne prejaviť na obchodných a ekonomických, ako aj ďalších vzťahoch Ruska s novými členmi Európskej únie vrátane Slovenska. Je dôležité včas adaptovať rusko-slovenské dohody a zmluvy podľa noriem EÚ, nepripustiť, aby aplikácia zákonodarstva EÚ mala za následok obmedzovanie obchodno-ekonomickej spolupráce, finančnej alebo vedecko-technickej spolupráce. Snahou je, aby medzi Ruskom a štátmi EÚ vrátane Slovenska neexistovala schengenská stena v podobe prísneho vízového režimu. Vyslovujem uspokojenie nad tým, že Bratislava prejavuje podporu iniciatíve postupného odvolávania vízového režimu medzi EÚ a Ruskom. Pokiaľ ide o budúce pripojenie Slovenska k NATO, ruská strana sa s rešpektom stavia k suverénnej voľbe Bratislavy. Vychádzame z toho, že Severoatlantická aliancia už nie je ten vojensko-politický blok, ktorý existoval v časoch studenej vojny. V NATO prebieha transformácia diktovaná nevyhnutnosťou hľadania odpovedí na súčasné výzvy a hrozby bezpečnosti, boj s terorizmom, boj s rozširovaním zbraní a regulácia konfliktov, boj proti nezákonnému obchodu s drogami a podobne. V kontexte riešenia týchto úloh, ktoré sú aktuálne tak pre Brusel, ako aj pre Moskvu, sa posilňuje spolupráca NATO a Ruska. Predpokladáme, že Slovensko spolu s ďalšími štátmi, ktoré vstupujú do Severoatlantickej aliancie, podporia transformáciu NATO a prehĺbenie spolupráce s Ruskom. Na zasadnutí rady Rusko - NATO v Madride bola dosiahnutá dohoda o tom, že členské štáty aliancie vrátane nových budú pristupovať zdržanlivo k otázkam dislokácie zahraničných vojenských ozbrojených síl na svojom území. Je to ďalšie preverenie skutočnosti, že konfrontácia medzi NATO a Ruskom odchádza do minulosti. V poslednom čase sa vo svete široko analyzuje nová ruská vojenská doktrína, ktorú predstavil minister obrany Ivanov 2. októbra. Myslím si, že v Colorado Springs na stretnutí ministrov obrany NATO ruský minister dostatočne argumentoval a všetky obavy dokázal odstrániť, akoby sa v našej doktríne objavili niektoré nové ustanovenia, ktoré spôsobujú znepokojenie našich partnerov. Spolupráca medzi Ruskom a NATO sa ďalej úspešne rozvíja. Neznamená to, že strany sa zriekli možnosti jadrového zdržiavania. Partnerstvo Rusko - NATO ešte nedosiahlo potrebnú úroveň zrelosti, hlavne ak si všimneme, že v kruhoch NATO sa intenzívne hovorí o tom, že v najbližšej budúcnosti sa budú preskupovať ozbrojené sily Severoatlantickej aliancie v Európe a základne NATO sa priblížia k hraniciam Ruskej federácie. Ruský jadrový potenciál sa bude aj v budúcnosti udržiavať na nevyhnutnej úrovni bojovej pripravenosti a bojovej pohotovosti. So žiadnymi preventívnymi jadrovými údermi nová ruská vojenská doktrína nepočíta.
Moskva, samozrejme, nemôže nebrať do úvahy, že na ruských hraniciach vznikajú nové hrozby terorizmu, obchodovanie s drogami, organizovaná zločinnosť a podobne, preto si Rusko vyhradzuje právo preventívne využívať konvenčné vojenské sily, aby včas odvrátilo útok na svoje územie. Cieľové riešenie ruská strana považuje za krajné opatrenie, ku ktorej ju môžu dohnať mimoriadne okolnosti po tom, ako budú využité všetky politické a diplomatické prostriedky. Vysvetlím túto tézu na konkrétnom príklade. Predstavme si, že v susednom štáte Ruska sa sústredí teroristická skupina pripravujúca sa prekročiť hranice a zaútočiť na územie našej krajiny. Som presvedčený, že v tomto prípade po dohode s vládou susediaceho štátu dokážu ruské obranné sily viesť preventívny úder na teroristov s využitím konvenčných druhov zbraní. Pokiaľ ide o ruské ozbrojené sily, tie sa udržiavajú na úrovni obrannej dostatočnosti. V roku 1992 bola naša armáda zmenšená na polovicu, v súčasnosti na 1 milión 160-tisíc príslušníkov. Počas ďalších reformných krokov bude dokončené formovanie profesionálnych jednotiek trvalej bojovej pohotovosti a skráti sa dĺžka vojenskej prezenčnej služby. Na budúci rok sa uvažuje s pevne obmedzeným vojenským rozpočtom v rozsahu približne 11,5 mld. USD, ktorého súčasťou sú nielen náklady na udržiavanie ozbrojených síl v stave bojovej pohotovosti, ale aj platy, penzie, výstavba atď. Ďalším momentom, ktorý si zasluhuje skutočnú pozornosť, je to, že v novej ruskej vojenskej doktríne nemáme prístup, ktorý by odporoval všeobecne uznávaným normám a princípom medzinárodného práva. Je to jednoznačné potvrdenie vedúcej úlohy OSN a primátu medzinárodného práva a pri riešení medzinárodných konfliktov a sporov. Je to zásadná pozícia a týka sa nielen vojenskej doktríny, ale aj zahraničnopolitického kurzu našej krajiny ako celku. Medzinárodné konflikty a spory sa musia riešiť v súlade s ustanoveniami Charty OSN.
Zastávam názor, že začiatok bojových akcií v Iraku bol chybou. Predvídali sme, že táto chyba bude mať ťažké dôsledky. Dnes je situácia v Iraku na hrane chaosu. Situácia si vyžaduje, aby medzinárodné spoločenstvo pod vedením OSN bezodkladne zjednotilo svoje sily a v najbližšej perspektíve, aby sa obnovila suverenita Iraku. V súčasnosti sa v Bezpečnostnej rade OSN rokuje o návrhu rezolúcie, ktorú pripravili v USA k otázke Iraku. Ako je známe, Rusko spolu s Francúzskom a s Nemeckom priložili svoje korektúry. Dúfame, že ak budú zohľadnené, aj rezolúcia môže byť prijatá. Dúfam, že táto malá exkurzia pomôže lepšie pochopiť, aké je nové demokratické Rusko. Nikoho neohrozuje, je pripravené na úzku spoluprácu s medzinárodnou pospolitosťou.
Teraz niekoľko slov o prioritnom zameraní rozvoja rusko-slovenských vzťahov, o obchodno-hospodárskej spolupráci. Podľa údajov v roku 2003 bilaterálny tovarový obrat medzi našimi krajinami môže prekročiť 2,6 mld. USD, čo znamená zvýšenie približne o štvrtinu. V tomto prípade napríklad Slovensko už predstihne Česko v objeme obratu. Rusko považuje Slovensko za veľkého obchodného partnera. Na Slovensku sa prejavujú reálne prístupy k ruskému trhu ako principiálnemu na zabezpečenie stabilného rozvoja slovenskej ekonomiky. Je veľmi dobre známe, že v našom bilaterálnom obchode existuje nevyváženosť, ale toto pasívum obchodnej bilancie s Ruskom je objektívne nevyhnutné pre Slovensko. Ide predovšetkým o dovoz životne dôležitých energetických médií - ropy 6 miliónov ton a zemného plynu 8 miliárd kubických metrov. Takýto dovoz z Ruska je veľmi výhodný, pretože ruské palivovo-surovinové tovary sú lacnejšie ako z iných zdrojov. A takisto vzhľadom na platenie plynom za tranzit cez slovenské územie. Na základe využitia ruských surovín sa zvyšujú exportné zdroje slovenského priemyslu. To znamená, že slovenské pasíva v obchode s Ruskom sa prejavujú ako aktíva zahraničného obchodu Slovenska s ostatnými krajinami. Okrem toho Slovensko zohráva významnú úlohu, je významným článkom v tranzite ruských energetických médií do západnej Európy a ten sa podľa prognóz bude zvyšovať. Slovensku sa prakticky podarilo obnoviť objemy exportu do Ruska, ktoré výrazne klesli po ruskej finančnej kríze v roku 1998. Je to dôsledkom ozdravenia ruského hospodárstva a finančnej stabilizácie v Rusku, čomu napomáha aktívna medzinárodná aktivita vrátane procesu vstupu Ruska k celosvetovej obchodnej organizácii. Tento proces podporuje aj Slovensko a chápe sa ako pozitívny signál pre slovenských exportérov.
Okrem toho existuje celý rad zaujímavých spoločných projektov, ktoré svedčia o významnom potenciáli bilaterálnej investičnej spolupráce. Určite viete napríklad o účasti takých gigantov ruského priemyslu ako Yukos a Gazprom na privatizácii slovenských podnikov Transpetrol a SPP. Avšak aj ďalší predstavitelia ruského biznisu majú záujem o slovenský trh. Napríklad koncern Zjednotené strojárske závody má záujem o akvizíciu komárňanských lodeníc. Podľa mojich informácií dohoda bude onedlho prijatá. Ďalší príklad - ruská akciová spoločnosť Jednotný energetický systém Ruska sa spolu s Gazpromom pripravuje zúčastniť na tendri na privatizáciu Slovenských elektrární. Podľa našich prepočtov objem súrnych ruských investícií do slovenského hospodárstva môže dosiahnuť miliardu amerických dolárov. Dúfame, že slovenská vláda bude v budúcnosti poskytovať ruskému biznisu na slovenskom trhu rovnoprávne podmienky so zahraničnými či domácimi podnikateľskými štruktúrami. Posudzujú sa veľké stavebné projekty Ruska - spoločnosť Atomenergoexport by chcela realizovať dostavbu 3. a 4. bloku Atómovej elektrárne Mochovce. Naši stavitelia metra sú pripravení zúčastniť sa na budovaní bratislavského metra. Rokuje sa aj o ďalších dodávkach ruského jadrového paliva pre slovenské jadrové elektrárne. Rusko aj Slovensko pokračujú vo vzájomnej spolupráci vo vojenskotechnickej oblasti. Sú to opravy lietadiel MiG 29 - bojových stíhačiek, sú plány na opravy vrtuľníkov MiG 24. Vo sfére špičkových technológií sa už dokončuje projekt vybudovania cyklotrónového centra v Bratislave.
Existuje celý rad zaujímavých iniciatív v oblasti regionálnej hospodárskej spolupráce, napríklad, nám sa zdá, že takáto spolupráca môže byť jednou z najperspektívnejších. Tu pociťujeme rezervy na oboch stranách. Aktívne privykanie slovenskej vysokokvalitnej produkcie na ruský trh môže vytvoriť nielen zdravú konkurenciu pre drahšie západné tovary, ale napomáhať aj vyrovnávanie obchodnej bilancie medzi našimi krajinami. Stačí, ak uvediem príklad dlhoročnej úspešnej kooperácie podnikov Matador a Omskšina pri výrobe automobilových pneumatík. Napríklad v tomto roku sa výroba pneumatík prekročí 1,5 milióna kusov v spolupráci s Matadorom. Slovenská firma Konštrukta spolupracuje s ruskými firmami na výrobu strojárskych podnikov, firma OVP začala výrobu televízorov v Rusku. Mimoriadne perspektívna je spolupráca a jej rozširovanie medzi krajinami v oblasti železničnej a riečnej dopravy. Ide o to, aby sa zvýšili objemy železničného tranzitu, nákladov cez ruskú krajinu a Slovensko do západnej Európy a naspäť s využitím možnosti Transsibírskej železničnej magistrály a slovenských prístavov na Dunaji. Práve v týchto dňoch sa v Poprade koná medzinárodná konferencia železničiarov, kde sa posudzuje aj tento komplex otázok. Ak by sa podarilo realizovať myšlienku uloženia širokorozchodnej železnice na území Slovenska až do Bratislavy, tranzitné prepravy tovarov môžu byť doručené priamo až do dunajských prístavov a ďalej do západnej Európy s využitím vnútrozemských vodných ciest. Môžeme dúfať, že postupne Slovensko dokáže využiť svoje tranzitné železničné komunikácie rovnako ako ropu a plynovody. Mimoriadne priaznivé sú perspektívy aj v oblasti turistickej výmeny. Rastie počet ruských turistov, ktorí navštevujú Slovensko, liečia sa tu, oddychujú, alebo sa lyžujú. A nakoniec nedá mi nepovedať, že dnes už fakticky neexistuje taký nepríjemný faktor, ako bol ruský dlh voči Slovensku. V tomto rámci sa realizujú vzájomne výhodné projekty.
Spomínal som už, že za poslednú dekádu sa Rusko zmenilo. Nové Rusko vyvoláva stále rastúci záujem vrátane Slovenska. Týka sa to nielen možnosti obchodovať, ale aj spolupráce v oblasti kultúry, vzdelávania a výmeny informácií. Kultúrna blízkosť spája Rusov a Slovákov. Teší nás, že slovenské dramatické divadlá na svojich scénach inscenujú diela ruskej klasiky - Puškina, Gogoľa, Čechova a súčasníkov. Pred niekoľkými týždňami som sa sám zúčastnil na festivale v Nitre. Skutočne som bol hlboko dojatý, že toto predstavenie ruského autora našlo veľmi dobrú reakciu u slovenských divákov. Chcel by som tu pripomenúť, že v publiku sedeli hlavne mladí ľudia. Nie je, samozrejme, náhoda, že som spomenul túto skutočnosť, pretože si myslím, že je veľmi dôležité, že ruská a slovenská mládež musí byť akoby zapojená do procesu jazykového a kultúrneho vzájomného spoznávania. Pre nás, ruských predstaviteľov, je vždy veľmi príjemné, keď na rokovaniach slovenskí partneri využívajú ruský jazyk. Takéto gesto okamžite zlepšuje dôvernú priateľskú diskusiu. Keď prezident Rudolf Schuster na summite Rusko - Európska únia v Peterburgu vystúpil s prejavom v ruštine, bolo to dosť významné potvrdenie priateľských vzťahov medzi našimi krajinami. Zohľadňujúc, že hospodárske, politické, kultúrne a ďalšie styky medzi našimi krajinami sa úspešne rozvíjajú. Nemám žiadne pochybnosti, že dnešní mladí Slováci, ktorí študujú ruský jazyk, využijú svoje vedomosti. Tým je pravdepodobne podmienená aj skutočnosť, že iba v tomto roku na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici ruský jazyk začalo študovať 150 študentov. Je to len jeden príklad. V ďalších školách je to podobné. Mimoriadne uznanie by som chcel vyjadriť staršej generácii slovenských rusistov. Nehľadiac na nedostatočné prostriedky a niekedy aj pozornosť zo strany oficiálnych vládnych miest, neustále dôsledne pokračujú - popularizujú ruský jazyk a literatúru na Slovensku. Uvediem iba tú skutočnosť, že v tomto roku preložil Ján Štraser nový vynikajúci preklad poetického románu Eugen Onegin od Alexandra Sergejeviča Puškina. Rusi a Slováci sú slovanské národy, máme spoločné civilizačné, kultúrne a etnické korene. Zjednocujú nás spoločné kresťanské hodnoty. Dôležité je nepremrhať toto unikátne dedičstvo. Práve z tohto dôvodu Rusko a Slovensko podporujú iniciatívu vytvoriť v hlavnom meste Slovinska Ľubľane medzinárodné stredisko slovanskej kultúry.
Rád by som využil toto vystúpenie na to, aby som niekoľkými slovami povedal niečo o situácii Rusov na Slovensku. Našich krajanov tu nie je tak veľa. Podľa oficiálnych údajov je ich asi 1500, ale napriek tomu nedávno slovenská vláda uznala ich štatút národnostnej menšiny, poukazuje prostriedky na podporu ich kultúrnej a etnickej svojbytnosti. Na rozdiel od niektorých iných štátov východnej Európy práva ruskej národnostnej menšiny na Slovensku sú rešpektované a Moskva to vysoko hodnotí.
Hospodársky denník, 20. októbra 2003

Vždy sme si boli blízki

V tomto jedenástom roku našej činnosti sme privítali na jar medzi nami veľvyslanca Spojených štátov R. Weisera a dnes sa tešíme prítomnosti veľvyslanca Ruskej federácie A. Borodavkina.
Nie je to tak po prvý raz, ale po tretí raz, keď v období dvanástich mesiacov sme sa mohli stretnúť s vedúcimi diplomatických misií USA a Ruska. Prvýkrát to boli veľvyslanci T. Russel a S. Jastržembskij a po nich veľvyslanci R. Johnson a A. Akseňonok. Rád by som zdôraznil, že o všetkých štyroch mužoch môžem aj dnes hovoriť ako o naozajstných priateľoch Slovenska a jeho občanov.
Tradícia týchto mítingov pokračuje. V apríli tohto roka to bol veľvyslanec R. Weiser, ktorý sa svojimi názormi na náš vývoj a výhľadmi do budúcnosti stal na niekoľko desiatok minút väčším optimistom ako my všetci. Prejavil priam príkladné slovenské vlastenectvo a vôbec nie je dôležité, či mal pravdu alebo sa mýlil vo svojom hodnotení a v prognózach. Lebo Slovensko potrebuje ľudí, nielen odborníkov a všestranne zdatných, ale aj presvedčených o správnosti vývoja.
My žijeme dnes, a či sa nám to páči alebo nie, tak ako generácie pred nami, pripravujeme pôdu pre našich potomkov. Vskutku nežijeme len pre tento jeden jediný deň či slastný týždeň a naše osobné záujmy. Myslieť si, že je to tak, to by bolo chybou a pohybom proti prúdu - do vôd sebectva, ba skôr grobianskeho egoizmu, chamtivosti a majetníctva. Navrávať si, že si to vyžaduje doba, to by svedčilo, že jej nie sme hodní a dôstojní. Avšak natĺkať si do hlavy, že pred dneškom - jednu, dve a viac generácií späť - nebolo takmer nič pozitívne, to by bola úbohosť.
Ak sa tu nahlas zamýšľam o dobe a jej nástrahách, a viac ako vysokých a svojím spôsobom nebývalých nárokoch na jej tvorcov, tak to vyplýva z debát s vami. A to aj s viacerými našimi členmi, ktorí tu nie sú kvôli pracovným a iným dôvodom. V nejednom rozhovore sme sa dotkli minulosti, ale navonok o tých názoroch mlčíme, resp. nechávame ich zrieť, pričom čas dozretia nechceme ani len odhadnúť. Akoby jestvovala obava z návratu k téme, ako sme žili, kde sme boli a kam smerujeme. Inkvizítorov sa vždy nájde viac ako dosť. Aj myslených katov akejkoľvek vlastnej a nepoplatnej myšlienky neskromným a málo prezieravým víťazom. Taká myšlienka sa považuje za nebezpečnú tým, ktorí majú v sebe kus totality, ktorej prejavom je aj hodnotenie histórie a jej artefaktov podľa vlastných potrieb. Prirodzene, že protipólom je neraz idealizácia dejov minulých, nehovoriac už o farbení aktuálnej súčasnosti pastelovými farbami a najčastejšie farbou ružovou.
Jednou z tabuizovaných tém našej prítomnosti je Rusko, pričom najotvorenejšie sa hovorí posledné roky len o vzťahoch hospodárskych. Na rozdiel od ekonomicky silnejších krajín, v ktorých je citeľný záujem o všestranný rozvoj vzťahov s Ruskom. V tých už sa dávno správajú podľa reality, ktorou je to, že Rusko je síce mocnosťou, ale bez snahy o hegemonistickú pozíciu vo svete. Prevláda v nich vôľa pochopiť jeho zahraničnú politiku a vyrovnali sa s tým, že je suverénnym štátom bez akejkoľvek podriadenosti voči iným mocnostiam, resp. zoskupeniam.
Kedysi prezident Spojených štátov R. Reagan označil Rusko, spolu s ďalšími štátmi, za "ríšu zla". Nemálo našich politikov, z ktorých mnohí už zapadli do zabudnutia, v čase naštartovania našich spoločenských aj hospodárskych premien a formulovania princípov "novej demokracie", akoby nevnímalo, že sa podstatne zmenilo nielen Rusko, ale aj svet a v ňom Európa. Títo politici sa postarali o to, že akoby nebolo takmer nič pozitívne a spoločné vo vzťahoch medzi ruským a naším národom. Do popredia pozornosti našej verejnosti sa vytrvalo natláčajú negatíva, najmä trpké skúsenosti s mocenskými, ba priam až koloniálnymi praktikami z krátkeho povojnového obdobia.
Azda treba povedať dosť nahlas to, že kult osobnosti, ktorý nemali len J. V. Stalin a dozaista aj L. I. Brežnev, ale aj ďalší v ruskej politike, sa tragicky dotkol aj samotného ruského národa, a to v takej miere, z ktorej je nevoľno dodnes, pokiaľ sme citliví - vnímaví. Pre časť súčasníkov sú stále veľmi citlivé otázky vojenskej intervencie do bývalého Československa v auguste roku 1968 a jej dôsledky. Či už z hľadiska dotknutosti našej štátnej suverenity, či podstatného ovplyvnenia vnútropolitického vývoja alebo konkrétnych osudov tisícov našich rodín. Napriek všetkému, čo negatívne poznačilo vzťahy medzi naším a ruským národom, medzi našimi a ruskými, resp. sovietskymi občanmi, a to aj pričinením sa našich vlastných ľudí, je na čom stavať.
Do istej miery možno pochopiť, že sme sa pred rokmi - v revolučnom kvasení - vzdali výučby ruského jazyka ako symbolu nášho štátneho útlaku či poddanstva proti bývalému Sovietskemu zväzu a Rusku v ňom. Otázkou bolo a je, či to boli skutočné dôvody alebo len predstava, alebo manifestačné gesto, že sa nám ľahšie pôjde - bez akejsi slovanskej záťaže či priam poddanskej až aziatskej pečate - do Európskej únie a NATO. Jedno je však isté, že sme sa dobrovoľne vzdali veľkej a vôbec nie lacnej investície do učiteľov ruštiny, ktorá bola premietnutá aj do knižničných fondov. Žiaľ, až dnes sa ruština väčšmi etabluje ako rokovací jazyk nielen v medzinárodnej politike a medzinárodných vzťahoch, vo vedeckých kruhoch, ale aj kdekoľvek v biznise. Bude to tak preto, že dostať sa na ruský trh či kooperovať s ruskými firmami je obchodne viac ako zaujímavé.
Aj keď, čo sa týka ruštiny, je tu argument, prečo sa nezhovárať s Rusmi trebárs po anglicky alebo iným cudzím jazykom?! Nikto nám ani v minulosti nebránil nemať angličtinu alebo iný svetový jazyk ako povinný predmet už na základnej škole, tak ako to bolo v Sovietskom zväze. Je tu dilema, ako vnímať veľké národy a ich štáty, ako my malí, a my sme vskutku jedným z najmenej početných európskych národov, či sa k nim nepriblížime efektívnejšie, keď budeme znalí ich jazykov. Teda aj veľkých kultúr. Takto vnímame angličtinu, ktorá sa pasovala na jazyk číslo jeden vo svete, z hľadiska našej geografickej pozície nemčinu, a tak trochu z nostalgie francúzštinu či španielčinu. Koniec koncov, nie nezaujímavá myšlienka esperanta bola už dávno odkázaná do ríše snov a možno aj ja som bol jedným z posledných žiakov, ktorí sa začali učiť tento umelý jazyk v prvej polovici 60. rokov.
Dnes nejestvuje Rusko ako ríša zla, pričom tento epiteton považujem za značne prehnaný, ani Rusko Borisa Jeľcina, lež je tu Rusko Vladimira Putina so všetkým kladným aj záporným, čo patrí k dynamickému vývoju kdekoľvek na svete. Rusko má svojím spôsobom opäť raz dejinné šťastie na silného muža, ktorý má nebývalé sympatie nielen doma, ale aj v zahraničí. To zahraničie, do ktorého patríme aj my, musí s veľkým uspokojením vnímať, že sa pričiňuje o konštruktívnosť a korektnosť vzťahov medzi jadrovými veľmocami. Keď sa majú uskutočniť stretnutia prezidentov Spojených štátov a Ruska G. W. Busha a V. Putina, tak svet už nie je nervózny a spravidla dostane z takej vrcholnej schôdze dobrú správu.
Čo prevláda pri pohľade zvonka na Rusko? Kladné alebo záporné? Väčšinou to, čo prinášajú elektronické médiá, ktoré, tak ako nikdy doteraz, prezentujú väčšinou povrchne iba netypické a dramatické udalosti, a nie to, o čom je trebárs práve Rusko. Rovnako ako z iných štátov máme také informácie, podľa ktorých by to mohol byť takmer vojnový štát, v područí najrôznejších mafií, s akútnym nebezpečenstvom zneužitia jadrových zbraní, neschopnosťou pokračovať v kozmickom programe, a, samozrejme, že presýtený nacionálnymi konfliktami, priemyselnými a prírodnými katastrofami, atentátmi za bieleho dňa priamo v metropole. Akoby bolo Rusko (ešteže aj iné štáty sú tak prezentované) vo všeobecnom rozvrate, ktoré však ako-tak funguje iba vďaka nerastným zdrojom.
Rusko sa nám vzdialilo, lebo sme sa tak rozhodli. Počuť o ňom iba z hľadiska našich pohľadávok a našej relatívnej odkázanosti na energetické a surovinové zdroje. Aby som bol úplný, tak aj v súvislosti s etabláciou zvučných a čoraz častejšie stredných západných firiem na ruskom trhu. V nejednom prípade žasneme z názorov mladých ľudí, z ktorých ho mnohí vnímajú ako "kolos na hlinených nohách". Akoby žili koncom 50. či 60. rokov, keď sme od našich prarodičov a rodičov počuli, že padali do mdlôb z vtedajších hodiniek, bicyklov a kultúry. Nehovoriac už o tom, že desaťtisíce padlých sovietskych, resp. ruských vojakov počas oslobodzovania Slovenska a v Slovenskom národnom povstaní sú pre nich veľkou neznámou, a, žiaľ, neraz aj oficiálne vydávaných za vlajkonosičov budúcich neblahých praktík a tragédií, o ktoré sa postarali v povojnovom období "poradcovia" z NKVD.
Na prelome tisícročí sme vyjadrili sympatie nášho členstva novému Rusku a jeho prezidentovi Vladimirovi Putinovi udelením miléniového Zlatého biateca a čestným členstvom v našej komunite. Ako mi oficiálne oznámil vtedajší ruský veľvyslanec A. Akseňonok, tak ho prezident V. Putin prijal ako vysokú poctu a s úprimnou vďakou, pričom dodnes je otvorená otázka jeho prítomnosti na klubovej diskusii práve o Rusku, ktoré reprezentuje. Bolo a je príliš veľa ťažkých problémov v medzinárodnej politike, vyostrených situácií v boji s terorizmom a vôbec neľahkých situácií aj v samotnom Rusku. Nazdávam sa, že neuplynie veľa času a otvorenú otázku uzavrieme spoločne s jeho blízkymi spolupracovníkmi.
Ak chceme obstáť v Európskej únii a v konkurencii s ostatnými štátmi v hospodárstve a v ďalších sférach, tak budeme musieť nájsť spôsob na naše presadenie sa aj na ruských trhoch a odpútať sa z prízemia do vyšších poschodí obchodu, a teda aj výrobných vzťahov obdobne (podľa možnosti lepšie) ako Nemci, Francúzi aj Američania. Ešte stále máme na to predpoklady, lebo ako ľudské - človečenské - množiny sme mali k sebe po celé generácie veľmi blízko a naši politici dávno minulí, či takmer súčasní, ešte všetko dobré, osobitne priateľstvá a vzájomnú úctu, či až profesionálny obdiv medzi konkrétnymi ľuďmi, nezahnali do zabudnutia - na perifériu našich ľudských, a teda aj štátnych záujmov.
Hospodársky denník, 17. októbra 2003

Tabuizovaná téma Rusko a my

Včera sa v Kongresovej sále hotela Barónka v Bratislave uskutočnilo stretnutie reprezentácie Hospodárskeho klubu (NEF) s mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Ruskej federácie v SR Alexejom Borodavkinom na tému Rusko a my. V druhej časti mítingu potom predseda Trnavského samosprávneho kraja Peter Tomeček prezentoval výsledky kraja. Vo svojom vystúpení sa zameral na postavenie regionálnej samosprávy v rámci štátu vo vzťahu k Európskej únii a rozobral aj niektoré príklady, ktoré posúvajú regionálnu samosprávu nie do pozície samosprávy európskeho typu, ale samosprávy centrálneho štátneho typu. Na celkovo 161. podujatí klubovej komunity boli prítomní aj predstavitelia diplomatického zboru, exministri J. Čarnogurský a P. Hamžík, predseda SOPK P. Mihók, guvernér Eximbanky L. Vaškovič, zástupcovia podnikateľskej sféry, ZMOS-u...
V úvode správca a výkonný podpredseda NEF P. Kasalovský (podstatné časti jeho expozé uverejňujeme na 5. strane) pripomenul, že v tomto 11. roku činnosti členská komunita privítala na jar veľvyslanca Spojených štátov R. Weisera, ktorý sa svojimi názormi na náš vývoj a výhľadmi do budúcnosti stal na niekoľko desiatok minút väčším optimistom ako my všetci. Včera bol hosťom NEF veľvyslanec Ruskej federácie A. Borodavkin. A bolo o čom s ním hovoriť, pretože jednou z tabuizovaných tém našej prítomnosti je práve Rusko. Vystúpenie A. Borodavkina a P. Tomečka, ako aj námety a postrehy z diskusie prinesieme v najbližších dňoch.
Hospodársky denník, 17. októbra 2003

S prezidentom SR

Vyslali sme jasné signály

Eurofondy a autá

Piatkové 50. riadne zhromaždenie Hospodárskeho klubu (NEF) bolo v Prešove. Jeho hosťom bol minister výstavby a regionálneho rozvoja SR L. Gyurovszky, ktorý detailne informoval o stave prijímania zdrojov zo štrukturálnych fondov EÚ. Osobitne sa venoval problematike Národného rozvojového plánu 2004 - 2006 a aktivitám z regiónov. Uviedol, že napriek istému pokroku je naďalej najväčším problémom nedostatok projektov a kvalita predložených. Odhadol, že za daného stavu by SR nevyčerpala viac ako 30 % možných financií zo štrukturálnych a z iných fondov EÚ. Minister L. Gyurovszky hovoril aj personálnom zabezpečení tejto sféry, t. j. agendy eurofondov, najmä v regiónoch, a o možnostiach jeho zlepšenia. Potom odpovedal na otázky a podnety členov komunity a hostí tohto mítingu. Medzi nimi bol aj predseda PSK P. Chudík a primátor Prešova M. Benč. S úspechom sa stretla prezentácia I.D.C. Holding, a. s., s členom jej predstavenstva J. Trnovcom. Takmer šesťdesiat účastníkov tohto klubového mítingu, ktorý sa po prvý raz uskutočnil mimo hlavného mesta, potom diskutovalo neformálne s ministrom L. Gyurovszkým, ale aj so správcom klubu P. Kasalovským, členom výboru A. Bartolomeim a generálnym riaditeľom SVIK-u L. Koudelkom aj o iných aktuálnych otázkach hospodárstva a spoločnosti.

V piatok sa uskutočnil aj míting Hospodárskeho klubu (NEF) Poprad - Tatry v gerlachovskom hoteli Hubert. Jeho hosťom bol predseda predstavenstva VW Slovakia, a. s., J. Uhrík. Témou bol automobilový priemysel a jeho rozvoj, najmä však Volkswagen. S veľkým úspechom sa stretla medzi štyridsiatimi účastníkmi prezentácia osobných áut značiek Škoda a Seat, ktorú pripravila spoločnosť Autonova, s. r. o., Poprad.
Hospodársky denník, 23. júna 2003

153. klubový míting s veľvyslancom USA v SR Ronaldom Weiserom

Prevaha pozitív vstupu do únie

Hd, 20. 3. 2003

27. februar 2003

Čo sa zlepšuje v SR?

Osobitné podmienky životného prostredia na jednej strane a kultúrne, sociálne ekonomické a inštitucionálne podmienky na druhej strane prešli určitým vývojom v minulosti, kým sa vytvorili predpoklady pre udržateľný rozvoj Slovenskej republiky. Jedno základné porovnanie: ak v čase revolúcie v novembri 1989 sa životné prostredie vzhľadom na jeho zlý stav považovalo za tretiu najdôležitejšiu hybnú silu politických zmien, dnes sa otázky životného prostredia "normalizovali". Podľa ministra L. Miklósa o tom svedčí aj skutočnosť, že SR patrí medzi krajiny strednej a východnej Európy, ktoré úspešne uzatvorili kapitolu životné prostredie, čiže sú pred bránami EÚ.

Tieto jednoduché charakteristiky posledného vývoja však skrývajú v sebe obrovské množstvo práce a úsilia. Minister L. Miklós zdôrazňuje, že k veľkým pokrokom došlo v budovaní inštitúcií, keď najprv vznikla Slovenská komisia pre životné prostredie, ktorá sa neskôr transformovala na ministerstvo. V spomínanom období bolo Slovensko aktívnym účastníkom viacerých globálnych environmentálnych procesov a summitov vrátane tých v Riu a Johannesburgu. Slovensku sa tiež podarilo stať členom OECD v roku 2000 a má za sebou proces aproximácie európskej environmentálnej legislatívy. V súčasnosti SR tvrdo pracuje na implementácii smerníc a direktív EÚ a tiež sa snaží vyčerpať prostriedky z fondov únie určené pre Slovensko.

Výsledkom týchto aktivít je fakt, že v poslednom desaťročí došlo k výraznému zlepšeniu kvality vody a ovzdušia a k zníženiu množstva produkovaných odpadov. Biologická diverzita v SR patrí medzi najbohatšie v Európe, zvyšuje sa tiež oblasť lesov, zatiaľ čo ich zloženie sa mení k vyššej kvalite. Napriek týmto pozitívnym trendom niektoré problémy naďalej pretrvávajú. Medzi ne patrí napríklad nedostatočné dobudovanie systému kanalizácií a čistiarní odpadových vôd, nedostatočné nakladanie s komunálnym odpadom, ako aj staré ekologické dlhy, ako sú bývalé priemyselné skládky. Integrovaná aproximačná stratégia EÚ pre Slovensko odhaduje, že v období 2002 až 2035 bude potrebné do oblasti životného prostredia na Slovensku investovať 188 mld. Sk (4,6 mld. EUR).
Hospodársky denník, 28. februára 2003

Konfrontácia názorov

Potrebujeme stratégiu štátnej identity

Zhoda čitateľov aj profesionálov

J. H. Goodish poznamenal, že je pre neho "úžasná pocta dostať práve takéto ocenenie v SR. Vzhľadom na to, že som cudzinec, tak je to o to väčšia pocta byť odmenený občanmi tejto republiky. Musím povedať, že som zo Spojených štátov, ale rovnako som aj z Košíc. To, čo potrebujeme v Košiciach, je, aby nám únia pomohla s vybudovaním diaľnice medzi miestom, kde sídli fabrika,a celým Slovenskom. Naše pozície sú veľmi dobré, naša spoločnosť v súčasnosti vyrába viac ocele ako kedykoľvek v minulosti a sme na najlepšej ceste do budúcnosti. Napriek tomu, že veľkosť našej spoločnosti sa nedá porovnať so spoločnosťami Thyssen či Voest Alpine, treba povedať, že sme si získali ich rešpekt, a to je dôležité..."
Hospodársky denník, 27. januára 2003

Ako vstúpime do Európskej únie

Minulotýždňový 144. míting Hospodárskeho klubu (NEF) sa niesol v znamení diskusie o tom, čo nás čaká a neminie v záverečnej fáze prístupového procesu do Európskej únie. Klubová reprezentácia "nešetrila" ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana (jeho príhovor sme uverejnili 23. januára), a tak sa klubový večer niesol v znamení plodnej konfrontácie názorov. Dnes uverejňujeme prvú časť diskusie.

Alexander F. Zvrškovec, podpredseda Hospodárskeho klubu (NEF): Naša komunita môže iba súhlasiť s tým, čo vyslovil minister Kukan. Nedávno som na stretnutí štokholmského klubu, ktorého som členom, dostal tri otázky, ktoré ma dosť prekvapili. Tou hlavnou bola otázka, čím chceme prispieť do EÚ, čo chceme presadzovať, čo je naša identita a aká je naša dlhodobá stratégia v EÚ. Priznám sa, že som to nedokázal seriózne zodpovedať. Ďalším okruhom je budúce postavenie Slovenskej republiky v tvrdých konkurenčných podmienkach, čo všetko je vláda ochotná urobiť... Dokážeme vôbec identifikovať slovenskú pozíciu ako budúceho člena únie? V tomto prechodnom období niektoré z európskych štátov - okrem iného aj Švédsko - začínajú ustupovať z pozícii, ktoré deklarovali voči Slovensku, pokiaľ ide o pohyb pracovnej sily. Na druhej strane stále platí opatrenie obmedzeného pohybu na niekoľko rokov. V čom vidia nevýhodu slovenskej pracovnej sily?

Ľuboš Valach, predseda predstavenstva ODIEN/SEVIS reeng, a. s.: Procesy vstupu do EÚ nie sú obyvateľom dostatočne známe, vysvetľovacia kampaň viazne. Máme približne 17 mesiacov, aby sme definovali, o čo vlastne v tomto procese ide. Kedy začne vláda s vysvetlením, ako funguje takáto inštitúcia, ako budú voľby prebiehať, ako a čo môže občan svojím hlasom ovplyvniť. Je jasné, že Slovensko so svojimi piatimi miliónmi obyvateľov nemôže urobiť nejakú veľkú dieru v Európe. Ale pokiaľ tie voľby majú mať nejaký zmysel, myslím si, že ľudia by mali vedieť, o čom to je.

Jozef Uhrík, prezident Združenia priemyselných zväzov SR: V prvom rade by som chcel zablahoželať pánovi Kukanovi k úspechu, ktorý dosiahli pracovníci jeho rezortu v prístupových rokovaniach s EÚ. Je faktom, že značné zaostávanie, ktoré sa prejavilo v prvej fáze prístupových rozhovorov Slovenskej republiky s Európskou úniou, sa podarilo počas funkčného obdobia minulej vlády jednoznačne odstrániť. Na druhej strane sa podarilo celú choreografiu rokovaní viesť tak, aby sa slovenská strana v jednotlivých kapitolách nedostala pod tlak Európskej únie. Ba skôr prevzala v tých rozhodujúcich kapitolách, ako je napríklad hospodárska súťaž, iniciatívu do vlastných rúk. Neboli to jednoduché rokovania. Aj my sami sme mali možnosť sa zúčastňovať na tomto procese počas rokovaní na rôznych úrovniach. A tu sa ukázalo, aká je potrebná spolupráca vládnych inštitúcií, ktoré predstavujú oficiálnu zahraničnú politiku, s mimovládnymi organizáciami a keď treba aj s konkrétnymi výrobnými subjektmi. To, čo sa napríklad podarilo dosiahnuť v oceliarstve a v automobilovom priemysle, čiže vysvetliť predstaviteľom Európskej únie, že je potrebné mať skutočne i priemyselnú politiku, ktorá by využívala synergický efekt západných krajín s novo prijímanými kandidátmi, nám jednoznačne ukázala i skúsenosť, že sa nemôžeme idealisticky spoliehať na existenciu koncepcie priemyselnej politiky EÚ, pretože žiadna osobitná stratégia neexistuje. Je to tvrdé poznanie, ale musíme sa podľa toho zariadiť. Nemôžeme len nariekať, musíme začať iniciatívne organizovať niektoré veci, ktoré sú pre nás dôležité. Faktom je, že pod tlakom prístupového procesu v posledných dvoch-troch rokoch sme prijali celý rad zákonov, tzv. eurozákonov. Chápeme, že tieto zákony boli prijaté vo veľmi krátkom čase, avšak táto rýchlosť poznačila ich kvalitu. Preto sa snažíme teraz prostredníctvom mimovládnych štruktúr, asociácií zamestnávateľov, združení priemyselných zväzov, obchodnej komory, poľnohospodárskej komory vytypovať tie najmarkantnejšie problémy, či už v oblasti daňového systému, v oblasti Zákonníka práce a či v oblasti energetickej politiky. Jednoducho dať na stôl tie skutočnosti, v ktorých sme urobili chybu a nebáť sa o nich hovoriť. V permanentnej novelizačnej činnosti možno tieto nedostatky odstrániť tak, aby sme všetky potrebné normy dotiahli do takej podoby, ktorá skutočne bude zodpovedať prostrediu, do ktorého chceme vstúpiť.

Na druhej strane bude potrebné, a tu asi sme na jednej lodi tak s predstaviteľmi ministerstva zahraničných vecí, ako aj s jednotlivými rezortmi, ktoré zastupujú ekonomickú oblasť, aby sme sa na vstup do EÚ dobre pripravili. Je na škodu, že napríklad štúdia o vstupe do únie bola vypracovaná príliš neskoro a nebyť nášho spoločného tlaku, možno by doteraz neexistovala. Len sme sa akosi skoro uspokojili s tým, že sa na tejto štúdii, ktorá bola spracovaná vo veľmi stručnej forme a na veľmi skromnom priestore, nepokračuje ďalej tak, ako si to skutočnosť vyžaduje. To znamená, že musíme niektoré veci ďalej analyzovať. V prvom rade je potrebné povedať, ako sa budú využívať prostriedky, ktoré nám budú poskytnuté z Európskej únie, či máme pripravené organizácie na efektívne využívanie týchto zdrojov a či máme na to pripravených kvalifikovaných ľudí tak, aby tieto naše projekty úspešne obstáli v tvrdej súťaži v rámci Európskej únie. Na druhej strane nemáme ešte ani presnú analýzu toho, aké dosahy môže mať vstup do EÚ na zvyšovanie nákladov na Slovensku, to znamená tlak na ceny služieb, energií a z toho vyplývajúci tlak na zvyšovanie miezd. Niekedy sa dostávame do extrémnych polôh, v ktorých strácame určité komparatívne výhody, ba dokonca niektorými opatreniami, pozri cena energií, začíname vytvárať situáciu, že nevieme, kde je hranica, po ktorú môžeme ísť. Budeme musieť spoločne vytvárať všeobecný tlak, aby sa skutočne urobili systémové opatrenia na prípravu týchto projektov. Samozrejme, že tých problémov je viac, ale domnievam sa, že z hospodárskej oblasti sú to hlavne tieto otázky, ktoré by sme v najbližšom období skutočne mali riešiť.

Eduard Kukan: Na niektoré otázky, ktoré tu zazneli, je odpoveď ľahšia, ako napríklad tie prvé pána Zvrškovca. Nuž, keď sa ho Švédi spytovali, čím prispeje Slovensko do EÚ, tak ja by som sa ich opýtal, čím oni prispeli, aby sme sa aj my inšpirovali... (smiech). Teraz však celkom vážne. Samozrejme, že vám tu nemôžem hovoriť o dlhodobej stratégii pôsobenia SR v EÚ. Buďme realisti, taký dokument nemáme. Nechcite, aby som si v tejto noblesnej spoločnosti niečo vymýšľal. Samozrejme, že ako sa približuje dátum vstupu, tak sa treba naozaj sústrediť na to, aká bude naša politika, čo budeme robiť, kde sa budeme angažovať, akým spôsobom. To sa teraz pripravuje. Slovensko má svoje tradície, svoje netradičné prístupy pri tom zbyrokratizovanom postupe v eurobyrokracii a pod. Myslím si, že my môžeme ponúknuť predsa len pružnejší prístup. Bude pre nás dobré, ak sa staneme súčasťou silnej integračnej štruktúry so značným politicko-bezpečnostným, ekonomickým a ľudským potenciálom. Tým všetkým môžeme prispieť. A k tomu, čo všetko sme ochotní urobiť, aby nás prijali do únie, iba krátko. My sme mali veľký záujem, aby sme získali investíciu PSA na Slovensko. Toto je naozaj veľká investícia podľa akýchkoľvek meradiel a myslím si, že z hľadiska toho, že sa táto renomovaná značka rozhodla pre Slovensko, to je veľké povzbudenie. O nej sa bude hovoriť všade vo svete, podľa mňa to je taký rozsah, ktorý si všimnú všade a z toho plynie, že to bude mať pozitívny vplyv na Slovensko. Vláda, samozrejme, má záujem, aby usporiadala všetky vlastnícke vzťahy tých ľudí, ktorí majú pôdu v tej lokalite, kde sa to bude stavať. Rád by som zdôraznil, že kvôli automobilke určite nebudeme prijímať špeciálny zákon o vyvlastnení.

Pokiaľ ide o prechodné obdobia, tak EÚ voči nám získala tri prechodné obdobia. Jedno z nich sa týka aj slobodného pohybu osôb. Rád by som vysvetlil, čo to je tzv. sedemročné prechodné obdobie. To je štruktúra 2+3+2, teda, že po dvoch rokoch sa bude vyhodnocovať v jednotlivých štátoch únie, či slovenskí robotníci ohrozujú trhy práce v ich krajinách. A viaceré štáty, je ich myslím zatiaľ päť, sa rozhodli, že toto prechodné obdobie nebudú využívať, teda, že Slováci tam budú môcť cestovať a pracovať hneď od 1. mája 2004. A my tajne dúfame, že počet tých piatich sa ešte rozšíri. Takže v tomto zmysle v našich rokovaniach ďalej pokračujeme. Je pochopiteľné, že Nemecko a Rakúsko najviac trvali na sedemročnom prechodnom období, ale dnes už súhlasili so spomínaným modelom. Som presvedčený, že sa ukáže, že Slovensko nie je nijakou hrozbou pre trhy práce v členských krajinách únie. K tomu, čo hovoril pán Ľ. Valach, iba dodávam, že naozaj treba objektívne informovať našich ľudí o tom, čo bude presne znamenať náš vstup do únie. Bolo by naozaj chybou, keby sme to stále kreslili v ružových farbách, to by sa tejto vláde vypomstilo. Treba hovoriť, čo nám to prinesie, treba však aj hovoriť, že to bude náročnejší život, náročnejšie konkurenčné prostredie a že aj z tohto hľadiska prinesie objektívne ťažšie zvykanie si na nové prostredie.

Pokiaľ ide o voľby do Európskeho parlamentu, tak už od podpisu prístupovej zmluvy bude našich 14 zástupcov NR SR chodiť na zasadnutia Európskeho parlamentu. Je pravda, že najskôr musíme prijať zákon o voľbách do Európskeho parlamentu. A potom pred voľbami vysvetliť, čo to znamená, čo budú robiť naši poslanci, aké budú ich úlohy a pod. Súhlasím s tým, čo sa tu hovorilo o informačnej kampani. Vláda dnes (22. 1. - pozn. red.) schválila príslušný materiál, kde sa hovorí o tom, ako to bude fungovať, aký bude orgán, ktorý bude túto informačnú činnosť riadiť, ako to budeme vyhodnocovať, kto sa bude zúčastňovať, ako sa budú projekty schvaľovať a pod. Slovenská vláda na túto kampaň vyčlenila 50 milión korún, čo je v porovnaní s Českom či Maďarskom menej, tí dali 250 - 260 mil. Sk. Dlhodobo je podpora verejnosti pomerne vysoká, takže by sme sa nemali báť referenda. Pravda, dovtedy sa ešte všeličo môže udiať. A môžu sa v živote obyvateľstva prejaviť aj tie opatrenia, ktoré teraz vláda prijíma v sociálnej oblasti. Ale ja by som bez nejakého neodôvodneného optimizmu predsa len vyjadril dôveru našim voličom, že predsa nebudú chcieť vytrestať túto vládu tým, že budú hlasovať proti vstupu Slovenska do EÚ. Áno, rozhodne treba informačnú kampaň rozbehnúť už teraz. Treba vysvetľovať objektívne, pravdivo, zrozumiteľne. Zdôrazňujem, treba objektívne informovať. Osobne si myslím, že ten vysoký stupeň podpory je istým spôsobom inštinktívny, lebo predsa len členstvo v EÚ, na rozdiel od NATO, ľudia skôr prijímajú. EÚ je o práci, o pracovných príležitostiach a pod. Takže k vysvetľovaniu o tom, ako bude Slovensko fungovať v únii, čo to bude znamenať pre život občanov, tak do toho zaradiť aj také otázky, čo je Európsky parlament, ako funguje, aké bude mať povinnosti a ako budú fungovať naši poslanci.

K tomu, čo hovoril pán Uhrík, tak za tú prvú časť ďakujem. Je dobrým diplomatom, najprv ma pochváli, a potom príde s tým, čo ho trápi (smiech). Je pravda, že asi 23 eurozákonov treba už teraz nejakým spôsobom opraviť alebo novelizovať. Treba otvorene povedať, že tých zákonov, ktoré bolo treba prijať, bolo naozaj veľmi veľa a niektoré boli prijaté na úkor kvality. Bolo to v časovom zhone, bolo treba plniť termíny. Život veľmi rýchlo ukáže, kde sú chyby, čo treba napraviť. Pokiaľ ide o dosahové situácie, to je ďalšia vec, kde treba zlepšiť situáciu. Chcel by som povedať, že práve náš tím na ministerstve zahraničných vecí, ktorý viedol rokovania, teraz spracúva rôzne podklady. Vychádzajúc zo štúdie, ktorú vypracovala Slovenská akadémia vied, naši experti robia akýsi praktickejší výklad, čo to bude znamenať. Výsledky ich práce by mali byť známe už v najbližšom období.

Hospodársky denník 27. januára 2003

V y h l á s e n i e
reprezentantov Hospodárskeho klubu (NEF) o členstve SR v Európskej únii a NATO

Reprezentácia Hospodárskeho klubu (NEF) vyjadruje aj dnes presvedčenie, že členstvá v Európskej únii a NATO sú základnými podmienkami na všestranný rozvoj Slovenskej republiky ako suverénneho štátu. Potvrdzujú to jednoznačne výsledky parlamentných volieb v rokoch 1998 a 2002, ale dlhodobo aj výsledky prieskumov verejnej mienky. Máme však názor, že vláda SR sa doteraz nevyrovnala na želateľnej úrovni s požiadavkou všeobecnej informovanosti verejnosti o našich právach a záväzkoch - povinnostiach vyplývajúcich z členstva v EÚ, ako aj v NATO. Tento záver platí aj o tom, že neurobila dosť pre známosť SR vo väčšine členských štátov EÚ aj NATO.

Členstvá v Európskej únii a NATO sú nespochybniteľnými strategickými cieľmi SR. Je naozaj nevyhnutné, aby vláda SR docenila význam komplexnej informovanosti obyvateľstva o obidvoch organizáciách. Táto požiadavka je o to dôležitejšia, že vo veci vstupu do EÚ bude vyjadrovať svoju vôľu v referende. Nemožno sa však spoliehať takpovediac automaticky na jeho úspešnosť. V takýchto záležitostiach, či skôr pri aktoch dejinného významu treba menej vnímať svoje city a názory, ale počúvať skôr rozum, ktorý nevylučuje aj takú možnosť, že mienka ľudí je vždy ovplyvniteľná. Mali by sme sa poučiť zo snáh niektorých spoluobčanov o vyhlásenie referenda o vstupe SR do NATO.

Chceme veriť, že súčasná vláda SR vníma neľahkú sociálnu aj životnú situáciu väčšiny obyvateľstva po celom rade nutných reštrikčných opatrení, najmä zvýšenia cien energie a vôbec výdavkov na každú domácnosť, ale aj citeľné zdraženie iných životných nákladov či spoplatnenie konkrétnych potrieb, resp. služieb, ktoré môžu následne oslabiť občianske cítenie a zodpovednosť. Bolo by neprezieravé myslieť si, že všetko je tak, ako si želáme, a môže sa skončiť len podľa týchto želaní. Obyvateľstvo je veľmi citlivé, ba až alergické na to, aký populizmus sa tradične prezentuje väčšinou politických strán pred voľbami, a potom na jeho "transformáciu" do málo ambicióznych vládnych programov.

Vec vstupu do Európskej únie a do NATO nie je však nijakou epizódou v našich moderných dejinách. Treba urobiť všetko pre to, a bez ďalších časových sklzov, aby ho občania prijímali ako vlastné rozhodnutie, ktoré napĺňajú z ich vôle nimi slobodne a v demokratických pomeroch zvolení a stále dôveryhodní politici. Súčasnej vládnej koalícii musí byť jasné, že v záverečnej etape prístupového procesu do EÚ a NATO nemá nárok na nijaké čisto formálne prejavy či dokonca obštrukcie medzi sebou, resp. vydieranie zo status quo, a už vonkoncom sú pre ňu neprípustné čo len náznaky možnej vládnej krízy, ktorej dôsledok by mohol byť neblahý na naše štátne ambície.

Nemáme pochybnosti o tom, že potrebná väčšina občanov vyjadrí súhlas so vstupom do EÚ, ktorá sa reformuje a bude prijímať aj pričinením svojich nových členov impulzy na optimalizáciu niektorých nedoriešených až otvorených otázok. Európska únia má totiž všetky predpoklady, aby sa stala štátnym domovom európskych národov s pevnými základmi, modernou stavbou a korektným vnútorným poriadkom. Nechýba tak veľa, aby EÚ mala vskutku pre svojich obyvateľov nebývale zdraviu prospešné ovzdušie. Očakávame, že nemenej občanov vyjadrí jednoznačnú podporu parlamentu a vláde pri zabezpečovaní členstva v NATO ako garantovi štátnej bezpečnosti.

S. Hatina, predseda Hospodárskeho klubu (NEF)

P. Kasalovský, A. F. Zvrškovec a L. Sedmák, podpredsedovia

Bratislava, 20. január 2003

AKO VSTÚPIME DO EÚ

Na tomto podujatí si prevzal s mesačným oneskorením od predsedu Hospodárskeho klubu (NEF) S. Hatinu, E. Kukana a P. Kasalovského prestížne ocenenie Prominent ekonomiky 2002 prezident U. S. Steel Košice John H. Goodish. Získal ho na základe jeho tretej pozície v rovnomennej ankete celkovo 507 hlasujúcich hospodárskych a verejných činiteľov SR. Výsledok z VIII. ročníka tradičnej ankety si takpovediac potvrdil 4. miestom v VI. ročníku ankety čitateľov Hd.
Hospodársky denník, 23. januára 2003

Z expozé ministra zahraničných vecí SR Eduarda Kukana

Nedá mi, aby som sa na úvod nevrátil k obdobiu, keď Slovensko bolo takpovediac odstavené na vedľajšiu koľaj. Toto obdobie, ako si iste spomínate, vyvrcholilo rozhodnutím luxemburského summitu v decembri 1997. Vtedy Slovensko, na rozdiel od svojich bezprostredných susedov, nedostalo pozvánku na začatie rokovaní o svojom budúcom členstve. Toto konštatovanie dnes vyznieva už trochu ako klišé a je "historicky prekonané". Zmieňujem sa však o tom preto, lebo je namieste pripomenúť si, s akými podmienkami sme v roku 2000 v rokovaniach štartovali. EÚ síce umožnila zavedením tzv. systému regaty, aby maximálne využila možnosť "dobehnúť" krajiny, ktoré začali rokovania skôr, ale v kritériách stanovených na uzatvorenie jednotlivých kapitol neboli pre nás, ktorí sme začali neskôr, poskytnuté žiadne úľavy. Náš "návrat" znamenal zvýšené úsilie takpovediac na všetkých frontoch. Od politickej reprezentácie na úrovni vlády a parlamentu cez prácu negociačného tímu a expertov v jednotlivých rezortoch. V neposlednom rade to bola práca pri zavádzaní novej legislatívy alebo reformných krokov do rôznych oblastí nášho každodenného života. Dnes, po nedávnom decembrovom summite v Kodani, môžeme bez váhania povedať, že sme uspeli.

Dovoľte mi teraz stručne zrekapitulovať základné momenty, priebeh a výsledky nášho takmer trojročného negociačného maratónu. Rokovania boli oficiálne odštartované 15. februára 2000. Na úrovni hlavného vyjednávača sa do obdobia summitu v Kodani v decembri 2002 uskutočnilo 14 prístupových konferencií, 7 na úrovni ministra zahraničných vecí, na ktorých boli postupne uzatvárané jednotlivé negociačné kapitoly. Samozrejme, týmto oficiálnym rokovaniam predchádzali stovky expertných rokovaní. Samostatnou fázou rokovania bola

finálna etapa, najmä posledné dva mesiace minulého roka. Bolo to mimoriadne intenzívne a hektické obdobie, ktoré bolo zamerané na tie najzložitejšie rokovacie otázky, najmä na finančné aspekty rozširovania a poľnohospodárske kvóty (teda kapitoly Poľnohospodárstvo a Rozpočet). V princípe bez prestávky prebiehali konzultácie členov negociačného tímu s Bruselom, samozrejme, zintenzívnili sa rokovania aj na najvyššej politickej úrovni, predsedu vlády, mojej a ostatných rezortných ministrov. V záverečnej fáze využil svoje kontakty s vysokými predstaviteľmi EÚ aj prezident SR Rudolf Schuster.

Ak chceme sumarizovať, výsledkom rokovaní sú pre nás prechodné obdobia v 7 kapitolách - Slobodné poskytovanie služieb, Slobodný pohyb kapitálu, Hospodárska súťaž, Energetika, Poľnohospodárstvo, Dane a Životné prostredie. EÚ v rokovaniach dosiahla prechodné obdobia v troch kapitolách - Slobodný pohyb osôb, Poľnohospodárstvo a Doprava. Ako som už spomenul, záver rokovaní bol predovšetkým o peniazoch. Naším cieľom bolo pripraviť čo najlepšie podmienky na záverečný finiš v Kodani v piatok 13. decembra 2002. Pretože negociačný scenár v samotnej Kodani bol v tom čase len veľmi ťažko predvídateľný, čo sa týkalo ďalších možných zlepšení záverečného výsledku, museli sme mať istotu, že to, čo už máme "na papieri" pred Kodaňou, bude dobrý výsledok. Kodaň z tohto hľadiska mohla

naše "skóre" len zlepšiť. Môžem povedať, že tento zámer sa aj naplnil. Slovensko na kodanskom summite získalo dodatočných takmer 23 mil. EUR. Ak mám celkovo vyčísliť našu finančnú bilanciu, čistý zisk Slovenska v porovnaní s našimi platbami do spoločného rozpočtu za prvé tri roky členstva v EÚ (2004 - 2006) bude 831 mil. EUR, čo v prepočte na obyvateľa predstavuje 154 EUR. Ak mám ísť viac do detailov, za prvé tri roky po vstupe do EÚ prislúcha Slovensku niečo vyše 1 mld. EUR na štrukturálne fondy, 510 miliónov EUR na Kohézny fond, takmer 630 miliónov EUR na priame platby a ďalšie položky v poľnohospodárstve, 90 miliónov EUR na odstavenie Jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice, 48 miliónov EUR na budovanie schengenského systému, 24,5 milióna EUR na posilnenie inštitúcií a administratívnych kapacít a 167 miliónov EUR na existujúce politiky. Spolu to pre SR znamená prostriedky v sume takmer 2,5 miliardy EUR. Samozrejme, že nie všetky prostriedky dostaneme len tak na ruku, niektoré - ako štrukturálne fondy, Kohézny fond - sú viazané na projekty a spolufinancovanie zo štátneho rozpočtu. Úspešným ukončením prístupových rokovaní v minulom roku sme sa výrazne priblížili k stanovenému cieľu - členstvu v EÚ. Ukončenie rokovaní však nie je ukončením prípravy pre náš vstup do únie. Je to iba ukončenie istej, prirodzene, dôležitej etapy našich vzťahov. V nadchádzajúcich mesiacoch sa musíme predovšetkým zamerať na prípravu a finalizáciu textu Zmluvy o pristúpení.

Rád by som stručne načrtol harmonogram prác, ktoré si príprava Prístupovej zmluvy vyžaduje. Do konca januára by mala byť sfinalizovaná Prístupová zmluva v anglickom jazyku. Do polovice februára je plánované ukončenie prekladov Zmluvy o pristúpení vo všetkých jazykových mutáciách (len na ilustráciu uvediem, že zmluva bude mať asi 6000 strán). Vo februári sa počíta s predložením návrhu zmluvy do Európskeho parlamentu, ktorý 9. apríla vydá svoje stanovisko ku každej pristupujúcej krajine jednotlivo. Samotný podpis zmluvy sa očakáva 16. apríla 2003 v Aténach. V priebehu tohto roka nás čaká ešte

splnenie úloh vyplývajúcich z našich záväzkov, ku ktorým sme sa zaviazali počas našich prístupových rokovaní. V súvislosti s plnením týchto záväzkov dôjde v prvom polroku 2003 k ich vyhodnocovaniu Európskou komisiou a gréckym predsedníctvom v EÚ. Na základe výsledkov monitoringu vypracuje pre Európsku komisiu, šesť mesiacov pred vstupom, teda na prelome októbra a novembra, monitorovaciu správu, ktorá by v prípade negatívneho hodnotenia mohla mať nepriaznivý dosah na ratifikačný proces v členských krajinách.

Ďalšou fázou, ktorú budú musieť pristupujúce krajiny na ceste svojho vstupu do EÚ absolvovať, je uskutočnenie referenda. V utorok (21. 1.) prijala Národná rada SR vzácnou zhodou 147 hlasov uznesenie o vypísaní referenda o vstupe SR do EÚ (16. - 17. máj 2003). Rád by som v tejto súvislosti uviedol, že všetky politické strany zastúpené v slovenskom parlamente sa zhodujú vo svojom postoji a podporujú vstup SR do EÚ. Preto našou spoločnou snahou bude pripraviť čo najlepšiu pôdu pre pozitívny výsledok. Verím, že aj pripravovaná informačná kampaň občanov osloví a nadchádzajúce referendum bude naším prvým úspešným.

Záverečnou a nemenej významnou etapou prístupového procesu do EÚ je ukončenie ratifikácie v národných parlamentoch súčasných i budúcich krajín EÚ v druhom polroku 2003. Zmluvu by sme mali ratifikovať čo najskôr, aby mohla vstúpiť do platnosti 1. mája 2004 a aby sme sa mohli zúčastniť na voľbách do Európskeho parlamentu v júni 2004 už ako členská krajina EÚ. Dovolím si tvrdenie, že sa nemusíme obávať žiadnych problémov alebo ťažkostí zo strany členských krajín, ani v našom parlamente.

Rád by som vyzdvihol pozíciu SR v období od podpisu Prístupovej zmluvy do získania plnohodnotného členstva v EÚ. Po podpise Zmluvy o pristúpení začneme fungovať ako pozorovateľ, čiže budeme sa môcť zúčastňovať na všetkých zasadnutiach v orgánoch a inštitúciách EÚ, ale bez hlasovacieho práva. V každom prípade sa staneme súčasťou systému zloženého z 25 členských štátov a budeme od tohto okamihu nielen krajinou, ktorá do určitej miery pasívne preberá platnú legislatívu a predpisy EÚ, ale sa staneme jej spolutvorcami. Vstupom SR do EÚ sa vytvorí pre slovenských občanov priestor na uplatnenie sa v európskych inštitúciách. Od budúcich zamestnancov sa bude vyžadovať nielen kvalitný profesionálny výkon, ale aj schopnosť plne sa zaradiť a presadiť v multikultúrnom a multinárodnom prostredí. Už v súčasnosti sa uskutočňuje akreditácia tlmočníkov, nábor právnych lingvistov, sekretárok a takzvaných dočasných pracovníkov (podľa našich informácií sa zo Slovenska prihlásilo vyše šesťtisíc záujemcov, v prepočte na počet obyvateľov percentuálne najviac zo všetkých pristupujúcich krajín). Vstup Slovenska do EÚ bude vplývať aj na štýl práce štátnej správy. Na presadenie slovenských záujmov v rámci EÚ budeme musieť jasne definovať naše priority a byť schopní rýchlo a pohotovo zaujímať stanovisko k rôznym otázkam. Jednou z kľúčových úloh je prispôsobenie systému tak, aby sme mohli efektívne zabezpečovať našu účasť v rozhodovacích mechanizmoch únie. "Základný kameň" bol položený už v júni minulého roka, keď vláda schválila materiál, definujúci základné fungovanie domácich rozhodovacích mechanizmov vo vzťahu k rozhodovaciemu procesu v únii.

Dovoľte mi na záver stručne zhrnúť dôsledky nášho vstupu do Európskej únie, jeho prínosy a riziká.

Slovensko sa stane súčasťou silnej integračnej štruktúry so značným politicko-bezpečnostným, ekonomickým a ľudským potenciálom, čím potvrdí svoju príslušnosť k najvyspelejším krajinám Európy a bude môcť lepšie čeliť globálnym problémom súčasného sveta. Zóna stability sa rozšíri aj na Slovensko, čím sa nepriamo zvýši naša bezpečnosť. Vzrastie medzinárodná kredibilita SR z politického, ako aj z hospodárskeho hľadiska. Členstvom v EÚ získame možnosť podieľať sa na rozhodovacom procese v únii, a tak ovplyvňovať jej vývoj zvnútra. Hoci sme malá krajina a nebudeme disponovať veľkým počtom hlasov (7 hlasov) v Rade ministrov, budeme sa spolupodieľať na rozhodovaní v rámci EÚ a aj v spolupráci s ďalšími malými členskými štátmi EÚ môžeme výrazne ovplyvňovať formulovanie európskych politík.

Po vstupe do EÚ bude mať SR možnosť získavať významné finančné dotácie zo štrukturálnych a z Kohéznych fondov EÚ, ktoré nepriamo, napomáhaním politicko-ekonomickému a spoločenskému rozvoju, prispejú k zlepšeniu a upevneniu postavenia SR na medzinárodnej scéne.

Slovenská ekonomika je exportne orientovaná, a preto získa voľný prístup na rozsiahly jednotný trh EÚ. Vstupom do únie sa vytvorí väčší priestor na prílev investícií a moderných technológií a z dlhodobého hľadiska sa zvýši konkurencieschopnosť ekonomiky SR a teda sa posilní jej medzinárodné hospodárske postavenie.

Niekedy sa stretávam s názormi, podľa ktorých sú nepopulárne opatrenia v rámci uskutočňujúcich sa reforiem (dôchodkového zabezpečenia, sociálneho zabezpečenia, reforma zdravotníctva) akoby vynútené naším budúcim členstvom v EÚ. Treba zdôrazniť, že reformy by sme museli uskutočniť nezávisle od tohto, či by sme do únie vstúpili alebo nie. Jediné spojivo so vstupom vidím v tom, že pri realizácii týchto reforiem budeme zohľadňovať tie princípy, ktoré sa uplatňujú v EÚ. Obdobná argumentácia sa používa aj pri raste regulovaných cien (tepla, plynu, vody, elektriny). Tu je opäť nutné uviesť, že z dlhodobého hľadiska je ekonomicky neudržateľné, aby sa tieto služby a výrobky predávali za cenu, ktorá nepokrýva ani náklady a primeraný zisk, a podniky si straty v cenách pre obyvateľstvo vykrývali vyššími cenami pre podnikateľov. Preto ani v tomto prípade cenové úpravy nemajú nič spoločné s naším členstvom v EÚ. Odrážajú len ekonomickú realitu a z hľadiska nápravy ekonomického prostredia by sme ich museli vykonať nezávisle od nášho vstupu. Ako príklad priameho dosahu nášho vstupu do EÚ v cenovej oblasti je možné uviesť zdaňovanie cigariet. Po vstupe máme päť rokov na to, aby sme prispôsobili spotrebnú daň z cigariet na úroveň 64 EUR za 1000 kusov. Treba pripustiť, že ak by sme do EÚ nevstúpili, takéto úpravy robiť nemusíme a cigarety by boli lacnejšie. Dnes sme už takou otvorenou ekonomikou, a tak prepojenou ekonomicky s krajinami EÚ a kandidátskymi krajinami, že výrazné zmeny v smerovaní nášho zahraničného obchodu po vstupe ani neočakávame. Takmer 85 % nášho vývozu a dovozu smeruje do týchto krajín a už od roku 2001 sa na dovozy priemyselných výrobkov z EÚ neuplatňuje clo, teda tieto výrobky sa dovážajú za nulové clo. Po našom vstupe sa odstránia ešte posledné technické prekážky obchodu, rôzne povolenia a certifikáty, a bude len na našich výrobcoch, ako rozšírenie vnútorného trhu na "európsku dvadsaťpäťku" využijú. Isté riziká vstupu SR do EÚ vidíme v tom, že sa môže zúžiť priestor na presadzovanie národnoštátnych záujmov. S členstvom v EÚ je spojený presun niektorých kompetencií, napríklad v oblasti colnej a obchodnej politiky, poľnohospodárskej politiky, technických a ekologických noriem a podobne, z národných inštitúcií na európske. Nevyhnutnosť rešpektovať právne normy EÚ môže spôsobovať isté problémy v najrôznejších oblastiach života spoločnosti. Pri rozhodovaní o otázkach patriacich pod nadnárodný spôsob rozhodovania však bude SR svojím hlasom prítomná. Rizikom vstupu SR do EÚ bude aj zvýšený konkurenčný tlak na slovenské podnikateľské subjekty. Treba však pripomenúť, že reštrukturalizácia slovenských podnikov a zvýšenie ich konkurencieschopnosti je nevyhnutné nielen pre členstvo v EÚ, ale aj vzhľadom na pokračujúcu globalizáciu a liberalizáciu svetového obchodu (a, napríklad, naše členstvo vo WTO). Po vstupe do EÚ sa

naše hranice stanú vonkajšími hranicami únie, Slovensko ako súčasť únie sa stane "príťažlivejšie", čo zvyšuje pravdepodobnosť migračného tlaku z krajín východnej Európy a rozvojových štátov a vyvolá potrebu ešte intenzívnejšie sa týmito otázkami zaoberať. Rok 1993, keď Európska rada v Kodani definovala kritériá na vstup nových kandidátskych krajín do Európskej únie, znamenal naštartovanie ambiciózneho procesu, ktorého cieľom bolo prekonať dedičstvo konfliktov a rozdelenia v Európe. V decembri 2002 sa uzatvorením prístupových rokovaní s desiatimi kandidátskymi krajinami, symbolicky opäť v Kodani, naplnila jedna významná etapa tohto procesu. Historicky najväčšie rozšírenie Európskej únie v máji 2004, miesto Slovenska v ňom, je výzvou pre samotnú Európsku úniu a, pochopiteľne, aj pre nás. Prajme si, aby sme ju naplno využili.
(Medzititulky Hd)
Hospodársky denník, 23. januára 2003

10. január 2003

Nestroskotajme na zákonoch

• v obrovskom rozsahu zlepšená železničná sieť,
• požadovaná inovácia,
• zabezpečený bezdiskriminačný prístup k železničnej sieti,
• zjednotené daňové zaťaženie,
• vyberaný poplatok pre nákladné vozidlá na všetkých cestách.

Inšpirujúci míting

Brať inšpirácie z jeho riešení

Hospodársky klub (NEF) usporiada míting so slávnostným obedom s predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom Deutsche Bahn Harmutom Mehdornom v piatok 10. januára 2003 o 13. hodine v reštaurácii Presbourg
bratislavského hotela Danube.

Pán H. Mehdorn bude hovoriť na tému Európske železnice na začiatku 21.
storočia a diskutovať aj o perspektíve a možnostiach slovenskej železničnej
dopravy.

Na podujatie sa môžu prihlásiť členovia Hospodárskeho klubu do 7. januára
2003.

Kontakt :pkasalovsky@hd-dennik.sk

Hospodársky klub (NEF) usporiada míting s ministrom zahraničných vecí SR E. Kukanom v stredu 22. januára 2003 o 18. h v reštaurácii Presbourg
bratislavského hotela Danube.

Pán E. Kukan bude po krátkom expozé diskutovať o záverečnej fáze
prístupového procesu SR do Európskej únie.

Na podujatie sa môžu prihlásiť členovia Hospodárskeho klubu do 14. januára
2003.

Kontakt :pkasalovsky@hd-dennik.sk