Vyhlásenie hovorcov a členov Medzinárodného mierového výboru  z 18. júla 2016
Všeľudské ideály a šťastie iného jednotlivca sú v tieni Medzi ľuďmi je stále dosť ľudí (rozumných)

V porovnaní s naším výročným hodnotením medzinárodnej situácie z 2. apríla 2016, ktoré bolo zverejnené prostredníctvom TASR a ďalších médií, tak sa nič nezmenilo.  Výnimkou by sa mohli javiť názory z americko-ruských rokovaní o vojne v Sýrii. Šéfovia diplomacie J. Kerry a S.  Lavrov majú jedinečnú príležitosť, aby obnovili  mierové podmienky pre život v tejto krajine. A nielen to, schopnosťou konať rozhodne  by mohli obnoviť také vzťahy, ktoré by boli dôstojné pre našu civilizáciu, a potvrdili by celému svetu ich veľmocenskú zodpovednosť.

Je vskutku najvyšší čas, aby sa Spojené štáty a Rusko navrátili k tvorbe vzájomnej dôvery a dialógu. Bolo by to podnetné aj voči Číne, ktorá by takéto prejavy dozaista nielen podporila, ale aj presadzovala vo vzťahoch medzi národmi a ich štátmi.  Nikto z rozumných ľudí totiž nepochybuje, a netreba ho ani presvedčovať, že od  miery všestrannej spolupráce a bezpečnosť zaručujúcich vzťahov Spojených štátov, Ruska, Číny a EÚ závisí utváranie mierových podmienok pre život na planéte a  možnosti ich rozširovania do vnútorne nepokojných štátov.

V dejinách je viac ako dosť poučení, kde sa končí snaha kohokoľvek o určujúcu pozíciu vo vzťahoch medzi štátmi, a z nej plynúcich nárokov. V pamäti sveta sú a stále bude  nemecká cesta k svetovláde a desiatky miliónov jej ľudských obetí. Boli aj iné štáty s fašistickou diktatúrou a tiež s predstavou o svojej nadradenosti  iným národom. Vtedy, kedykoľvek v minulosti, ako aj v súčasnosti sa k tomu dopracovali z titulu hospodárskej a sociálnej sily.  Dnes je to predovšetkým na základe výsledkov svojho vedecko-technického  potenciálu a jeho využitia  vo vojenskej výrobe.

            Nič podstatné sa vo svete nezmenilo, lebo pretrváva citeľná snaha o nadvládu v akejkoľvek forme, hľadanie a nachádzanie vonkajších nepriateľov, zdôvodňovanie nevyhnutnosti vojny ako takej. Za týmto všetkým je skrytá predstava o vlastnej jedinečnosti a vyvolenosti mať jedinú pravdu a rozhodovať proti všetkým v jej mene. Tak tomu bolo v doterajších dejinách, a napriek dvom svetovým vojnám a možnosti jadrovej konfrontácie, ktorá pre niektorých vodcov už nie je dnes vôbec neprijateľnou. V duchu tohto nebezpečného schematizmu sa väčšina politických lídrov správa a, žiaľ, aj koná spomalene, neefektívne a teda nezodpovedne.

             Po tom čo sa dostali sa k moci a stratili pamäť, čo svojim voličom sľúbili. Žiaľ zatiaľ niet takej občianskej sily, ktorá by ich kontrolovala a v prípade neschopnosti riešiť aktuálne problémy zobrala na zodpovednosť. Za nedodržiavanie princípov EÚ ako takej, predovšetkým však princípu rovnosti členských štátov k štyrom pilierom spolupráce, no  i   rešpektovania štátnej a národnej suverenity.  Z nádejného procesu, ktorý spustili  R. Schuman,  K. Adenauer, Ch. de Gaulle,  F. Mitterand a H. Kohl,  s cieľom výstavby  spoločného domova európskych národov a ich štátov,  máme ako súčasníci  už len spomienky.

            Je to neuveriteľné, že sme v situácii, keď sa zdôvodňuje a podporuje nepripravená a svojím spôsobom nebezpečná migrácia,  pričom do štátov,  z ktorej prichádza, sa dostávajú zbrane z vyspelého a demokratického sveta.  Je tu už aj jednoznačná snaha  niektorých štátov a konkrétnych lídrov o určujúce pozície v Európskej únii. Výsledkom jej predstaviteľov je pokračovanie  nezabezpečenej, a teda neprijateľnej a väčšinou obyvateľstva neželanej migrácie. Je to ten najabsurdnejší príklad politického a sociálneho avanturizmu, ktorý nemá nič s ľudskosťou. Napokon, pôsobí deštrukčne na demokratické základy nášho európskeho domu. Tu sa musíme zastaviť a položiť oprávnené otázky.

            Pokračuje sa  v hospodárskom a sociálnom zbližovaní členských štátov EÚ? Podporuje sa v politickom a občianskom, kultúrnom a spoločenskom živote popri národných tradíciách európanstvo?  Je Európska únia pripravená na vlastnú obranu pred neopodstatnenou migráciou, ako aj na postihy voči neplničom záväzkov za ochranu shengenského priestoru ? Ako je to s informovanosťou občanov o chode - prevádzke a financovaní EÚ, osobitne eurofondov, o rokovaniach Európskej rady, Európskeho parlamentu a Európskej komisie ?  

Väčšina sveta a tým aj Európa sa veľmi-veľmi pomaly zbavuje autoritárstva a elitárstva nielen vo vlastnom živote, teda v  jednotlivých štátoch, no i v spoločenstvách, v najrôznejších skupinách a tímoch, a, samozrejme, v rodinách a aj osobnom živote každého jednotlivca. Je to akoby odveký a naveky trvajúci problém, ospravedlňovaný a zdôvodňovaný samotnou podstatou človeka.  I keď sa  občas zjemňuje kozmeticky, ale navrch má stále práve táto sila, predovšetkým hospodárska, majetková spolu s informačnou, finančnou a vojenským potenciálom.  Všeľudské ideály a šťastie iného jednotlivca ostávajú v tieni hrozby vojny.

Cielene a tiež zhodou okolností, trebárs   uspokojením sa  z toho, čo sa k lepšiemu v živote jednotlivca, národov a ich štátov menilo v Európe a v Európskej únii od polovice 90-tych rokov minulého storočia do konca prvého decénia 21. storočia, sa vyšvihli do všetkých oblastí života v tichosti aj s rinčaním praobyčajné bľabotanie, či priam tárajstvo s klamstvami, riťolezectvo malých lídrov k väčším a veľkým  s duchovnou, no i materiálnou korupciou a vydávanie  zbožných želaní za pravdu pravdúcu.

Faktom je, že  všetko tu uvedené vyvoláva obavy, ba až strach, že sa mier skončí a predčasne aj so životom každého z nás.  Politickí lídri si žijú vo svojich svetoch nezraniteľnosti, tak ako nikdy v moderných dejinách.  O masy sa zaujímajú iba vtedy, keď vznikne kríza, ktorá by ich mohla pripraviť o pohodlie a pozíciu.  Neuvedomujú si, že nenapredujeme.  Sme vo vleku večne opakujúcich sa problémov, ktoré potrebujú okamžité a racionálne a možno aj chirurgické riešenia.  Aj preto sú aktivisti mierového života v donkichotskom postavení.

Je tu tragédia v Nice,  je tu pokus o štátny prevrat v Turecku, je tu strácanie sa informácií o pokračujúcej migrácii a o situácii v Sýrii, je tu nadbiehanie Veľkej Británii po referendovom rozhodnutí jej občanov vystúpiť z EÚ,  je tu ničím neodôvodnené potľapkávanie sa a spokojnosť európskych lídrov. Aj Spojené národy  sú v hlbokom pokoji, ale bez okrúhleho stola sa mier, a kvalitatívne nová bezpečnosť nášho sveta, a potom približovanie sa národov a ich štátov k podmienkam prijateľného života vo svete  sa neudrží.

            Odmietajme nič nehovoriace proklamácie, všakovaké ubezpečovania o dobrej vôli a kontrolujme to, čo politici robia pre riešenia konkrétnych problémov ! Je to síce z našej strany takpovediac zbožné želanie, ale možno sa naplní, lebo medzi ľuďmi je stále dosť ľudí (demokraticky zmýšľajúcich).

 

Dr. Peter Kasalovský, predstaviteľ združenia NEF Hospodársky klub a spoluiniciátor a hovorca jeho Medzinárodného mierového výboru

 

Členovia Medzinárodného mierového výboru :

Doc. Ing. Peter Mihók, CSc., predseda SOPK a predseda Svetovej komorovej federácie

Genmjr. Ing. Svetozár Naďovič,  bývalý náčelník Správy pre zabezpečenie odchodu sovietskych vojsk z ČSSR v rokoch 1990-1991, do rozdelenia ČSFR náčelník Hlavnej správy pozemných vojsk Československej armády a náčelník Štábu pozemných vojsk Armády SR do roku 1997

Prof. RNDr. Jozef Masarik, DrSc., dekan Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského

Rudolf Yong Mosny, PhD, podnikateľ, S QUARED, New York City, Ltd.USA

****



Statement by spokespersons and members of the International Committee of Peace, 18 July 2016
Universal human ideals and happiness of other individuals are in the shadow There are still enough (reasonable) people among the people

When compared with our annual assessment of the international situation of 2 April 2016 published through the TASR agency and other media, nothing has changed. Perhaps with the exception of views from the U.S.-Russia talks on the war in Syria. Chiefs of diplomacy John Kerry and Sergei Lavrov have a unique opportunity to restore peaceful conditions for life in that country. And not only that – by acting in a decisive manner they could renew relations that would be worthy of our civilisation and would reaffirm their superpower responsibility for the entire world.

It is indeed high time for the United States and Russia to return to building mutual trust and holding a dialogue. This would also be inspiring with respect to China, which would certainly not only support such endeavours, but would also promote them in the relations between nations and their states. Indeed, no reasonable person doubts and needs reassurance that the creation of peaceful conditions for life on the planet and the possibility of expanding them to the countries suffering from internal turmoil depends on the level of all-round cooperation and security-enhancing relations between the United States, Russia, China, and the EU.

There are more than enough lessons in the history showing where the ambition to gain a predominant position in the relations between the states and the demands postulated on its basis can lead. Germany’s road to gaining world domination and the tens of millions of its human victims will be forever engraved in the memory of the world. There were also other states with fascist dictatorship harbouring convictions of their supremacy over other nations. Both in the past and at present, they reached this conviction on the basis of their economic and social strength. Today, it is based primarily on their scientific and technological potential and its use in military production.

            Nothing substantial has changed in the world because there still clearly exist efforts at gaining domination in one form or another, tracking down external enemies, justifying the inevitability of wars. Behind all of this lies the idea of one’s uniqueness and claim to possess the only truth, and the right to make decisions in the name of that truth against all the others. This is how it had and has been in the history, even in spite of two world wars and the possibility of nuclear confrontation, which some of today´s leaders no longer consider unacceptable. Unfortunately, in keeping with the spirit of this dangerous schematism, most political leaders are acting in a manner that is sluggish, ineffective, and therefore irresponsible.

            After they got to power and lost the memory of what they promised to their voters. There is regrettably no civil force yet that would control them and make them accept responsibility in case they are unable to address current problems. Responsibility for the failure to adhere to the general principles of the EU and, in particular, the principle of equal access to the four pillars of cooperation by the Member States, as well as the respect for state and national sovereignty. The promising process that had been launched by Robert Schuman, Konrad Adenauer, Charles de Gaulle, Francois Mitterand and Helmut Kohl with the aim of building a common home of the European nations and their states has only become a memory for us as its contemporaries.

            It is unbelievable that we have found ourselves in a situation where the ill-prepared and in some respects dangerous migration is being defended and supported, while weapons from the developed and democratic world end up in the countries from which the migration originates. There are also undeniable efforts of certain countries and particular leaders to gain predominant positions within the European Union. As a result of the actions of EU representatives, the unsecured and thus unacceptable migration, which the majority of the population does not want, continues. This is the most absurd example of political and social adventurism, which has nothing to do with humanitarianism. It ultimately has a destructive impact on the democratic foundations of our European house. At this point, we must stop and ask legitimate questions.

            Does the economic and social convergence of EU Member States continue? Is Europeanism fostered in the political, civic, cultural, and social life alongside national traditions? Is the European Union ready for its own defence against unwarranted migration, and for imposing sanctions against those who default on their obligations to protect the Schengen space? How well are the citizens aware of the functioning of the EU – its running and financing, mainly as regards European funds – or of the deliberations of the European Council, the European Parliament and the European Commission?

Most of the world, thus also including Europe, is very slow in getting rid of authoritarianism not only in the life of individual states, but also in the communities, in the most varied groups and teams and, naturally, in the families and personal life of each individual. This is a perennial and persistent problem, which is substantiated and affirmed by the very essence of the man. In spite of being occasionally downplayed, it is this power – mainly economic, property-related, information and financial power and military potential – that has the upper hand. Universal human ideals and happiness of other people lie in the shadow of the threat of war.

In a targeted manner, and also by the concurrence of circumstances possibly linked to the satisfaction with changes for the better that occurred in the lives of individuals, nations and their states in Europe and in the European Union between mid-1990s and the end of the first decade of the 21st century, there has been a rise in all areas of life – having come silently or with a rattling sound – of plain gibberish, or even crap filled with lies, smaller leaders licking the arse of the bigger and the big ones, and even of material corruption and of equating wishful thinking with incontestable truth.

It is a fact that all of the above raises concern and even fear of the demise of peace and of premature end to the life of each one of us. Political leaders live in their worlds of invulnerability, like they never did in modern history. They only take interest in the masses when there is a crisis that could divest them of their comfortable life and positions. They do not realise we are making no progress. We are plagued by recurrent problems, which require swift and rational and perhaps also surgical solutions. Also for this reason, the activists for peace are in a Don Quixotesque position.

There has been the tragedy in Nice, the coup attempt in Turkey, disappearance of information about continued migration flows and situation in Syria, favouritism shown towards the UK after its citizens decided to leave the EU in a referendum, unwarranted shoulder patting, and complacency of European leaders. Deep calm reigns also in the United Nations; however, without a round table, it will not be possible to maintain peace, a qualitatively new security of our world, and to subsequently drive the nations and their states towards creating acceptable life conditions.

            Let us reject empty declarations, sundry reassurances about the good will, and let us keep check of what the politicians are doing to address concrete problems! While this is, as it were, wishful thinking, it just might be fulfilled because there are still enough (democratically minded) people among the people.

 

Dr. Peter Kasalovský, representative of association IEF Economic Club, and coinitiator of its International Peace Committee

 

Members of the International Peace Committee

 

Doc. Ing. Peter Mihók, CSc., President, Slovak Chamber of Commerce and Industry, Chairman, Word Chambers Federation

Major General Ing. Svetozár Naďovič, former Chief of Administration for the Withdrawal of Soviet Troops from Czechoslovakia in 1990-1991, Chief of the Main Directorate of Ground Forces of the Czechoslovak Armed Forces until the division of the CSFR and Chief of Staff of Ground Forces of the Slovak Armed Forces until 1997

 

Prof. RNDr. Jozef Masarik, DrSc., Dean, Faculty of Mathematics, Physics and Informatics, Comenius University

 

Rudolf Yong Mosny, PhD, entrepreneur, S QUARED, New York City, Ltd. USA

 

****