O novom myslení v Novom svete
Adresované XIV. valnému zhromaždeniu združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub a Konferencii New Europe
Dr. Peter Kasalovský
Zakladajúci člen a predstaviteľ združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub od 1993. roka a spoluiniciátor jeho Medzinárodného mierového výboru
Podľa môjho skromného názoru, ktorý som viackrát prezentoval v poslednom roku-dvoch, a konštatujem to s nevôľou už koncom júla, nič významné nemožno očakávať od septembrového bratislavského summitu EÚ.
Stalo sa. Akútna potreba vyššej kvality vzájomného pochopenia sa malých, stredných a veľkých členov EÚ z hľadiska počtu obyvateľstva a výkonnosti ich ekonomík ostala v rovine zbožných želaní. Je to neuveriteľný hazard a musím zdôrazniť, že aj osobných prehier celej veľkej skupiny vedúcich činiteľov jednotlivých štátov a orgánov Európskej únie. Takých prehier, ktoré budú jasnejšie ako slnko po ďaľšej snahe „zabudnúť“ na to, čo je skutočný európsky domov, v ktorom sme už chvíľu pobudli. Zabudnúť na to, čo sú dobrí a spoľahliví susedia a čo je bezpečnosť vo vnútri i zvonka, čo je vzájomná úcta k históriu, k tradíciám a k výsledkom doterajšieho života každého národa, ako obohacuje vzájomné spoznávanie sa národov, no i vysokocenená pozícia EÚ ako celku vo svete ?! To by bol koniec. Všetkému a všetkým, ktorí milujú život, nech už je viac či menej šťastný, a tešia sa z toho, čomu sa hovorí naša zem s malým aj s veľkým Z.
Vonkoncom nie som stotožnený s väčšinou názorov, ktoré dnes zaznievajú od väčšiny európskych a domácich politikov, a väčšiny médií. Do vnútorných pomerov, ako aj do vonkajších vzťahov v medzinárodných vzťahov a v tej našej Starej Európe akoby nefúkal svieži vietor, ktorý by zakorenil do všetkých štruktúr nové osobnosti bez akýchkoľvek nánosov utkvelých predstáv o vlastnej predurčenosti, či priam genialite a bezprecedentnej samoľúbosti. Teda, niet z neho ani životodárnej vlahy pre nový život a pre európanstvo. V Európe je málo kyslíka, dýcha sa ťažko a kultúrni ľudia sa potýkajú s nervozitou pri pohľade do blízkej budúcnosti.
Pohľad na dnešnú EÚ a jej reprezentáciu, no i na vedúcich činiteľov väčšiny členských štátov, je prinajmenej neradostný. Tak sa však nestalo zo dňa na deň, ale za posledných desať rokov. Aj preto sme vlani založili Medzinárodný mierový výbor, ktorý v súvislosti s otázkami vojny a mieru bez škrupúľ poukazuje na absurdnosti vo vývoji Európskej únie a z toho plynúce nebezpečenstvá.
Ešte v prvom desaťročí nového 21. storočia sa Európa sa javila ako príťažlivý domov európskych národov. A pamätáme si to i keď udalosti posledných troch až piatich rokov dávajú zabudnúť na to, že sme boli v dobrej Európe. Dnes je to iná Európa a jej EÚ, so znepokojeným obyvateľstvom, z ktorého väčšina má obavu z aktov násilia všetkého druhu, tak politického, ako aj náboženského, a predovšetkým z fanatizmu. Vníma čoraz citlivejšie, že EÚ nemá silné vedenie, ale viac ako dosť politických lídrov – autorít. Väčšina súčasných sa usiluje o svoje kreslá a v konečnom dôsledku o hegemóniu tých zoskupení, ktoré ich vypálili na politickú scénu doma i v medzinárodnom meradle. Tento pojem – hegemónia - nemám v obľube, ale, keď už ho vyslovím, tak dúfam, že všetci cítite vo svojom vnútri isté mravčenie, či dokonca zimodriavky.
Malo by sa tu hovoriť o súčasných morálnych, politických a bezpečnostných dilemách v Európe, a teda aj o našej obrane a tiež o odzbrojovaní, ktoré sa však ľuďom pri rozume javí opäť ako nezmysel. Európa sa zbavila niekdajšej vojenskej sily, a zábezpeka zo strany Spojených štátov nie je tiež vôbec nemenná. Stačí vnímať kandidátov na úrad prezidenta Spojených štátov, no i kritiku od najvýznamnejších amerických lídrov na to, že väčšina členských štátov NATO, ergo Európskej únie nedoceňuje potreby obranyschopnosti a takpovediac vyciciava USA. Čiže, je tu potreba hovoriť o tom, v čom sú naše názory rozdielne, či dokonca protirečivé, a prečo sa cítime znepokojení z vývoja Európy – donedávna takpovediac pevnosti kresťanstva, no i našej civilizácie.
Vrátim sa takpovediac k nádoru našej doby, teda k snahám o hegemonistickú pozíciu konkrétnych štátov a ich „vodcov“ vo svete i v EU. Takému nádoru, ktorý vo všetkej tichosti zoslabuje to, čomu dali základňu Robert Schuman, páni Adenauer a de Gaulle, no a svojím spôsobom nezabudnuteľní medzi vyznávačmi zdravého rozumu Francois Mitterand a Helmut Kohl. Súčasní lídri, ak už niekoho z nich spomenú, tak Roberta Schumana, a o ostatných hovoria s dešpektom, alebo ich vôbec nespomínajú. Ak už, tak ako o osobnostiach, ale len počas ich života. Akoby nezarobili – nepostarali sa o to najlepšie v živote Európe. Nie nepriateľstvo v Európe, ale priateľstvo so spojenectvom, o ktorom dosť reálne rozmýšľal už dosť dávno český kráľ Juraj Podebradský.
Viacerí lídri z tých hospodársky silnejších štátov v rámci EÚ sa považujú za vedúce osobnosti Európskej únie. A to s podporou veľmocí, ktoré ich vyzdvihli, a vyzdvihujú predstaviteľov Nemecka, Veľkej Británie a Francúzska. Avšak, každý z predstaviteľov týchto troch štátov je presvedčený, že práve on – ona je najdôležitejší. Obdobne sa správajú ich spolupracovníci a viac ako dosť podriadených. A to je podľa môjho skromného názoru začiatok konca, o čom sa môžeme presvedčiť v doterajšej histórii - v ktoromkoľvek jej momente. Na tomto sme sa zhodli aj v našom Medzinárodnom mierovom výbore na báze nášho 24-ročného združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub.
Jestvuje tu predsa Rada EÚ, Európska komisia a Európsky parlament. Aká je ich autorita ? Je prirodzená, alebo len z titulu samotnej funkcie, alebo veľmi chabá ? Čo sa to deje, keď nemáme osobnosti typu Schumana, Adenaura, de Gaulla, Mitteranda, či Kohla ? Čo je to s naším svetom, keď média bušia do ľudí, že vlastne my ľudia sme pomýlení, keď čoraz menej dôverujeme niektorým politikom, ako napríklad pani Merkelovej ?! My, generačne starší, si dokážeme pripomenúť časy, keď J.F.K. spolu s Chruščovom vyriešili niekoľko jadrovým konfliktom hroziacich situácií. Ako „podraz“ vnímame fakt, že ani po polstoročí nebolo odhalené, kto a prečo dal zavraždiť prezidenta Kennedyho, ktorý bol viac ako obľúbencom a nádejou vtedajších a dnes dožívajúcich generácií, avšak „utajovanie“ z dôvodu „národnej bezpečnosti“ pokračuje z moci súčasného prezidenta USA.
Na všetkých európskych úrovniach a vo všetkej tichosti sa rozvíjajú nezhody medzi veľkými a strednými a spolu s nimi aj malými štátmi, medzi niekoľkými zo zakladajúcich štátov a s relatívne novými, medzi západnými a stredoeurópskymi štátmi z V 4 + 1. Potvrdzuje sa, že autorita predstaviteľov Európskej komisie a Európskeho parlamentu je z hľadiska tohto procesu iluzórna. A nikto z nich nemá schopnosť realistického zhodnotenia svojho príspevku ku krízovému vývoju pôvodného a jedine prijateľného projektu spoločného domu pre európske národy a ich štáty.
Je to tragické, keď lídri Nemecka, Francúzska a Talianska a z ďaľších štátov kritizujú štáty V4, že sa nechcú podvoliť ich vôli a nimi presadzovanými riešeniami migrantov, z ktorých ani pätina nemôže mať štatút utečencov (!). A naopak lídri V4 s výnimkou maďarského premiéra V. Orbána taktne mlčia.
Akoby nejestvovali základné princípy Európskej zmluvy, predchádzajúce dohovory z Lisabonu a z Nice. A potom, kde je pokora lídrov pred voličmi a vôbec verejnosťou ?! Počujeme len ich zdôvodňovanie, prečo je stav taký, aký je. To nie je dilema, to je príliš reálne nebezpečenstvo pre kresťanskú Európu a jej Európsku úniu. Dôsledky takéhoto prístupu môžu byť fatálne a rysy fatálnosti sú už viditeľné. Tieto názory nedávno formulovalo naše združenie a plne sa s nimi stotožnil aj generálmajor Svetozár Naďovič, člen nášho Medzinárodného mierového výboru, ten, ktorý sa veliteľsky postaral o odsun vojsk Varšavskej zmluvy z územia bývalého Česko-Slovenska.
Vnútorne akoby sme si zvykali na debakle súčasného vedenia EÚ, ktorým je aj výsledok britského referenda. To je tak, ako keď športovec miesto dôstojnej pozície v súťaži skončí medzi poslednými a média ho ospravedlňujú, ba dokonca ho považujú za hrdinu.
Ak sa Briti rozhodli pre odchod, a chcú byť určujúcimi v Európe a za Európu vo svetovej politike, čo vyhlásil ich dezignovaný minister zahraničných vecí, tak musia vnímať svoj hospodársky potenciál (v ktorom je aj vojenský priemysel), a pochopiť opodstatnený záujem ostatnej Európy o svoj rast a rozvoj bez nich, bez Veľkej Británie. To je otázka morálky pre obidve strany.
Je nesporné, že britskí politici zlyhali, spreneverili sa myšlienke silnej a konkurencieschopnej Európy, a majú predstavu, že všetko vo vzťahoch k EÚ a s EÚ pôjde tak ako doteraz. Ibaže, je to aj, a predovšekým „vec“ tých, ktorí de facto rozhodujú o tom, čo a ako. Ako totiž dnes funguje „veľká politika“? Bez nároku na 100-percentnú pravdu si myslím, že ani v najstudenejšom období Studenej vojny nerozhodovalo o tom, čo bude, niekoľko jednotlivcov.
V dokumentoch nášho Medzinárodného mierového výboru sme vyjadrili znepokojenie z konania i verbálneho z pozície „sily“. Vrátil by som však k snahám o líderstvo niektorých štátov a ich politikov. Predovšetkým preto, že nekonajú ako členovia Európskej únie a konajú po svojom, bez súhlasu iných členov, a bez vzájomnej diskusie s konsenzom.
V súvislosti s veľkou a nesporne večnou témou „Obrana a odzbrojovanie“ sa dotknem problému, ktorý časť aj tu prítomných označuje ako „migračnú krízu“. Každý so zdravým rozumom môže pozvať k sebe migrantov, ale len a len vtedy, keď sú na to vytvorené ľudsky dôstojné podmienky a jestvuje všeobecná zhoda o nevyhnutnosti takého pozvania. Podmienky však neboli, nie sú, ani nebudú ... a to znamená, že možno prijať ozajstných utečencov dočasne, ale ostatných vrátiť nekompromisne tam, odkiaľ idú.
Ak prijmeme ako termín „kríza“, tak vtedy, keď si príliv migrujúcich vyhodnotíme ako nepripravený. Je ľudsky nedôstojný a po všetkých stránkach problematický. Tak pre migrujúcich, no i pre značnú časť obyvateľstva štátov, do ktorých smerujú. A potom, mediálna podporu tomuto procesu, a jeho zdôvodňovanie hospodárskymi aj demografickými potrebami, to sú absurdity. Zjari nemeckí podnikatelia, napríklad na svojej www. tvrdili, že Nemecko potrebuje milión nových pracovníkov ... Ak nebudú, tak o dvadsať rokov bude mať nemecké hospodárstvo problémy (!). Aj v centrálnej Európe sa našli politici a činitelia obchodno-priemyselných kruhov s názorom, že treba otvoriť Európu migrantom ako pracovnej sile.
Akoby nejestvoval technický a technologický pokrok. Akoby nebolo známe, že v budúcnosti nebude problém s počtom ľudí na zabezpečenie výroby a služieb, skôr ich bude prebytok, ale bude s tým, že najzávažnejšou a svojím spôsobom kardinálnou otázkou budú nový charakter práce a voľnočasové aktivity ľudí.
Myslíte si, že sa ktorékoľvek hospodárstvo pripravuje na to, ako vyrieši túto ozajstnú dilemu ?! Som presvedčený, že v hodine H sa stiahne a všetko „hodí“ na vlády. A rozvrat bude dokonaný.
Na druhej strane, nemáme azda povinnosť chrániť kresťanskú Európu ?! Čo sa však deje, keď sú tu médiámi obchádzané javy – reality, ktoré potvrdzujú, že nepripravenosť na príliv migrantov je vlastne hrobom doterajšej Európy ?! Komu toto nie je jasné, ten nepochopil dejinné procesy a dialektika je preňho „neznámou zemou.“
Nuž, v celom rade štátov, v konkrétnych regiónoch a mestách je to „európske“, to „národné“ nielen ohrozené, ale vytlačaného z reálneho života. A zdôvodňované ... Sú tu síce dilemy, prečo migrujúci smerujú k nám do Európy, a nie inde, ale faktom je, že sú k nám nasmerovaní. Takže, otázka takmer hamletovská znie : „Kto je tu ten slabý ?!“ Odpoveď : My, Európa, o čom sú dobre informovaní aj migrujúci. Takýto „veľčin“ sa projektoval na začiatku 80-tych rokov minulého storočia, ale aj to si európski lídri nevšímali a tajné služby nebrali vážne.
Keď sa pred rokmi k pätnástke hviezdičiek pričleňovali nové štáty z centrálnej Európy a potom ďaľšie, tak sa prízvukovalo, že treba urobiť maximum pre stmeľovanie EÚ a vzájomné približovanie sa štátov a ich národov, okrem iného aj pre vzájomné spoznávanie sa. Po prezieravých lídroch tých čias prišli nové tváre, ktoré nepochopili význam takej línie – takého zápasu o životaschopnosť Európskej únie a európanstva.
Slepota a hluchota celého radu politikov, pokiaľ ide o rozdiely v životných podmienkách a vôbec v kvalite života v jednotlivých krajinách, je pochopiteľná. Namiesto zmierňovania rozdielov došlo k ich prehĺbovaniu, a to je ďalší problém, ktorý môže a už aj destabilizuje pomery vo vnútri EÚ. Princíp zásluhovosti nemožno jednoducho nevnímať, negovať ...
Migranti dostávajú financie a celý rad benefitov, ktoré vysoko prekračujú príjmy pracujúcich vo viacerých štátoch, nehovoriac už o príjmoch dôchodcov, ktorí si po celý svoj život v časoch-nečasoch vytvárali aké také zdroje na život v poproduktívnom veku (!). Pokiaľ by boli problémom ľudia, ktorí sú utečenci zo Sýrie, Iraku, Afganistanu a ďaľších štátov, to by bolo a do značnej miery je dôkazom našej chabosti. Avšak nad týmto je problém s migrantami, ktorí sú vlastne ekonomickou emigráciou. Toto nepochopila a nikdy nepochopí nemecká kancelárka Merkelová na rozdiel od svojho jedinečného a dnes už opomínaného predchodcu Helmuta Kohla.
Je tu teda otázka, aká je obranyschopnosť Európy a jej EÚ pred islamistami – džihádistami s ich cieľmi. Migrácia do Európy nastala oveľa skôr, a prinajmenej už vlani bola neúnosnou a nebezpečnou. Počuli ste niektorého z európskych lídrov, alebo predstaviteľov štátov podporujúcich migráciu, že by garantovali schopnosť migrantov masove sa integrovať a rešpektovať európsku históriu, tradície, kultúru a spôsob života ? Ja osobne si neviem pripomenúť ani jedného lídra, ktorý by tak učinil. Nikto zo slovenských členov MMV také niečo nezaznamenal. To totiž nie je o ľudskosti, o solidarite, ale o tom, že dodnes nejestvuje jednoznačný – lapidárny a presvedčivý príklad skupinovej integrácie. Nie že by nebol možný, ale preto, že sa tu deje niečo abnormálne a svojím spôsobom absurdné. Aj o tomto hovoril nedávno na Stálej konferencii kresťanského prístupu k obrane a odzbrojeniu v závere augusta genmjr. Svetozár Naďovič.
Vývoj situácie na Blízkom a Strednom Východe poskytuje celý rad príkladov, ktoré potvrdzujú, že džihádisti nemajú zábrany a konajú v mene svojho víťazstva, a to už takmer globálne. Ako je to možné, že stále majú dosť zbraní a zázemie, no i neznižujúci sa počet svojich bojovníkov !
Vyriešenie migrácie ako takej je v krajinách, kde pôsobia islamisti a kde sa rozvíjajú občianske vojny. Vyživuje sa nimi vojenský priemysel, a to je nesporné. Kým sú zbrane, dovtedy sa bude bojovať. Rokovania o mieri sú nekonečné bez ohľadu na to, že znamenajú biedu, hlad a smäd, utrpenie a obete na životoch, no i ohrozenie celého regiónu. Tu už nejde o to, kto a čomu napomohol pred dvesto rokmi, v 60- a 70-tych rokoch, alebo prednedávnom, ale o to, ako to zastaviť - a postarať sa o obnovu života.
Veľmoci Spojené štáty a Rusko majú podľa niektorých zdrojov dosť blízko k spoločnému postupu. V bojujúcich krajinách, osobitne v Sýrii, sú také vlastenecké sily, ktoré by sa postarali o obnovu a postupné zlepšovanie podmienok pre život. A majú kredit najvyššej hodnoty, čo potvrdzuje aj to, že sýrska osobnosť – podnikateľ, predstaviteľ sýrskych obchodných komôr a prezident sýrsko-arabského červeného polmesiaca bol nominovaný na „Mierovú cenu zo Slovenska 2015“ za rok 2016.
Je čas na posilňovanie obrannej sily jednotlivých štátov a celej Európskej únie. Pod jednu takú výzvu adresovanú ústavným činiteľom SR sa podpísali všetci dostupní členovia Medzinárodného mierového výboru, lež opäť márne. Ich vytrvalé mlčanie a svojím spôsobom ani v dobách Studenej vojny neprípustné, je veľavravné a výstrahou. Naši členovia sa podpísali aj pod výzvu svetovým autoritám a domácim ústavným činiteľom, aby bola zvolaná celosvetová mierová konferencia. Zo štyroch oslovených lídrov pochopil obsah nášho podnetu iba jeden jediný. Chcem veriť, že sa k nemu vyjadrí verejne, a to aj prostredníctvom nášho združenia.
Pripomínam si, že celý rad našich podnetov z minulosti predbehol myslenie vtedajších, a mnohých súčasných politikov. Napríklad v miléniovom roku sme doslova brojili za to, aby sa pristúpilo k tvorbe nového základu pre bezpečnosť nášho sveta. Viacerí z lídrov krútili nad nami hlavami s výnimkou dvoch-troch, z ktorých jeden zjari tohto roka oznámil, že pripravuje návrh nového systému bezpečnosti... Príklad aj z domova. Všetkým premiérom a rezortným ministrom sociálnych vecí sme tlmočili, že je neúnosné dávať sociálnu podporu, a teda aj tú v nezamestnanosti bez práce. Odkazovali nás na medzinárodné dohody ap. Až po štvrťstoročí sa prebudil minister Richter a možno mu dôjde aj to, že sa začne zaujímať aj o to, ako fungujú dôchodcovia v blízkom zahraničí. Alebo ministri školstva, sociálnych vecí a financií dospejú k rozhodnutiu, že emigrujúci odborníci musia našim daňovým poplatníkom hneď a zaraz vrátiť to, čo do nich – do ich vzdelania a vzdelanosti investovali. Európa je síce jedna, ale nemá jeden sociálny meter, ale 27 rôznych systémov.
Je tu zodpovednosť lídrov, a keď sa s ňou nevedia, či nedokážu vyrovnať, tak by mali odísť, kým nestratia „tvár“. Aby sme sa aj my čírou náhodou nepominuli v apokalypse, ktorá mnohým mocným sa javí ako spôsob riešenia globálnych problémov ...
Zabezpečiť bezodkladne a nekompromisne mierové podmienky pre život v Sýrii, Afganistane, Iraku a Lýbii, to je celosvetová povinnosť. Slovné apely zo strany Spojených národov nepostačujú, a treba povedať aj to, že niet takej autority v celosvetovej organizácii, ktorá by dokázala zvrátiť apokalyptické deje v menovaných štátoch. Ešteže je tu nádej z vývoja komunikácie medzi Spojenými štátmi a Ruskom. A čo naši politici ?! Aj tak, aj inak, aj nijak. Podstatné nie sú slová, ale činy.
Otázka odzbrojovania ? To je vskutku večná otázka. Myslíte si, že za posledných štyridsať rokov sa znížil počet jadrových hlavíc a vôbec zbraní hromadného ničenia ? Myslíte si, že klesol počet štátov, ktoré disponujú zbraňami hromadného ničenia ? Opak je pravdou a to dáva odpoveď všetkým, ktorí si myslia, že po skončení Studenej vojny sa stal Svet bezpečnejším. Nie je bezpečnejším a mier je krehký. I keď s dávkou sarkazmu možno dodať, že je jedno, či zomrieme jedenkrát, alebo dvatisíckrát... Pred vyše rokom, keď vznikal Medzinárodný mierový výbor sme zverejnili vývoj jadrového arzenálu za obdobie štyroch desaťročí, a preto tu nejde o strašenie, vyvolávanie paniky, ale o krutú realitu.
Naším hlavným a akútnym problémom je situácia v Arabskom svete. Na jeho vyriešenie treba takú vôľu, ktorá vytvorila pred vyše sedemdesiatimi rokmi spojenectvo proti fašistickému Nemecku, Taliansku a Japonsku, ako aj ich satelitom. Takéto myslenie a závery sú občiansky statočné, a my sa môžeme tešiť, že ich pribúda,
Problémy veľmocí, problémy ambicióznych držiteľov jadrového potenciálu, regionálne konflikty, no i sociálne a hospodárske výzvy sú riešiteľné dialógom, na ktorý by mala byť a musí byť vždy vôľa. Je vskutku drsné, keď mnohí z mocných majú predstavu, že globálny jadrový konflikt môžu prežiť, či už v Skalistých horách, alebo na Urale, prípadne pod škandidávskymi pohoriami. Vôbec nemajú obavu z toho, že by sa náš Svet a naša civilizácia s ním stratili v nenávratne.
Možno ste očakávali odo mňa slová ako sa nám dobre žije v mieri, ktorý ubránime. Žiaľ, nejde to, a nové storočie v novom tisícročí, a predovšetkým „zvraty“ k neprijateľnému v živote spoločnosti, sú také, že môžu spôsobiť anarchiu, od ktorej je z dnešnej reality iba krok-dva. A potom k destabilizácii a k použitiu mocenských nástrojov a napokon sily... Niekomu totiž prekáža mier, poriadok a disciplína, hospodárska spolupráca a vo vzduchu visiace pojmy, ktoré sú nutné pre život : sloboda, bratstvo a rovnosť v najonakvejších podobách. Pouvažujte, ako s nimi nažívajú súčasní lídri, ktorých čas sa kráti.
Ďakujem celému radu členov združenia, ktorí si prečítali túto moju výpoveď a poslali mi nielen svoje súhlasné, no i oveľa skeptickejšie názory v tohtoročnom horúcom, ale svojím spôsobom v chladnom lete, ktoré akoby predznamenávalo príchod „doby ľadovej“. Keď sme v 2006. roku zvolali naše združenie, aby diskutovalo na tému „Nové myslenie v Novom svete a v Novej Európe“ s požehnaním takých osobností akými boli v tom momente histórie pápež Benedikt XVI., francúzsky prezident Jacques Chirac a Ján Chryzostom kardinál Korec, tak sme sa vnútorne, ale v tichosti tešili, že aj my sa dožijeme Nového sveta.
Je tu naša ľudská povinnosť a zodpovednosť prispievať k tomu, aby to „nové myslenie“ nebolo zatlačené do blata, ako sa stalo v posledných rokoch. Nie je to síce nič nové v dejinách našej civilizácie, ale to neznamená, že sa tomu „osudu“ musíme poddať.