Stoosemnáste riadne zhromaždenie a celkove 268. podujatie združenia
spolu s Medzinárodným mierovým výborom
23. októbra 2018 v restaurante Liviano
Pozvánka
Peter Kasalovský na úvod :
Aj mlčiaci boli a sú zhovorčivejší, sú pravdovravnejší ako naša reprezentácia
Na dnešnom 118. riadnom zhromaždení a celkove 268. podujatí nášho združenia vítam osobitne veľvyslanca Indickej republiky, diplomatov ČĽR, Talianska a Turecka.
Neúčasť osobitne ospravedlnili štyria ústavní činitelia : prezident SR, predseda NR SR, predseda vlády SR a predsedníčka Ústavného súdu SR. Z pozvaných hostí aj minister obrany SR P. Gajdoš. Na inom kontinente je náš člen predseda Svetovej komorovej federácie a predseda SOPK P. Mihók. Sedemnásť našich členov je v zahraničí, dvadsaťjeden má neodkladné pracovné povinnosti, jedenásť má zdravotné problémy a tridsaťdva na pozvanie nereagovalo.
Minulú sobotu zomrel náš dlhoročný člen a laureát Zlatého biatca, pre mnohých viac ako blízky človek a inšpirujúca osobnosť, bývalý riaditeľ Ekonomického ústavu SAV prof. Milan Šikula. Prosím, uctime si jeho pamiatku minútou ticha.
Dámy a páni, úspech nášmu rokovaniu zaželal včera večer aj prezident Svetového ekonomického fóra prof. Klaus Schwab, ktorý bol druhým zahraničným laureátom Zlatého biatca a jedným z miléniových laureátov, a tiež metropolita český, arcibiskup pražský, Dominik kardinál Duka.
Dnešné zhromaždenie je priestorom pre našich hostí : bývalého ministra zahraničných vecí Pavla Demeša, ktorého legendarizujú zahraničné aj naše média do takej miery, že aj 007 bledne závisťou. O jeho kvalitách svedčí aj to, že v našej ankete, koho si želáme ako prezidentského kandidáta je spolu s Petrom Mihókom a Antonom Barcíkom jednou z najhorúcejších osobností. Pani Ľubica Hargašová je tiež legendou, ale v rozhlase, v ktorom pôsobí vyše štyridsať rokov, a ktorá nám dodala v uplynulých rokoch najviac zlata. Prirodzene, že obrazne, v podobe svojich rozhovorov a profilov výnimočných osobností nášho rodu v zahraničí. Je nominovaná na Zlatý biatec.
Slovo bude podľa programu Anton Barcík. O jednej myšlienke: "... človek musí mať vieru, lebo inak ako človek nebude existovať vôbec". So zreteľom na neúčasť prof. MUDr. B. Rudinského, CSc., ktorý sa musí osobne starať o nemocnú manželku, navrhol som nášmu kamarátovi a takpovediac "osamelému bežcovi" Vladimírovi Synekovi, aby nám priblížil výskum a závery o tom, ako je šťastné Slovensko, ako je to s naším hrdinstvom. Mám na pamäti aj kontraverzný nedeľňajší výrok bývalého premiéra, že Slovensko je úspešné. A mali by sme tu mať dosť citeľného, viditeľného a takpovediac hmatateľného šťastia. Nepopieram, že je tu časť obyvateľstva, ktorá má zdroje na päťdesiat až päťsto životov. Tí sú úspešní aj v porovnaní s najväčšími boháčmi podľa časopisu Forbes, ale nevystrkujú sa.
Som pripravený predniesť siedme pokračovanie našej správy kolektívu autorov o stave Slovenska „O osobitostiach násilia“ a v súvislosti s jeho obsahom aj niekoľko poznámok o tzv. neomarxizme. Je tu aj možnosť umiestniť obidva materiály na www.hospodarskyklub.sk.
Dámy a páni, sedemnásť členov združenia sa podpísalo začiatkom septembra pod vyhlásenie – otvorený list lídrom parlamentných strán a občianskej verejnosti, v ktorom je obsiahnutý názor – vôľa, aký má byť nový prezident SR. Počet záujemcov o tento post, ktorý by mal byť obsadený ozajstným reprezentantom národa a vôbec všetkých občanov, tak ten sa z týždňa na týždeň zvyšuje a z osobných kvalít /i renomé/ niektorých môžeme byť mierne vystrašení, či priam zdesení.
Predstavitelia viacerých parlamentných strán a „organizátori“ verejnej mienky zaznamenali obsah tohto vyhlásenia a nami vyzdvihnuté tri osobnosti, ktoré majú medzi návštevníkmi našej www.hospodarskyklub.sk najvyšší kurz a počet hlasov. Stranícki vedúci doteraz nepochopili imperatív, že kvalitu prezidenta možno dosiahnuť iba v ich zhode na celkový profil budúceho prezidenta. Majú ambíciu kandidovať akože svojho človeka, a to sa javí ako trestuhodná samoľúbosť a politický avanturizmus.
Okrem troch menovaných osobností sú v našom zozname želaných kandidátov v prvej šestorke aj páni Miroslav Lajčák, prof. Jozef Masarik a Vaziľ Hudák. Celkove je v zozname dvanásť mien. Faktom je, že iba jeden z menovaných dodnes figuruje medzi kandidujúcimi, ale v našom hlasovaní je posledným z dvanástich osobností.
Dámy a páni, priatelia,
v nedeľu večer odišli majlovou poštou pozvánky na naše ďaľšie 119. riadne a celkove 269. podujatie nášho združenia. Hosťom bude minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslav Lajčák, ktorý bol rok predsedom 72. valného zhromaždenia OSN.
Bude to expozé a po ňom diskusia o súčasnom svete, o jeho blízkej budúcnosti, a predovšetkým o tom, ako rozšíriť mier, keď sa zvyšuje medzinárodné napätie. A čo je tragické, a svojím spôsobom za hranicou arogancie zo strany politických elít, že nekomunikujú s verejnosťou o tom, aká je realita, nie tá želaná, vybásnená, ale naozajstná.
Majú problém s pravdovravnosťou. A to pominieme morálku a vôbec ľudské profily niektorých ľudom zvolených poslancov, ale aj tzv. celebrít, ktoré ponúkajú média. Je to priam uzavretý kruh, z ktorého aj v týchto dňoch niektoré osoby vypadávajú do odpadkových nádob, nech už majú v tejto chvíli na sebe oblečenie za mnoho tisíc.
Ak sme sa prikláňali začiatkom mája k riešeniu vnútropolitickej situácie predčasnými parlamentnými voľbami, tak aj dnes musíme klásť otázky, ako je to s vládnymi sľubmi a výkonnosťou administratívy, ktorá sa mala stenčiť o 20%. Prečo vláda nevníma požiadavku kontroly výkonnosti svojich funkcionárov a aparátu ?! Čo je významnejšie, zvýhodniť železničnou dopravou zadarmo, obedami pre školákov a študentov zadarmo časť obyvateľstva, alebo sa konečne a bezodkladne sústrediť na potreby zdravotníctva, a predovšetkým jeho vybavenia, školstva, ale aj starých ľudí ?! Sme schopní brániť naše územie pred votrelcami – nepriateľmi ?! Ako sme na tom ako národ – občania fyzicky a psychicky ?
Dámy a páni,
Bože daj, aby v každom rezorte bol jeden politický Messi, a spolu s ním aj Catani, alebo si občania neželajú zmenu, teda to, po čom volali a medzi nimi aj ich rodičia a prarodičia.
Nami poctený Václav Klaus v roku 1995 Zlatým biatcom sa vyjadril 11. októbra na ekonomickej konferencii IKEM , "...že je Evropa vyhořelá a že proto žádné perspektivy a žádnou budoucnost nemá". Ak je tomu tak, je spoluzodpovedný. Nemenej jako naši politici, ktorí sa len a len klaňajú a podliezajú, či už smerom na Západ, alebo na Východ. Nepočuli nič o konfrontačných dialógoch svetových lídrov, ktoré záváňajú možnosťou globálneho konfliktu ?! Aj mlčiaci boli a sú zhovorčivejší ako naša reprezentácia.
Dámy a páni, ešteže dnes máme z veľkej časti program, ktorý nám dá zabudnúť na to, že žijeme v ilúziách vyrábaných politikmi. Keď si zalistujete v našich dokumentoch dostupných na internete – na www.hospodarskyklub.sk, 95% dokumentov videlo dopredu nie o mesiace, ale roky, a tiež „za roh“, a stačilo, aby si ich politici osvojili a konali.
Bývalý minister zahraničných vecí P. Demeš /vpravo/ pozorne počúva príhovor na úvod P. Kasalovského
P. Demeš : Vývoj SR v roku 2018 - Kam smerujeme ako spoločnosť?
Kto je P. Demeš ?
Príhovor A. Barcíka o jednej myšlienke:
... človek musí mať vieru, lebo inak ako človek nebude existovať vôbec
Vážené dámy a vážení páni,
nech už pozeráme na svet z akéhokoľvek zorného uhla, tvorivosť človeka je mimoriadne dôležitý fenomén. Nech je to už materiálny popud z nášho nesmierne zložitého sveta, ktorý nás obklopuje, alebo výsledok činnosti našej vnútornej mysle, vždy mu predchádza viera vo vlastné schopnosti. Viera sprevádza túto spoločnosť od dôb veľkej neolitickej revolúcie, kedy človek asi po prvýkrát zistil, že môže s týmto "nehodným svetom" vykonať aj niečo dobré. Keď už nie nič iné, tak aspoň nasýtiť svojich blížnych. Viera má aj nesmierny etický význam pri sebakultivácii každého človeka - význam, ktorý sa dnes vďaka úspešnej komercii vytráca. Žiaľ, viera na druhej strane okamžite plodí aj moc, tak ako sa to stalo v spomínanej neolitickej revolúcii. Pokiaľ v tých dávnych dobách šlo o moc človeka nad prírodou, tak dnes sme sa dopracovali k neduhu moci nad ľuďmi.
Dnešná konzumná spoločnosť bez duchovného rozmeru redukuje všetky naše ľudské zmysly na jediné slovíčko "MAŤ". Dnes už pomaly nevnímame ten krásny svet okolo nás prostredníctvom ľudských zmyslov. Dokonca tvrdíme, že nemáme čas vnímať tú krásu okolo seba. Len málokto si uvedomuje, že práve táto krása ľudského poznania a estetického vnímania je nevyhnutná na to, aby sme vôbec ako ľudia a spoločnosť prežili. Spomínaný spoločenský neduh moci nás vracia v čase späť, keď sme boli možno hlúpejší, možno viac agresívnejší a napriek tomu viac humánny voči sebe.
Tým, že dokážeme premeniť akýkoľvek umelecký ľudský výtvor na tovar, len posilňujeme tento nezdravý vývoj. Spomínaný akt premeny plodov ducha na peniaze nás vedie k filozofickej otázke, či sa tvorivosť neuplatňuje aj cez akt deštrukcie. Útechou je, že môžeme predpokladať, že nič, čo sa na tomto svete vytvorilo nezmizne, vždy zanechá stopu a ostane prítomné aj po smrti.
Ako veriaci človek som si bol vedomý, že ľudia, ktorí nekomunikujú umením viery samotnej sú na tom veľmi zle. Veď nám stačí vidieť to bezduché pozeranie televízorov, či trávenie času na smetisku internetu. Pre týchto ľudí už neplatí filozofický výrok Spinozu "Boh čiže príroda". Pre nich už neexistuje ani jedno ani druhé. Tak by sme nemali voči sebe dopustiť to, aby sme sa hrbili pod tlakom vlastného strachu pred falošnými bohmi, ktorých sme si vytvorili a vytvárame po celé dejiny prostredníctvom ľudí šíriacich len strach a nenávisť. A toho nám tu podávajú politici a médiá plným priehrštím v pozadí s majiteľmi týchto politických strán je akoby vyrábanie problémov, ktoré život nezjednodušujú.
Vážené dámy a páni,
technologický pokrok je síce požehnaním, ale súčasne aj prekliatím tejto doby. A práve tu sa ukazuje, aký má význam viera pre človeka. Napríklad technológia postupuje tak rýchlo, že ľudia už nestačia absorbovať jej výsledky. A my nemáme miesto ani priestor, kde by sa dalo zastaviť, odpočinúť, vykonať duchovnú očistu a načerpať síl. Každý človek v niečo verí a preto považuje za nevyhnutné vyhľadávať a vytvárať také miesta, kde človek môže viesť dialóg sám zo sebou, u nábožensky založených ľudí aj dialóg so svojim osobným Bohom. Musíme mať miesta, ktoré sú stelesnením slobody každej viery, nech už je človek akéhokoľvek vierovyznania. Mali by sme skutočne vytvárať takéto duchovné miesta odpočinku v duchu našich kultúrnych a humanizačných tradícií ľudstva.
Spomínam si ako francúzsky autori Louis Pauwels a Jacques Bergier v známej knihe "Ráno kúzelníkov" už takmer pred 60 rokmi kladú verejnosti mnoho znepokojujúcich otázok:
Je smer našej civilizácie správny? Neuniká nám skutočný zmysel dejín pod rukami? Neodohralo sa to podstatné už kedysi dávno ako hovorí Biblia a iné písomné náboženské pamiatky? Netápame pri rekonštrukcii našej minulosti ako dieťa, ktoré sa beznádejne snaží zložiť skladačku z dejín, o ktorých sa dozvedáme len vďaka archeológii? Autori tu kúzlia s témami, ako sú tajné spoločnosti bdejúce nad našou planétou, úžasné objavy stredovekých alchymistov, mágia, náboženstvá a okultizmus, hranice novodobej vedy, pseudovedecké teórie, tajomstvá ukryté v starých spisoch, neobvyklé znalosti a úkazy v našej minulosti...
Myslím si, že obsah knihy, aj keď je určite pre mnohých zaujímavý, nie je až tak veľmi dôležitý. To, že kniha prebudila zvedavosť veľa ľudí na svete a uviedla ich do problému, ukázala, že pod povrchom sa daná skutočnosť nevyčerpáva, ale naopak získava silnejšie kontúry. Aj oni tvrdia, že človek musí mať vieru, lebo inak ako človek nebude existovať vôbec. A o tomto som presvedčený po celý svoj život. A možno aj preto sa spomínaná kniha stala svetovým bezcelerom.
Myslím, že veci ďalšej humanizácie človeka nemôžu byť ľahostajné nikomu, kto sa pohybuje v dnešnom vojnami rozbúrenom svete.
Vážené dámy a páni,
skôr než sa v mojich úvahách posuniem ďalej, uvediem najprv niekoľko faktov o mieste, kde pôsobím ako generálny riaditeľ Cementárne Ladce. Strážovské vrchy predstavujú výraznú dominantu nášho kraja. Dominantný je najmä vrch Butkov, ktorý sa týči do výšky 765 m n. m. Tento vrch má dôležité, ba povedal by som aj výnimočné postavenie z hľadiska geológie. Pre geológov je jedinečným kamenným archívom stavby a histórie slovenských geologických pomerov druhohorného a treťohorného morského života. Vedecky sa dokázalo, že aj predchodcom spomínaného vrchu Butkov bolo dno druho a treťohorného mora. More bolo plné jednoduchých živočíchov s vápencovými schránkami, z ktorých postupným hromadením a spevňovaním vznikol za stovky miliónov rokov kompaktný a pri tom čiastočne stratifikovaný vápenec.
Vrchy vždy priťahovali pozornosť ľudí a boli určujúcim bodom ich duchovného života, veď väčšina panteónov bohov minulosti sa nachádzala práve na takýchto prírodných dominantách. Veď si len pripomeňme grécky panteón bohov Olympu. Rovnako významné biblické udalosti sú spájané s horami ako Sinai, Moria, Tábor, Nebo, hora Blahoslavenstiev, či Kalvária. Chrámová hora je posvätným miestom judaizmu i islamu. Preto nie je náhoda, že sa takej pozornosti dostalo vrchu Butkov aj pri jednej zahraničnej návšteve. „Myšlienka vznikla pri modlitbách a požehnaní počas návštevy pátra Eliasa Vellu, františkánskeho minoritu z Malty. Po konzultácii s pátrom Eliasom Vellom prišla za mnou vtedy Sue Farrugia, osoba mimoriadnych duchovných darov, tiež z Malty, a oznámila mi: Postavte na tejto hore kríž! Na takúto výzvu sa nedá nereagovať.“
Za krátkych 5 rokov nezostalo iba pri kríži. Nikde na svete nevzniklo niečo také originálne a pozoruhodné ako napr. monumentálna kamenná krížová cesta, či unikátne sochárske dielo – najväčšia kamenná socha Matky Božej v Európe.
Často sa ma ako generálneho riaditeľa Považskej cementárne popri odborných témach využitia cementu a jeho výroby, ekologických a ekonomických otázok pýtajú, prečo naša firma:
- podporuje obnovu a záchranu sakrálnych diel ako aj výstavbu nových,
- supluje štát v službe najslabším a najzraniteľnejším,
- organizuje napr. benefičné koncerty s účasťou speváckych zborov, orchestrov a špičkových umelcov ako K. Gott, H. Vondráčková, M. Rottrová, The Gospel Family s účasťou tisícov ľudí.
Osobne si myslím, že „Kto môže urobiť viac pre riešenie existujúcich humanitárnych problémov a prinavrátenie pravých životných hodnôt, ako tí, ktorí vedú určité spoločenstvá politického, hospodárskeho či kultúrneho života? Teda ako tí, čo majú väčšie možnosti, vplyv a môžu inšpirovať aj iných? To, čo je v tejto súvislosti výnimočné, sú návštevníci, ktorých tisíce prichádzajú na horu Butkov, buď ako jednotlivci, rodiny, ako aj rôzne spoločenstvá. Nech je účel návštevy nového duchovného miesta čisto turistický (pre nádherný výhľad na dolinu stredného Považia), alebo duchovný, môžeme povedať, že cementáreň založila nové momentálne isto najživšie pútnické miesto na Slovensku.“
Za krátky čas od vzniku toto Skalné sanktuárium navštívili už desaťtisíce ľudí. Účasť na tradičných púťach dosahuje aj 7 000 pútnikov. Každý deň, ale hlavne cez víkendy, prichádza pod horu množstvo autobusov, stovky áut a ďalšie stovky a tisíce ľudí. A to nielen zo Slovenska, ale zo všetkých svetadielov. Butkov je miestom stretnutí
- zdravých ľudí s ľuďmi s rôznymi zdravotnými obmedzeniami,
- detí s najstaršou generáciou,
- vzdelaných ľudí s jednoduchými ľuďmi,
- zástupcov a vyznávačov rôznych vier – je teda miestom ekumenizmu,
- nielen veriacich, ale aj neveriacich a ľudí hľadajúcich.
Na horu Butkov prichádzajú ľudia, aby tu našli pokoj a novú silu na prehodnotenie životných hodnôt. A tak najstaršia cementáreň na Slovensku nie je len dodávateľom výrobkov pre materiálne dobro, ale prispieva aj k duchovnému blahu spoločnosti.“ Toto dielo ľudských rúk a talentov vyjadruje úctu ku kultúrno-duchovným tradíciám, k prírode a ku všetkému, čo tvorilo našu minulosť a tvorí našu súčasnosť. Svojou majestátnosťou presahuje čas na jedno ľudské žitie.
Potvrdzuje sa, že aj dnes ľudia potrebujú intelektuálny kultúrny a duchovný kompas. V dnešnej turbulentnej dobe z rôznych strán cítiť potrebu hľadania hodnôt pre vlastnú zmysluplnú existenciu a to nielen produkovaním materiálnych hodnôt. Spoločnosť, osobitne európska, prechádza akýmsi obdobím straty duchovných, kultúrnych a etických hodnôt. Bez kultúry a duchovna sa nezaobídeme. Inak by sme boli len chodiace a trávacie rúry, ako to v minulosti konštatoval Winston Churchill.
Duchovné, kultúrne i etické hodnoty nemožno vyrobiť. Vytvárajú sa postupne a sú nenahraditeľné pri profilovaní ľudskej osobnosti a spoločnosti ako celku. Zdá sa, že len vďaka tvorivému dialógu, ktorý kedysi viedli dnes už mŕtvi s mŕtvymi, vedú dnes živý so živými, existuje doposiaľ európska kultúra, európske hodnoty, slovom európske kultúrne a duchovné dedičstvo.
Vážené dámy a páni,
nielen voda je život, ale ekológia ako celok je život. Uvedomujem si, že každá výroba cementu na svete sa nezaobíde bez ekologických opatrení, lebo inak značne poškodzuje životné prostredie. Každá cementáreň zahrňuje okrem iného v sebe ťažobnú, výrobnú, ale aj dopravnú činnosť. Preto do týchto troch strategických oblastí je a bude zameraná činnosť na úseku ekologických opatrení. Černobyľ preukázal, že zanedbanie ekológie môže znemožniť aj ekonomickú činnosť.
Kľúčovým prvkom podnikania cementárne v Ladcoch je environmentálna efektívnosť, výroba väčšieho množstva cementu pri využití alternatívnych zdrojov a pri nižšej tvorbe znečisťujúcich látok na tonu cementu. Jednoducho povedané zodpovedné ekologické správanie. Proces výroby cementu umožňuje bezodpadové materiálne a energetické zhodnocovanie odpadov, ktoré produkujú iné hospodárske odvetvia. Pri zhodnocovaní odpadov sa významne redukujú emisie CO2. Pri výrobe cementu však 60 % emisií CO2 vzniká v technologickom procese rozkladom vápenca. Tieto emisie sa znižovať nedajú, preto sú aj cementárenským spoločnostiam z časti bezplatne prideľované.
Významným spoločenským prínosom cementárne v Ladcoch je ochrana obyvateľstva pred chorobou BSE, ktorá prispela aj k plneniu podmienok prístupového procesu SR do EÚ v rámci kapitoly poľnohospodárstvo. Práve ochranu obyvateľstva pred BSE, antraxom a rôznymi formami zvieracích morov zabezpečuje cementáreň v Ladcoch ako jediné miesto na Slovensku.
Cementáreň vyhodnotila prostredie a priestor činnosti firmy na základe modernej ekologickej metodiky a teórie. V záveroch vlastného vyhodnotenia konštatujeme, že naše územie má charakter ostrovného priestoru so značne obmedzenými možnosťami. Vychádzame z toho, že migrácie druhov, či už rastlinných, alebo živočíšnych je v našom pracovnom priestore pri činnosti firmy značne obmedzená. A práve to vždy vytvára jedinečné časovo premenné ekosystémy. Strážovské vrchy si preto plne zaslúžia našu ochranu. Tieto otázky boli diskutované z hľadiska a zachovania populácie živočíchov a rastlín napríklad po ukončení ťažby a následnej rekultivácii ťažobných priestorov. V týchto prípadoch je potrebné na malých plochách zachovať pôdnu flóru a faunu, ktorá sa po rekultivácii ťažobných priestorov stane základom biodiverzity obnovy pôvodného územia ťažby. Dá sa povedať, že aj spomínané sanktuárium na vrchu Butkov, pri dobrej správe tohto priestoru, splní aj túto ochrannú úlohu, lebo bolo postavené v priestore, ktorý bol vyňatý z dobývacieho priestoru.
Vážené dámy, vážení páni!
Spoločnosť sa hodnotovo rozkladá. Devalvácia kultúrneho, duchovného, etického, ekologického správania je neprehliadnuteľná. Komunikačný proces a rozpadá tam, kde sa kultúra polarizuje na „MY a ONI“. Kam až povedie táto cesta, ktorá ohrozuje život civilizácie v mieri a život vôbec? Dôležité je pochopiť, že čas, ktorý nám bol darovaný, je najvzácnejšia hodnota. Zajtrajšok je tajomný a nemusí byť. Dôležité je, že konať treba ihneď. To znamená byť ľudskejší a spravodlivejší a odovzdať našim deťom všetko vznešené, čo sme my dostali ako dedičstvo. Ak sa tak stane, ešte vždy je šanca, aby sa z púšte stal sad a zo sadu les.
Ďakujem za pozornosť.
A. Barcík: Svet pod Butkovom
Ľubica Hargašová
Prečo je slovenský národ perspektívny?
Keď mi doktor Peter Kasalovský navrhol tému tejto prednášky, prišla mi na um jednoznačná odpoveď- „lebo má vynikajúce osobnosti . Ľudí múdrych, vzdelaných, odborníkov v rôznych oblastiach , ktorí majú chuť pomáhať iným, len škoda, že niekedy až príliš skromných na to čo vedia.“
V mysli sa mi začali premietať stretnutia s mnohými osobnosťami, ktoré som mala česť spoznať vďaka rozhlasovému mikrofónu. Niekoľko krát som pri náhodnom stretnutí počula vety “ máte úžasnú prácu, vďaka nej spoznáte toľko ľudí“. Až postupom času som si uvedomila, že som mala v živote veľké šťastie. Každý z nás, ako tu sedíme stretol ľudí, ktorí obohatili jeho život, ktorí ho inšpirovali. Možno to bol učiteľ už v základnej škole . Nebyť jeho zanietenia pre predmet, možno by sa náš život vyvíjal iným smerom. Napríklad môj stredoškolský profesor slovenčiny, nás denne nútil písať slohové práce- glosy, poznámky, postrehy, eseje. Aj vďaka nemu som možno tam, kde som. Keby nebolo rozhlasu nemala by som možnosť bližšie spoznať napríklad dirigentku Elenu Šarajovú- Kováčovú, prvú profesionálnu dirigentku na Slovensku, viedla Bratislavský detský spevácky zbor, práve tam odštartovali svoju ďalšiu umeleckú kariéru mnohí mladí interpreti , ktorí nás neskôr preslávili vo svete. Viedla aj Dámsky komorný orchester, učila na vysokej škole, ale predovšetkým s mladými hlasmi reprezentovala Slovensko po svete na rôznych medzinárodných súťažiach.Nesmierne láskavá a múdra dáma, ktorá svojou trpezlivosťou, oddanosťou hudbe a zborovému spevu dokázala dať kus zo seba stovkám mladým ľuďom. Alebo dr. Elvírka Chadimová , zakladateľka TOP centra podnikateliek Slovenska, vždy dokázala nezištne pomôcť budúcim podnikateľkám radou, nápadmi , dodávala im odvahu vydržať, nevzdať sa po prvom neúspechu. A veľmi sa tešila, keď jej zverenkyne žali úspechy nielen doma, ale aj v zahraničí . A nemusíme ísť ďaleko, aj tu v tejto miestnosti sedia vzácne osobnosti, ktoré sú mimoriadne veľkým zdrojom inšpirácie nielen pre okolie, ale aj pre svet. Ing. Mikuláš Milko majiteľ CK Hydrotour, mnohí o ňom vedia, že už viac ako 20 rokov vyhľadáva a na vysokej úrovni ponúka Slovákom dovolenkové pobyty v zahraničí. Málokto však vie, že v novej destinácii vždy na začiatku sezóny pripraví pre top manažment hotelov, predstaviteľov regiónu, cestovného ruchu, zástupcom tamojších médií galaprogram, v ktorom predstaví Slovensko. Dokonca v Turecku bol hosťom programu aj náš operný spevák Miroslav Dvorský, prihovorila sa hostiteľom veľvyslankyňa SR v Turecku. Mala som možnosť byť na dvoch takých podujatiach, bolo fascinujúce vidieť hostiteľov, s akým úžasom sledovali program. Na googli si vyhľadávali, kto je Miroslav Dvorský. Možno až po tejto slávnosti si uvedomili, odkiaľ budú mať hostí vo svojom regióne. Aj toto je šírenie dobrého mena Slovenska vo svete. A som presvedčená, že je aj spätná väzba – Turci, Gréci, Cyperčania, Taliani, či Ománci, si zo zvedavosti nájdu cestu na Slovensko. Je tu medzi nami ďalšia vzácna osobnosť - profesor Jozef Masarik, dekan Fakulty matematiky, informatiky a fyziky UK v Bratislave. Vďaka vám, vášmu odporúčaniu sa mnoho mladých ľudí dostalo do prestížnych laboratórií, či výskumných centier vo svete. Čo je pozoruhodné niektorí , aj napriek dobrej pozícii a lepším finančným možnostiam, sa vracajú späť. Viem napríklad o astronómovi Jirkovi Šilhovi, ktorý bol štyri roky v zahraničí a vrátil sa domov. Možno ho pritiahli späť špičkové prístroje na pozorovanie meteorov na oblohe AMOS a ADAM, na ktorý zatiaľ ešte nie sú finančné prostriedky. Vymysleli ho naši špičkoví odborníci a svet má o ne záujem. Amos je najnovšie s veľkou slávnou inštalovaný na Havajských ostrovoch, ale už dlhšie pracuje na Kanárskych ostrovoch, dokonca španielsky kráľ bol pri jeho inštalovaní. Ďalší vedec Adam Tomašovych , pôsobil v USA, na chicagskej univerzite , je členom rady amerických vedcov, prednáša na univerzitách v mnohých krajinách. Skúsil život vo svete, urobil si meno ,získal kontakty a prišiel domov. Pracuje v SAV v Ústave vied o zemi.
Iste budete so mnou súhlasiť, že nie je to ľahké odísť do sveta a získať tam dobrú pozíciu. Keď som sa pri príprave rozhlasového cyklu Naši a svetoví, kde predstavujem úspešných Slovákov, ktorí sa presadili vo svete pýtala niektorých mladých vedcov, prečo si šli robiť doktorát napríklad do USA , odpoveď bola veľmi prozaická . Doktorandský plat na Slovensku je približne 450 eur , aby sa mohli venovať výskumu, museli by vypravovať projekt a čakať, či naň dostanú peniaze alebo nie. V USA získajú slušné peniaze na živobytie a výskum hradí štát. Napríklad vedkyňa Helena Farkašová , pracuje v USA na výskume retrovírusov. Mohla by aj na Slovensku, ale s platom, ktorý jej núkali by si nezaplatila ani nájomné za byt. A tam má prostriedky na bývanie, na život, aj na výskum, aj na účasť na konferenciách, kde sa stretávajú významní vedci, aj nositelia nobelových cien. Čokoľvek jej v laboratóriu chýba, dajú jej kreditnú kartu a ide si to kúpiť. Máme vynikajúcu mladú vedkyňu Petru Hamerlik v Kodani, pracuje na výskume rakoviny mozgu. Má vlastné laboratórium, dotuje ho štát, ale aj súkromný sektor. V Dánsku dobrovoľne prispieva na výskum každý, kto môže a pre obyvateľov tejto krajiny je to česť, že prispejú svojou troškou na výskum.
Máme veľmi veľa vzácnych , mladých odborníkov vo svete. A pritom nemali ľahkú cestu presadiť sa. Ešte stále neberú našincov, lepšie povedané- mladých ľudí z východnej Európy za rovnocenných partnerov. Musia byť oveľa lepší , ako zvyšok tímu , aby ich začali rešpektovať. A na druhej strane, našinec sa trochu zľakne, keď príde do medzinárodného kolektívu, či nepohorí, je málo priebojný, neverí si. Spomínam si na Moniku Gullerovú, vedkyňu s vlastným laboratóriom v Oxforde . Mnohí ju poznáte, v roku 2012 bola nominovaná na cenu Zlatý biatec. Spomínala, že keď si šla robiť doktorát z Bratislavy do Viedne, v laboratóriu ju čakalo medzinárodné obsadenie -Španiel, Japonec, Francúz, Američan, Rakúšan,.... zľakla sa. Dievča z Trenčína, so slovenským diplomom, nabité vedomosťami si zrazu prestalo veriť. Pochybnosti ju tak naštartovali, že bola schopná celé noci presedieť v laboratóriu a pracovať. Nakoniec všetkým dokázala, že jej vedomosti sú porovnateľné, ak nie bohatšie, aké majú jej kolegovia z iných krajín.
Pri príprave rozhlasového cyklu Naši a svetoví som za sedem rokov stretla vyše 400 úspešných Slovákov, ktorí pôsobili, alebo ešte stále sú vo svete a po porovnávaní úrovne poznatkov kolegov z iných krajín , sa jednoznačne zhodli na tom, že slovenské školstvo má dobrú úroveň . Stredné, aj univerzitné. Samozrejme vždy to závisí od pedagóga. Kvalitný pedagóg a dobrý vedúci tímu na pracovisku dokážu najviac motivovať.
Vrátim sa ešte k Monike Gullerovej, aj keď má v Oxforde vlastné laboratórium, stala sa mamičkou, vie si predstaviť, že by sa vrátila domov. Ak by samozrejme mala podmienky na prácu. A dokonca jej snom je prilákať na Slovensko čo najviac odborníkov. Petra Hamerlik , vedkyňa v Kodani zatiaľ o tom neuvažuje, ale pravidelne pozýva svojich kolegov na povinné porady na Slovensko do Kremnických vrchov. Ak by bola šanca, možno by celý tím presťahovala.
Na jednej strane sú vynikajúci mladí vedci, ale Slovensko má aj výborných výtvarníkov, dizajnérov, tanečníkov, operných spevákov, hudobníkov. Napríklad dizajnér látok Juraj Straka, pracuje v najluxusnejšom módnom dome v Paríži. Prerazil ručnou prácou . Odložil počítač a ručne kreslil návrhy. Získal obrovský obdiv a uznanie okolia. Kolegovia pri porovnávaní zistili, že počítač nedokáže to, čo ceruzka v šikovnej ruke. Veľmi za to vďačí VŠVU a svojej profesorke pani Eve Trizuliakovej, ktorá ich v škole poriadne ničila, ale naučila ich to, čo svetu chýba. Precízna ručná práca otvorila dvere aj módnej návrhárke Ivane Kuráňovej. 12 rokov pôsobila v Londýne, dokonca jej modely nosí aj vojvodkyňa Kate Middletonová, manželka princa Williama. Istý čas pôsobila aj v USA, vyslala ju tam spoločnosť, v ktorej pracovala, aby ich naučila ručne robiť strihy. Keď sa vrátila späť do Londýna, kde bola aj s manželom, otehotnela a to rozhodlo, že sa vrátila domov, do Ružomberka. Nechcela, aby jej deti vyrastali v Londýne a povedala si,“ ak budú chcieť moju prácu, prídu za mnou.“ A stalo sa. Ivana spolu s manželom si v Ružomberku opravili dom po starej mame, s nádherným výhľadom do záhrady- už majú dve deti, psa a v meste dielňu a showroom, kde prijímajú obchodných partnerov zo zahraničia. Zmenou pôsobiska sa nitky nepretrhli. Potvrdilo sa , že môžete byť aj na konci sveta, ak ste dobrí, nájdu si vás. A nie je jediná, ktorá si v zahraničí urobila meno a vracia sa späť. Prichádzajú domov hosťovať aj operní speváci. V minulosti nedostali šancu v SND, zavreli pred nimi dvere , odišli a svet ich prijal s otvorenou náručou. Tenor Pavol Bršlík, už hosťoval asi na všetkých prestížnych svetových operných scénach, bol doslova dojatý, keď prišla ponuka spievať doma. S úsmevom mi v rozhovore povedal : „Až keď som dokázal svetu, že som dobrý , otvorila sa mi cesta aj na slovenskú scénu. “ Simone Houda Šaturovej najskôr tlieskali diváci vo Viedni, v Mníchove, Paríži, New Yorku , v Prahe, až potom v Bratislave. V minulosti chodili slovenskí nadšenci opery na jej vystúpenia do Viedne. Konečne začala vystupovať aj na Slovensku a v hľadisku už počujete nemčinu. Mohla by som pokračovať ďalej. Je to fakt, že najskôr museli uspieť vo svete, aby im naša krajina otvorila dvere.
Aj mnohí architekti, ktorí uspeli vo svete , chcú pomôcť pri urbanizácii našich miest, využiť poznatky zo sveta doma . Napr. Igor Marko, majiteľ kreatívneho ateliéru v Londýne . Prebudoval v tomto veľkomeste skládku odpadu na nádherný park , získal za to cenu, Peter Gero, zmenil tvár Hamburgu, navrhol stavby domov na nehostinných bažinách. Dnes je to vyhľadávaná štvrť. / Peter Černo- Mníchov/ Táňa Bujs- Vitková, vybudovala škôlky pre telesne znevýhodnené deti v Holandsku. Už si pomaly nachádzajú cestu domov. Sú členmi v rôznych odborných porotách , prednášajú v školách, pomáhajú pri organizovaní odborných ciest študentov do zahraničia. Robia to radi a študenti sa tešia.
Tých príkladov je naozaj veľmi veľa.
Podľa najnovších štatistík 28 % mladých Slovákov odchádza ročne do zahraničia. Niektorí kvôli jazyku, ďalší zarobiť si, nabrať skúsenosti, dospieť, spoznávať inú kultúru. Niektorí si nájdu zaujímavú prácu a zostanú tam, iní si nevedia zvyknúť na zmenu a po dvoch- troch rokoch sa vrátia sa domov. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí nedávno informoval, že vo svete žije dva milióny Slovákov, ďalší údaj zaznamenáva len milión. Ministerstvo zahraničných veci a európskych záležitosti SR sa k počtu veľmi nevyjadruje. Tvrdí, že je to pohyblivé. Najviac našincov žije za morom v USA, v Európe vo Veľkej Británii. Mnohí už majú vo svete pevné zázemie, Slovensko je pre nich len spomienka na mladosť, ale radi sa vracajú aspoň raz do roka. Pre mladých odborníkov je zahraničie len prechodnou stanicou. Väčšina sa chce vrátiť do Európy. A tu je otázka - Je aj Slovensko pre nich perspektívnou krajinou ? Je pre nich silným magnetom, ale bez pevnej pôdy pod nohami to nejde. Budú mať priestor a finančné prostriedky na výskum ? Potrebujú strechu nad hlavou? Dostanú plat, aby si mohli zobrať úver na byt, založiť si rodinu a nemysleli v práci na to, čím naplnia chladničku a budú mať na kultúru, či šport? Keby prišla ponuka s takýmito možnosťami , mnohí by iste neváhali , zbalili by sa a vrátili sa domov. Generácia mladých šikovných Slovákov je budúcnosť tejto krajiny, bola škoda o nich prísť. Len treba niečo pre to urobiť.
Vladimír Synek, zakladateľ Ministerstva šťastia, SRo
Realizoval reprezentatívne výskumy na témy: Anatómia šťastia v SR , Anatómia hrdinstva v SR , Identita štátu a vzťah občana k štátu, Anatómia dôvery v SR, Anatómia vzdelávania v SR a iné.
Hovoril na tému vzťah medzi identitou štátu a indexom štastia jeho občanov.
- Etymológia pojmu šťastie
- Rozdiel medzi šťastím a potešením
- Šťastie , zlo a empatia
- Tienisté stránky šťastia
- Niektoré výsledky výkumu Anatómia šťastia
- Niektoré výsledky výskumu Identita SR
- Niektoré výsledky výskumu Anatómia hrdinstva v SR
- Príčiny nízkeho indexu šťastia v SR
- Zodpovednosť politikov za index šťastia
- Príčiny bezcharakternosti štátu
- Príčiny odchodu mladých do zahraničia
- Fyzická a duševná emigrácia
- Falošnosť takzvaných systémových opatrení v tejto oblasti
- Zbabelosť mocenských elít
- Predstavenie hodnôt moderného Slovenska ako základu jeho budúcej identity
Osobitnosti prejavov násilia
Siedme pokračovanie Správy o stave Slovenska
Peter Kasalovský a kol.
Už istý čas sme svedkami prejavov násilia v slovenskej spoločnosti, ktoré berie na seba rôznu podobou.
Čo teda možno považovať za násilie v základnej filozofickej podobe ?
Nie je to nič iné ako práca. Samozrejme, že pre sterilnú triedu je práca, ako sa vtipne hovorí "... tým posledným zúfalým pokusom, ako získať peniaze." Pre produktívnu triedu a námezdne pracujúcich vôbec, je to nevyhnutný prostriedok ich fyzického prežitia. Toto základné protirečenie medzi prácou a kapitálom neplatí len od dôb Marxa, ako nám to dnešní "strážcovia čistoty demokracie" tlačia do hláv cez médiá. Marxizmus len rozdelil už existujúce násilie na dve skupiny reformné a revolučné násilie, kde objasnil aj formy boja za akých sa potom prakticky uskutočňuje násilie medzi triedami. Základné formy triedneho boja Slovensku sa ako vo väčšine moderných kapitalistických štátov nemenia. Základ tvorí hospodársky boj s jeho štrajkami a vyjednávaním, ideologický boj presadzovaný súkromnými médiami v záujme kapitálu a globalizácie a politický boj vykonávaný politickými stranami z ich rôzne zafarbenou ideológiou na štátnej úrovni. Na vrchole násilia vždy tróni boj o politickú moc v štáte, ale aj v globálnej deľbe moci deliace svet na sféry záujmov. Tento boj vzhľadom na súčasnú manipulatívnu a zvyšujúcu sa násilnú povahu, nadobudol mimoriadneho významu z hľadiska zachovania prežitia ľudstva vôbec.
Sociálne násilie, ako viac-menej základná forma násilia v spoločnosti vždy produktom vlastníckych vzťahov s výnimkou spomínaných manipulácií. Činnosť, cez ktorú sa táto forma násilia v spoločnosti uplatňuje, nie je ničím iným - ako vyvlastňovaním. Menia sa len formy vyvlastňovania. Napríklad tie novšie boli uplatnené v procese transformácie cez tzv. malú a veľkú privatizáciu. Tieto mechanizmy po majetkovom prevrate v roku 1989 formou mäkkého násilia, pripravili Slovensko o strategické podniky, vodu, pôdu a cez nevýhodné zmluvy, premenili sebestačnú krajinu na kolóniu.
Dnes sa násilie na Slovensku, okrem spomínaného mäkkého, prejavuje v dvoch základných formách. Raz ako hrozba (predstavuje ho právny systém štátu) a druhýkrát, ako činnosť (vo fungovaní politického systému - pozri časť VI. správy o stave Slovenska). V tom druhom prípade má násilie často vyslovene kriminálny charakter v podobe činnosti nátlakových skupín, nezákonného nátlaku politických strán a jednotlivcov. Kriminálny charakter politiky prerástol do najvyšších politických a štátnych štruktúr vrátane prezidentského úradu. Nerešpektovanie, ústavy, neplatenie daní a odvodov sa stalo národným športom. Nerešpektovanie práva, ako kodifikovaného násilia štátu sa prejavuje aj v súdnictve. Reprezentanti tejto tzv. novej "politickej kultúry", ktorú požadujú ich vodcovia len od iných a nie od seba sú síce vybavení mozgom, no v ich prípade a mediálnej prezentácii ich výtvorov, by úplne postačovala len miecha.
Právny rámec Slovenskej republiky je vo vzťahu k občanovi založený na iba na formálno-právnych princípoch demokracie, lebo v praxi je právo uplatňované len a len ako vôľa vládnucej triedy. Tou triedou je medzinárodná oligarchia a jej oligarchická vrstva na Slovensku do ktorej prerástla poprevratová kompradorská buržoázia. Tá do 10 rokov od prevratu tzv. sprivatizovala a následne vypredala štátny majetok nadnárodným korporáciám. V Slovenskej ústave máme síce zakotvené, že: "Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo." Ale v žiadnom prípade občan nedokázal právnymi a už vôbec nie demokratickými prostriedkami, zabrániť spomínanému konaniu. Naopak právo bolo a je prispôsobované týmto nedemokratickým praktikám. Čím vznikla ideovo rôznorodá vrstva, ktorá aj dnes tzv. "zákonným spôsobom" nadobúda štátny majetok ďalej, prípadne je priamo majetkovo napojená na štátny rozpočet. Nemôžeme sa teda tváriť, že sa nič nedeje.
Ako je vidieť, sociálne násilie neexistuje mimo triednych vzťahov a mimo politiky. To nám dáva odpoveď, prečo médiá, politici, dnes nehovoria o triedach a triednych protirečeniach. Naopak triedne násilie sa kamufluje spomínaným termínom "demokracia" a tiež upevňovaním viery v parlamentnú demokraciu, kde "... víťaz berie všetko." Len hryzavo pripomíname, že aj najtyranskejšie diktatúry totiž mali a aj dnes majú parlamenty. O čom sa taktne mlčí. Nešetrí sa iba kritikou minulého režimu, prípadne súčasných režimov, ktoré sa nepodriadili novému svetovému poriadku "Pax Americana". Poznáme totiž ich heslo dvojakého metra: "Je to síce diktátor, ale náš diktátor." Žiadny imperiálny systém ale netrvá večne. A aj tento je na odchode. Jeho kríza začala v roku 2008 a v danom prípade ide o všeobecnú krízu systému, ktorý môže veľmi ľahko prerásť do násilia. Celý svetový systém globálnych procesov je vysoko nestabilný. Dnešné falošné zdanie demokracie vyprázdnením volebného aktu je zamerané len na výrobu súhlasu občana so súčasnými neblahými pomermi. Je to vykastrovaná demokracia bez možnosti povedať nie nežiaducim politickým stranám. To vedie Slovensko bezpečne do budúcej krízy. Demokracia je totiž moc ľudu, ale nie jej zástupcov. Dokonca na Slovensku máme v tomto smere unikum - jeden volebný obvod.
Parlamenty sú dnes iba prostriedkom, ako uchvátiť moc más. Aby sa pomery vôbec napravili, tak v budúcnosti by asi bolo potrebné zaviesť novú právny princíp do ústav jednotlivých štátov - princíp nezastupiťeľnosti občana. Na prvý pohľad je to smiešne, ale smiech by mal prejsť každého, kto súčasnú biedu demokracie schvaľuje. Aj po tzv. revolúcii z roku 1989 sme opäť svedkami, že súčasná slovenská parlamentná demokracia je zabezpečená rovnakou štruktúrou výkonnej moci, ako za socializmu. Tvoria ju súdy, prokuratúra, ZNB sa zmenil na políciu a namiesto ŠtB tu máme SIS s tými istými formami práce, ako za socializmu. Na naše pomery, je to asi taký revolučný pokrok, ako keď kanibal používa pri požieraní človeka vidličku.
Ak sa predstaviteľov, politikov a tým aj tzv. verejnej. "oficiálnej mienky" prezentovanej súkromnými médiami opýtate, pre koho je určená demokracia, tak vám okamžite povedia - že pre všetkých. Čo je opäť ideologický blud, ako kopa sena. K tejto kope sena je treba ešte dodať v zhode s fyzikom Blaise Pascalom že: „Blud neprestáva byť bludom, ak ho vyznáva väčšina ľudí.“
Problém začína až pri druhej otázke. Ak sa dnes opýtate, komu je potom určená diktatúra prezentovaná štátnym mechanizmom ?
Maximálne sa začnú odvolávať na časy totality, čím utečú do bezpečia od ideového stretu s občanom. Veľmi dobre vedia, že výsledkom každých volieb je menšina a teda diktát. Napríklad už pri zisku 49% volebných hlasov získaných jednou, jedinou politickou stranou sa mechanizmus nelegitimity volieb ukáže v plnej nahote, a teda ako ukážka diktatúry menšiny. Pod rúškom tejto falošnej demokracie je vlastne nastolená diktatúra pripravená korumpovať občana. Matematika totiž nepustí, lebo ani jedna politická strana nedosahuje 51 % volebných hlasov zo 100% voličov. Ale ani to v konečnom dôsledku nepredstavuje 100 % obyvateľstva Slovenka. Politici veľmi dobre pochopili toto málo z uvedenej volebnej matematiky, len občan ťahá za kratší koniec tejto pseudodemokracie. Aj takéto v úvodzovkách "demokratické" násilie, smeruje vždy proti niekomu. V danom prípade proti väčšine obyvateľstva. V prípadoch, kedy násilie smeruje proti niečomu, sa stáva ideológiu. Práve tou ideológiou, ktorej si užívame vrchovatou lyžicou od všetkých politických strán bez rozdielu. Základ korupcie je totiž zabudovaný do základu tzv. "právneho štátu". Po každých voľbách sa spomínané nelegitímne postavenie vlády sa legitimizuje rôznymi ústupkami a tiež oklieštenými službami štátu, ktorými nelegitímna vláda kupuje a korumpuje občana. O ostatok korumpovania sa stará štátna byrokracia opäť dosadená politikmi. Pri debate s predstaviteľmi liberalizmu o tomto probléme na Slovensku, naviac vrchovate platí Aristotelovo poučenie, že: „Najväčšia hlúposť je diskutovať o hlúposti s hlúpymi.“
Pravdivý poznatok v politických vedách dostávame pri štúdiu mechanizmov násilia až po overení spoločenskou praxou. A presne tak, ako naši vojaci, bojujeme v politických vedách vojny minulé na mapách Slovenska. Z pohľadu praxe má násilie aj na Slovensku v prvom rade triedny charakter a až potom vystupuje ako inštrumentálny nástroj násilia štátu. Keďže štát sa stal príveskom globalizovaného svetového korporátneho fašizmu, zmenili sa aj pôvodné funkcie štátu. Spomínaným mäkkým násilím spojeným s ideológiou liberalizmu sa postupne sa vytráca územná a právna suverenita štátu, potláča sa demokracia obmedzovaním slobody slova a utvára sa priestor pre fašizáciu spoločnosti. Štát je len príveskom, ktorý pre nadnárodné korporácie a banky pripravuje a vzdeláva pracovnú silu, zabezpečuje aj keď nekvalitnú zdravotnú starostlivosť a iné služby. Z uvedeného vyplýva, že na rozdiel od otrokárskej spoločnosti, kedy otrokár pod tlakom verejnej mienky sa fyzicky staral o otrokov, my si svoje otroctvo platíme sami z našich verejných financií. Ak niekto ovláda naše potreby cez ekonomiku (napríklad cez dlhové otroctvo), tak je ťažko hovoriť o slobode.
O ekonomickú suverenitu Slovensko prišlo pri tzv. "transformácii ekonomiky". Dnes sa z hľadiska vlastníckych práv štátu bojuje už len o verené financie a zvyšky štátneho majetku, ktoré nie sú ešte plne sprivatizované. Všetko ostané je v rukách kapitálu. Termín "právny štát" v ľudskej reči neznamená nič iné, len to, že s účasťou polície súdov, prokuratúry a tajných služieb, sa veľkokapitálu lepšie vyrába - prípadne bezpečnejšie kradne.
Subjekty násilia (triedy, strany, organizácie) udržujú tento systém viac propagandou ako činmi v prospech voličov. Politická strana vystupuje ako moderný diktátorský nástroj vlády a presadzuje svoj program, ktorý sa v žiadnom prípade netýka všetkých obyvateľov štátu. Vydávanie skupinových cieľov politických strán za celospoločenské, je spôsob, akým strany uplatňujú svoje násilie. Deľba moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu je len iluzórna, lebo postačí si zistiť, akým spôsobom sa vytvárajú tieto orgány násilia a ako sú na seba previazané. Po takomto poznaní môžeme smelo zakričať "Cisár je nahý".
Na Slovensku sa politický boj premenil na vyslovene sektársky, nikoho totiž nezaujíma občan a jeho očakávania, ale len majetkový prospech jednotlivcov strán a straničiek. Logika demokracie sa na Slovenku vytratila už dávno a premenila sa na logiku sily. To isté platí aj pre subjekt nazvaný v politických vedách, trieda. Totiž prax politiky nás učí, že trieda, ktorá sa stane dedičom spoločnosti po každom prevrate, dedí aj jej neblahé vlastnosti. To sa v prípade Slovenska dokonale podarilo. Dedič vždy nesie rysy svojho predchodcu a preto by mu nezaškodilo pripomenúť slová spisovateľa Gustáva Freytaga. Ten, kto tu hovorí, že ..."tu vládne sloboda, klame, pretože sloboda nevládne". Trieda, ktorá vyvlastnila majetok štátu, platí aj svoje politické nástroje, ktorými legitimizuje vykonanú lúpež. Na Slovensku sa to deje veľmi autokratickým spôsobom, kriminalizovaním politického odporcu, zneužívaním emócií a mediálnymi manipuláciami. Čím ďalej sa Slovensko vyvíja, tým je tento stav horší. Už Einstein varoval pred skutočnosťou, že: „Po každom násilníckom autokratickom systéme nasleduje úpadok, pretože násilie nevyhnutne priťahuje morálne menejcenných ľudí. Čas dokázal, že po význačných tyranoch nasledujú darebáci.“ Myslíme, si že sa vôbec nemýlil.
Neprednesené.
Poznámky o neomarxizme alebo o figovom liste na zakrytie „prirodzenosti“ kapitalizmu
Základný problém dnešnej biedy Slovenska spočíva v tom, že prorežimný ideológovia VPN po majetkovom prevrate v roku 1989 nazvali kapitalizmus demokraciou. Už v januári 1990 JUDr. Peter Pithart v jednom z prevolaní OF a VPN k občanom varuje: "Zbavili sme spoločnosť strachu z vlády jednej strany, ale obávam sa, aby sme nemuseli po čase zbavovať ľudí strachu z nás." Prorocké to slová... A stalo sa ...
Ak sa pozrieme ešte na dobový dokument programové ciele VPN pod názvom "Predstava o krajine"1, nestačíme sa čudovať. Podľa obsahu a s úžasom sediac nad týmto historickým dokumentom rozmýšľam, kedy vlastne jeho autori klamali občanov, teda vtedy. keď písali tento dokument, alebo klamú dnes.
Krkolomná a mnohým nepochopiteľná ideologická konštrukcia kapitalizmus = demokracia, predstavovala základ odpolitizovania spoločnosti po roku 1989. Tým, že sme sa stali akože kapitalistami, naskočil aj problém triedneho boja, ktorý sa našťastie pre masy nikdy v dejinách nekončí. Triedny boj bolo treba ani nie tak umlčať, ale hlavne zamaskovať. To preto, aby občan nezistil, že ten boj je vedený výhradne proti nemu. A stalo sa... Pod kepienkom ohrozenia demokracie s požehnaním parlamentu a štátu sa dnes najlepšie kradne. To usporiadanie umožnilo majetkové presuny zo štátu do súkromných rúk a potom neskorší vypredaj majetku republiky do zahraničia.
Až neskoršie sa nám v ideológii2 objavuje termín "konšpirátor", ako nálepka režimu nebezpečných ľudí. K tomu sa vytvára zodpovedajúca policajná zložka s dobrovoľným zborom verejne oceňovaných udavačov. Je to ukážka nie len ideológie triedy, ktorá sa v krajinách reál-socializmu vyformovala z bývalých straníkov (zámerne nehovorím o komunistoch). Súčasne je to aj ukážka štruktúry pre vymývanie mozgov obyvateľstvu za prispenia dnes už médií vo vlastníctve korporátnych firiem, no i časti tzv. verejnoprávnych médií. Nová moc na Slovensku počítala s tým, že presvedčí ľudí o tom, že parlamentarizmus je hodnota a politické strany sú nevyhnutne potrebné, aj keď sú v SR plné bývalých straníkov nositeľov reál-socialistických ideí. Mnohí ľavičiari parlamentarizmu veria, hoci by ho mali zásadne odmietať v prospech občianskej samosprávy a cez ňu zabezpečiť realizáciu osobných slobôd všetkých občanov bez rozdielu. Pre skutočných marxistov je dôležitý súčasný buržoázny parlamentarizmus len ako aréna pre získanie politickej moci pokojnou cestou. Nič viac a nič menej. Už vôbec nie hodnota pre marxistov. Spomínané hodnoty majú súvis s historickým materializmom3 asi taký, ako idea stretnutia sa pudingového koláča na púšti s ponorkou.
Čo sa teda udialo a deje ?
Po roku 1989 na Slovensku konečne vznikol štátny kapitalizmus, dokonca s jeho korporátnou nadstavbou. Vznikol nie len v podobe konštrukcie EÚ, ale celosvetovo. O pojme štátny kapitalizmus sa síce v minulosti na Západe hovorilo, že je ním práve reál-socializmus, ale bolo to samozrejme inak. Reál-socializmus mal plánovanie a monopol majetku. Západ tento stav nepoznal a nepozná ho ešte ani dnes. Pre štátno-korporátny kapitalizmus stačí známa idea premiéra ČR pána Babiša, ktorá ho stelesňuje úplne geniálne: "Štát by sa mal chovať ako firma." Idea to úžasná. Takže už nie sme ani občania a občiansky preukaz je len "pichačkou"4 vo firme zvanej ŠTÁT s.r.o. Vitajte v práci občania druhej kategórie, hlási sa vám "Nový báječný svet" .5
Na Slovensku sa už v rámci "non plus ultra liberalizmu", nesmie hovoriť o ničom mimo debilizačných predstáv politikov, predstavujúcich tento smer. Je to veľmi zaujímavá odroda liberalizmu, ktorá si nectí ani hlavnú hodnotu liberálov - slobodu iných. Preto som použil tento krkolomný názov, pre toto politické čudo. To čudo sa vyznačuje ďalej tým, že samostatne myslieť je nanajvýš nekorektné voči režimu, ktorý si tu k vlastnému prospechu a na škodu ostatných neprivilegovaných občanov nastolili. Jeho zjavnú štruktúru predstavujú spoločenskí debilizátori a platený trolling na internete.
Funguje to. Presne tak ako vo "firme", sme v súčasnosti až po rozbúrené námestia riadený sociálnou technológiou a teda nie politickým životom občianskej samosprávy, realizovaným cez osobné a politické slobody jednotlivca. Na otupenie mysle občanov sa teraz čo najviac využíva konzum, nielen v materiálnej spotrebe, ale aj v produkcii pseudokultúry.
V minulosti sa kritika nedostatkov bývalého režimu reálneho socializmus (ďalej len reál-socializmu) maskovala ideou svetlých zajtrajškov a pestovaním strachu z tých vonku. A to sa nezmenilo ani po roku 1989, len sa strach tých z vonku, premenili na strach existenčný a svetlých zajtrajškov tu máme od každej politickej strany. A preto hovoríme o majetkovom prevrate. Občania opäť "utreli hubu". Žiadna revolúcia sa nekonala, lebo nedošlo k prechodu politickej moci priamo na občanov.
Žiaľ pod spomínaným tlakom, už krátko po roku 1990 občania rezignovali na svoje politické slobody, ktoré potlačil systém politických strán so sprostredkovanou zastupiteľskou demokraciou. Ich osobné práva v súčasnosti potlačuje hlavne liberalizmus bez slobody, doplnený ideológiu "korektnosti". Radoví občania, aby nemali problémy rezignovali aj na vlastné myslenie a osobnú slobodu. Niektorým je to úplne jedno. Presne tak, ako za socializmu. Do hláv je nám roky vtĺkaná heglovská idea, že "...sloboda je poznaná nevyhnutnosť." Žiaľ to hlásali aj marxisti dokonca aj Lenin. To nás ale v myslení vracia späť k minulosti. Ale na druhej strane marxisti síce hlásali dialektiku, ale... Nedržali sa jej. A práve dialektika oslobodzuje tým, že slobodu chápe ako množstvo možností, orientovaných smerom do budúcnosti. O tom by vedeli rozprávať učitelia manažmentu kvality, ktorí sa držia filozofie, že : Svet je súhrnom náhod a našou úlohou je vás naučiť sa v nich orientovať. Len dialektické myslenie dokáže odpútať marxistov od ich doterajšieho náboženského chápania marxizmu. Marxisti sa do dnes boja priznať, že aj za socializmu sme tu mali triedny boj. Ten bol vedený štátnou a politickou byrokraciou, šedou ekonomikou a neposlednom rade kriminálnikmi, proti zvyšku obyvateľstva.
Robotnícka trieda bola síce za reál-socializmu platená lepšie a mala lepšie istoty, ako vysokoškolsky vzdelaný človek. O družstevníkoch pomlčím, lebo to bolo z počiatku veľmi zlé a tragické, ale aj to sa zlepšilo. Dokonca JZD Slušovice6 boli "verchuškou"7 nenávideným, ale trpeným vzorom reál-socializmu. Systém, ktorý tu vládol bol rovnako triedny, ako je ten dnešný. Pokiaľ sa uskutočnili revolúcie tak v celých dejinách, nositelia revolúcie vždy svoj boj prehrali. Možno že hroziaca reálna revolúcia v USA naplní Marxove očakávania víťazstva socializmu v najvyspelejšej krajine. Ak sa tak nestane, potom musíme opraviť aj teóriu o socialistickej revolúcii.
Pretože revolucionári nikdy nedokázali okamžite budovať politickú samosprávu a hlavne "ekonomickú demokraciu",8 tak vždy prehrali.
Termín demokracia v antikomunistickej propagande stratil údernosť. Aj účinnosť pojmu demokracia sa dnešným kapitalistom vyčerpala (demokrat je dnes skôr nadávkou) a tak je treba vymyslieť nový termín. Tým sa stal neomarxizmus. Ten sa prejavuje nezakrytou formou sociálneho násilia voči obyvateľom. Dokonca vraj ako nová a obyvateľstvu veľmi nebezpečná a samozrejme neprijateľná ideológia. Nik občanom nepovie, že týmto termínom sa maskuje fašizmus v samotných a nikým nevolených orgánoch EÚ. Tento termín sa používa len preto, aby kapitalizmus a fašizmus ostal skrytý v tieni Marxa a aby opäť raz zafungoval antikomunizmus, teraz už v skrytej podobe zabalenej do nového ideologického pozlátka neomarxizmu.
Myslím, že ak skončíme rozpravu o neomarxizme výrokom Warrena Buffeta amerického priemyselníka, investora a filantropa nič nepokazíme. "Triedny boj existuje, dobre, ale to moja trieda ho vyvoláva. A vyhráva."9
Peter Kasalovský a kol.
Neprednesené
1 Periodikum VEREJNOSŤ číslo. 9. z 30.1990.
2 Termín ideológia používa autor ako falošné vedomie.
3 Marx celý svoj život odmietal názov marxizmus a vždy hovoril o materializme, pripadne historickom materializme.
4 Autor použil dobový slangový výraz pre kartu záznamových hodín na vrátniciach socialistických podnikov. Hodiny sa používali karty na zaznamenávanie pracovnej doby každého zamestnanca.
5 Autor sa odvoláva na sc-ify román Aldouse Huxleyho, z roku 1932, niekoľko krát sfilmovaný. V tomto vybájenom svete budúcnosti sú ľudia geneticky upravovaní, monogamia je spoločensky neprípustná a všetci užívajú drogu Soma, ktorá zbavuje stresu potlačením emocií.
6 Zdroj https://cs.wikipedia.org/wiki/JZD_Slu%C5%A1ovice
7 Ruský výraz pre vrchnosť.
8 Pre záujemcov o podrobnejší výklad pojmu ekonomické demokracia odporúčam knihu Davida Schweickarta, Po kapitalizme ekonomická demokracia, Vydalo nakladateľstvo Spolku slovenských spisovateľov , ISBN978-80-8061-428-7
9 Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/citaty/563988-warren-buffet-triedny-boj-existuje-dobre-ale-to-moja-trieda-ho/