Andalúzske pobrežie
Apartmány


























Prof. Dr. Ing. Ivan Haluška DrSc

Príspevok k formulovaniu teórie globálnej krízy, nového modelu trhu a predchádzania i liečenia krízy

Referát na Vedeckej konferencii Fakulty ekonomiky BVŠP a Expertízneho a edukačného inštitútu - znaleckého ústavu BVŠP

Bratislava 19.2.2009


Globálna kríza 21. storočia je v plnom "rozpuku" a časť ekonómov, najmä apologétov koncepcií "voľného trhu" ju vykladajú ako bežnú prírodnú katastrofu, ktorá prosto "prišla", aj keď už nedokážu poprieť, že ju "spustil" človek, ale tým človekom podľa najfarizejskejších neoliberálov bol štát konkrétne vláda USA, lebo vraj podporila snahu bánk poskytovať občanom U. S. A. výhodné hypotéky. Ako ku každej katastrofe, aj k tejto, doporučujú prijímať "opatrenia ( typicky antiliberálne spoliehajúce sa na konanie štátu) na zmiernenie jej dopadov" a čakať pokiaľ sama prejde.

Pritom každý reálne uvažujúci ekonóm si dokáže uvedomiť paradox súčasnej globálnej krízy 21. storočia.

Aká bola situácia, v ktorej sa zárodky tejto krízy formovali?

Formoval sa globálny trh, zmenšovali sa obmedzenia a rástli objemy medzinárodného obchodu. Prejavovala sa pozitívna tendencia, že z trhov s nižšími cenami prúdili najmä spotrebné tovary na trhy s vyššími cenami a tlačili ich cenovú úroveň dolu. Investície prúdili opačným smerom, čím sa napĺňala základná pozitívna črta trhu - relatívny pokles cien tovarov a rast produktivity práce.

Mnohé spotrebné tovary - oblečenie, obuv, hračky, elektronika, ale aj informačné technológie sa stávali masovo dostupnými aj pre najnižšie príjmové skupiny. Rástol slušnými tempami globálny HDP. Ľudia na celej planéte si zvykali na vyššiu spotrebu, ale aj na to, že ju dosahujú svojou tvrdou prácou. Napr. v U. S. A. sa v relatívne dlhých obdobiach dosahovala relatívne nízka nezamestnanosť, rozširovalo sa druhé zamestnanie. Rástla zamestnanosť aj v najrozsiahlejšej ekonomike sveta, v čínskej ekonomike, kde veľmi disciplinovane a k danej etape aj relatívne kvalitne pracovalo 800 až 900 miliónov zamestnancov (čo je viac ako je počet všetkých obyvateľov - od detí až po starých ľudí- Európy, Európskej únie a U. S. A.). Pozitívne sa rozvíjala aj ekonomika Južnej a Strednej Ameriky. Stále väčšiu váhu vo svete získavala ekonomika Indie s jej takmer 1,1 miliardami obyvateľstva. Aj ďalšie krajiny juhovýchodnej Ázie, napr. Indonézia, Thajsko a ďalšie, sa pripravovali prevziať úlohu nových ázijských tigrov. Rástla a rozvíjala sa aj ekonomika stredo- a východoeurópskych krajín. Svetovú autoritu opäť získavala ekonomika Ruska.

Narastanie bublinovej pridanej hodnoty

No súčasne v závetrí globálnej ekonomiky, v jej doterajšom centre, v ekonomike USA sa nabaľovali stále ďalšie a ďalšie bubliny virtuálnej pridanej hodnoty. Jej ohniskom bol predovšetkým finančný trh ale nie zanedbateľnú úlohu zohralo aj nafukovanie investícií do IT technológií.

Kriticky narastal objem prostriedkov cirkulujúcich na finančnom trhu ktorého magnetom boli umele nafúknuté výnosy jeho jednotlivých oblastí a nástrojov. Pritom je to jediný segment celkového trhu ktorého rentabilita ( vzhľadom na špecifičnosť jeho "tovarov" ) sa samotným trhovým automatizmom nevyrovnáva z rentabilitou ostatných segmentov trhu.

Vysoké výnosy finančného trhu odčerpávali prostriedky z reálnej ekonomiky. Chýbali prostriedky na zvyšovanie miezd strednej a chudobnejším vrstvám, také ktoré bolo adekvátne rastu ziskov ale najmä odčerpávali prostriedky na reálne investície . Tu treba asi hľadať aj príčinu že chýbali investície ( zvlášť na infraštruktúru ) a tie ktoré ostávali sa presúvali z teritória do teritória a vyvolávali doslova korupčné podplácanie investorov štátmi z nižšou úrovňou rozvoja . Tu treba hľadať príčinu aj toho že v rozvinutých krajinách takmer dve desaťročia prakticky stagnovali reálne mzdy vyše 90% zamestnancov z výnimkou finančného sektora. Že sa prudko prehlbili príjmové i majetkové rozdiely medzi úzkou skupinou mimoriadne dobre zarábajúcimi a drvivou väčšinou ostatných.

Paradoxne práve v takejto situácii, na základe síce silného a negatívneho, ale len impulzu z Wall Streetu a z londýnskej City spustila sa lavína praskania bublín cien nemovitostí a akcií.

Reťazec rozvoja krízy

Prasknutie bubliny spustilo logicky naväzujúci reťazec:
  1. rozpad systémovej dôvery bánk
  2. zastavenie toku likvidity
  3. zastavenie poskytovania prevádzkových a bežných úverov na prevádzkové nákupy a investície
  4. a s tým spojený prvý pokles dopytu a strach spotrebiteľov o stratu peňazí v bankách
  5. strach výrobcov, že dopyt bude klesať a zrodila sa atmosféra negatívnych očakávaní
  6. spotrebitelia prestávali nakupovať
  7. výrobcovia nemali komu predávať, začali obmedzovať výrobu a teda aj mzdy
  8. následne prepúšťať
  9. čo ďalej znížilo objem disponibilných dôchodkov a rozvinula sa typická, klasickými ekonómami dávno popísaná lavína:
  10. pokles spotreby - pokles výroby a pokles zamestnanosti a pokles disponibilných dôchodkov - ďalší pokles spotreby - ďalší pokles výroby a ďalej stále dokola, dokola, stále nižšie a nižšie.
Masmédia v honbe za senzáciami, a najväčšími senzáciami sú krachy firiem, krachy bánk, sebevraždy podnikateľov, ktorí nevedia splácať, bieda a problémy ľudí, ktorí sa stali nezamestnanými, veľmi intenzívne živili rozvíjajúcu sa atmosféru negatívnych očakávaní, očakávaní ďalšieho prehlbovania krízy, ktorá bola veľmi reálne živená najmä neustálym praskaním ďalších častí bublín.

Nezainteresovaný pozorovateľ sa údivom pýta:

túto základnú vlastnosť trhu reagovať na negatívny impulz negatívnymi očakávaniami a špirálou poklesov spotreby a výroby, teda typickou krízou, živenou strachom, negatívnymi očakávaniami, ale predovšetkým jednostrannou katastrofickou informovanosťou nikto nepoznal? Nikto o takomto procese, typickom pre trhový mechanizmus, nevedel? Nikto sa z veľkej hospodárskej krízy 20. storočia nepoučil? Nikto nevedel, že treba reagovať hneď pri prvých negatívnych trhových signáloch a transparentne informovať, že praskanie virtuálnych bublín nesmie a nemusí mať dopad na reálnu ekonomiku v ktorej ľudia sa reálne dopytujú, teda spotrebovávajú a ďalej chcú spotrebovávať a reálne vyrábajú a chcú vyrábať?

Prečo ekonomická teória nemala pripravený systém reagencií na takéto negatívne signály? Prečo vlády boli slepé a hluché k negatívnym signálom, k narastaniu virtuálnej bubliny a nemali v zásobe spôsoby riešenia takejto v zásade klasickej situácie?

Bohužiaľ, ekonomická teória i praktická politika nemali v zásobe žiadne riešenie, s výnimkou čínskych ekonómov a čínskej vlády.

Prečo ekonomická teória a politika nereagovali?

Za spoločného menovateľa krízy dnes už rastúce množstvo ekonómov, manažérov, ale aj politikov a publicistov považuje uplatňovanie koncepcií "voľného trhu". Zdôrazňuje sa najmä to , že :
  • skrachovali ilúzie o "voľnom trhu" ktorý ale v realite posledných päťdesiat rokov v žiadnom štáte ako taký reálne neexistoval
  • teórie "voľného trhu" odhalili svoju ideologickú tvár, to, že boli súčasťou public relation pôsobenia veľkých korporácií a veľkých finančných skupín na verejnosť ale najmä na vlády aby sa likvidovali im nevyhovujúce obmedzenia a regulačné opatrenia a znížilo ich zdaňovanie.
  • ukázali aj farizejskosť ideológie "voľného trhu", ako napísal E. Gindl v SME 27. 12. 2008: "Ukázalo sa, že to, čomu sme hovorili voľný trh, bolo iba zásterkou, pod ktorou prebiehalo rafinované prepájanie štátu a súkromného sektoru. Subvencie, colné bariéry, privatizácia verejných služieb v prospech "svojich" uplatňovali v najväčšej miere tí, čo sa voľným trhom najhlasnejšie zaklínali".
Apologeti voľného trhu urobili z ekonomických teoretikov, ktorí sa reguláciou trhu teoreticky zaoberali a hľadali jej najúčinnejšie formy, ( tých teoretikov nebolo až tak strašne málo ) a z politikov, ktorí od ekonomickej teórie žiadali návrhy na zdokonalenie spôsobov regulácie, ktoré by vzniku bublín najmä na finančnom trhu a nádväzných kríz dokázali predchádzať a verejne propagovali, že chcú reguláciou zamedziť vzniku problémov a stimulovať rast ekonomiky, nevzdelancov, ktorí nerozumejú novej ekonomike, resp. spiatočníkov, ktorí chcú do fungovania voľného trhu, do pôsobenia "múdrej neviditeľnej ruky trhu" zasahovať, alebo jej pôsobenie narúšať zásahmi vraj neschopného a korupčného štátu. Veľa kritiky sa dostalo i cieľavedomej makroekonomickej regulácii trhu ktorú uplatňovala čínska vláda. A ktorú aj teraz úspešne uplatňuje v boji s krízou vo veľkých ekonomikách ( najmä USA a EU ) ktoré sú importérmi jej tovarov. O úspešnosti politiky čínskej vlády dokazuje aj to že MMF a Svetová banka predpokladajú rast HDP v r 2009 v čínskej ekonomike o 8,4 % , pokiaľ vo väčšine vyspelých krajín bude absolútny pokles HDP.

Skutočne málo teoretikov sa proti atmosfére vytváranej apologétmi "voľného trhu" dokázalo postaviť. A veľmi málo politikov, či novinárov dokázalo konať proti tomuto miliardami stimulovanému tlaku. Vzniká otázka: boli apologéti voľného trhu tak nekvalifikovaní, neschopní a slepí, alebo za tým boli tie miliardy? Či niečo iné? To nech posúdi história. Faktom je, že ani ekonomická teória, ani ekonomická politika nereagovali na negatívne bežné signály a nechali kríze živelný rozvoj a priebeh ba časť politikov zrušila aj to málo regulácie ktorá ešte existovala.

Signály a príčiny súčasnej krízy

Aké to boli signály?.
  1. Od tretej tretiny minulého storočia sa začala citeľnejšie prejavovať štrukturálna kríza v odvetviach, patriacich do skupiny "nových" ako sú informačné technológie, a celá suma služieb na to sa viažucich a i ďalšie odvetvia služieb , najmä stále rastúci finančný sektor, ktoré boli niektorými ekonómami označované za súčasť tzv. kreatívnej ekonomiky. V časti z nich narastala ich disproporcia voči ostatným sektorom reálnej ekonomiky a išlo aj o prejavujúcu sa neefektívnosť investícií napr. do IT, čo možno dokumentovať mimo iného:
    • nízkou výnosnosťou investovaných úverov
    • neočakávaným nízkym vplyvom IT-odvetví na rast produktivity v klasických odvetviach.
    • signálom bol aj vysoký pomer ceny akcií k čistému zisku pripadajúcemu na akcie tejto skupiny firiem

    O týchto faktoch svedčí zaujímavá analýza výskumného centra firmy McKinsey, ktorá tieto skutočnosti dokumentovala a mimo iného nevyvrátila známy paradox nositeľa Nobelovej ceny Roberta Solowa o tom že počítače je vidieť všade len nie v štatistikách rastu produktivity..

    Pritom ekonomika USA prakticky zlikvidovala mnohé klasické odvetvia kvôli ich nízkej produktivite a lacnému dovozu najmä z ázijských krajín čím sa stala v tejto oblasti prakticky závislou od krajín exportérov a citlivou na zmeny ich kurzu voči doláru..

    Už z vymenovaných čiastkových príčin je zrejmé, že spoločným menovateľom bolo nadhodnotenie realizovaných IT - projektov. Nadhodnotené boli očakávané tržby a nadhodnotené boli aj percentá výnosnosti i percentá jej rastu.

    Koneční spotrebitelia nereštrukturalizovali svoje výdavky tak ako sa očakávalo a nepodporil to ani rast reálnych miezd ktorý bol u drvivej časti spotrebiteľov minimálny a u niektorých skupín zamestnaní nulový i záporný.. Ani firmy z tradičných odvetví po konfrontácii s výnosmi neinvestovali do tejto oblasti toľko aké boli očakávania. Dokumentuje to aj vývoj ukazovateľa efektívnosti prírastkov súhrneho dlhu ktorý z hodnoty 0,58 USD HDP/1 USD dlhu v r.1970 klesol v r. 2000 na hodnotu 0,2 Dôsledkom m.i. boli problémy so splácaním úverov a krachy viacerých firiem z tejto skupiny, podľa vtedajších investičných poradcov, mimoriadne nádejných odvetví tzv. novej ekonomiky.

  2. Druhou skupinou príčin bola dlhodobo rastúca nadspotreba federálnych i štátnych vlád , ale aj amerických rodín, , ktorá spôsobila
    • zadlženosť štátu, ktorej príčinou bola predovšetkým stále rastúca záporna zahranično obchodná bilancia, ale aj rastúca záporná bilancia bežného účtu ktorá z malých plusových hodnôt v r. 1990 už v r. 2002 predstavovala - 500 mld. USD , takže už v r.2002 sumárna zadlženosť všetkých sektorov ekonomiky USA predstavovala 33 bilionov USD čo je takmer 3-násobok ročného HDP USA
    • a rastúca zadlženosť domácností, u ktorých miera úspor klesala a dosiahla záporné hodnoty..

    To všetko bolo hnané snahou dosiahnuť čo najvyššiu spotrebu a samozrejme maximalizovať zisky..

    Spotreba a rast ziskov boli skutočne motorom tvorby HDP v USA. Rast úverov a podiel žitia na dlh ovplyvňovala ilúzia bohatstva veľkej časti rodín, ktorá sa opierala o neustále rastúce ceny akcií, ktoré vlastnilo takmer 50 % všetkých amerických domácností a o bublinový rast cien nemovitostí, ktoré spolu s akciami slúžili ako zálohy na nové úvery. Pritom vysoká zadlženosť zamestnancov je spravidla výhodná pre zamestnávateľov lebo je silným motívom strachu zo straty zamestnania i pasivity voči stagnujúcemu či slabo rastúcemu platu.

    Výdavky štátu boli z nemalej časti kryté :

    • emisiou dolárov, agregát M3 stúpol už v roku 2000 na hodnotu 7700 mld. USD z hodnoty 4100 mld. USD v r. 1990 .
    • prítokom peňazí zo zahraničia , najmä do finančného trhu,.

    Rastu dlhov napomáhala aj cielená, ale vo vzťahu k objemom emisie neadekvátna, monetárna "regulácia" úrokovej miery, ktorá, ako sa ukazuje, mala základný cieľ zvyšovať alebo aspoň udržať prítok peňazí zo zahraničia a stimulovať vysokú spotrebu domácností.

    Nadspotreba, teda spotreba nad súčasné i budúce objemy dosahovaného disponibilného dôchodku drvivej väčšiny rodín ale aj vlád štátov bola z druhej strany doprevádzaná nadpríjmami príslušníkov topmanagementu a hráčov na finančných trhoch teda príjmami prevyšujúcimi prínos k tvorbe reálnej pridanej hodnoty, príjmami odvodenými od vytvorenej bublinovej hodnoty

  3. Zvlášť pozoruhodným bol relatívne dlhodobý rast bublinových cien nehnuteľností a bublinových cien akcií. Je logické, že bublinové ceny prinášali bublinové zisky a top manažérom bublinové prémie za dosiahnuté zisky ale súčasne znamenali značnú infláciu koncentrovanú a zadržiavanú vo finančnom sektore.

    Vysoké a relatívne stabilné výnosy z operácii kapitálového trhu , najmä z obchodov s akciami a derivátmi (v priemere 20 -35 % ):

    • ako výveva nasávali peniaze od domácich ale zvlášť zahraničných bánk, poisťovní, podielových, hedžových, ale aj poistných fondov, od mnohých veľkých firiem, ktoré viac ako 50 % svojich ziskov investovali do kapitálových trhov a v konečnom dôsledku od drobných vkladateľov, a to nielen v USA., ale ako ukázala kríza likvidity, aj z konzervatívnych štátov Európy a z celého sveta. Zvlášť propagované boli fondy starobného poistenia nie len firemné ale žiaduce boli a sú súkromné fondy ktorým pravidelný rast garantuje zákonom určená platobná povinnosť pre poistencov ale aj pre ich zamestnávateľov. Svetovo unikátnym "príkladom" opakovania negatívnych skúsenosti juhoamerickej Čile sa stalo Slovensko. Práve takými fondami sa vytvára dlhodobý relatívne stabilný a v prvých dvadsiatich rokoch, od začiatku takého poisťovania, neustále rastúci zdroj prostriedkov-tovaru pre obchodovanie na finančných trhoch.
    • súčasne stimulovali obchodníkov s cennými papiermi, manažérov i vedcov, hľadať nové a nové formy a metódy "tvorby" dobre obchodovateľných cenných papierov, najmä akcií. Zvlášť sa rozšírila metóda sekuritizácie, ktorá predstavuje spôsob vytvárania z úverových, a tým aj z hypotekárnych často nízkokvalitných pohľadávok, špeciálne "balíky", ktoré sa transformujú na akcie spravidla s vysokým ratingom.


    Podľa najčastejšie uvádzaných odhadov na finančnom trhu cirkulovali cenné papiere v hodnote prevyšujúcej 500 biliónov USD, novšie odhady hovoria o 900 biliónoch ( v amerických pojmoch trilinoch ) čo je 9 až 14 ročných HDP vytvorených ekonomikou celého sveta. Z toho viac ako 90 % bola a je virtuálna - bublinová hodnota k čomu významnou mierou prispelo aj využívanie finančnej páky..

    Následkom rastúcej insolventnosti mnohé americké rodiny prestali splácať splátky úverov a bublina cien nehnuteľností začala praskať. K jeseni 2008 prišli vlastníci už takmer o 2 mil. nehnuteľnosí. Praskala aj bublina cien akcií. Klesali ceny akcií a nasledoval ich prudký pád. Podľa Standart and Poors len v oktobri 2008 trh s cennými papiermi prišiel o 5790 mld. dolárov. To všetko už bol krutý dopad na likviditu aj najväčších bánk a na ich vzájomnu dôveru, k čomu prispeli aj ich zmluvy o CDS (Credit Default Swap). Takto sa prejavila ostrá fáza krizy.

  4. Štvrtou skupinou príčin je vytvorenie "regulačného okruhu s kladnou spätnou väzbou", t. j. vzájomne sa stimulujúcim záujmom všetkých účastníkov - hráčov na finančnom trhu na raste cien akcií a na objeme produktov - tovarov na finančnom trhu. Neexistoval hráč -teda ani kupujúci -, na finančnom ale aj na ostatnom trhu, ktorému by nevyhovoval rast, aj keď bublinových, cien akcií, a to za každú cenu ( kde bola záporná spätná väzba trhu ? ). Niektorí americkí kritici dokonca v celom systéme identifikujú črty pyramídovej hry či Ponziho schémy.

    Výrazným impulzom takéhoto konania top manažérov boli mimo iného dve opatrenia:
    • odmeňovanie manažérov opciami na akcie vlastnej firmy za súčasnú cenu
    • zníženie zdanenia kapitálových výnosov.
    • Výrazne k tomu prispieval aj spôsob podielového odmeňovania obchodníkov finančného trhu, ktorí inkasovali podiely z výnosov ale na stratách sa "nepodieľali" tie znášali klienti, v konečnom dôsledku drobní vkladatelia

    Tým sa m.i. vytváral tlak top manažérov firiem:
    • na uvoľnenie zákonnej účtovnej disciplíny
    • na skresľovanie a neraz i falšovanie vlastného účtovníctva, viď príklad ENRON-u a ďalších firiem.

    Pod tlakom vysokých výnosov a odmien zlyhávali aj renomované audítorské i ratingové firmy, ktoré potvrdzovali skreslené účtovníctvo a dávali vysoké ratingy akciam, ktoré mali nekvalitný základ

    Všetci boli priamo či lobisticky zainteresovaní na vysokých bublinových cenách a z nich im plynúcich bublinových ziskov a bublinových prémií. Pritom vedľa skresľovania firemného účtovníctva, dochádzalo aj ku skresľovaniu oficiálnej štatistiky.

Bohužiaľ, ani v tejto ostrej etape krízy nemá ekonomická politika ani teraz a ani ekonomická teória racionálnu teóriu krízy, jej predchádzania, ale hlavne teóriu jej efektívneho zastavenia, urýchleného dosiahnutia jej dna, teda čo najrýchlejšieho zastavenia poklesu a rozvoja .

Nemá ani odpoveď na lapidárnu otázku:

Je svetová ekonomika len zámok z kariet, kde stačí jednu kartu vytiahnuť a celý sa zrúti?

Alebo je to reálna ekonomika, v ktorej reálne funguje viac ako 3 miliardy pracujúcich a tvoriacich ľudí, rozumných bytostí a bilióny kapitálových fondov, ale najmä tisícročiami (zvlášť posledným storočím) naakumulované vedomosti, celková globálna suma znalostí (sumárna múdrosť ľudstva), v ktorej sa nemôže nič reálne zrútiť ani zmiznúť ale len ľudovo povedané prešustrovať a vytunelovať.

V takej ekonomike reálnou katastrofou môže byť len globálne zemetrasenie, globálna potopa alebo zrážka s veľkým meteoritom, skokové zväčšenie ozónovej diery, alebo vyčerpanie zdrojov bez náhrady, bez vytvorenia sustitúcií.

Čo sa ale môže zrútiť, zmiznúť, to sú bublinové, virtuálne hodnoty, bublinová, virtuálna ekonomika a to je fakt, pretože práve táto bublina začala čiastočne sa rúcať a strácať. Bohužial tí ktorí ju vytvorili, dodnes neprezradili jej skutočný objem a teda niet údajov aby sa reálne ocenili dopady praskajúcich častí bublín a už vôbec nie hrozba totálneho prasknutia bubliny ako celku. Často počuť otázku prečo? Odpoveď je jednoduchá. Majitelia bublín robia všetko aby s bublinovou pridanou hodnotou mohli ďalej obchodovať, ďalej ju vymieňať za reálne hodnoty.

Cena krízy

Nepripravenosť a neschopnosť predísť kríze alebo ju aspoň včas zastaviť nie je lacná .Hovoria o tom čísla. Odhady sumarizujú, a nie sú to maximalistické odhady, že zhruba 9 % ročného HDP globálnej ekonomiky sa už stratilo alebo sa v najbližších mesiacoch stratí. To pri svetovom HDP zhruba 64 biliónov ( v USA triliónov ) "starých" USD predstavuje viac ako 6 biliónov.

Výdavky štátov, osobné katastrofy podnikateľov, krachy veľkých ale najmä menších bánk, firiem i desiatok tisíc malých podnikateľov, ale aj straty bežných spotrebiteľov spôsobené insolventnosťou a s tým spojeným osobným krachom a ďalšie vyvolané škody sa odhadujú zhruba na 5 - 9 biliónov USD, čo je spolu 11 - 15 biliónov USD, ktoré globálna ekonomika stratila. Treba poznamenať, že nenávratne stratila. Čo sa ešte stráca?

Vlády väčšiny štátov hľadajú a prijímajú záchranné opatrenia. Vynakladajú stovky miliárd amerických dolárov na záchranu veľkých bánk a veľkých korporácií. Rastie počet tých ekonómov, ktorí toto považujú len za začiatok krízy, ktorá len za svoje prvé mesiace predstavuje tisíce miliárd amerických dolárov nevytvoreného HDP a peňazí daňových poplatníkov obetovaných na záchranné opatrenia.

Pritom každý racionálne uvažujúci ekonóm vie, že nevytvorený HDP je nenávratne stratený, pretože ekonomika, ktorá normálne funguje, pracuje blízko hranice svojich potenciálnych možností a nemôže ich prekračovať nemôže vytvoriť "dodatočný" či nejaký "nadHDP" aby vykompenzovala minulé straty. Dostupné údaje ukazujú, že v celom rade krajín miesto 2 . 5 %-ného rastu HDP bude a je už koncom roku 2008, ale predovšetkým v roku 2009 stagnácia, ba dokonca pokles a recesia. Teda ak sa v globálnej ekonomike prejaví len 3 - 5 %-ný pokles voči reálne dostupnému rastu a keď k tomu pripočítame miliardové straty, ktoré postihli podielové fondy, veľké množstvo firemných, ale aj ostatných penzijných fondov, stratu majetku klientov mnohých bánk, poisťovní, i drobných a stredných akcionárov, krachujúcich podnikateľov a množiace sa státisíce tých, ktorí nielen stratili zamestnanie, ale pre neschopnosť splácať splátky, prichádzajú aj o svoj nehnuteľný i hnuteľný majetok, vyjde nám, že pri celosvetovo ročne vytváranom HDP vo výške okolo 65 biliónov USD, nenávratná strata tvorí skoro 20 %, čo predstavuje takmer ročnú produkciu HDP Európskej únie.

Keď si uvedomíme, že aký pokrok by sa za tieto prostriedky dal dosiahnuť v hľadaní a budovaní trvalých, resp. dlhodobých zdrojov energie, ktoré neohrozí ropná, či uhoľná kríza, v odbúravaní produkcie plynov, ktoré zvyšujú oteplenie planéty, v odstraňovaní chudoby na tejto planéte a čo by to znamenalo v každej zemi vo vylepšovaní infraštruktúry školských a zdravotníckych zariadení, v sociálnej oblasti, uvedomíme si, akú cenu má správne odhalenie príčin tejto veľkej krízy, ale najmä nájdenie spôsobov jej zastavenia a vyvarovania sa jej opakovania.

Je nadspotreba hlavnou príčinou?

V súčasnej mediálnej produkcii, ale aj v teoretických prácach sa často objavuje, že kľúčovým dôvodom bola nadspotreba. Treba si jasne dešifrovať, že nadspotreba čoho, nadspotreba nad čo Nadspotreba nad to, čo sa vyrobilo nemohla byť, lebo nie je možné spotrebovať to, čo sa nevyrobilo. Podľa nášho názoru ide o dve, relatívne oddelené, ale v konečnom dôsledku vzájomne súvisiace nadspotreby. Prvé, že ľudia spotrebovávali viac ako konkrétne oni získavali prostredníctvom ich disponibilného dôchodku. Teda, že sa zadlžovali v akomsi optimistickom očakávaní, že ich príjmy budú väčšie ako sú ich súčasné príjmy. No proces odčerpávania prostriedkov z reálnej ekonomiky sa dotýkal predovšetkým platov radových zamestnancov, prosto neostávali prostriedky na ich zvyšovanie a teda nemohli sa naplniť očakávania spotrebiteľov, že disponibilný dôchodok budú mať väčší, že vyrovnajú súčasné zadlženie budúcimi príjmami.

Druhým, ktorý urobil vážne kroky k tomu, aby znížil svoje príjmy, predovšetkým znížením daní, bol štát. Štát skutočne mal výdavky a zadlžoval sa tak, že žiaden reálne uvažujúci člen vlády nemohol predpokladať, že v dohľadnej budúcnosti bude schopný bez zvýšenia dane, bez zvýšenia podielu vlastných občanov dlhy vyrovnať. Štát, predovšetkým

U. S. A. sa spoliehali na to, že naďalej budú rásť prítoky prostriedkov zo zahraničia, že zahraničné vlády, zahraničné banky budú ďalej pumpovať prostriedky do projektov a programov vlády, ale predovšetkým do tovarov ich finančného trhu. Tu treba poznamenať, že táto nadspotreba z ekonomického pohľadu, predovšetkým z pohľadu budúcnosti nie je ničím katastrofickým, veď Medzinárodný menový fond, predovšetkým Svetová banka na takéto problémy už dlhé desaťročia štátom, ktoré sa dostali do problémov, ordinujú stále tú istú medicínu. Znížte spotrebu, znížte zbytočné výdavky a dostanete sa do rovnováhy. Preto je to jasná rada vláde Spojených štátov, vláde Veľkej Británie i ďalším vládam, ktoré mali nadspotrebu a tiež aj občanom, ktorí mali neadekvátne optimistické očakávania. Je zrejmé, že je to len teoretická rada, pretože spravidla už začiatok realizácie takéhoto receptu MMF a Svetovej banky znamená relatívne prudký pokles životnej úrovne, politickú krízu a neraz aj sociálnu krízu spojenú so sociálnymi nepokojmi.

Nadspotreba čoho?

Z pohľadu budúcnosti ďaleko kritickejšia je nadspotreba nad limit, ktorý patrí súčasným generáciám, toho, čo sa na našej planéte neobnovuje. Čiže ide o nadspotrebu neobnoviteľných zdrojov.

Je faktom, že súčasné generácie, súčasná ekonomika, najmä ekonomika 20. storočia spotrebovala viac:
  1. neobnoviteľných surovín, napr. ropy, plynu a pod.
  2. životného prostredia, napr.:
    • zaťažila ovzdušie nepomerne veľkým podielom exhalátov
    • zamorila pôdu a vodu neprimeraným množstvom odpadov
    • prispela k otepľovaniu klímy planéty
  3. spotrebovala viac pitnej vody a znehodnotila jej zdroje
  4. urýchlila znehodnotenie pôdy a likvidáciu kultúrneho rastlinstva, pretože prispela k jej erózii a k zväčšovaniu plôch bez vegetácie

Stojí otázka prečo? Je problém v tom, že planéta musela živiť viac ľudí ako je pre ňu prípustné?

Lebo bývalým úplne chudobným vzrástli o niečo príjmy a začali viac spotrebovávať?

Máme sa vrátiť k Malthusovi?

Tí, ktorí si na tieto otázky a riešenia odpovedajú kladne, vzápätí prichádzajú k receptu čo by sa malo robiť. Rozpútať vojny a "vylikvidovať" časť spotrebiteľov.

No humánny človek, obyvateľ tejto planéty s hlbokým demokratickým zmýšľaním, ale predovšetkým ten, ktorý pozná reálne možnosti tejto planéty, musí odpovedať jednoznačne "nie". Namieste je otázka čo spomaliť? Čo zastaviť?

Nemálo ekonómov ale aj sociológov a politológov sa prikláňa k myšlienke zastaviť alebo výrazne obmedziť globálny rast HDP. Treba rovno povedať je to neuskutočniteľné. Nemožno zastaviť rast v najzaostalejších a zaostalých regiónov. Každý rast v týchto regiónoch ak by sme prijali koncepciu nulového globálneho rastu, by musel byť kompenzovaný poklesom HDP v rozvinutých krajinách čo znamená zákonite pokles životnej úrovne. Ktorý politik by to obhájil? Aká sociálne nepokoje by vyprovokoval

Problém treba postaviť ako zastavenie alebo aspoň radikálne spomalenie spotreby neobnoviteľných alebo aj ťažko obnoviteľných zdrojov našej planéty a aj tomu podriadiť novú formuláciu kriteriálnej funkcie trhu - trhového mechanizmu. Teda -

Nie vojny, nie návrat k chudobe či jej umele udržiavanie.

ale

Treba zmeniť kriteriálnu funkciu trhového mechanizmu

Nie likvidácia ľudí, nie vrátiť časť populácie do absolútnej chudoby, aby nespotrebovávala, ale rozhodujúce je zmeniť kriteriálnu funkciu trhu. Prejsť od jednoduchej, o bezohľadnú spotrebu opierajúcej sa maximalizáciu zisku na takú kriteriálnu funkciu, pri ktorej by trh svojim vnútorným automatizmom stimuloval:
  • spotrebu orientovanú na surovinovo a energeticky nenáročné tovary a služby( viď opäť príklad Číny ktorá za posledné obdobie znížila energetickú i ekologickú náročnosť tvorby HDP o viac ako 10% )
  • na tvorbu substitúcií a na hľadanie a využívanie obnoviteľných zdrojov
  • na trvalú ochranu a zlepšovanie životného prostredia
  • na hľadanie a zabezpečovanie metódou recyklácie, pretože na tejto planéte iná metóda neexistuje, kvalitnej pitnej vody
  • na ochranu pôdy, na rozširovanie pozitívnej, zdravý vzduch zabezpečujúcej vegetácie
  • a to všetko z pohľadu stimulácie rastu zabezpečujúcej predovšetkým rast kvality života ľudí.
Dá sa predpokladať, že niet reálne uvažujúceho občana, ktorý by odmietol takú zmenu kriteriálnej funkcie.

Je otázkou, prečo to trh, jeho neviditeľná ruka doteraz neurobila, prečo tak neučinila na báze starej kriteriálnej funkcie. Prečo sa neviditeľná ruka trhu správala skôr ako nevidiaca, slepá ruka, prečo trh z pohľadu týchto rizík a problémov sa správal ako slepý?

Pretože trh, jeho podstata je konkurencia výrobcov a spotrebiteľov. Je to konkurencia, interakcia ľudí, čiže rozhodujúcim elementom trhu je mysliaci človek, ktorý musí smerovania trhu usmerňovať. Trh sám o sebe nemôže nič dokázať, nemôže nikam smerovať. Človek, ľudia, spoločenstvo planéty musí trh usmerňovať v smere svojho vlastného záujmu. Trh bez záujmu neexistuje a naplňovanie záujmov je možné rôznymi metódami. Trh je jednou z metód, ktorú súčasná civilizácia vo väčšine podporuje.

Zástancovia tejto odpovede tvrdia, že na zmenu kriteriálnej funkcie, resp. na zmenu chovania trhu neboli investície. Treba postaviť otázku: koľko bolo potrebné investícií, aby sa zmenila kriteriálna funkcia trhu? Aby trh intenzívnejšie pracoval v prospech kvality života na tejto planéte? Odhady odborníkov hovoria o niekoľkých desiatkach biliónov, ktoré ale neboli a nie sú k dispozícii. Skutočne nie sú? Veď len vo finančnom trhu, z tohto pohľadu neproduktívne cirkuluje 500 - 900 biliónov USD. Teda stačila by len desatina z tohto objemu, aby správanie trhu i celej ekonomiky mohlo byť nie teraz, už dávno zmenené.

Čo treba urobiť v prvom rade?

Konečne si otvorene priznať, že "kráľ je nahý", že koncepcie voľného trhu sú nebezpečnou ilúziou. Nestačí len priznať to, na čom sa ekonómovia zhodnú, že trh je mechanizmus, ktorého prostredníctvom sa kupujúci a predávajúci navzájom ovplyvňujú aby určili ceny a množstvá tovarov a služieb, ale ísť hlbšie a jasne priznať, že trh nie je vtedy, ak je jeden kupujúci a jeden predávajúci, trh vzniká vtedy, ak si predávajúci, výrobcovia navzájom konkurujú, ak ich je dostatočné množstvo, ale na druhej strane, keď si konkurujú aj spotrebitelia. Teda podstatou trhu je viac, či menej dokonalá konkurencia výrobcov, konkurencia spotrebiteľov. Pritom zákony mnohých rozvinutých krajín namiesto pojmu konkurencia používajú pojem, ktorý výstižnejšie popisuje to, o čo dobre fungujúcemu trhu ide tým, že miesto pojmu konkurencia používajú pojem hospodárska alebo ekonomická súťaž z jednoduchého dôvodu, pretože ani trhu, ani výrobcom ani spotrebiteľom nejde o,resp. ich spoločným záujmom nie je konkurencia, resp. súťaž, ktorej cieľom je likvidácia, ale naopak, konkurencia je súťaž, ktorej cieľom je, aby úspešný bol ten, kto je najproduktívnejší a aby neproduktívny, málo produktívny mal šancu zmeniť svoje pôsobenie, zmeniť svojich pracovníkov, zmeniť svoju náplň tak, aby bol produktívny. Teda trh je konkurencia výrobcov, spotrebiteľov a investorov a bez konkurencie nie je trh. Ale trh nemá a nemôže mať v sebe nič viac ako to, čo majú v sebe ľudia, ich záujmy, poznanie a vedomosti, ktorými sú konkurujúci výrobcovia, či konkurujúci spotrebitelia.( viď napr. práce prof. O. Šika o úlohe a mieste záujmov )

Spoločné pôsobenie záujmov konkurujúceho si množstva výrobcov a od nich kupujúcich spotrebiteľov, bolo pred storočiami alegoricky nazvané Adamom Smithom ako neviditeľná ruka. Ale z takéhoto chápania neviditeľnej ruky apologéti voľného trhu urobili čosi ako nadbytosť akéhosi "boha trhu", čosi čo všetko vie, čo všetko môže, urobili z toho rozprávkovú "RUKU" , ktorej prisudzovali také vlastnosti, aké ich chlebodárci potrebovali a všimnime si že konkurenciu už často ani nespomínali..

Viacero známych ekonómov už naznačilo nevyhnutnosť čo najskôr reagovať na krach teórií voľného trhu a s ním spojených metód diskrétneho i hrubo otvoreného a klientelistického, niekedy aj korupčného zasahovania konkrétnych finančných i politických skupín, priamo alebo prostredníctvom štátu, do jeho fungovania.

Objavujú sa názory a v svojej pripravovanej knihe to naliehavo argumentujem, že je nevyhnutné vypracovať nový systém efektívnej regulácie trhu a to nielen finančného trhu..

Potreba nového modelu trhu - nového modelu trhového mechanizmu

Zásadnou odpoveďou na krach uvedených koncepcií podľa názorov viacerých významných ekonómov aj podľa mojich výsledkov výskumu by mal byť predovšetkým nový model trhu, ktorý by lepšie odrážal skutočnú realitu trhu 21. storočia a vytvoril teoretickú bázu pre nový, súčasným potrebám ale aj možnostiam, zodpovedajúci systém regulácie trhového mechanizmu.

Na báze nového modelu je žiaduce formulovať také pravidlá a postupy regulácie trhového mechanizmu, ktoré
  • budú posilňovať pozitívne stránky samotného automatizmu trhového mechanizmu a eliminovať jeho negatívne stránky a prejavy
  • budú stimulovať také chovanie subjektov trhu, celkové pôsobenie trhu, ktoré účinnejšie podporí rast produktivity práce i kapitálu, podporí udržateľný, životné prostredie zlepšujúci, ekonomický rast prejavujúci sa v raste kvality života rozhodujúcej a výraznej väčšiny spotrebiteľov
  • budú minimalizovať také regulačné postupy, ktoré v záujme zachovania rovnováhy a stability brzdia ekonomický rast a rast kvality života
  • budú minimalizovať vplyv lobbyzmu, klientelizmu a korupcie vládnych i opozičných politických zoskupení, elít a rôznych politických sponzorov na deformáciu žiaducej kvality regulácie trhového mechanizmu.
  • zabezpečia pre kvalitné fungovanie trhu nevyhnutnú novú kvalitu transparentnosti konania trhových subjektov a pre zainteresovaných hráčov na trhu dostupnosť plnej a objektívnej informácie o trhových signáloch nevyhnutnú pre kvalitu konkurencie i pre efektívnu adaptáciu trhových subjektov v smere pôsobenia takto regulovaného trhu.
Bolo by prospešné, keby nová regulácia dokázala stabilizovať nielen infláciu, ale aj základnú úrokovú mieru a našla menej rizikové a účinnejšie metódy regulácie, účinne vyvažujúce, bez negatívnych dopadov na tvorbu HDP, disproporcie a nerovnováhy, čím by sa umožnilo dosiahnuť väčšiu stabilitu v trhových vzťahov, znížilo alebo odstránilo by sa riziko spôsobené hroziacou infláciou a zmenami základných úrokových mier. Tým by sa vytvorili podmienky pre nový systém regulácie ale najmä stabilizácie menových kurzov čím by sa mohlo napomôcť najmä minimalizácii vplyvu špekulatívnych zásahov silných hráčov na menových ale aj na ostatných trhoch.

Takéto výsledky novej regulácie trhového mechanizmu by znížili aj mieru rizikovosti všetkých rozhodujúcich veličín, determinujúcich fungovanie trhu.

Ako sa dá prognózovať spôsob riešenia súčasnej krízy a pravdepodobnosť uplatnenia nového prístupu k regulácii trhu?

Pesimistický scenár naznačuje že sa urobia čiastočné sprísnenia regulácie niektorých finančných inštitúcii , čiastočne obmedzia niektoré spôsoby špekulácii najmä z ropou ale väčšina doterajších tendencií, síce z nového východzieho bodu, bude pokračovať.

To by ale znamenalo ďalšie zadlžovanie USA a snahu o ich spolufinancovanie ostatným svetom, možno kombinované infláciou ktorá zmierni staré dlhy , čo by mohlo iniciovať rozpad svetovej dolárovej sféry na sektory podľa jednotlivých ekonomicky silných mien a môže hroziť aj novými krízami a ekonomickými konfliktami a tým ďalšími nenávratnými stratami svetového HDP.

Aby sa predišlo novým veľkým krízam bude nevyhnutné výrazne zvýšiť zainteresovanosť a angažovanosť občanov - spotrebiteľov, rozhodujúcich podnikateľských a finančných skupín , vlád krajín, ale aj ekonomických vedcov na riešení týchto kardinálnych problémov Lebo doterajšia zaintersovnosť najmä amerických ekonómov pod diktátom voľnotrhových koncepcií a ich sponzorov, tendovala viac k riešeniu nových spôsobov rozmnožovania počtu i objemov "kvázitovarov" finančného trhu a metód hodnotenia ich výhodnosti ako k riešeniu reálne narastajúcich mimoriadne závažných systémových problémov americkej ale aj globálnej ekonomiky.

Možno zhrnúť. Pri novom modeli trhu treba:
  1. jednoznačnejšie vyjasniť podstatu trhu tak, ako sme naznačili, správne definovať úlohu konkurencie a v rámci konkurencie úlohu ľudského faktora, od ktorého závisí kvalita fungovania trhu ako takého. Teda nielen jeho subjektov, producentov a spotrebiteľov, ale aj kvalita fungovania jeho mechanizmu, čiže trhový mechanizmus, jeho kvalitu určuje ľudský faktor
  2. nová kriteriálna funkcia trhu. Zbaviť sa zastaralej kriteriálnej funkcie, opierajúcej sa o bezuzdnú spotrebu a na tejto báze produkovaného zisku jej zámenu opäť snahou o maximalizáciu výnosnosti, ale len na báze príspevku k rastu kvality života
  3. nové chápanie subjektov trhu:

    1. ľudského faktora, to že ťažiskom ľudského faktora sa stáva stále viac jeho tvorivosť, jeho poznanie, schopnosti toto poznanie využiť, jeho adaptabilita, ale aj jeho rastúca demokratičnosť, samostatnosť, schopnosť samostatne konať. Teda to, že faktorom tvorivosti, faktorom produkcie, výrobným faktorom nie je akási pracovná sila, ale konkrétny, viac, či menej tvorivý, viac, či menej hodnotný výkon človeka, ľudského faktora.
    2. úlohy a postavenia top manažmentu . Priznanie objektívnej existencie z pohľadu trhu novej, relatívne samostatnej súčasti ľudského faktora, a to je zvláštnej, v systéme fungovania trhu majúcej špecifické postavenie skupiny ľudí, ktorí predstavujú top manažment. Je to skupina ľudí, ktorá pri prehlbujúcej sa demokratizácii vlastníctva, rozširovania podielu akciových spoločností, zapájania stále širšieho množstva ľudí do investovania do produkčných procesov sa stáva stále významnejším a rozhodujúcejším faktorom kvality fungovania produkčných, obchodných a všetkých tovar, či služby poskytujúcich subjektov.
    3. dôsledne chápanie kapitálu, predovšetkým ako tokovej veličiny
    4. jasnejšie formulovanie poznania znalostí, vedomostí ako vlastnosti determinujúcej kvalitu a produktivitu výkonu ľudského faktora na jednej strane a na druhej strane podstaty znalosti ako tovaru
    5. vyjasnenie podstaty a úlohy štátu v trhovom mechanizme, teda zvýrazniť to, čo je typické pre moderné štáty 21. storočia, že štát je demokratickým mechanizmom, že štát je formou organizácie demokraticky zmýšľajúcich, tvorivých a slobodných občanov, že štát to nie je vláda, že vláda je len "top manažmentom" štátu, ktorej chovanie, smerovanie i prístupy určujú občania rovnakou mierou ako akcionári chovanie, postupy i smerovanie top manažmentu svojej akciovej spoločnosti

  4. vyjasnenie podstaty trhového chápania pojmu tovar, vrátane služby a pojmu peniaze.
    Veľmi jasne ukázať podstatu peňazí, že peniaze sú len dohodnutým a spoločne uznávaným papierovým potvrdením o tom, že niekto predal hodnotu rovnú sume uvedenej na tomto potvrdení a z neho majiteľovi tohto potvrdenia vyplýva právo vymeniť toto potvrdenie za iný tovar alebo službu
  5. novo formulovať podstatu a miesto obchodovania
  6. zo 4. bodu vyplývajúce jasné definovanie finančného trhu ako trhu finančných služieb
  7. jednoznačné zaradenie trhu s akciami do trhu s reálnymi kapitálovými fondmi, teda do trhu so súčasťami produkčného kapitálu.
Jasné vymedzenie základných segmentov trhu

Na základe týchto nových prístupov je potrebné definovať základné segmenty trhu, resp. trhového mechanizmu, ktorými sú:
  • trh so spotrebnými tovarmi a službami
  • trh s výkonmi ľudského faktora
  • trh so súčasťami produkčného kapitálu
  • trh s pôdou a prírodnými zdrojmi
  • trh so znalostným tovarom či službami
  • trh s finančnými službami
Deľba trhu do týchto segmentov sa opiera o špecifiku tovaru, ktorý sa na príslušnom trhu predáva a kupuje. Treba jasne definovať špecifiká jednotlivých tovarov podľa jednotlivých segmentov, ukázať na ich pozitíva a negatíva a ukázať aj na riziká, ktoré sú pre tento trh typické.

Znalosti ako vlastnosť ľudského faktora a znalosti ako tovar

Z pohľadu budúcej existencie ľudstva, budúcej existencie planéty a toho, že obyvatelia planéty budú môcť s kľudom, bez strachu z budúcnosti, pozerať dopredu, milovať, množiť sa, prosto šťastne žiť, najdôležitejším segmentom je trh so znalostnými tovarmi. Preto sa pokúsime definovať čo je v tejto oblasti, v tzv. znalostnej ekonomike tovarom.

Podľa nášho názoru takýmto tovarom je spôsob riešenia, spôsob výroby spotrebných tovarov, spôsob výroby výrobných faktorov, spôsob získavania energie, získavania surovín, ich spracovania, proste všetko, čo predstavuje spôsob, metódu, technológiu využívania hmotných prvkov výrobných faktorov. Teda za znalostný tovar môžeme považovať : patenty, licencie, formalizované know-how a pod.

Vedľa toho je tu pojem vedomostí a znalostí. Teda to, čo musí objektívne byť spoločným bohatstvom ľudského génia, ľudstva ako takého. Poznanie a vedomostí nemôžu a nesmú byť tovarom. Musia byť prístupné všetkým, aby ten kto ich najlepšie vie tvorivo aplikovať, tvorivo zhmotniť do riešenia námetu, patentu, licencie, know-how, bol ten, kto je schopnejší, aby vo využívaní vedomostí a poznatkov prevládala pozitívna súťaž, pozitívna konkurencia, ktorá nepripúšťa, nedovoľuje skrývanie vedomostí, ale ktorá podporuje ich maximálnu transparentnosť, disponibilnosť a na jej báze čo najrýchlejšie využívanie a "zhmotnenie" do znalostného tovaru. Je zrejmé, že rozvoj vedomostí a znalostí je najdôležitejším faktorom rastu kvality a tvorivosti ľudského faktora..

Praktickou otázkou je určenie hranice medzi tým, čo je vedomosťou a znalosťou a čo už je znalostným tovarom.

Je to zložitá a náročná stále vznikajúca úloha, ktorú sa zrejme nikdy jednoznačne s konečnou platnosťou sa nepodarí vyriešiť a hranice napevno vymedziť. Môžu nastať len dva prípady:
  1. urobíme takú hranicu, ktorá v neprospech rozvoja poznania, rozvoja vedomostí všetko bude považovať za tovar a tým zabrzdí produkciu, rast vedomostí, ale predovšetkým jej disponibilnosť pre všetkých občanov planéty
  2. druhým možným prístupom je posunutie hranice v neprospech znalostných tovarov. Čo sa môže stať? Do určitej miery sa zníži stimulácia tvorby znalostných tovarov, teda nových riešení, nových patentov, nových know-how. Ale na druhej strane bude snaha zhmotňovať stále viac vedomostí a znalostí vo forme znalostných tovarov, aby tí, ktorí sú tvorcami znalostných tovarov dosiahli nimi predpokladaný príjem.
Je zrejmé, že správnejšie je viac podporiť rozvoj vedomostí, pretože rozvoj tvorby znalostných tovarov bude stimulovaný samotným automatizmom trhu, za podmienok zvyšovania cien neobnoviteľných zdrojov, za zvyšovania nákladov za poškodenie, ale predovšetkým na obnovu a zlepšovanie životného prostredia. Pri novej kriteriálnej funkcii, smerujúcej a stimulujúcej rast kvality života, trh, konkurencia svojim vnútorným automatizmom bude stimulovať rozvoj a tvorbu, teda maximalizáciu objemu znalostných tovarov, ich podielu k celkovej pridanej hodnote, teda aj v globálnom HDP.

Pretože trh nemá možnosť sám o sebe stimulovať rast vedomostí, rast ľudského poznania, je v záujme samotného trhu posúvať hranicu medzi vedomosťami a znalostným tovarom čo najviac v prospech rozvoja poznania, pretože znalostné tovary, nová kriteriálna funkcia bude spolu s automatizmom trhu dostatočne stimulovať. Čo je prejavom stanovenia tejto hranice? Prejavom stanovenia hranice je predovšetkým doba ochrany patentov, licencií, riešení atď. Preto tendenciou je znižovať dobu ochrany a tým účinne stimulovať tvorbu nových riešení, nových patentov, nových licencií, nových know-how, a teda nepriamo cez stimuláciu nových riešení aj stimulovať a podporovať hlad po nových poznatkoch a nových vedomostiach.

Východiskom pre vyliečenie globálnej ekonomiky z krízy je správna diagnóza

Diagnóza:

Bublinová rakovina trhu

Liečba:
  1. Izolovať a zastaviť rast bublinových nádorov
  2. Vyrezávať nádory postupne tak aby zdravá časť ekonomiky neskolabovala
  3. Zdravé časti revitalizovať
Analýza rozvoja poslednej krízy ukazuje, že musia sa realizovať minimálne tri základné skupiny prístupov, z ktorých každý má svoje samostatné spôsoby a zákonitosti, ale je nevyhnutné aby sa realizovali spoločne ako jeden systém so vzájomným prepojením. Ide o nasledovné skupiny prístupov:
  1. prístupy na obnovenie dostatku likvidity
  2. využitie úplne novej kvality bývalých klasických keynsiánskych prístupov na zastavenie krízy,ale bez rigidného odmietania, najmä v prípade že nie je k dispozícii nič novšie, aj prístupov, ktoré pomohli zastaviť krízu tridsiatych rokov minulého storočia
  3. izolácia vplyvu praskania bublinových hodnôt na prehlbovanie krízy
Zásady prístupov v skupine I. :
  1. postup v bankách, poisťovniach a ďalších inštitúciách finančného trhu
    • v každej inštitúcii uzavrieť do relatívne samostatného systému bublinové a s nimi spojené klasifikované a nelikvidné pohľadávky a záväzky a realizovať ich krízové riadenie pod dohľadom Centrálnej banky
    • riadiť ich postupné vyťažovanie do maximálne možnej miery, prípadne ich vyrovnávanie metódou vyrovnávania pohľadávok a záväzkov
    • identifikovať podvodné konanie top manažérov, rozdelené do dvoch oblastí:
      • podvodné z pohľadu etiky a morálky
      • podvodné z pohľadu trestnoprávneho a adekvátne zatriedeniu miere spôsobenia a zásluh vyvodiť voči konkrétnym osobám a skupinám osôb adekvátne dôsledky.
  2. Oddeliť investičné aktivity a riadiť investičné činnosti finančných inštitúcií ako relatívne alebo absolútne samostatnú činnosť s príslušným systémom jej pravidiel a kontrolných mechanizmov
  3. Rozvinúť a posilniť predovšetkým depozitné a úverové operácie:
    ca) v existujúcich bankách aj pomocou úverov od centrálnej banky
    cb) revitalizovať, resp. zakladať a rozvinúť štátne bankovníctvo, ktoré nie je zaťažené bublinovými hodnotami a ich dopadmi a rozprúdiť bežné finančné toky tak, aby produkcia a obchod mohli fungovať lepšie ako fungovali v predkrízových obdobiach, pretože by sa odstránila ich vzájomná závislosť s investičnými aktivitami príslušných finančných inštitúcií a ústavov.
Tým sa vytvoria podmienky pre to, aby sa prekonala kríza dopytu, ako kľúčovej súčasti skupiny prístupov II.

Treba si uvedomiť, že kríza dopytu je jasným vysvedčením neudržateľnosti teórie ekonomiky ponuky, ktorej hlavným nástrojom je znižovanie daní, pričom treba pripomenúť, že niet žiadnych dôvodov ekonomicky obhajovať vysoké dane, ale je neudržateľná predstava metódou znižovania daní vytvárať akúsi novú teóriu ponuky, ktorá oživí ekonomiku a zabezpečí dlhodobý rast. Práve táto kríza dokázala, že tento nástroj, ktorý bol uplatnený Raeganom, Tatcherovou, ale aj čiastočne Bushom, a v podmienakch Slovenskej republiky Dzurindom a Miklošom prakticky v realite pôsobil ako typická keysianska relatívne krátkodobá podpora dopytu a nemal pozitívny vplyv na rast potenciálneho produktu, teda na reálny rast zdroja ponuky. Zníženie priamych daní- lebo výrazne stúpli nepriame- bol typický multiplikačný účinok na rast dopytu cestou zvýšenia prostriedkov, ktorými sa môže dopyt realizovať. Ekonomicky to môžeme dokázať aj tým, že znížením daní sa v Spojených štátoch nezvýšila miera úspor, ba naopak miera úspor sa postupne znižovala. A čo je dôležité, stagnovali alebo veľmi pomaly rástli reálne mzdy strednej vrstvy a chudobnejších vrstiev, teda prakticky drvivej väčšiny potenciálnych spotrebiteľov. Podobné prejavy sa zaznamenali aj v SR.

Čiže zníženie dane nemá očakávané makroekonomicke dopady - pripomíname, že zníženie daní ako koncepcia, ako teoretický princíp, to neznamená, že znižovanie zbytočne a nadmerných vysokých daní neprinesie impulz pre rozvoj ekonomiky, ale len v tom prípade, ak občania, ktorí sami rozhodli o vyšších daniach, nevedia ich spoločne efektívnejšie využiť na dynamizáciu ekonomiky ako súbor jednotlivcov. Že znižovanie daní má spravidla len marketingový dopad na zahraničných investorov, ale zo skúseností svetovej ekonomiky je možné dokázať, že nízke dane majú spravidla chudobné krajiny, chudobné ekonomiky, ktoré na báze alebo z príčin nízkych daní prakticky nikde nezbohatli. Aj bohatstvo napr., Írska a Islandu kde sa ako dôvod uvádzali nízke dane, je zrejmé že ich bohatstvo nespočívalo na nízkych daniach, ale vo vysokej miere tvorby bublinovej pridanej hodnoty, ktorá keď praskla, obidve krajiny sa dostali do veľmi zložitých ekonomických problémov.

Z toho krátkeho exkurzu do praktík liberálov a ich najliberálnejšej skupiny zástancov ekonomiky ponuky je jasné, že z krízy sa dá dostať len obnovením spotreby, na ktorú bol spotrebiteľ v danej krajine globálnej ekonomiky už zvyknutý. A to predovšetkým zastavením rastu nezamestnanosti a jeho obrátením na opätovný rast zamestnanosti.

Je pravda, že klasickí keysianci sa to v minulom storočí snažili dosahovať za každú cenu. Teda aj za cenu neproduktívnych prác a neproduktívnych činností. História ukázala, že aj takýto prístup pomohol zmierniť krízu, dokonca prispel k tomu, že kríza sa obrátila, že sa vytvorilo "predčasné dno" od ktorého sa odrazila a zmenila sa na rast.

Nový spôsob vymanenia sa z krízy

Nové poznatky a možnosti adekvátne 21. storočiu však nám umožňujú zastaviť rast nezamestnanosti a obrátiť ho na rast zamestnanosti- vytvoriť predčasné dno- nie za cenu veľkých strát a veľkých neproduktívnych, možno povedať v úzkom slova zmysle nenávratných investícií, ale naopak, dosiahnuť obrat krízy v novú kvalitu rastu tak, že sa dosiahne skutočne nová kvalita rastu a že investované prostriedky budú investované s budúcim ziskom.

Ambíciou je vytvoriť taký systém stimulov, ktorý zabezpečí zastavenie rastu nezamestnanosti a obnoví rast zamestnanosti, ktorý nedosiahne len pozitívne výsledky v zamestnanosti a teda aj v disponibilných dôchodkov väčšiny občanov, spotrebiteľov, ale súčasne sa to prejaví ako investícia s reálne očakávanými, reálne dosiahnutými budúcimi výnosmi.

Ide o to zamestnať ľudí (ale aj platiť ich, teda obnoviť ich spotrebu) na výrobe progresívnych výrobných zariadení a na príprave výroby progresívnych nových tovarov. Čiže podporiť segment trhu výroby výrobných fondov a prípravy budúcich výrob, čiže zvýšiť v tomto segmente trhu výrazne zamestnanosť. Zamestnanosť v tomto segmente trhu zvýši dôchodky, zvýši spotrebu a tým sa aj zvýši dopyt v oblasti spotrebných tovarov, rozvinie sa a stimuluje sa rast výroby spotrebných tovarov a roztočí sa rast ekonomiky, ale na základe novej vyššej úrovne produktivity.

Aké sú priority štátneho a štátom podporovaného protikrízového investovania?

Je to predovšetkým:
  1. výroba technológií a príprava výroby nových progresívnych výrobkov, to znamená kapitalizácia už existujúcich a disponibilných znalostí a vedomostí metódou využitia sebazáchovného pudu vlastníkov produkčného i bankového kapitálu pri cieľovo-programovej stimulačnej politike štátu

    To by sa malo realizovať:

    1. podporou produkčných kapacít zameraných na uvedené produkcie, technológie a výrobky, prípravu výrobkov
    2. dočasnou kapitálovo nenáročnou preorientáciou kapacít segmentu spotrebného tovaru na produkciu tohto typu výrobných fondov a prípravy výroby nových tovarov, aby sa posilnila zamestnanosť v zabehaných výrobných kapacitách, ktoré sa spätne môžu flexibilne zmeniť zase na výrobu spotrebného tovaru
    3. pro future udržiavať túto flexibilitu časti spotrebného sektoru, ale aj výrobno-fondového sektoru preto, aby práve ich vzájomná zameniteľnosť mohla sa stať v budúcnosti dôležitým faktorom vyrovnávania prechodných výkyvov ponuky a dopytu v spotrebe a v požiadavkách na reálne investičné zariadenia a technológie.

  2. rast kvality ľudského kapitálu programovo cielený na prípravu ľudí pre výroby podľa bodu 1., teda realizujúci cieľovo programové vzdelávanie a tiež zameraný na investície do zvyšovania kvality života ľudského potenciálu, do zdravotníctva, školstva a do starostlivosti o seniorov, teda do tých oblastí, do ktorých je nevyhnutné teraz alebo vo veľmi krátkej budúcnosti tieto investície skutočne orientovať. Tým, že tieto investície sa roztočia teraz, v podmienkach vyššej nezamestnanosti,
    • po prvé podporia zamestnanosť a
    • po druhé s určitým predstihom vyriešia to, čo by bolo nutné riešiť vo veľmi krátkej budúcnosti, teda v budúcnosti, keď predpokladáme, že bude potreba využívať ľudský potenciál na realizáciu nových vysoko výnosových a produktívnych výrob
  3. verejné investície smerovať do merateľných verejne užitočných, ale aj ekonomicky výnosových investícií, napr. cestné mýto v tranzitných ekonomikách, ďalšia dopravná infraštruktúra a pod.
  4. verejné investície aj do ťažko merateľných, ale pre nové podmienky nevyhnutných verejných investícií, ale s podmienkou, že sa budú uplatňovať vtedy, ak sa nepodarí zabezpečiť rast nezamestnanosti cestami č. 1 . 3.
Úspešnosť systému protikrízových opatrení

Teda nie balíčka, ktorý obsahuje ( často vylobovanú) všehochuť, ale skutočného systému vzájomne previazaných a vzájomne sa podporujúcich opatrení .

Úspešnosť a efektívnosť takýchto protikrízových opatrení je treba vyhodnocovať ex ante i ex post:
  1. podľa rýchlosti akou sa zabezpečí zastavenie poklesu zamestnanosti a obnoví sa jej rast, teda od toho, ako sa zmení pokles HDP ( či jeho temp ) na jeho rast a aká miera rastu za aké časové obdobie sa dosiahne
  2. od efektívnosti investovaných zdrojov, meranej napr. podielom očakávaných výnosov na jednotku vložených prostriedkov, ale tiež meraných súčasnou hodnotou budúcich investícií oproti nominálnej budúcej hodnote týchto investícií, ktorú je nevyhnutné zvýšiť o budúcu infláciu, ale aj o budúci rast možnej nákladovosti takýchto investícií.
Záverom

Takto možno naznačiť kontúry rodiacej sa teórie kríz 21. storočia, teórie formovania spôsobov predchádzania globálnym ale aj lokálnym krízam a teoretickým východiská pre tvorbu nového, 21. storočiu adekvátneho, modelu trhového mechanizmu ako teoretického základu pre novú kvalitu spôsobov a metód nastavenia jeho samoregulácie i jeho cieľavedomého, rozvoju demokracie adekvátneho regulovania.


30. ročné fungovanie čiastkových modelov
vývoja svetovej klímy - bezpečnostné riziká.

Populárne vedecký náčrt pre jarný
"Výcvikový tábor manažérov bezpečnostných rizík, Ukrajina - 2008"

(Podľa materiálov IPCC pre Sekciu manažovania spoločenských rizík spracoval RSDr. Ján Šály)

Úvod do problematiky

Kompletné scenáre možného vývoja klímy Zeme a rastu skleníkového efektu atmosféry vypracovali odborníci na základe prvých odhadov a modelových výpočtov Medzivládneho panelu pre klimatické zmeny (IPCC - Intergovernmental Panel on Climate Change) v roku 1990. Môžeme konštatovať, že po tomto roku ľudské informačné technológie dospeli do stavu, kedy ich bolo vôbec možné po prvý krát masovo použiť na tieto ciele.

Dva a pol tisíca vedcov z celého sveta, ktorí sa na práci tohto panelu podieľali, už vtedy upozorňovali, že potrvá minimálne desať rokov, kým sa potvrdia súvislosti medzi klimatickým vývojom a vplyvmi človeka vyvolávajúcimi nárast koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére a iné vplyvy zapríčinené ľudskou činnosťou - fatálne pôsobiace na svetovú klímu.

Tretia správa IPCC, zverejnená v. r.2001, o vplyve ľudskej činnosti na zmeny klímy už nepochybuje. Vyskytujú sa aj názory, ktoré napríklad zmeny teplôt považujú za prirodzené, no drvivá väčšina vedcov upozorňuje, že ich nárast za posledné storočie je dramatický a súvisí so zvyšovaním koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére, najviac z priemyselnej činnosti a výroby energie z fosílnych palív.

Aj naďalej sa v rôznych správach zaoberajúcich sa zmenou klimatických podmienok Zeme dočítate, že procesy zmien postupujú. Nové sú len výsledky meraní zmien týchto nepriaznivých trendov a konštatujúce zrýchľovanie a spresňovanie priebehu týchto procesov.

Oxid uhličitý (CO2)

  1. Ročne sa ho na Zemi vyprodukuje takmer 30 miliárd ton a do atmosféry unikne zhruba osem miliárd ton uhlíka. Z objemu skleníkových základných plynov (metán, freóny, oxidy dusíka) je až 74 % práve CO2.

  2. V súčasnosti je v atmosfére najvyššia koncentrácia tohto plynu za posledných 250 rokov. IPCC odhaduje, že na bezpečnú úroveň oxidu uhličitého je potrebná jeho redukcia na 60 percent súčasného stavu.

  3. Ak sa zvýši v súčasnosti objem CO2 ešte o jedno percento, jeho koncentrácia za sto rokov narastie na 170 percent. To svedčí o nelinearite priebehu týchto prírodných mechanizmov končiacich spravidla katastrofickým skokom.

  4. V atmosfére je však najvýznamnejším skleníkovým plynom vodná para s dvojtretinovým podielom na prirodzenom skleníkovom efekte atmosféry. Avšak táto vďaka jedinečným vlastnostiam vody ako jediná dokáže aj teplo odviesť do vesmírneho priestoru cez vysoké vrstvy atmosféry.

  5. Na Slovensku sa na začiatku 90. rokov vyprodukovalo 60 miliónov ton CO2, teda 12 ton na obyvateľa ročne. Tým sa Slovensko zaradilo medzi 15 najväčších producentov na svete. V súčasnosti je to približne osem až deväť ton CO2 na obyvateľa.

  6. Čas odbúrateľnosti CO2 sa pri okamžitom zastavení produkcie a spomínanom znižovaní pohybuje od 50 do 200 rokov.

  7. Značný podiel na produkcii CO2 má aj zvýšená sopečná činnosť, ktorá vplyvom tepla postupne narastá.

  8. Podiel dopravy na CO2 činí vo svete asi 20 % a rastie.

  9. Populačný podiel na CO2 zapríčinený dýchacím procesom ľudí má tiež značnú dynamiku nárastu jeho objemu v atmosfére.

Tepelný režim planéty

  1. Od konca 19. storočia vzrástla priemerná teplota na Zemi o 0,5 - 0,7 stupňa Celzia, na severnej pologuli až o 0,8 stupňa Celzia.

  2. V dôsledku vypočítaného modelu topenia ľadovcov v Grónsku môže studený Labradorský prúd posunúť teplý Golfský prúd južnejšie a pri Islande a v severozápadnej Európe napríklad môže dôjsť k značnému ochladeniu. Teploty sa môžu pohybovať v rozpätí od +50° do -50° C.

  3. Na základe modelových výpočtov z posledného desaťročia ľudstvo čaká výrazné oteplenie - do roku 2100 v priemere od 1,4 do 5,8 °C v závislosti od vývoja koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére.

  4. Za posledných 140 rokov sme už zaznamenali aj väčšie oteplenie. V severnom Rusku a na Sibíri o šesť, pri Špicbergoch o deväť stupňov Celzia. Zatiaľ v strednej Európe teplota vzrástla "len" o jeden stupeň, v časti Škandinávie až o tri stupne Celzia.

  5. V prípade, že sa oteplí na Zemi o päť stupňov, v dôsledku topenia ľadovcov a teplotnej rozťažnosti morskej vody sa hladina oceánov zdvihne takmer o jeden meter. Ak sa zvýši o dva stupne, tak približne o 40 cm.

  6. Ak dôjde k zátopám V Bangladéši môže voda zatopiť až tretinu územia. Problémy budú mať aj India, Čína, Malajzia, Filipíny, Vietnam, Holandsko, Veľká Británia, tichomorské ostrovné štáty. Niektoré štáty stratia do roku 2100 až polovicu svojho územia, iné sa stanú neobývateľnými.

  7. Takto bude priamo ohrozených 1-1,5 miliardy ľudí vo svete.

  8. Odhaduje sa, že z pôvodných území sa bude snažiť migrovať až niekoľko miliárd ľudí. S najväčšou pravdepodobnosťou to bude do tých najcivilizovanejších častí sveta, ktoré sú už dnes prehustené.

  9. Druhotné následky budú spočívať v znehodnotení zdrojov sladkej vody vrátane zdrojov pitnej vody rastom výšky morskej hladiny.

  10. Pri značnom prehriatí spodných vrstiev atmosféry bude dochádzať k prudkému prepadu studeného vzduchu z horných vrstiev atmosféry, čo sekundárne vyvolá lokálne sneženie a mrazy aj na miestach, kde sa doteraz nevyskytovali. Tento mechanizmus prepadu spôsobuje prudké víchrice, ktoré spôsobili aj zničenie rozsiahlych ihličnatých porastov vo Vysokých Tatrách v Slovenskej republike.

  11. Sila vetra pri náhlom poklese tlaku bude bežne na horách dosahovať maxima rýchlosti od 120 do 250 km/hod na rovine a od 120 do 150 km/hod. Napríklad Európe tak fungovali známe víchrice Kyril r. 2007 a víchrica Ema február 2008. Ich počet a frekvencia bude narastať.

Zrážková činnosť na planéte

  1. Zväčšením odparovacej plochy morskej vody v dôsledku zvýšenia hladín morí a oceánov, bude mať za následok zvýšenie dynamiky pohybu celej atmosféry. Množstvo energie, ktorá sa vybíja práve v extrémnej zrážkovej činnosti a zrážok krátkeho trvania, ale o to väčšej intenzity pribúda a to aj na Slovensku.

  2. Predpokladá sa, že okrem lokálnych prívalových dažďov a nárastu ich objemu v lete (na Slovensku dnes celkom bežných), môžeme v extrémnych prípadoch zaznamenať obdobnú zrážkovú činnosť aj v zime. Takéto nárazové zrážky môžu v prepočte na letný objem v mm/m vytvoriť až 3 m vysokú snehovú pokrývku za extrémne krátky čas.

  3. Posledné desaťročie 20. storočia ukázalo, že extrémne zrážky vyvolávajúce povodne vo svete neustále narastajú. Striedajú sa však s predlžujúcimi sa obdobiami extrémneho sucha, kde tieto suché obdobia začínajú prevládať. Tento trend má narastajúcu tendenciu aj v prvej dekáde 21. Storočia.

  4. Okrem iných faktorov takýto vodný režim v atmosfére spôsobuje úbytok zdrojov pitnej vody.

  5. Medzi klimatickú zmenu a zmenu počasia sa nedá dať rovnítko, lebo na tvorbe počasia sa podieľa oveľa väčšie množstvo faktorov. Môžeme len konštatovať, že model počasia je omnoho komplexnejší (zložitejší), ako tu prezentované čiastkové výsledky fungovania tepelných, plynových, a iných modelov overených viac ako 30 ročnou praxou merania zmien celosvetovej klímy.

  6. Tropické cyklóny vznikajú najmä nad oceánmi teplejšími ako 27 stupňov Celzia. Zemské pásmo kde vznikajú sa bude rozširovať a tak vzrastie aj počet tropických cyklónov. Príkladom takejto zmeny je fungovanie cyklónu je El Niňo. Tu treba spomenúť, že niektoré krajiny nie sú vôbec na takúto eventualitu pripravené, lebo táto hranica sa posunie do subtropického a až mierneho pásma.

Populačný scenár

  1. V roku 2100 bude žiť na Zemi od sedem do pätnásť miliárd ľudí. Jeden z nich Rast populácie sa do roku 2050 odhaduje na 9,4 miliardy, v roku 2100 na 10,4 miliardy ľudí. To je opäť zvýšená koncentrácia (CO2).

  2. Vďaka súčasnému koristníckemu výrobnému spôsobu a špinavým technológiám sa zväčšujú územia, ktoré sa stávajú ľudsky neobývanými. To prudko zväčší počet ľudí, ktorí budú migrovať.

  3. Od roku 1965 je známy výrok Jamese Lovelocka 1), ten predpovedal, že "hlavným problémom a prekážkou podnikania ľudí sa v roku 2000 postupne stane zlé životné prostredie", konštatoval to v rozvojovej štúdii vypracovanej v uvedenom roku pre firmu Shell.

  4. Pri takto sa zvyšujúcom sa objeme ľudskej populácie, bude napríklad výroba živočíšnych potravín pri jej sústavne narastajúcom objeme a koncentrácii stav biologickej záťaže lokálnych území iba zhoršovať.

  5. Vzrast populácie vyvoláva prudké urbanizačné zmeny týkajúce sa dnes prakticky celého zemského povrchu. Komplexné pretváranie tzv. "klasického životného prostredia" ľuďmi, jednoznačne spôsobuje napríklad znižovanie spodnej hladiny vôd. Tým sa zmenšuje odparovacia plocha sladkých vôd, ktoré odtekajú bez náhrady. To pri predlžovaní období sucha a množstve prívalových dažďov vyvoláva krízu v dostatku pitnej vody. V Slovenskej republike sa znižovanie spodných vôd podpísalo na vysýchanie pôvodných porastov smreka, ktorý má plytkú koreňovú sústavu. Odborníkmi sa odhaduje, že až 22-24 % porastov smreka je už poškodených suchom.

1) Dr. James Ephraim Lovelock - nar. 26. júla 1919, Veľká Británia. Britský vedec a odborník v oblasti plynovej chromatografie. Vypracoval hypotézu o Zemi (Gaii) ako živom organizme (Zem ako jednoduchý symbiotický systém). Má značný vplyv na hnutie New Age. Lovelockova najnovšia kniha The Revenge of Gaia (Pomsta Gaiy) predpovedá , že v roku 2020 bude extrémne počasie normálne, bude dochádzať ku globálnej devastácii. Do roku 2040 bude mať Európa saharskú klímu a časti Londýna sa ocitnú pod vodou. Najnovšie zistenie Medzivládneho panelu o podnebných zmenách používajúce menej dramatického jazyka - avšak výpočty IPCC nie sú príliš ďaleko od Lovelockových.

Minimalizácia klimatických rizík
pre bezpečnosť krajiny

Na základe takto predneseného populárno-vedeckého náčrtu problematiky a aktuálneho vývoja klímy vo svete a jej dopadov na spoločnosť, nedá mi nespomenúť konkrétne problémy ktoré očakávajú aj moju krajinu. V Slovenskej republike, ktorú reprezentujem, je na bude potrebné prijať určité závery a odporúčania pre vládu a politikov. Doterajšie upozornenia (ako je tomu všade vo svete) nemajú potrebné praktické dopady. Vytvára sa tak nové bezpečnostné riziko krajiny, pri čom ide o budúce a jednoznačné ohrozenie obyvateľstva na živote, zdraví a majetku. Vo svete sme zaznamenali aj svetlé výnimky, ako napríklad vybudovanie semennej banky pod apokalyptickým názvom "Noemova archa, alebo Arktická krypta posledného súdu". Takýchto zariadení by sa malo vo svete vybudovať až 1400. Aj Slovenská republika na základe medzinárodných dohovorov 2) podniká kroky aj v tomto smere. V oblasti biodiverzity vybudovala a udržuje semennú banku drevín. Semenná banka sa nachádza v Liptovskom Hrádku a spravuje ju Výskumná stanica Lesníckeho výskumného ústavu. Prejdime však ďalej.

Pre Slovenskú republiku bude potrebné interdisciplinárne spracovať dva scenáre spoločenského vývoja pre súčasnú a budúcu klimatickú hrozbu formou metodiky manažovania rizík podľa noriem kvality rady ISO 9000:2000 v krátkodobom, strednodobom a dlhodobom horizonte. Ide o nasledovné scenáre:

    a) fatálny scenár - pre nezvratné zmeny v klíme zeme;

    b) preventívny scenár - zameraný na klimatickú prevenciu a zvrátenie zmien.


S tým súvisí vypracovanie novej a kvalitatívne inej legislatívy a technických noriem pre všetky oblasti hospodárskeho, spoločenského a kultúrneho života v Slovenskej republike so zameraním na postupujúce klimatické zmeny. Napriek tomu že Slovenská republika má odborníkov na klimatológiu a títo upozorňovali a upozorňujú vlády a politikov na vážnosť klimatickej hrozby, nič sa nedeje. Alebo je vhodnejšie mi pripadá tvrdenie, že po roku 1989 sa v tejto oblasti deje len veľmi málo. Pokúsim sa pomenovať aspoň niektoré bezprostredné bezpečnostné riziká vyplývajúce s klimatických zmien.

2) Koncom osemdesiatych rokov medzinárodné spoločenstvo, vychádzajúc z existujúcich dohovorov, začalo rokovať o globálnej dohode, ktorá by zastrešila nielen ochranu biodiverzity, ale zároveň aj problematiku prístupu ku genetickým zdrojom, trvalo udržateľné využívanie biodiverzity, biotechnológie, vytváranie partnerských vzťahov medzi krajinami a rovnoprávne rozdeľovanie prínosov z využívania biodiverzity. Rokovania boli ukončené 22. mája 1992, keď bol v Nairobi prijatý konečný text Dohovoru o biologickej diverzite. Dohovor bol otvorený na podpis na Konferencii OSN o životnom prostredí a rozvoji UNCED 1992 v Rio de Janeiro a nadobudol platnosť 29. decembra 1993.

Vláda Slovenskej republiky, uvedomujúc si význam zachovania biologickej diverzity pre zachovanie života na Zemi, súhlasila s pristúpením k Dohovoru v máji 1993. Dňa 23. augusta 1994 prezident Slovenskej republiky so súhlasom NR SR z 18. augusta 1994 Dohovor ratifikoval. Ratifikačná listina bola uložená u generálneho tajomníka OSN 25. augusta 1994 a v súlade s článkom 36 ods. 1 Dohovoru sa Slovenská republika po deväťdesiatich dňoch - 23. novembra 1994 - stala zmluvnou stranou Dohovoru.



Bezpečnosť ekonomiky, zdravia, života a majetku občanov Slovenskej republiky je dimenzovaná takto :

Teploty tvoria - prvý rizikový faktor

Ekonomický a spoločenský život Slovenska je nastavený na teploty od + 30° C do -25° C. Už v roku 1978-79 sme na prelome rokov zaznamenali na našom území teploty -37° C až -32° C . Vtedajšia infraštruktúra absorbovala tento stav iba vďaka armáde otvorením strategických zásob sibírskej nafty tekutej do -60° C. Nedostatočne odolné budovy boli v tom čase len temperované, niekoľko dní nefungovala autobusová doprava a zásobovanie potravinami tiež zo štátnych hmotných rezerv zabezpečila armáda. Neviem ako by reagovala infraštruktúra dnes na kumuláciu takéhoto mrazu a prípadne snehu. Štátne hmotné rezervy sú minimálne a produkcia nafty s odolnosťou do -60° C sa pre potreby Slovenska predaním jedinej rafinérie zahraničnému monopolu asi nevypláca. Stavy profesionálnej armády a polície nie sú bez vojakov základnej vojenskej služby, schopné zabezpečiť účinnú pomoc obyvateľstvu v rozsahu akom ju zabezpečili v roku 1978-79. Obyvateľstvo na takúto eventualitu a iné obdobné eventuality nikto systémovo nepripravuje.

Odolnosť energetických konštrukcií je pôsobením kapitalistickej ekonomiky nulová, lebo v súčasnosti budované stavby nie sú vybavené dostatočne dimenzovanými elektrickými generátormi. V ojedinelých prípadoch keď ide o zdravotnícke zariadenia a tam kde to vyžaduje zákon, sú zdroje zabudované. Ich účinnosť v prevádzke nik neskúma. Od revízie komínov a zavedenia minimálneho lokálneho vykurovania sa úplne ustúpilo zavedením diaľkových vedení tepla. A tak stavby nemajú potrebnú občiansku vybavenosť tzv. miestnosti "podpory života" pri takýchto extrémnych teplotách.

Na druhej strane letné dlhotrvajúce horúčavy a suchá znamenajú ohrozenie života mnohých obyvateľov, najmä južných štátov Európy, ale aj Ameriky. Vysoké teploty a suchá pravidelne predznamenávajú veľké lesné požiare, ktoré sú takmer ľudsky nezvláduteľné. Strata prechodu medzi zimou a letom je viditeľná a pôsobí už aj na oblasť živočíšnej ríše. Podľa výskumov našich arachnológov z Východného Slovenska sa na našom území vyskytuje 60 druhov pavúkov, ktoré sa tu doteraz nezdržovali. Patria k stredomorskej flóre a faune. Niektoré sú jedovaté, ako napríklad známa Pradiarka žltá (Cheiracanthium Punctorium), kde v susednom Rakúsku znamenali otravy ľudí po pohryznutí týmto živočíchom. Našťastie otravy nie sú smrteľné, aj keď pohryznutie je veľmi bolestivé priebeh otravy nepríjemný. Výpadok dvoch ročných období (jaro, jeseň) sa podpísal aj na migračné ťahy vtákov a sťahovanie živočíchov. Pred tým známy teplomilný dravec ríše chrobákov Modlivka zelená (Mantis religiosa) vyskytujúci sa len na bratislavskom vrchu v Štátnej rezervácii Devínska Kobyla sa bežne vyskytuje v trávových lúkach stredného Slovenska až do výšky 350-400 m nad morom, čo svedčí o otepľovaní klímy. Mal som možnosť po prvýkrát pozorovať tohto živočícha v roku 2004 na Strednom Slovensku v okolí Novej Bane, teda viac ako 130 km od uvedenej rezervácie a v nadmorskej výške cca 360 m.


Vývoj demografie druhý rizikový faktor 3)

3) Demografické údaje vychádzajú poznatkov a sociologických meraní Štatistického úradu Slovenskej republiky.

Vývoj demografie na Slovensku je z hľadiska prognózy pomerne priaznivý. Predpokladá sa, že počet obyvateľov v SR do roku 2025 sa zmení len nepatrne. Súčasný veľmi mierny rast sa s veľkou pravdepodobnosťou zastaví ešte pred rokom 2015 a bude nasledovať pokles, ktorý potrvá niekoľko desaťročí. V roku 2025 by malo mať Slovensko zhruba 5407 tis. obyvateľov. Prírastok necelých 15 tis. osôb v porovnaní s rokom 2002 znamená priemerné ročné zvýšenie o necelých 700 osôb. Na regionálnej úrovni sa tieto zmeny prejavia výraznejšie, nebudú však natoľko zásadné, aby vážnejšie ovplyvnili regionálnu diferenciáciu.

Zmeny v počte obyvateľov v jednotlivých okresoch v roku 2003-2025 sa budú pohybovať od 75% do - 41%. Len malý počet okresov však zaznamená zmeny na takejto úrovni. V 8 okresoch sa počas celého prognózovaného obdobia počet obyvateľov zmení o menej ako 1% a o viac ako polovici okresov sa očakáva zmena v počte obyvateľov do 5%.

Hodnota indexu starnutia sa zvýši vo všetkých okresoch, pričom jej rast bude nerovnomerný. O nerovnomernom starnutí SR svedčí aj rozdiel medzi okresmi s najvyšším a najnižším indexom starnutia. V roku 2025 bude v okrese Bratislava V. index starnutia 6-násobný v porovnaní s hodnotou v okrese Námestovo. Troj až štvornásobné rozdiely v hodnote indexu starnutia medzi indexom nebudú ničím výnimočným. Len v 11 okresoch na Slovensku by mala v roku 2025 by mala prevažovať detská zložka populácie nad obyvateľstvom vo veku 65 rokov a viac.


Tab. Okresy s očakávaným najväčším a najnižším prírastkom indexu starnutia v období 2002-2025

OkresPrírastok (%)
Košice III.836,7
Bratislava V.549,8
Bratislava IV.244,0
Košice II.204,1
Banská Bystrica190,3
Košice IV179,3
Prievidza176,3
Ilava175,5
Dunajská Streda170,7
Šaľa162,6
Trebišov71,4
Krupina69,0
Bratislava III.68,3
Turčianske Teplice67,1
Vranov nad Topľou66,5
Košice a okolie65,1
Stará Ľubovňa59,2
Gelnica50,5
Sobrance30,6
Medzilaborce24,9


Z uvedeného vyplýva že na územie Slovenskej republiky nebude klimaticky vplývať populačný tlak domácej populácie. Slovenská republika sa preto ocitne pod tlakom vĺn vnútornej migrácie spôsobenej klimatickými zmenami v euroregióne a dlhodobo možno aj mimo neho. Naše členstvo v Európskej únii sa preto perspektívne s demografického pohľadu javí ako rizikové. Obmedzenie štátnej suverenity Slovenskej republiky a spoločná ochrana vonkajšej hranice EU umožňuje čeliť problémom spojeným len vonkajšími migračnými vlnami spôsobenými klimatickými zmenami. Problémom bude strava, ubytovanie a zdravotné ošetrenie pri týchto migračných vlnách. Slovenská republika v prípade krajne nepriaznivých poveternostných podmienok vzhľadom na rozptyl (množstvo dedín, miest a usadlostí) má sťažené organizovanie pomoci obyvateľstvu. Naďalej v Slovenskej spoločnosti pretrváva nezdravý trend likvidácie školských a zdravotných, kultúrnych a niekde aj náboženských zariadení, ktoré slúžili ako náhradné kapacity pre ubytovanie a stravovanie pri živelných pohromách. Zdravotné služby tiež nie sú podľa ústavy SR doriešené, napriek ústavne zabezpečenému bezplatnému zdravotnému ošetreniu obyvateľstva sú prijímané nižšie zákonné normy, ktoré potláčajú tieto ústavné práva občanov pri čom ústavný súd na ne nereaguje. Podľa Čl. 40 platnej a účinnej Ústavy Slovenskej republiky o ochrane zdravia citujem: "Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon."


Vývoj urbanistiky tretí rizikový faktor

Odolnosť a neškodnosť materiálov použitých na stavbu domov a konštrukčné riešenia vzhľadom na tzv. "efektívny" ekonomický vývoj sú z hľadiska bezpečnostných rizík obmedzované na minimum. "Pre stavebnú činnosť podľa právneho rámca SR smú byť navrhnuté a použité iba také materiály, nové výrobky a konštrukcie, ktorých vlastnosti z hľadiska spôsobilosti stavby pre navrhovaný účel zaručujú, že stavba pri správnom prevedení a bežnej údržbe po dobu predpokladanej existencie splní požiadavky na mechanickou odolnosť a stabilitu, požiarnu bezpečnosť, hygienu, ochranu zdravia a životného prostredia, bezpečnosť pri udržovaní a užívaní stavby vrátane bezbariérového užívania stavby, ochranu proti hluku a na úsporu energie a ochranu tepla". Toľko zákon. V dôsledku klimatických zmien výkyvov počasia je celá oblasť urbanistiky z hľadiska súčasných noriem na spodnej hranici únosnej bezpečnosti. Niektoré presklené budovy nesú takéto riziko, nevyhovuje ani konštrukcia striech dimenzovaná na vietor o sile 150 km/hod. Aj mnohé stavby vodohospodárskeho charakteru nemusia odolať prívalovým dažďom a povodňovým vlnám. Nasvedčuje tomu aj utajená revízia kritických vodných diel, z ktorých väčšina je staršia ako päťdesiat rokov. Strach z drastického zdraženia poistného pri živelných pohromách a tým skokového zdraženia nízkorizikových stavebných pozemkov, núti stavebný priemysel pokračovať v tejto nezmyslenej hre a hazardovať pre budúcnosť so životmi a zdravím občanov. Ekonomické výpočty však dokazujú, že náklady škôd spôsobené počasím na sanáciu sú zatiaľ nižšie pri čom nikdy nedosiahnu nákladov, ktoré by bolo treba vynaložiť na komplexné ošetrenie stavieb a konštrukcií z hľadiska ich zvýšenej odolnosti.

Už ma počúvate dosť dlho ale ešte stále som nevyčerpal register klimatických rizík pre urbanistiku, daný dnes atmosférickým fenoménom El Niňo. Pozvoľným posunom subtropického pásu na sever, ktorý je ďaleko rozsiahlejší než doteraz predpokladalo a ktorý spôsobuje známe prejavy, ako sú rozsiahla záplavové dažde a povodne, či víchrice a tornáda. Ide o komplexné rozkmitanie tradičných oscilácii niekoľkých klimatických ukazovateľov: teploty, množstva, frekvencie a rýchlosti zrážok a na ňu nadväzujúca schopnosť krajiny zadržovať, ale aj uvoľňovať vodu, rýchlosť vetrov, atmosférických elektrostatických výbojov, kde železobetónové konštrukcie z hľadiska atmosférických výbojov nie práve tým najlepším riešením. Zavádzanie nových prvkov do a konštrukcií stavebníctva zvyšuje riziko poškodenia bleskom, kde napríklad patria vyhrievané dažďové žľaby a odkvapy, pokračovanie elektrických inštalácií z interiéru do exteriéru atď. atď. Ale k urbanistike a klimatickým zmenám budeme mať samostatný blok.

Je nutné aby sa do záverov nášho terajšieho stretnutia na Ukrajine v pracovnej skupine manažovania rizík v urbanistike, dostala úloha začať na našich výcvikových táboroch diskusiu o modeloch a metodike navrhovania stavieb a konštrukcií odolnejších voči atmosférickej energii. Podľa našich minuloročných záverov z tejto sekcie vieme, že pre Európu sa počas strednodobého horizontu (30 rokov) niekoľkonásobne zvýši jej vplyv na prostredie. Namiesto nezmyselných diskusií Zelených o kotloch na priemyselne prefabrikovanú biomasu, veterných a vodných elektrárňach, slnečných kolektoroch a iných .politických zhovädilostiach. je potrebné venovať pozornosť prebiehajúcim klimatickým zmenám a vytvoriť nové normy pre stavby a ich dimenzovanie a dizajnovanie v duchu spomínaných krízových scenárov.


Štvrtý rizikový faktor smrští, víchríc a mikrotornád,
záplavových dažďov a snehových búrok


Keďže ani jeden z rizikových faktorov o ktorých tu diskutujeme nevystupuje samostatne, ale vždy má kumulatívny charakter pôsobenia niekoľkých faktorov naraz, môžu nastať skutočne bizarné situácie. Tento kumulatívny efekt môže napríklad spôsobiť, že rýchlosť vetra pri teplote -30° C bude dosahovať 200-250 km/hod v horských oblastiach a 120-150 km/hod v štandardnom teréne. To znamená riziká devastácie pre väčšinu striech civilných budov, telekomunikačných a rozvodných sietí, následne aj výpadok telefónnej a vládnej rádiovej siete mimo satelitov, spôsobí sťaženie riadenia krízových štábov v záchranných akciách poskytovaných civilnému obyvateľstvu. Policajný zbor v Slovenskej má na tieto účely vybudovaný a vyškolený profesionálny manažment krízového riadenia na úrovni, okres, kraj a ministerstvo. Je vybavený s profesionálnymi pracovníkmi a tvorí súčasť organizačnej štruktúry policajných útvarov (zatiaľ mimo prezídia PZ). Okrem toho Ministerstvo vnútra zastrešuje verejno-správny úsek hasičský záchranný zbor.

Materiálne vybavenie hasičského záchranného zboru a dobrovoľných hasičských zborov v Slovenskej republike zatiaľ zvláda bežné zásahy pri súčasných klimatických zmenách a zmenách počasia. Pri rozsiahlych katastrofách smrští, tornád a záplavových dažďov a snehových búrkach chýba svojpomoc obyvateľstva a jej organizácia. Táto musí byť spojená s materiálnym vybavením, ako sú motorové píly, hydraulické nožnice, sanitárny materiál, ale aj ručné náradie, lopaty krompáče, kýble vozíky apod. Pri snehových kalamitách bude chýbať ťažká technika, ako sú vojenské transportéry, ťažké žeriavy, snehové pluhy a frézy. Súčasný stav technológie správy ciest je dimenzovaný na bežnú údržbu a aj to pri silnom snežení nepostačuje. V praxi sa zisťuje, že pri takejto kumulácii klimatických faktorov je miestne predzásobenie PHM nepostačujúce. Absencia pohotovostných zásob trvanlivých potravín a spomínaného záchranného náradia - to všetko robí s veľkých miest a malých dedín v nížinách smrteľnú pascu pre státisíce ľudí. Ďaleko lepšia je situácia v horských oblastiach, kde starousadlíci s výkyvmi počasia počítajú a sú na to vybavený. Stále nie je vyriešená otázka eliminácie vysokých stromov vedľa ciest spojená s obeťami na životoch, opakujúca sa skoro pri každej veternej smrti. Strechy verejných budov nie sú z ekonomických dôvodov dimenzované na váhu tri metre hrubej vrstvy snehu a už pri nižšej záťaži dochádza k deštrukcii.

Ostatných šesť faktorov, ktoré sme si predbežne stanovili na rozbor nebudem teraz komentovať, nakoľko sú podľa programu konania nášho stretnutia obsiahnuté v materiáloch a vystúpeniach jednotlivých sekcií manažovania rizík. Ich ďalší rozbor si ponechám na pracovnú diskusiu v príslušnej sekcii.


Záver:

Sebectvo a ľahostajnosť s akou poprevratové vlády bývalého socialistického bloku ponechali obyvateľov bez fungujúcej krízovej infraštruktúry niekoľko rokov a jej správu štát nechal na finančne podvyživené mestá a obce si zasluhuje zmenu, a to nie len na Slovensku. Už na našich predošlých pracovných stretnutiach bolo stále konštatované z úst zúčastnených zástupcov štátov Európy a európskej časti Ázie, to jednoduché ale pravdivé tvrdenie:

"Už nie je načo sa vyhovoriť..."

Žiaľ politické spektrum a politici sa nám namiesto vedeckých poznatkov utiekajú k mystike, ktorá je pre nich osobne niekedy náhradou za stratené náboženstvo. No nie len to. V našej sekcii manažovania spoločenských rizík .Výcvikového tábora manažérov bezpečnostných rizík. sme naposledy v roku 2007 v Poľskej republike konštatovali, že je treba preskúmať spoločenský mechanizmus, ktorý zapríčiňuje stratu komunikačného kanála medzi vedou a politikou a hroziaci úpadok vedy.

Na základe diskusie na Internete a získaných poznatkov s jednotlivých krajín sme dospeli k tomuto spoločnému záveru, ktorý Vám za túto sekciu predkladám.
  1. Na základe výskumu bolo zistené, že veda sa stala príliš zložitou a nákladnou na to, aby ju politici a kapitál akceptoval.

  2. Výnimku tvoria vojenské a bezpečnostné výskumné projekty, kde sa nik na nič nespytuje, pri čom projekty sú väčšinou utajené.

  3. Vojenské zákazky znamenajú istý zisk pre podnikateľov, lobistov a politikov. Na základe mechanizmu vyvolávania strachu medzi obyvateľstvom, sa tak vytvárajú legálne podmienky na preliatie verejných financií do vojenskej oblasti (napríklad nereálnou hrozbou teroristických útokov).

  4. Jazyk vedy a politiky sa od seba prudko vzďaľuje a preto nastupuje viera politikov v mystický a nesprávne reflektovaný obraz sveta, ktorý súvisí aj s ich tzv. neomylnosťou.

  5. Kapitálovo je veda podvyživená. Financie do základného výskumu tečú len veľmi slabo a sporadicky, čo na seriózny a najmä dlhodobý výskum v žiadnom prípade nepostačuje.
    POZNÁMKA: To platí aj pre prerokovávané témy v rámci Výcvikového tábora Ukrajina 2008.

  6. Politici nie sú schopní vnímať reč vedy a porozumieť jej. Ak nie sú odborníkmi v danej vednej oblasti ignorujú poznatky vedy a upredostňujú svoj tzv. zdravý rozum.

  7. Veda je príliš zaťažená vysokou komplexitou (zložitosťou) a aplikácia jej výsledkov je technologicky zdĺhavá. To odradzuje politikov a finančníkov, lebo tí chcú zaznamenať úspech za krátku dobu a za každú cenu. Úspech je totiž podmienkou ich politického prežitia.


K týmto záverom máte podkladové materiály zo sociologických výskumov v jednotlivých štátoch a komparatívnych výskumov oficiálnych materiálov vlád a inštitúcií z jednotlivých zúčastnených štátov, ktoré zabezpečila maďarská strana. Dovoľte aby som im poďakoval za túto rozsiahlu prácu.

Sekcia manažovania spoločenských rizík navrhuje vedeniu "Výcvikového tábora manažérov bezpečnostných rizík Ukrajina - 2008", aby na budúce pracovné stretnutie v Maďarsku v závere roka 2008 prípadne v priebehu roka 2009 navrhlo a uložilo našej sekcii spracovať materiál "Mechanizmy prekonávania komunikačnej bariéry medzi politikmi a vedou".

Teraz niekoľko osobných poznámok k problému nadviazania komunikácie medzi politikou, vedou a ekonomikou. Ako schodná cesta sa ukazuje spolupráca a poskytovanie naši záverov vplyvným mimovládnym organizáciám. Osobne sa takto podieľam na práci. "Neformálneho ekonomického fóra - Hospodársky klub v Slovanskej republike. Nájdete ho na webovej stránke http://www.hospodarskyklub.sk ."

Pre zaujímavosť v rámci tohto klubu boli prezentované mnohé naše závery posledných dvoch až troch rokov a to nie len na domácej Slovenskej, ale aj zahraničnej pôde. Viac však na výstupy klubu reagovalo zahraničie, ako domáca politická scéna. Táto sa aktívne zúčastňuje na práci klubu. Klub ma cca 350 členov a z toho asi 100 zahraničných.

Mám pre Vás na budúci týždeň pripravenú tradičnú prezentáciu krajiny môjho pôvodu z výberu vlastných fotografií, ktoré som nafotil pri terénnych potulkách v Slovenskej republike, ktorá sa stala tradičným nástrojom nášho vzájomného poznávania. V druhej časti prezentácie sa zameriam podrobne na prácu spomínaného klubu. Uvediem potom aj niektoré naše výstupy, ktoré boli použité týmto klubom na pozitívne ovplyvňovanie spoločenského života. Klub skutočne funguje na obdobných princípoch ako mi, teda bez akýchkoľvek, spoločenských, národnostných, náboženských a politických predsudkov. Medzi ďalšie základné hodnoty klubu patrí pragmatizmus v politike, občiansky princíp a všeobecný konsenzus s výstupmi klubu. Uznanie výsledkov spoločenskej, vedeckej,, umeleckej a inej verejnoprospešnej činnosti pre spoločnosť je odmeňované výročnými cenami.

Zatiaľ ďakujem za pozornosť a teraz prosím otázky k môjmu dnešnému vystúpeniu.

Nasledujúce vystúpenie mám v piatok k manažovaniu spoločenských rizík v oblasti vymožiteľnosti práva v Slovenskej republike radovým občanom a realizácia politických práv občana spoločne s priateľom s Estónskej republiky na ktorú Vás srdečne pozývam.









Ľudská osoba je srdcom pokoja

Vyslovené k Novému roku 2007


Ján Chryzostom kardinál Korec,
čestný člen NEF Hospodársky klub od r. 2000

Svätý Otec Benedikt XVI. zvolil ako tému svojho posolstva ku Svetovému dňu pokoja 1. januára 2007 túto myšlienku: "Ľudská osoba je srdcom pokoja". Zamyslime sa nad touto pravdou.

Život každého z nás a pre každého z nás je predovšetkým dar. Ale je to aj úloha. Každý z nás je od prvej chvíle svojho života človek. Každý z nás dostal svoj život ako dar bez svojich zásluh.

Sväté písmo vyjadruje toto tajomstvo stvorenia dôstojnými slovami: "I riekol Boh: Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný... I stvoril Boh človeka na svoj obraz, na obraz Boží stvoril ho, ako muža a ženu stvoril ich... A požehnal ich... a riekol im...: Naplňte zem! Podmaňte si ju!" (Gen. 1, 26). . Tento Boží dar ľudského života sa týka každého z nás.

Ale život sme dostali nielen ako dar. Dostali sme ho aj ako úlohu. Každý z nás prichádza na svet ako človek, a predsa každý z nás sa človekom, zrelým človekom postupne len stáva. Život človeka je dar, ale život človeka je zároveň aj úloha, veľká a posvätná úloha ľudskej slobody. Nie každému sa táto úloha podarí. Niekto si svojou slobodou život naplno rozvinie. Iný si svojou slobodou život zmárni a zničí.

Aj pokoj, o ktorom sa toľko dnes hovorí a ktorý tak veľmi potrebujeme, je pre nás zároveň dar i úloha. Svet, i ľudský svet, boli stvorené ako poriadok, ako harmónia, ako základný pokoj, ako dar. Aj vykúpenie bolo darom, darom obnoveného pokoja sveta, ktorý hlavne ľudia narušili svojím zneužívaním darovanej slobody. Stvorený i vykúpený dar pokoja v spoločenstve možno tiež narušiť, možno ho premárniť, ba i zničiť. No dar pokoja možno aj chrániť a rozvíjať ako drahocennú hodnotu rodín, národov a sveta. Pokoj je pre nás všetkých i darom a je pre nás i úlohou.

Pokoj medzi ľuďmi má byť aj ovocím nášho úsilia - úsilia odpovedať svojím životom božiemu plánu a zámerom so svetom a s nami. Tak ako nám to tlmočí svedomie, svedomie každého z nás, každého človeka - cti otca i matku a neubližuj, nezabiješ, nekradni, nemaj v nenávisti, nebudeš krivo svedčiť, nerozbíjaj manželstvo iných. To je život podľa Desatora.

Rozvrat pokoja v našom svete vyplýva dnes z nesprávneho a nepravdivého chápania človeka i z nesprávneho chápania Boha. Dnes mnohí popierajú pravú podstatu človeka ako stvoreného na Boží obraz a na Božiu podobu. Pokladajú ho za produkt náhodnej evolúcie, v ktorej platí zásada boja o život a pretrvávanie silnejšieho. To je pre jednotlivca, pre národy a pre svet však otrasne plytké a lživé chápanie človeka a života. Vedie k násiliu, k nespravodlivosti a k ničeniu. Vedie k vojnám a k hrozbám nových vojen. Rovnakým, ba možno ešte väčším nešťastím je, ak celé národy uznávajú síce Boha, no nie ako Otca všetkých ľudí, lež ako pohnútku boja a tzv. svätých vojen. Zlé chápanie človeka, zlé chápanie Boha, alebo život bez Boha a proti Bohu bol nešťastím pre trvalý pokoj vo svete nielen za zločinných systémov nacizmu alebo komunizmu. Na to nás upozorňuje Svätý Otec vo svojom Posolstve.

Vieme, že má pravdu. V dnešnom svete niet pokoja. Od druhej svetovej vojny sme boli a sme svedkami desiatok a desiatok ďalších vojen - v Európe, Afrike, Ázii, v strednej a južnej Amerike. Príčiny? Sebectvo, nespravodlivosť, túžba po moci, pomstivosť. Európa a celý západný svet majú na tom veľký podiel. Takmer všade sa domáhali bohatstva iných národov. - Aj naši vojaci sú vo vojnových oblastiach, i keď len ako odmínovači či strážcovia prímeria. Ale aj tí padajú mŕtvi. - Čo bolo a čo je za tým všetkým?

Mnohí historici a uvažujúci ľudia sa nad tým zamýšľali. Ruský mysliteľ Berďajev sa zahľadel do dejín a napísal, že mnohí Európania vstupovali do moderných čias plní dôvery v seba a vo svoje tvorivé sily, mnohí z nich to robili bez Boha alebo rovno proti Bohu. Na úsvite modernej doby sa im zdalo, že všetko závisí od ich schopností, ktoré nepoznajú nijaké hranice. Dnes na konci týchto čias Európania vstupujú vysilení do neznámej epochy. Bez Boha z ich viery vo vlastné sily a schopnosti zostali len žalostné zdrapy. Európanom ako občanom hrozí, že navždy stratia jadro svojich osobností. Aký je to tragický rozdiel medzi začiatkom a koncom modernej histórie. Rozbilo a rozplynulo sa priveľa nádejí. Obraz človeka sa postupne zatemnil. A osobnosti, obdarené videním a intuíciou sa radi vracajú do dejín aby zatemnenému obrazu vrátili živý obsah človeka. Náš čas je časom rozpadu kultúry, manželstva, rodín, je časom vraždenia detí, časom teroru a strachu, časom úpadku a nie rastu. Moderná doba nepovzniesla človeka. Zbavila ho do veľkej miery dôstojnosti a úcty. Humanizmus bez Boha nedodržal svoje sľuby. Ľudská osoba sa stratila v mase. A národy dnes nevládzu uniesť svoju bezradnosť.

Veľké revolúcie francúzska i komunistická, sľubovali slobodu, rovnosť a bratstvo, nacizmus sľuboval bez Boha raj pre nemecký národ. Spoločné mali to, že znetvorili chápanie človeka. Najmä tým, že popreli Boha ako základ života a jeho pravdu. Popreli duchovno človeka a duchovno národov. Vlády národov sa snažili udržať ľudí v trvalej orientácii len na vonkajší svet, v trvalej nevedomosti o sebe samých, v trvalej nevedomosti o podstate sveta a človeka, a tým aj v nevedomosti o podstate hospodárskeho, politického a kultúrneho života. Modernej kultúre sa darilo odvádzať pozornosť ľudí od ich vlastného vnútra. To trvá dodnes. Noviny, knihy a masmédiá vôbec nepretržite oslovovali a oslovujú len najnižšiu rovinu života človeka. Ponárajú ľudí do biológie, do vonkajšieho sveta, a to v úsilí manipulovať ľuďmi a ich vedomím, ovládať ľudí, ponúkať im príjemné zmyslové podnety bez potreby premýšľať a namáhať sa. Moderná kultúra vychovala z ľudí konzumentov tovaru a zábavy a nenásytnú túžbu po prepychu. To zmenilo mnohých ľudí v Európe a do veľkej miery aj u nás bezmála na nemysliace automaty. Iné národy, ktoré sú chudobné, nemajú zatiaľ chlieb a učia sa nenávidieť bohatých.

Mnohým našim demokraciám to vyhovuje - ľudia, ktorí si odvykli premýšľať, dajú sa ľahšie ovládať. Jedinou uznávanou cnosťou sa postupne stala tolerancia. Tolerancia ako ľahostajnosť k pravým hodnotám. Ľudia stratili odvahu mať vlastné presvedčenie a stáť si za ním. Stali sme sa takými tolerantnými, že ľahostajne hľadíme na to, ako nám ktosi podpaľuje náš vlastný národný dom, ako nám ktosi podrýva manželstvá a rodiny, ako ktosi ničí našu stáročnú morálku pansexualizmom, surovými časopismi, novinami, filmami a obrazovkami, ba cez niektorých učiteľov aj školami. Sme takí tolerantní, že ani nebadáme, že si po zločinných plynových komorách a gulagoch chystáme nové ohrozenia života svojho národa, ostatných národov, ba celej planéty. Robíme to mnohorakým spôsobom, až po zavinené roztápanie ľadovcov na Severnom póle a po zavinené nebezpečné zmeny podnebia zeme otepľovaním.

Kapitáni života štátov, bez Boha a bez duchovných hodnôt, šíria cez masmédiá slobodu bez hraníc pod heslom bezhraničného liberalizmu, v ktorom je všetko dovolené. Všetko v mene takzvanej slobody. Profesor práva to zhrnul v televízii takto: Kedysi ľudia vedeli, že kone sa priahajú do vozov v smere jazdy. Dnes ich ľudia priahajú kone proti jazde. Ľudia obrátili na ruby sedem hlavných hriechov a vyhlásili ich za cnosti. Pýchu nazvali zdravým sebavedomím, lakomstvo zákonom ekonomiky, smilstvo zdravým biologickým inštinktom a takmer jedinou radosťou zo života, nestriedmosť nazvali vyššou životnou úrovňou, surovú závisť a nenávisť nazvali bojom o spravodlivosť a politickú slobodu, hnev nazvali rozhorčením nad názormi druhých, lenivosť nazvali filozofickým postojom. Takto kapitáni štátov bez Boha paralyzovali ľudí a národy. A zmocňujú sa ľudí i sveta.

Premýšľaví ľudia si zhŕňajú výsledky. Roztrpčený kritik vyjadril časť týchto výsledkov drsným slovom takto: Majiteľ televízie má dnes takmer neohraničenú moc. Programy a reklama jeho televízie sú také úderné, že užasnutá črieda po mestách a dedinách sa dychtivo pozerá na obrazovky a v nich na ľudí, ktorí majú predovšetkým mnoho peňazí a volajú ich smotánka. Stádo sa úctivo klania generálovi, ktorý rozbombardoval dediny a mestá. Masa uctieva vojnového zločinca ako nositeľa slobody a demokracie. Črieda omdlieva pri nohách zabávačov, ktorí majú hrubosťou reprezentovať krásu a šťastie života. Unudení diváci to obdivujú aj vtedy, keď osoba pod smejúcou sa maskou je mentálny úbožiak. Takto formovaní úbohí ľudia oceňujú potom viac umeliny obrazovky než obetavých tvorcov života národa, viac ako lekárov, učiteľov, inžinierov, fyzikov, prenikavých cenných spisovateľov a ďalších, bez ktorých sa kultúrny národ dnes neobíde. Títo všetci sú však neraz na tom horšie ako moderátori plytkých a prázdnych televíznej zábavných show.

Reklama a propaganda všetko to ponúkané smetie výrobkov a zábavy šíria, odobrujú a vnášajú do našich domov a našich rodín. Pestujú si stádo oviec a merajú ho peaplemetrami. A mnohí ľudia sa dávajú takto radšej hnať ako stádo, než zodpovedne myslieť. Hĺbku poznania i zážitkov nahradzujú množstvom informácií a dojmov, akokoľvek plytkých, prázdnych a zbytočných. Tak príkro sa vyjadril pozorovateľ a kritik nášho života. Zavaľovaní sme kultúrnym odpadom tak krikľavo, až si náš najväčší básnik vzdychol:

Všetkého navôkol
je, zdá sa, príliš mnoho.
A stále prázdnejšie
je prázdne miesto v ňom....
Tie haldy poznania.
Je to len čierna skládka?
A nehlási sa k nám tá mnohosť.
Iba mnohá,
chce nás mať pre seba.
A vyháňa z nás Boha. (Rúfus)

V akom živote sme sa to však ocitli? Európa bola utváraná od stáročí modlitbou a prácou. I naše Slovensko. Na začiatku bol Pribina a Rastislav. Ten pozval Konštantína a Metoda. S nimi rástol Gorazd. Potom tu bola Akadémia Istropolitana, košický a bratislavský Dóm, Cantus catholici a Tranoscius, Trnavská univerzita a Prešovská akadémia, Bernolák a Magin, Hollý, Štúr a Hurban, Matica, Hviezdoslav, Krasko, Rázus a Hlinka a Beniak so Silanom. A potom M. Rúfus. A k tomu ostatní naši umelci a odborníci. To všetko zaručovalo naše hlboké korene i našu výšku. V tom bola dôstojnosť Európy i nášho národa. Francis Jammes, básnik, to vyjadril takto: "Hovoril som hlasom, ktorý si mi, Bože, dal. Písal som slovami, ktorým si naučil mojich predkov a oni mňa".

Predtým ľudia poznali a vyjadrovali pravdu o človeku. A tá pravda udržovala život. Antoine de Saint-Exupéry v knihe "Zem ľudí" napísal: "Pre pomarančovník je pravdivá pôda, do ktorej môže zapustiť pevné korene a prinášať ovocie. Nepravdivá je preň pôda, do ktorej korene zapustiť nemôže". - My sme zapustili pevné a hlboké korene do pôdy kresťanstva. To nám pomáhalo plne sa rozvinúť na slobodnú kultúrnu ľudskú národnú veľkosť. Kresťanstvo bolo a je pravdou nášho národa. Kresťanstvo patrí k našej identite a k pokladu našej národnej kultúry a života. Dnes nás ktosi tejto identity a týchto koreňov chce zbaviť. Budeme mlčať!

Tradícia znamená odovzdávanie. V dejinách sa odovzdáva život, ale i to, čím sa život udržuje a rozvíja. Toto odovzdávanie má byť živé a tvorivé. Skostnatenú tradíciu možno opustiť. Ale dôležité je uchovať veľké a živé bohatstvá tradície, nadobudnuté stáročnou skúsenosťou, ktorými žijú rodiny, národy a štáty.

Na základe našej kresťanskej tradície vznikli u nás najcennejšie diela kultúry, umenia, literatúry a duchovných hodnôt ale i osobností, ktoré vychovávali našich otcov i matky, ktoré si našťastie vychovávame, chránime a udržujeme dodnes. Naše deti okolo Vianoc šíria "Dobrú novinu", navštevujú po celom Slovensku rodiny a zbierajú peniaze pre deti v Afrike - v Tanzánii, v Keni, v Sudáne a v iných krajinách, pre zariadenie škôl, nemocníc, či pre vŕtanie studní. Vlani naše deti tak vyzbierali okolo 14 miliónov Sk. Z kresťanských tradícií vyrastá u nás aj mnoho iných podujatí pre pomoc detským domovom, ľuďom postihnutým a pre mnohé charitatívne diela.

Kresťanské tradície sú bohatstvom nielen Slovenska, ale do veľkej miery celej Európy. Bolo preto nepochopiteľné, prečo niektorí štátnici odmietli čo len zmienku o Bohu v preambule Ústavy Európskej únie. Pritom aj taký slobodomyseľný muž, ako bol prezident Mitterand, sa vyjadril, že Európu nemožno vybudovať len výrobou a obchodovaním, že európsku totožnosť legitimuje a vyjadruje najmä kultúra a duchovná spriaznenosť a tá bola kresťanská.

Pre nás všetkých je dôležité vidieť svet a život, človeka i národy do hĺbky, také aké sú. Je dôležite z takto pochopenej pravdy žiť a konať. V tom spočíva blaho a zmysluplnosť nášho života. Na túto pravdu je odkázaný každý človek. Z verejnej ochrany, prezentácie a udržiavania pravdy o človeku žije celá spoločnosť, celý národ a štát. Túto pravdu života je potrebné pripomínať, odôvodňovať, stále prehlbovať a chrániť ako spoločný majetok národa. Takúto vlasť si želal mať ešte aj hlboký indický básnik, keď napísal, že by mala byť priestorom, kde duch je bez strachu a hlava vztýčená, kde netriešti sa svet na márne črepy, kde slová vychádzajú z hlbín pravdy, kde dobrá vôľa rozprestiera ramená po láske, kde prúd myslenia nestratil sa v piesku púšte, kde ducha vedie sám Boh k šírkam myšlienky a činu.

Ján Pavol II. pri svätorečení Edity Steinovej povedal poslucháčom a národom čosi podobné. Povedal to najmä mladým: "Neprijímajte ako pravdu nič z toho, čomu chýba láska. A neprijímajte ako lásku nič, čomu chýba pravda. Najmä pravda o človeku".

Milí priatelia. Pre ľudí dobrej vôle je to jasné. Niektorí to dnes žiaľ, neprijímajú. Držia sa pohodlnej nepravdy. A tá im zastiera a vylučuje nepohodlnú pravdu. Pre kresťanov je touto nepohodlnou pravdou evanjelium - je svetlom a cestou. Sú aj iné cesty? Sú. Nedávna skúsenosť nás, bohužiaľ, presvedčila, že sú aj iné cesty. A mnohé z nich viedli do skazy, k otrasným horám mŕtvol a zatratenia. A niektorí nás chcú opäť zaviesť do tejto priepasti.

Pokoj je v pravom zmysle slova .dielom spravodlivosti. (Iz 32, 17). Je ovocím poriadku, ktorý Boh vštepil do srdca každého človeka a všetkých ľudí. Nik nechce byť zabitý, zotročený a znásilnený. Chce pokoj. Takto chápaný pokoj a mier je potrebné ustavične budovať, chrániť pred vášňami a sebectvom. Cirkev sa o toto usiluje v mene Ježiša Krista, "pôvodcu pokoja".

Keď myslíme na to všetko, čo sa dnes robí s ľuďmi, so životom a so svetom, pýtame sa: Kto bude chrániť človeka ako nedotknuteľnú osobu? Kto bude chrániť manželstvo a rodinu ako základ života národa? Kto ochráni pred zabíjaním naše deti, ešte nenarodené, ale už naše? Kto ochráni našu slobodu pred zvrhlosťami svojvôle, pred zvrátenosťami vášni, pred bezostyšnosťou nahoty a výstrednosťami sexu vo filmoch, divadlách, v televíziách a na internete? Kto ochráni naše deti pred detskou pornografiou a pedofíliou, na ktorých zvrhlíci zločinne zarábajú miliardy? Kto bude chrániť základné pravdy o človeku? Kto bude chrániť našu slobodu hovoriť túto pravdu aj vtedy, keď je to nepohodlné či priam nebezpečné?

Mnohí nazývali Cirkev tmárskou. Ale pritom práve od Cirkvi očakávali jasné slová na adresu tyranov, či to už bol Hitler alebo Stalin. A obviňovali pápeža Pia XII., že neútočil na nich denne a ešte hlasnejšie, než to po celé roky robil. Cirkev aj u nás obhajovala za komunizmu človeka, jeho práva a jeho slobodu. Veriaci laici i kňazi boli v tejto obhajobe nútení znášať príkoria a väzenia zatiaľ čo iní si žili na výslní a útočia na Cirkev aj za dnešných pomerov.

No Cirkev vyslovovala pravdu o človekovi včera a vyslovuje ju i dnes. A obhajuje i slobodu človeka. Nedávno sme čítali v kultúrnom časopise: Francúzski encyklopedisti na čele s Voltairom, ktorí odsudzovali Cirkev ako tmársku, hoci mala už aj dovtedy Blaise Pascala i Tomáša Morusa, by dnes dvíhali obočie nad tým, že práve Cirkev, a možno jedine ona, bráni pravdu o človekovi, bráni jeho slobodu, bráni poznanie pravdy a bráni rozum človeka ešte aj vo vzťahu k Bohu a k náboženstvu. Univerzitná prednáška pápeža Benedikta XVI. v Regensburgu bola toho ďalším dôkazom. Pápež v tejto odbornej prednáške urobil to, čo sa v univerzitných prednáškach slobodne robí . nadhodil problém vzťahu rozumu a náboženstva citovaním výroku byzantského cisára Manuela II. v súvislosti islamu a násilia. Citoval slová z rozhovoru so vzdelaným Peržanom v čase okolo roku 1400. Pápež označil citovaný výrok vopred za .udivujúco drsný., no použil ho ako vyostrené východisko pre odborné riešenie problému. Islamský svet bol tým pobúrený, čo Benedikta XVI. mrzelo, no zotrval pri obrane slobodnej diskusie o vážnych otázkach života a citovanie neodvolal. Niektoré svetové denníky, ktoré sa chvália obhajobou slobody, sa postavili proti pápežovi. Hoci vždy obhajujú slobodu prejavu, aj keď ide o vulgárnosti, hrubosti a surovosti, naraz sa zbabelo postavili proti slobode inteligentnej diskusie o vážnych problémoch. Pápež však svoju prednášku neodvolal. V mene slobody hovoriť slobodne o vážnych veciach zotrval.

Cirkev hlása pravdu, bráni pravdu a tým bráni človeka, všetkých ľudí a život. Robí to tým, že ohlasuje Krista, ktorý je cesta, pravda a život. Cirkev ohlasovaním pravdy o človeku presadzuje aj spravodlivosť pre všetkých ľudí. Má na mysli každého človeka každého národa a je ochrancom práv a nedotknuteľnosti každého človeka a práv každého národa. Takto v úcte ku každému človeku a v úcte k národom ako spoločenstvu živých osôb Cirkvi pomáha presadzovať spravodlivosť a pokoj už výchovou detí, ale aj vplyvom na celý spoločenský, kultúrny a hospodársky a sociálny život národov, aj nášho Slovenska.

Cirkev a v nej kresťanstvo je nie len vzácny klenot našej tisícročnej slovenskej minulosti. Je to stále živá a stále obohacujúca sila a hodnota nášho národa, celého nášho Slovenska. Kresťanstvo nám podáva aj dnes, v čase nových mýtov, poloprávd a lží plnú pravdu o človeku, o jeho pôvode a posvätnosti, o jeho poslaní a cieli. Podáva nám aj pravdu o národe. Je vecou každého z nás, či túto pravdu prijmeme a či sa stane tvorivou silou nášho života, zárukou našej solidárnosti a nášho pokoja. Ak by sme túto pravdu odmietli, aké iné svetlo by osvetľovalo cesty našich budúcich dní? Ako nám pred rokmi povedal Petrov Nástupca Ján Pavol II., Slovensko svojou vierou, svojimi mučeníkmi, vyznavačmi a novými generáciami má možnosť zdravo žiť, rozvíjať sa a má čo ponúknuť Európe a svetu pre náš život v pokoji. No tak ako život každého človeka je dar i úloha, tak aj udržanie pokoja v rodinách, v národoch i vo svete je zároveň darom i úlohou, za čo sa hodno i modliť i pracovať.

Nitra, 1. januára 2007

Franz Liszt na tisícročí sv. Cyrila a Metoda v Ríme

Hovoriť dnes o Franzovi Lisztovi, tomto známom hudobnom géniovi 19. storočia v súvislostiach so slovanským svetom a teda aj oslavami tisícročného príchodu sv. Cyrila a Metoda na Moravu, ktoré sa uskutočnili v Ríme 5. júla 1863, je na prvý pohľad novou témou nielen v oblasti muzikológie. Tým, že F. Liszt bol donedávna predstavovaný ako maďarský, príp. nemecký skladateľ; z bezradnosti o jeho identitu aj ako internacionálny, ale nie slovensko-uhorský. Tiež aj z hľadiska tvorby F. Liszta, keď dnes už vieme, že predstavuje v zásade slovensko-slovanský charakter a to v širokých kontextoch nielen kompozične, ale aj tematicky, v celej umenovednej šírke slovensko-uhorskej tradície. Len z týchto hľadísk si môžeme jasnejšie vytvoriť a kompletnejšie dokumentovať názor, že Lisztov hymnus: "Slavimo-slavno-slaveni" komponovaný špeciálne pre cyrilometodejskú oslavu v Ríme, pod patronátom samotného pápeža Piusa IX., je viac ako závažným činom tohto slovenského skladateľa. Dodnes neboli podčiarknuté náležitosti, dôležitosti a skutočne až heroicky smelý čin nielen Franza Liszta v samotnom priateľskom vzťahu k pápežovi, ktorý v čase osláv prakticky obkolesený revolučnými armádami preukázal sám nezvyklú obetavosť. Bolo to v čase, keď niektoré veľké európske národy si posilňovali svoj nacionalizmus všetkými prostriedkami a pod heslami garibaldiovcov, bismarckovcov, kossúthovcov, kvantitatívne malé národy strácali možnosť obhajovať svoje základné ľudské práva. Veď tak ako Slovensko, tak aj pápežský štát boli prakticky vytreté z európskej geografie, keď po Rakúsko-maďarskom vyrovnaní v r. 1867 aj Vatikánsky štát prestal v r. 1870 existovať. Franz Liszt, ktorý s pápežom debatoval o otázkach reformy rímsko-katolíckej liturgie a nakoniec skutočnosť, že I. Vatikánsky koncil zvolaný práve týmto pápežom (1869-70) opustili tak nemeckí ako aj maďarskí kardináli, holandskí a iní. Nemusíme príliš zdôrazňovať, že skutočnou tragédiou pápeža Piusa IX. (Giovanni Maria Mastai-Ferretti, 1846-1878), ako aj Slováka Franza Liszta boli európske politické pohyby, ktoré viedli k nacionalizmu, liberalizmu a neskoršie aj k fašizmu. Ako to prežíval Liszt, ktorý síce sa predstavoval ako Uhor, teda ako väčšina Slovákov ale nie ako Maďar, keď nakoniec tak on, ako aj jeho rodičia a rodina nikdy maďarčinu neovládal, nemusíme mať ani ilúziu. Veď komu by nebol v dobe 19. st. známy kamarátsky, súdružský vzťah medzi Garibaldim a Kossúthom, keď pojem Slovák-Slovan vyslovovali s dešpektom a nenávisťou. A to práve v tejto dobe osláv sv. Cyrila a Metoda, keď bol oficiálne Franz Liszt delegovaný ako skladateľ. Tento pohľad z hľadiska historickej perspektívy je viac ako závažný, aby sme si vôbec mohli dovoliť zužovať nielen samotný kompozičný akt ale už aj samotnú prítomnosť Franza Liszta na tejto oslave. Ba dá sa konštatovať, že to bol čin, ktorý v politickej realite v revolučných, v skutočnosti vojnových podmienkach talianskej histórie, je bezpochyby jedným z najkontrastnejších javov už aj k slovanskej cyrilo-metodejskej tradície na pôde Vatikánu. Konsekventne je práve toto obdobie v biografiách Franza Liszta neuveriteľne vágne už aj k výrokom Slovákom-Uhrom, aby sme nepostrehli Lisztov evidentný vzťah k Slovákom. Aj preto Maďari nemohli od Liszta očakávať nejakú oslavnú báseň - hudobnú skladbu na sv. Štefana, alebo iných; príp. Česi na sv. Vojtecha, alebo Poliaci na sv. Stanislava, atď. Liszt chápal Cyrilo-metodejskú tradíciu v spojitosti Slovákov-Slovincov, odkiaľ sa šírila k ostatným slovanským národom. Je zaujímavé, že dokumenty o tejto významnej Cyrilo-metodejskej udalosti v Ríme sú viac než skromné. Ak spomenieme len dielo Petra Rábeho, Pierra-Antoina Hurého a Clauda Kneppera, prip. Serge Guta, ktorí dokumentujú túto udalosť, aj keď skromne, je dôležité konštatovať, že veľká väčšina aj eminentných znalcov Liszta zamlčovala Lisztov vzťah práve k týmto oslavám sv. Cyrila a Metoda. V mojej knihe: "Franz Liszt compositeur Slovaque, 2003" venujem tejto udalosti samostatnú kapitolu, a kde som zároveň upozornil, že aj pápež k tejto cyrilo-metodejskej tradícii použil terminológiu moravský národ - "peuples moraves" ale nie veľkomoravský...! Samotná oslava tisícročného príchodu sv. Cyrila a Metoda v Ríme sa udiala v chráme sv. Hieronyma, San Girolamo degli Schiavoni, keď začala slávnostne už 1. júla 1863. Mala ekumenický charakter, keď 5. júla zazneli litánie v starom slovenskom jazyku "slavon" a v latinčine grécko-ortodoxnom ríte s účasťou kardinála Bizarriho a biskupa Litvínoviča. Jeden zo zúčastnených františkánov citoval biblický text k tejto mimoriadnej udalosti, Biblia: I. tesalonickým, 2, 20: "vy ste sláva naša". Asociácia na sv. Cyrila a sv. Metoda v otázke sv. Paula v tejto časti biblického taktu: "veď kto je naša nádej alebo radosť alebo veniec chvály pred našim pánom Ježišom, pri jeho príchode, ak nie vy?" B. I. Tes., 2,19, muselo zaznieť veľmi silne a nezvyčajne. Pápežský vikár kardinál Patrici nazval moravanov slávnym, povestným národom "illustre nation", keď upresnil, že Morava bola politicky predelená, oddelená od Slovenska. Franz Liszt sa podieľal na tejto oslave svojimi skladbami, kde dominoval citovaný hymnus (Slavimo-slavno-slaveni), špeciálne komponovaný pre túto oslavu. Hľadajúc charakteristický text k tejto udalosti vychádzal z rovnomennej básnickej predlohy srbského básnika Meda Puciča (1821-1882), keď sám Liszt prepracovával a dokonca neskôr svoju verziu prekladal do iných jazykov. Dokumenty o tejto mimoriadnej udalosti sú obzvlášť dôležité pre Slovensko a otvárajú novú stránku aj pri osobnosti Franza Liszta, ktorý participoval s ostatnými slovenskými a inými veriacimi skromne, v modlitbách v chráme. Liszt túto udalosť a pobyt v Ríme považoval za tretie a najdôležitejšie obdobie svojho života. Asi nečakal, že bude mať pred sebou ešte 23 rokov života. Lisztov vzťah k Cyrilovi a Metodovi, teda aj k náboženskej minulosti Slovákov-Slovanov, je viac ako závažným činom, aby vynechávanie angažovanosti Liszta na týchto oslavách mohlo byť ponechané stranou v oblasti literárnych, náboženských, príp. aj hudobných dejín vôbec. Vážnou otázkou tiež zostáva vymedzenie samotnej Lisztovej aktivity na poli diplomacie za Slovákov a Slovanov vo vzťahu k Vatikánu. Lisztov vynikajúci vzťah k uhorskému kardinálovi slovenského pôvodu - Scitovskému, a ich vzájomný dialóg a angažovanosť predstavuje dodnes neznámu kapitolu slovenskej histórie k Cyrilo-metodejským oslavám v Ríme.

Bratislava, jún 2006
Miroslav Demko


Hudobný génius Franz Liszt bol profétom

Hovoriť o Franzovi Lisztovi ako o profétovi, môže na prvý pohľad pripadať až prekvapujúco. Avšak otázky k tejto otázke naznačujú jednu veľmi vážnu tému. Musíme si najprv upresniť o aký profetizmus tu v skutočnosti ide. Môžeme tu dať prekvapivo priamu odpoveď: Franz Liszt svojimi postojmi a názormi geniálne vycítil dobu v ktorej žil, tiež tendencie politického smerovania veľkých európskych národov, tzv. národných hnutí Talianska, Nemecka, Maďarska v 19. storočí. Nie náhodou musíme mať napamäti, že práve v týchto krajinách o storočie neskoršie vznikol fašizmus.

Je veľmi zaujímavé, že pri tak veľkom množstve literatúry o Franzovi Lisztovi si nikto tieto súvislosti nevšimol? Otázkou tiež zostáva do akej miery sa pri biografiách slávnych, tak aj Franza Liszta stavali týmto smerom otázky? Komparatívne nadhľady sú niekedy veľmi užitočné, že tí, ktorí mali skutočne nadhľad akoby nemali byť dobrým príkladom? Ako to vlastne bolo s politickými názormi Franza Liszta? Aká to bola doba keď Liszt žil a pohyboval sa v Európe? O čom sa dalo hovoriť v čase života Franza Liszta, alebo o čom nebolo možné nahlas hovoriť? Na tieto otázky sa musí aj rigoróznejšie, presnejšie odpovedať, aby sme mohli uspokojivejšie nachádzať samotný pôvod a napätie vyúsťujúce vo veľkých vojnách 20. storočia. Vo svete 19. storočia, v ktorom žil Franz Liszt a ktorý mal prirodzene aj svoj názor - ktorý ale: nemohol tak voľne vyjadrovať ako si to môže dnes niekto naivne vysvetľovať! To bola podstata celého naivného názoru, že Liszt sa verejne k politickým otázkam viac vyhýbal, než aby im vôbec nerozumel?! Konštatovanie o Lisztovej nepolitičnosti dnes už nie je potrebné ani komentovať. Každý, kto pozná len trochu literatúru a korešpondenciu Franza Liszta vie, aké mal názory na Garibaldiho, Bismarcka či Kossútha. Práve Lisztove postoje k týmto veľkým revolucionárom, tiež ku Kossúthovi v Uhorsku predstavovali donedávna niečím až veľký problém pre "lisztológov". Nestačí sa uspokojovať s naivnými konštatovaniami, že Liszt sa .vraj nezaujímal o politiku.. Áno, Liszt sa nezaujímal o politiku - veď nechcel byť politikom, ale ju sledoval ako každý občan Uhorska! Veď každý, aj bežný obyvateľ krajiny si vedel urobiť názor na politické dianie, tak prečo by to nedokázal Liszt! Skutočnosť však bola úplne iná.

Liszt veľmi pozorne sledoval európsky politický a revolučný pohyb, keď mal stále na mysli osud malých národov, menšín v Uhorsku, osud Slovákov - Uhrov. Avšak tento génius veľmi rýchlo a správne pochopil, že týmto liberalistickým revolučným hnutiam nešlo rovnako o slobodu všetkým, ako len veľkým národom, ktoré si dokázali presadzovať "jednotu" na úkor malých. To bol v skutočnosti rozdielny princíp, rozdielny prístup a vzťah medzi víťaznými a porazenými. Liszt stál vo svojom vnútri práve na strane porazených, čo nemusíme zvlášť zdôrazňovať. Z Rakúsko-maďarského vyrovnania v r. 1867 Franz Liszt nemal radosť. Dobre vedel čo bude nasledovať, v akom položení sa nachádzajú Slováci-Uhri a iné menšiny. Jeho vzťah k pápežovi Piusovi IX. nebol náhodný. Snáď len u neho našiel skutočné porozumenie. Je pravdou, že práve tento pápež, ku ktorému mal blízko práve Franz Liszt odsúdil myšlienkové revolučné tendencie, liberalizmus, modernizmus, aj komunizmus vo svojich známych vyhláseniach "Quanta cura" a následne "Syllabus". Pre Liszta tieto revolučné tendencie boli nepochopiteľné a mal z nich obavy. Ako odpovedal čas na Lisztove náhľady, nemusíme zvlášť upresňovať. Veď práve v týchto krajinách vznikol fašizmus. Je len zaujímavé, že ak vieme, že Liszt neskomponoval nič oslavného k Attilovi, Arpádovi, svätému Štefanovi, tak ani pre Kossútha, čo sa nie vždy pripomína.

Bratislava, 3. mája 2006
Dr. Miroslav Demko, laureát Zlatého biatca 2004


Myšlienky kardinála Jána Chryzostoma Koreca pri príležitosti sviatku sv. Cyrila a Metoda, Nitra - Kalvária, 5. júla 2005

Sviatok sv. Cyrila a Metoda, ktorý je nielen náboženským ale i štátnym sviatkom Slovenska, je zvláštnym dňom spomienky na tiché zrodenie nášho národa, našej kultúry, na tiché kladenie základov nášho mravného a duchovného života. Ale tento sviatok by mal byť dňom akéhosi celonárodného zamyslenia a spytovania svedomia nás všetkých - veriacich, menej veriacich i nie veriacich i všetkých hľadajúcich. Dnes si preto kladieme závažné otázky o svojom mieste v dejinách, v Európe, o svojej vernosti zásadám, z ktorých sme sa pred tisíc rokmi zrodili k civilizovanému kresťanskému životu. Kladieme si otázky, či sme nezablúdili v zložitosti moderného života, či žijeme z pravdy o človeku, z pravdy o národe a o svete, či žijeme z pravdy, z ktorej sme sa zrodili. Pýtame sa, či sú pre nás géniovia a svätci Cyril a Metod stále svedkami a vzormi života v pravde, a či nás stále dvíhajú na tú úroveň kultúry a správania, ktorá je hodna života nášho národa i každého z nás.

Vo Chváloreči na pamiatku svätých Konštantína a Metoda z 9. storočia sa hovorí: "Mnohí budú velebiť ich rozum a ten nevyjde nazmar naveky. Pamiatka ich nezanikne a ich meno bude žiť od pokolenia do pokolenia. Múdrosť ich budú hlásať národy ..".

My sa dnes pýtame: Sú sv. Cyril a Metod pre nás stále géniami a svätcami, živým a strhujúcim príkladom obetavosti, hlbokej zodpovednosti a bezhraničnej lásky, a to zvlášť aj ako spolupatróni Európy?

Vo Chváloreči na sv. Cyrila a Metoda sa hovorí, že obaja bratia opustili svoju domovinu Grécko, a stali sa "presídlencami do cudzej krajiny a priniesli zákon a pravdu ľudu, ktorý predtým nepoznal svoju pravicu ani ľavicu ..."- Pokračujeme aj dnes v poznávaní zákona, pravdy, spravodlivosti a tajomstva života, alebo znova nepoznáme ani svoju pravicu a ľavicu, ako tomu bolo za čias pohanských u našich predkov, pre ktorých Rastislav vyžiadal z Carihradu geniálnych učiteľov a obetavých svätcov?

Pozrime sa na niektoré naše problémy z blízka. Máme na Slovensku mnoho pekných vecí - v hnutiach detí, študentov a mládeže, v hnutí rodín a iných pozoruhodných skupín, v katolíckej sociálnej a charitatívnej oblasti, evanjelickej diakonie či civilných ustanovizní v starosti o postihnutých, v hospicoch a podobne. Máme vzácnych kultúrnych pracovníkov, profesorov, spisovateľov i umelcov. Do istej miery sa dá povedať, že na Slovensku žijeme z dedičstva sv. Cyrila a Metoda rozličným spôsobom všetci - veriaci všetkých cirkví i neveriaci, slovenský národ i naše národnosti.

Ale vec nie je taká jednoduchá. Máme aj problémy. Ba máme priam neduhy a neresti, ktoré sú v príkrom rozpore s obsahom vzácneho dedičstva otcov. Najmä v posledných rokoch sme sa v mnohom vzdialili od postojov Bernoláka a Hollého, Moyzesa a Kuzmányho, Štúra, Hlinku i Rázusa. Máme problémy, o ktorých sa mnoho hovorí a píše, často protikladne a veľmi vášnivo. Chcel by som sa dnes vážne ale aj pokojne dotknúť niektorých z týchto problémov - problému slobody, otázky výhrady svedomia a úlohy náboženstva či priam našich cirkví v živote Slovenska v súvislosti s tzv. odlukou cirkví od štátu.

Jedným z našich problémov je chápanie slobody. Sloboda je osobitný dar človeka a len človeka. Slobodou sa tvoríme na zrelých a zodpovedných kultúrnych ľudí. Ale slobodou, ak ňou šliapeme po pravde života, človek môže aj znetvoriť seba i život okolo seba. Od opilstva po rozvrat celej spoločnosti. Sloboda môže byť tvorivá, ale aj môže byť aj deštruktívna.

V súvislosti so slobodou sa často hovorí najmä o dnešných masmédiách. V slovenčine vyšla kniha pod názvom: "Moc a nemoc médií". Médiá, tlačené a najmä elektronické, a z nich najmä niektoré televízie, môžu byť nielen požehnaním pre život a kultúru, ale môžu šíriť aj nevyliečiteľné choroby ducha. Vynikajúci americký znalec kultúry napísal knihu "Hráme sa na smrť". V knihe napísal aj toto: "Bez väčšieho protestu a pre verejnú mienku skoro nepozorovane sa politika, náboženstvo, informácie, šport, osveta aj hospodárstvo zmenili v médiách len na doplnok zábavného priemyslu. A vďaka tomu sme začali byť národom, ktorý sa bude zabávať až na smrť." - Autor má tu na mysli kultúrnu smrť - zánik základných hodnôt, ktoré v nás stvárňovala doteraz kultúra a tradícia.

Americký znalec kultúry v súvislosti s masmédiami napísal: "Keď sa národ dá nimi zviesť triviálnosťou, čiže povrchnosťou a zahanbujúcim pohľadom na život, keď kultúrny život začne človek chápať ako ustavičnú zábavu a televíziu ako gigantickú fabriku zábavy, národ sa ocitne na márach." - A zatiaľ, čo sa aj u nás na Slovensku niektorí do úmoru zabávajú a majú na to dosť peňazí, mnohí iní naši ľudia a rodiny majú sotva na chlieb a na oblečenie pre svoje deti. No zábava vo verejnosti prehlušuje chudobu a biedu.

Dnes sa naozaj zmocňuje vlády nad ľuďmi "kultúra zábavy a pôžitku". Predtým to bola kultúra totality a útlaku, dnes je to kultúra pôžitku, ktorá ničí naše životy, rodiny, výchovu i spravodlivosť a sociálny život. Žiaľ, toto nové zotročovanie mysle a života prijímajú mnohí ľudia doslova vďačne, dobrovoľne alebo priam s nadšením.

Niektoré masmédiá pritom tak sugestívne vnucujú ľuďom pravdy s polopravdami a lžami, že ubíjajú v ľuďoch akýkoľvek prejav slobody a ovládajú ich. Manipulujú informáciami a tzv. verejnou mienkou, ktorú znetvorujú anketami aj zákerným kladením otázok, zamlčiavaním vážnych okolností pri udalostiach a riešení problémov. V tom je moc i nemoc mnohých tzv. slobodných médií, tlače, rozhlasov a televízií.

V mene slobody si ničíme dnes slobodu. Dbáme na čistotu prostredia v ekológii, no hromadíme haraburdie, smeti a balasty vo svojom vnútri. A niektorí ľudia na tom zarábajú, ba zarábajú na tom celé podniky. Niektoré médiá nám takto ponúkajú špiritistické seansy, biotronické pôsobenie na diaľku, ktoré nám vraj zlepší trávenie, astrológovia zvestujú budúcnosť, parapsychológovia odkrývajú ľuďom ich minulé životy podľa návodov z Indie a Malajzie, sektári ponúkajú lieky na všetky problémy ľudí, horoskopy určujú naše programy, biotronici predávajú zaručené amulety šťastia a pokoja. Psychológ o tom napísal: Ľudia sú dnes zmätení. A pritom by mnohým ľuďom stačilo, keby zdvihli zrak a zazreli najbližšiu vežu kostola ? miesto občerstvenia, pravdy a pokoja. Čím všetkým však dnes zaťažujú ľudia svoju slobodu a čomu všetkému veria, aby nemuseli veriť!

Normálnemu človekovi na Slovensku je známe, že Cirkev stála pri kolíske našej civilizácie a že ona jediná so svojím učením prežila premeny vekov. A tam, kde premeny sveta priviedli človeka a ľudstvo priďaleko od pôvodných ideálov kresťanstva, bezprostredne hrozil a hrozí zánik celej ľudskej civilizácie, alebo aspoň jej dôležitej časti. Bolo to nedávno v dobe potláčania slobody za plynových komôr v Osvienčime, ale i za čias Gulagov po celej Sibíri i u nás.

Teraz sa ktosi znova pokúša vytláčať kresťanstvo na okraj spoločnosti, slepo rozširovať slobodu až do nepríčetnosti a tým znova budovať krajšie a svetlejšie zajtrajšky. Začína to s deťmi. Naše deti čítajú tzv. tínedžerské časopisy ako Cosmo-Girl, Dívka, Bravo či Maxisuper. Tieto časopisy sú vraj určené pre mladých od 13 do 19 rokov. V týchto časopisoch sa podrobne píše a vraj i na hodinách etiky sa podrobne hovorí o "kreačnej sexualite", ale omnoho viac sa vraj hovorí v mene slobody o tzv. "rekreačnej sexualite".

Kto si prečítal čo len jeden článok takýchto časopisov, musel žasnúť, ku akej živočíšnosti vedú ich vydavatelia a redaktori naše deti. Vraj tým premáhajú zaostalosť a tmárstvo našej spoločnosti. Ale my sa pýtame: Akých živočíchov bez ľudskej lásky a bez ľudskej zodpovednosti tým vychovávajú z našich detí? To je otázka pre nás všetkých, ktorí cítime zodpovednosť za národ a za celé naše Slovensko. A mali by sme sa vzoprieť!

Zneužívanie a znetvorovanie slobody má však aj mnoho iných podôb. Čo všetko robia s našou slobodou tí, ktorí majú peniaze a podrobujú si peniazmi naše telá i duše! Psychiater, ktorý je lekárom už 40 rokov, odpovedal na otázky, čo očakáva človeka v blízkej budúcnosti - človeka očakáva stále menej slobody. Masmédiá ho budú presycovať informáciami od poloprávd až po lži.

Nadnárodné koncerny budú diktovať v hospodárstve i kultúre, budú hľadať najlacnejšie pracovné sily, bude tu povoľnosť vlád na úkor vlastných občanov, budú sa žmýkať najväčšie zisky. A ľuďom sa ponúkne zábava. Psychiater sa pýta: Pomôžu nám tu hamburgery a kola- kola? Kam sa podeje radosť zo života a láska k životu? Aká hrdosť? Všetko bude stanovené. Nastúpi totalita demokracie. Zvonka budeme spracúvaní masmédiami, aby sme jednotne mysleli - to bude hlavná noosféra globalizácie. Triedené a denne dávkované informácie z nás utvoria jednomyseľných ľudí - aj v pohľade na neresti a zločiny: všetkému budeme veriť a všetko prijímať ako stádo. Ak sa ľuďom začnú implantovať čípy, potom už neskryjeme zo seba ani z našej duše naozaj nič. Čo z nás potom zostane? - hovorí docent psychiater. Budeme ako automaty. Ak sa ľudia nevzoprú proti týmto trendom, naši vnuci budú mať možno plné žalúdky ale prázdne hlavy, srdcia i svedomia.

Bilancia dneška je po mnohých stránkach naozaj smutná: Ničíme si vzduch, vodu i zem, ničíme si svedomia i duše. Zabíjame deti i starcov. Fyzika nám stvorila atómové zbrane, biológia nám umožňuje vyrábať človeka - sme bez úcty k tajomstvu, sme na ceste ničenia ... A mocní na tom budú bohatnúť - aj predajom embrií, aj predajom orgánov zavraždených ľudí. Ohrozujeme si bez úcty k tajomstvu celý život.

Náš hĺbavý a najväčší básnik (M. Rúfus) to vyjadril povzdychom k Bohu:

Komu si sadil strom poznania,
ak je tak: jedáci jeho ovocia
nemajú síl byť iní.
Na živočíšnom chlebe,
jak hrče vzdorovití,
šliapeme si tu nielen po chráme,
už aj po holom bytí ...

Ďalšou vecou, ktorej sa chcem dotknúť, je veľmi pretriasaná otázka o tzv. výhrade svedomia. Zdravá demokracia napomáha dôstojnosť každej ľudskej osoby, počnúc od dieťaťa, a rešpektuje jej nedotknuteľné a neodňateľné práva. Bez objektívneho morálneho základu niet však pravej demokracie a záruky stabilného pokoja.

Pri výhrade svedomia ide o to, či môžu parlamenty odhlasovať zákony, ktoré by nútili občana robiť to, čo je proti jeho svedomiu, pretože je to zlé. Takéto zákony a nariadenia v Európe a inde vo svete už za našich čias existovali, v diktatúrach nacizmu a komunizmu. Tí, ktorí to prijali, spôsobili potom kruté následky v Osvienčime i v Gulagoch. Platili o nich tvrdé slová Žalmu /107/:

"Na ceste neprávosti rozum stratili a trpeli za svoje priestupky".

Dnes sa isté protiľudské zákony usilujú niektorí ľudia znova zaviesť, a to v mene slobody. Možno nie vždy zo zlej vôle. Ale to nerobí zlú vec dobrou. Na bezbrehú slobodu, ktorá umožňuje šíriť zlo, už aj teraz kruto doplácame. Šíria sa neresti a prerastajú nám nad hlavy. Učitelia hovoria, že narastá počet nezvládnuteľných sebavedomých detí. V šialenej slobodnej honbe za peniazmi sa predáva detská pornografia, ročne vraj za miliardy. Niektoré parlamenty už odhlasovali zákony o tzv. manželstvách mužov s mužmi a ich právo adoptovať si deti.

Tretina uzatvorených manželstiev sa v neviazanej slobode rozpadá. Niekde až polovica detí sa rodí v podivne chápanej slobode mimo manželstva a rodiny. A potraty? Od uzákonenia potratov u nás sa za 40 rokov vykonalo na Slovensku podľa informácií 1.300.000 potratov! Vo vražednej slobode. Otrasný cintorín detí! Niektoré neresti šírime slobodne sami, iné umožňujú a dovoľujú slobodné neviazané zábavy. A my sa pýtame: Môže ľudská zábava dovoľovať či priam navodzovať zlo?

A hlavná otázka znie: Musí občan robiť alebo napomáhať na základe zákona zlo proti svojmu svedomiu? Cirkev v mene evanjelia hovorí jasné "nie". Rozhodne nemusí! Toto je jasné slovo kresťanstva! Otázka výhrady svedomia nie je v Cirkvi nijakou novotou. Keď pri prvom šírení evanjelia v Jeruzaleme vrchnosti napadli apoštolov a dokonca uväznili Petra a Jána, obaja sa odvolali na výhradu svedomia a povedali: Je potrebné viac poslúchať Boha ako ľudí."

S tou istou rozhodnosťou výhrady svedomia odmietali prví kresťania po celej rímskej ríši klaňať sa modlám. To sa dialo potom uprostred prenasledovaní cez celé dejiny vo všetkých národoch. Nielen v Európe, ale i v Japonsku, Korei či u národov Afriky.

Výhradami svedomia sme húževnato bránili svoju slobodu aj u nás, a to i za prenasledovania a ateizácie od roku 1950. A volili sme si radšej tvrdú prácu vo fabrikách a prijímali sme za to život priam vo väzeniach. Nacizmus neuznával nijaké výhrady svedomia a tak mnohí ľudia poslušne a zbabelo slúžili pri zabíjaní židovských občanov i katolíckych kňazov v Osvienčime. Súd v Norimberku však neuznal nijaké nacistické neľudské zákony a nariadenia a zbabelú servílnosť ľudí nazval zločinmi proti ľudskosti. A vymeral za to roky väzenia i tresty smrti. Išlo o zločiny. To platilo a platí aj o tých, ktorí týrali ľudí za komunizmu v nespočetných Gulagoch. Výhrada svedomia je legitímne právo človeka a občana nerobiť to, čo sa protiví jeho svedomiu, pretože je to zlé.

Rozsah a šírku práva výhrady svedomia možno definovať a možno vymedziť. A o tom možno viesť diskusie. Zásada sama platí však bez diskusie. O svojom práve na výhradu svedomia sme mnohí s nikým za komunizmu nevyjednávali. Mali sme na to právo a nárok. To sme si chránili a dodnes neľutujeme. Tí, ktorí chceli robiť kariéru alebo podľahli nátlaku a dali sa zneužiť vládnou mocou a lživými zákonmi či nariadeniami, majú dnes problémy a ospravedlňujú sa verejnosti. A budú mať problémy i pred Bohom.

K výhrade svedomia nás vedie samotné svedomie, formované vierou. Cirkev však nikoho nedonucuje. Ale nech nenanucuje nikto nič ani nám. My sa len na všetky strany pýtame: Chceme žiť ako národ bez náboženstva? Chceme žiť bez kresťanstva?

A vieme to domyslieť? Nevidíme, aké otrasné rozmery vie nadobudnúť bez svedomia ľudské sebectvo, chamtivosť a ľudská nenávisť? Nevidíme, čo robíme so svojou zemeguľou, s pôdou, vodou, vzduchom? Nevidíme, čo vie stvárať nenásytnosť ľudí v hospodárstve, čo chamtivosť podplácania, čo nenávisť terorizmu? Nevidíme, čoho je schopná bezbrehá sloboda, čo sú vstave robiť ľudia bez mravných zábran? Nevidíme, ako nás pravé kresťanstvo robí ľuďmi?

Mnohí z nás to vidia a dovidia doďaleka. Náš najhĺbavejší a najväčší básnik vyjadril pochmúrny obraz života bez Boha takto:

Umiera tráva,
kde naše nohy vkročia.
Čo bude ďalej?
Čo nás osloví?
Čím zaplatíme za lúpež tisícročia?

A v iných veršoch si básnik trpko vzdychol k Bohu, ktorý všetko stvoril:

Čistučké zrno sial.
A toľký kúkoľ vzišiel.
Toľký, až od neho
už nahlas bolí Zem.

Ničíme si prírodu, národ i ľudstvo. Sami si rozsievame kúkoľ na polia ľudského sveta. Mnohí sme to odmietali v minulosti a odmietame to i dnes. K otázke výhrady svedomia je potrebné ešte povedať:

Občania, aj veriaci občania, nie sú len adresátmi práva a zákonov, ktoré ich zaväzujú - sú aj spolutvorcami práva a zákonov. Pre existenciu demokracie sú nevyhnutné politické cnosti, ktoré sú výrazom dôstojnosti každého človeka, a tie nepochádzajú z politickej moci v štáte, lež sú predpolitické a pochádzajú vo veľkej miere z náboženstva, u nás najmä z kresťanstva a z jeho koreňov. Manželstvo a rodina jestvovali pred štátmi ako úctyhodné prirodzené ustanovizne, áno jestvovali v národe aj pred Slovenskou republikou a jej Národnou radou. Zdravé rodiny udržovali náš národ, ktorý si utvoril vlastný štát. Výhradou svedomia právom odmietame ničiť si manželstvá, rodiny, deti, a tým základ nášho národa i štátu. Aké manželstvo môžu tvoriť dvaja muži? Môžu darovať nový život?

Bez hlbokých zdrojov úcty k človekovi, manželstvu, rodine a k výchove detí môže byť demokracia devastovaná a sloboda vydaná napospas zvôli, najmä hospodárskych a finančných záujmov, osobitne v znetvorenom trhovom hospodárstve, ktoré sa riadi len úspechom a ziskom podľa zásady "zomri = oži" a je vstave udusiť ľudskosť a kultúru. Tu má zohrávať vážne poslanie zdravé kresťanstvo, čo znova uznávajú aj najliberálnejší filozofi a sociológovia.

Vyžadujú si to nové možnosti človeka, možnosti nielen tvoriť, ale aj ničiť, ničiť pošliapávaním človeka, pohŕdaním manželstva a rodiny, ničiť národ i zem. Dnešná spoločnosť potrebuje ešte naliehavejšie právnu a morálnu kontrolu možností človeka a moci. Tu práve náboženstvo má veľké poslanie - navrhovať a pomáhať podriaďovať moc hraniciam práva, pravdy a spravodlivosti.

V spoločnosti aj u nás musí platiť nie právo sily, ale sila práva. Pre spravodlivé zákony nestačí len to, že ich odhlasovala väčšina v parlamente. Takéto zákony môžu byť slepé a nespravodlivé, môžu sa presadiť násilnou propagandou a mocou peňazí. Tu nestačí odvolávať sa na prieskumy verejnej mienky, ani na vedu. Verejná mienka nemôže hlasovať o násobilke, ani o zemskej príťažlivosti, nemôže hlasovať ani o etike, nemôže poprieť úctu a hodnotu človeka.

A veda? Tá po atómovej bombe priviedla ľudstvo až k možnosti vyrábať ľudí v skúmavke alebo klonovaním. Tu veda musí spoznať a uznať svoje hranice, ak má slúžiť dobru človeka a ľudstva, a nie jeho deštrukcii, že bude zabíjať deti i starcov a že ľudí chorých bude pokladať za odpad na likvidáciu, ako robil nacizmus. Tu musia rozum i viera nájsť spoločné postoje pre dobro človeka i ľudstva.

Odpoveď Cirkvi a nás veriacich? My sa modlíme s Cirkvou: Pomáhaj nám dnes vidieť Teba vo všetkých ľuďoch a spoznávať Ťa najmä v trpiacich a chudobných.

Daj, aby sme dnes žili v pokoji so všetkými ľuďmi a nikomu sa neodplácali zlým za zlé.

Chcel by som sa na záver dotknúť ešte jednej veci, znova a znova pretriasanej v našich masmédiách, možno nie vždy s najčestnejšími úmyslami. Je to otázka tzv. odluky Cirkvi od štátu. Vytýkajú nám, že za komunizmu sme boli za odluku, teraz vraj o nej mlčíme, alebo hovoríme priamo proti odluke. Aká je pravda?

Za komunizmu jestvoval tzv. cirkevný úrad a ten dirigoval všetko dianie v Cirkvi - proti jej poslaniu, proti jej právam, proti jej slobode. Na biskupských úradoch sedeli ateistickí zmocnenci a tí kontrolovali všetku ich činnosť - zapisovali návštevy, otvárali poštu, prikazovali dišpozície kňazov do farností, kontrolovali každý pastiersky list, každú kázeň, celý život v jedinom seminári v Bratislave, prikazovali alebo zakazovali prijatie seminaristov, požadovali od nich spoluprácu s ŠtB - slovom štát diktoval Cirkvi na jej skazu, na škodu veriacich a národa a odôvodňoval to mizerným platom kňazov po tom, čo ukradol celý cirkevný majetok, zhromažďovaný štedrosťou veriacich po stáročia.

Totalitný štát zotročil Cirkev. Preto sme boli za odluku, čiže za slobodu Cirkvi.

Odluka Cirkvi od štátu dnes by mala azda iné motívy, ale ten istý cieľ i účinok - ochromenie života rozbehnutých tvorivých podujatí takmer všetkých cirkví na poli zdravej výchovy, kultúry, v sociálnej, zdravotníckej či charitatívnej oblasti, v ochrane mládeže pred drogami a inými neresťami.

Čítal som o téme odluky cirkvi od štátu mnohé články. Niektoré boli plytké až hrôza. Niektoré zaberali do hĺbky. Plytké články argumentovali takto: Nech si cirkvi vydržiavajú len veriaci sami. Povedal som si: Ano? Potom môžeme ísť ale ďalej: nech si Národné divadlo a Slovenskú filharmóniu vydržiavajú len tí, čo ich navštevujú. Nech športové podujatia a športové školy financujú len športovci a najviac ak ich fanúšikovia. Nech všetky školy u nás financujú len tí, ktorých deti chodia do škôl. Nech nemocnice a zdravotnícke zariadenia financujú len tí, ktorí potrebujú nemocnice. Moji rodičia a niektorí príbuzní neboli v nemocnici nikdy za svojho života, ale platili nemocenské poistenie a dane.

To isté by mohlo platiť o múzeách či národných pamiatkach. Nech ich platia tí, ktorí ich navštevujú. To sú nezmysly!

My žijeme v kultúrnom a civilizovanom svete a štáte. My máme povinné nemocenské poistenie a máme náročné zákony o udržiavaní pamiatok, teda i katedrál a umeleckých diel. Máme zákony, ktoré musia dodržiavať i cirkvi. Majú poslanie a povinnosti, no majú aj práva. Prijímame tento právny a zákonný poriadok? Alebo poprieme celý civilizovaný a kultúrny poriadok národa, chránený štátom? Vrátime sa do džungle primitivizmu?

O čom hovoria tí, ktorí chcú na Slovensku odluku cirkví od štátu? Odlúčiť svätcov a géniov sv. Cyrila a Metoda od našich dejín a od nášho národa? Potom odlúčme od národa aj Bernoláka a Hollého, aj Moyzesa a Kuzmányho, aj Hlinku a Rázusa, aj Majstra Pavla z Levoče, aj veriacich spisovateľov, básnikov a umelcov. Kto a čo sú cirkvi? Hierarchia? Duchovenstvo, stáročné rehole a kláštory Slovenska, ktoré skultúrňovali náš národ? Čo sú cirkvi? Katolícka charita a evanjelická Diakonia? Je potrebné odlúčiť ich od štátu?Ak sa na Slovensku prihlásila väčšina občanov k cirkvám, máme odlúčiť od štátu štyri milióny či viac občanov?

V jednom článku vzdelaného laika som čítal: Od čoho majú byť cirkvi odlúčené? Od štátu? A čo je štát? Sú to politické strany? Je to vláda či parlament? Štátom sme my všetci, ktorí máme slovenské občianstvo. Máme odlúčiť päťdesiat či viac percent od 100? A začneme potom odlučovať od štátu ďalšie spoločenstvá ľudí?

Odlúčime potom od štátu národnostné menšiny? Odlúčime iné názorové prúdy? Odlúčime od štátu potom postihnutých, starých a chorých? A potom odlúčime dokonca i tých, ktorí sa domáhajú odluky cirkví? Môžeme debatovať, a to aj nahlas, o usporiadaní našej spoločnosti, ale robme to bez vášní a bez urážok, vecne a zodpovedne. Cirkvi a veriaci sú integrálnou súčasťou národa i štátu, nášho Slovenska. Katolícka cirkev je na Slovensku tisíc rokov, Evanjelická je tu stáročia. Nerobme z vážnych vecí obchod. Nezneužívajme ani politickú ani mediálnu moc. A nedovoľme odduchovniť a tým odľučtiť Slovensko.

Práve na sviatok sv. Cyrila a Metoda dostávame nové podnety zamýšľať sa, čítať a znova premyslieť slová Konštantínovho "Proglasu - Predslovu k Evanjeliu", - čo hovorí o náboženstve, o Božom slove, o slove Písma pred tisíc rokmi.

"Lebo je Boha poznať totiž potrebné!
A preto čujte, čujte toto Slovieni:
dar tento drahý vám Boh z lásky daroval ...
dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí ...
Matúš i Marek s ním a s Lukášom i Ján
národy všetky takto učia, hovoriac:

... Počujte všetci, celý národ sloviensky,
počujte Slovo, od Boha vám zvolané,
Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,
Slovo, čo um aj srdce vaše posilní ...

Ako nám dávno sľubovali proroci
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.

A možno je to posledné svetlo, ktoré tomuto svetu ešte svieti.

Keď Cirkev bráni základné práva človeka, keď bráni manželstvo a rodinu, vyslobodzuje nás z cudzoty dnešných zvráteností a vracia nás k pravde stvorenia. Stavia sa proti snahám zničiť úctu k človekovi, znižovať dôstojnosť manželstva a ľudskú lásku na biológiu, chráni nás pred snahou vyhnať z ľudskej mysle vedomie o Bohu a chráni všetko to, čo priniesol Európe a svetu Kristus svojou náukou, svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním. Na šťastie Slovenska podľa najnovších štatistík sa u nás manželstvo ešte stále pokladá za definitívne spečatenie spolužitia v rodine, a to v súlade s kresťanskou morálkou, s ktorou sa stotožňuje väčšina nášho obyvateľstva - taký je záver štatistikov v týchto dňoch.

Chceli by sme sa toho všetkého zrieknuť? Čo by nám potom ostalo? Plynové komory? Gulagy? Nové milióny mŕtvych? Terorizmus a denné zabíjanie ľudí už máme. V rezerve sú jadrové, chemické i biologické zbrane, ktoré chce mať na svetovom hryzovisku čo najviac štátov. To je bohužiaľ moderné bohatstvo sveta! Všetci sa musíme prebudiť.

Náš najväčší básnik to vytušil a vyjadril. A ako to vyjadril!

Darí sa vojvodcom
a idú obchody.
A pliaga tragična potichu obchodí
glóbus, na ktorom nenájdeš už miesto,
čo nebolo by choré.
Čo urobí s tým Boh?
Nakoniec pripustí
to, čo sa potom stane?
A ľuďom pošle predposlednú nótu:
"Nemám dvoch synov na ukrižovanie.
Budete musieť sami na Golgotu."

Chceme vystúpiť sami na Golgotu? Alebo chceme žiť z jej jediného a zachraňujúceho kríža Kristovho?

Starobylý "Život Metoda", napísaný po jeho smrti roku 885, končí slovami modlitby: "Ty však z výšky, svätá a ctihodná hlava, hľaď modlitbami svojimi na nás, zbavuj od nebezpečenstiev učeníkov svojich, náuku rozširuj i bludy rozvracaj ..."

Ak sa dnes Cirkev vyjadruje k verejným otázkam, je to jej právo i jej povinnosť. Robila to od samého začiatku. Svätý Metod napísal "Zákon súdny ľuďom" i "Napomenutia vladárom". A to bolo určené pre organizovanie spoločenského života vo vtedajšom štáte našich predkov.

Sv. Cyril na smrteľnej posteli zas zaprisahal svojho brata Metoda, aby neopustil začaté dielo: "Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jednu brázdu. Ja na ornici padám, deň som dokončil. Ale ty ... neopúšťaj učiteľské poslanie ..."

My všetci sme povolaní pokračovať a rozvíjať dielo sv. Cyrila a Metoda a svedomito, ba s radosťou ťahať brázdy národa dnes i do budúcnosti. Ako strážcovia ducha a života národa, ako strážcovia života a dedičstva celého nášho Slovenska.

(Kardinál Ján Chryzostom Korec sa v roku 2000 stal laureátom miléniového Zlatého biateca a čestným členom NEF - Hospodársky klub.)

Interview s dr. P. Kasalovským


Interview so správcom a výkonným podpredsedom klubu dr. P. Kasalovský, ktoré je publikované v časopise Dimenzie č. 6/2005, s. 28 - 31 pod titulkom Zmysluplne, civilne, ale vždy bez pompéznosti.

1.časť článku
2.časť článku
3.časť článku
4.časť článku


O zodpovednosti zdravotníkov

V piatok 13.novembra 2004 sa vo Zvolene konalo VIII. valné zhromaždenie Slovenskej lekárskej únie špecialistov. Vyberáme z prejavu MUDr. Andreja Janca, prezidenta SLÚŠ, ktorý je aj členom výboru Hospodárskeho klubu (NEF) : - Zákony sú vždy také, akých politikov si občan zvolil. Schválenie šestice zdravotníckych zákonov v NR SR je víťazstvom politickej sily, nie argumentov. S tým víťazstvom sa budeme musieť naučiť žiť: občan, aby to prežil, my lekári a zdravotníci, aby na nás politici nezhodili svoju zodpovednosť, ale aj víťaz, pretože o čo je väčšie víťazstvo, o to väčšie sú očakávania občana. O čo sú väčšie očakávania, o to viac mu bude klásť otázok, prečo to nefunguje tak, ako bolo sľúbené. Neosobné kritizovanie dôsledkov a výhovorka na zákony z našej strany nestačí, je to zásadný omyl. Každý, kto je v priamom kontakte s pacientom, potenciálne nesie právnu zodpovednosť hoci aj za chybné politické rozhodnutie.

Naša organizácia ani na okamih nespochybňovala nikdy potrebu reformy. Problémom je však je však smerovanie reformy od proklamovaného sociálneho charakteru slovenského zdravotníctva, ako aj spôsob, akým sa bude realizovať. Problémom bude tiež to, či vláda bude schopná po prijatí zákonov v ich definitívnej podobe zabezpečiť ich dodržiavanie. Problémom je absencia vyhlášok, vykonávacích predpisov, ale aj nutnosť novelizovať celkom nové zákony bezprostredne po ich prijatí.

Hlavným záujmom občana je zdravie, ale hlavným záujmom akciovej spoločnosti, ktorou sa v krátkom čase stanú poisťovne, je zisk. Ako bude možné dať do súladu tieto dve celkom protichodné hodnoty, to ukáže krátka budúcnosť. My sme veľmi skeptickí. Nie sú záruky toho, že sa zo zdravotníctva nestane výlučne súkromný biznis, ktorý bude vybudovaný zo štátnych prostriedkov, resp. z prostriedkov verejného poistenia. Nestane sa aj zdravie tovarom? Ak áno, kto si ho bude môcť nakúpiť za reálne ( nie dnešné, hlboko podhodnotené ) ceny ? Túto cestu odmietla celá EÚ. Napriek propagande, priame aj nepriame výdavky občana na zdravotníctvo jednoznačne narástli a rastú naďalej, neúmerne k príjmom. Narušený je hlavný pilier zdravotníctva, vzťah zdravotník - pacient. Postavenie ošetrujúceho lekára je oslabené tak, že nebude môcť poskytnúť zdravotnú starostlivosť v rozsahu, dostupnosti a kvalite, ako si to vyžaduje stav pacienta, najmä v dôsledku uzákonených limitov, preskribčných obmedzení a prítomnosti sankcií za ich prekročenie. Ako príklad: aký zmysel má doplnkové poistenie ( pripoistenie ), keď lekár dostal limity na lieky, na výkony a sankcie za ich prekročenie? Aká je to predstava: poisťovňa vezme peniaze a lekár poskytne nadštandard zo svojich peňazí ? Alebo: pacient, ktorý si platil nadštandard, príde po limite a manager poisťovne ho pošle tam, kde nie je dočerpaný limit aká je tu možnosť výberu ?

Závislosť na poisťovni narastie tak, že nielenže sa stratí výsada slobodného povolania, ale súkromný lekár sa v podstate stáva najslabšie plateným zamestnancom poisťovne. Hlavné kritérium hodnotenie poskytovateľov je tak, že najlepší bude ten, kto bude najlacnejší, nie najefektívnejší z hľadiska liečby !!! To je anomália, ktorá nemá obdobu a ktorá dopadne aj na tých, ktorí disponujú dostatočnými prostriedkami na svoje zdravie. Vytvoril sa Nezávislý úrad na dohľad na zdravotnou starostlivosťou, kto však zaručí jeho nezávislosť ?

Vyhlásenie VIII. Valného zhromaždenie Slovenskej lekárskej únie špecialistov.
Smer hlavných aktivít SLÚŠ po prijatí reformných zákonov.

Od posledného VZ sme vyvíjali maximálnu aktivitu, aby sa nám podarilo skorigovať navrhovanú zdravotnícku reformu a tak zmierniť jej dopad na privátnych špecialistov. SLÚŠ podala niekoľko desiatok pripomienok k zákonom, z ktorých viaceré sa uplatnili ako vážne argumenty v pripomienkovom konaní ako súčasť spoločného vyhlásenia zdravotníckych organizácií. V tejto súvislosti som bol zvolený za spoločného koordinátora zdravotníckych organizácií pre kontakt s médiami. Predovšetkým nám išlo o zabránenie prenosu politickej zodpovednosti za následky, ktoré spôsobil pokles financií v zdravotníctve na lekára a o to, aby sa nám vo vzťahu k poisťovniam podarilo zablokovať niektoré sankcie a opatrenia, ktoré by znevýhodnili naše postavenie v systéme. Vyžiadalo si to početné vystúpenia v médiách, rôzne články mimo Zdravotníckych novín, oslovenie početných poslancov a niektorých členov vlády, na pôde SLK sme iniciovali rozhodujúce kroky pre zjednotenie všetkých zdravotníckych organizácií podľa návrhu SLÚŠ, ktorý som prezentoval pre 1 a rokom na VZ v Košiciach.

Výsledok:
Zamedzenie ( asi len prechodné ) odpredaja pohľadávok Veriteľom a.s.,
Úrad pre dohľad, ktorý má právo pozastaviť činnosť poskytovateľa musí za svoju činnosť niesť zodpovednosť ( zabránenie zneužitia tejto právomoci ) >ovovzniknuté a.s.- zdravotné poisťovne preberajú kompletné záväzky predchádzajúcich subjektov, to znamená, že nám nehrozí nevyplatenie pohľadávok za posledné mesiace ich existencie pred transformáciou.
13.10 2004 sme boli vyzvaní ministrom Zajacom k spolupráci, konkrétne na cenníkoch výkonov. Túto ponuku prijímame, lebo je to v zhode s hlavnými cieľmi našej organizácie, podieľať sa na tvorbe podmienok pre našu činnosť.

Ďalšie aktivity:

  1. V súvislosti s prijatím nových zákonov dôjde k zániku početných ambulancií aj špecialistov. Našou strategickou úlohou pre najbližšie obdobie je ochrana našich členov.
  2. Prevahu nášho úsilia budeme smerovať na vyjednávania s poisťovňami. Platiaci členovia ( z s.r.o. iba ambulancie, ktoré sú za členov prihlásené, obdržia listy, potvrdzujúce ich členstvo v SLÚŠ, ktorými sa budú preukazovať v poisťovni po každom vyjednaní zmlúv pre našich členov ) - odlišnosť od ASL, ktorá za to požaduje ďalšie pravidelné poplatky a členstvo v združení Zdravita. ( Dnes zveriť plnú moc na zastupovanie svojej ambulancie je hazard, nikto nemôže zaručiť 100 % úspech z zhode s predstavami objednávateľa. Prežijú tí, ktorí budú informovaní a nie tí, ktorí odovzdajú svoju existenciu do rúk niekomu inému.
  3. Spolupráca pri tvorbe ISO noriem spolu s SLK
  4. Snaha o čo najskoršiu úpravu a doplnenie cenníka výkonov a jeho prijatie.
  5. Dodržiavanie platných zákonov, za využitia všetkých práv, ktoré privátnym špecialistom zákony umožňujú.
  6. Rozširovať členstvo SLÚŠ na základe odporúčania 2 stálych členov za každého nového člena. Rozšíriť úniu aj o vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov v zdravotníctve ( zabezpečujúcich SVALZ zložky už doteraz sú špecialisti logopédi, psychológovia).


Béla Bugár,
líder Maďarov

Na politickej scéne je pätnásty rok. Šamorínčan na 100%, a zároveň občan SR na 100 %. To deklaruje a bude mať pravdu, lebo inak by sa za tie roky, či už ako poslanec zákonodárnych zborov ČSFR a NR SR, ale aj ako jeden zo silných mužov a neskôr nezameniteľný líder politických strán občanov s materinským jazykom maďarským už dávno potkol na lži, klamstve a neúprimnosti. Má trvale vysoký kredit v najrôznejších prieskumoch verejnej mienky a jeho preferencie, ak nerastú, tak majú dosť vlahy ľudskej a občianskej. Na rozdiel od viacerých koaličných aj opozičných politikov - lídrov sa vyhol osobným, rodinným aj straníckym škandálom, ktoré spravidla zakladajú navždy problémy s chrbtovou kosťou, či s trávením.
Inžinier - strojár, ktorý po absolvovaní SVŠT nastúpil do bývalej ZŤS v bratislavskej Petržalke. Podľa všetkého tam pôsobil ako inžinier, ale najmä ako slušný chlap. Takmer desať rokov - decénium, čo je dosť času v jednom živote - a potvrdzujem, že zanechal medzi nepatrnými zvyškami vtedajších pracovníkov - výlučne však medzi mužmi s pevným stiskom rúk a triezveho rozumu - dobré meno, či spomienky. Potvrdzujem to, lebo po tých priestoroch, kde je dosť vysoká tráva, a medzi ľuďmi - nepočetnými pohrobkami zašlej slávy ťažkej strojárskej výroby na dnešnej Gogol-Street som sa pohyboval od januára 1999 do konca januára 2004. V prípade B. Bugára by som aj poďakoval tým, ktorí ho odklonili do politiky, kde potvrdzuje svoj titul.
Každému odporúčam, aby si prečítal výber jeho myšlienok, ktorý nedávno vyšli knižne pod názvom Žijem v takej krajine... a s podtitulom O Maďaroch, Slovákoch, premárnených príležitostiach a vynárajúcich sa možnostiach. Je v 46. roku života a polovicu už prežil v domácej politike, z toho šesť rokov vo vládnej koalícii, a pritom pôsobí zdravo. Mnohým sa vidí sympaticky. S uznaním ho vnímajú aj neMaďari. I keď, neraz ide o rešpekt, lebo Béla Bugár netára. Keď niečomu nerozumie, tak to prizná aj pred televíznymi divákmi. Svoje remeslo, ktorým je politika, berie ako prácu, a vníma ako málokto, že si vyžaduje vzdelanosť, kultúru a človečenskosť.
Ako sa bol vyjadril, preňho je mimoriadne dôležitý duch ekumenizmu a vzťah k Bohu vôbec nedeklaruje politicky. Takéto vyjadrenie by mohli rozpitvávať iba ak tí, ktorí sú na tom inak - bezducho - vo svojom živote. A k tomu prirátajme niekoľko jeho viet : "Ako občan žijem v mestečku, ktoré nechcem opustiť nikdy. V Šamoríne a na Žitnom ostrove som doma. A byť doma znamená byť v pokoji, žiť v morálnej istote a s prirodzeným sebaovládaním, ktoré pramení z vnútornej vyrovnanosti. Slobodu jednotlivca stotožňujem so slobodou svedomia." Je Béla Bugár, inak z priemernej robotníckej rodiny "iba", alebo "až" kresťanským demokratom ?
Nemám ani ten najmenší dôvod zlepšovať Bélu Bugára. Je dobrý, povedzme, ako národ maďarský, v ktorom má svoj prapôvod. Každý národ je totiž dobrý, pokiaľ sa nezačne správať ako nadradený, môže byť aj väčšinový, alebo aj ako podriadený, podradný - inoradý, môže byť aj menšinový. Potom je to príbeh nekonečný, teda viacgeneračný. O tom v podstate hovorí v spomínanom knižnom titule, predovšetkým v jeho prvej tretine Béla Bugár, nepovažujúc sa za najmúdrejšieho, ale pôsobiac ako nenaštrbený vo svojej pravde. Akoby sa držal básnika Attilu Józsefa : "Povedz pravdu, nielen skutočnosť". V takom duchu približuje všetko "Po" 1989. roku.
Prirodzene, že sa nestotožňujem so všetkým, čo povedal a napokon aj dostal do svojich prejavov, ale aj do spomínanej knihy. Vychádza však ako každý z vlastných poznatkov a skúseností, pričom načrtáva svoju predstavu o tom, v akom svete sa nachádzame, ale aj naznačuje, aký by mohol byť. V jednom sa s ním zhodujem, že by spoločnosť mala dospieť do stavu humánnej, inak povedané, ľudskej, ako aj tolerantnejšej v porovnaní s minulosťou a súčasnosťou. Taký stav nie je však len vecou vzťahov medzi národmi, resp. štátotvorného národa a menšín, ale predovšetkým kvalitatívne vyššieho stupňa vzdelanosti a kultúrnosti čo najširších vrstiev obyvateľstva.
Azda aj vyrovnania sa s dejinami a najcitlivejšími problémami z minulosti. A nielen to, ale aj z novej éry, pričom lapsusom par excellente je vzájomná neznalosť histórie, ale aj reálií, t. j. seba samých z konca 20. a zo začiatku 21. storočia. A napriek pozitívnemu hodnoteniu slovensko-maďarských vzťahov na štátnej, regionálnej a v miestnej úrovni naďalej vníma nielen Béla Bugár, lež aj my problém akýchsi preležanín, ktoré neboli a nie sú liečené, a v nejednom smere sa pre citlivosť čo len na dotyk obchádzajú. Padajú z vôle politikov domácich a možno aj zahraničných do zabudnutia, či stoja na odstavných koľajách, ale sú, obrazne, nebezpečným odpadom, či skôr tovarom.
Béla Bugár má svoje názory o zániku čs. štátu, o vzniku SR a o politickom kresťanstve, o ére V. Mečiara, ale aj o tomto období. Povšimnutiahodné sú pasáže o Benešových dekrétoch a šanci na odškodnenie tých, ktorých sa dotkli. Osobne by som sa ohradil proti názoru ako faktu, že občania z menšín a etnika sa cítia "bezbrannými". Viackrát sa vyjadruje k minulosti, ba ponúka verejnosti terminus technicus : človek etický, ale, žiaľ, vo väčšine prípadov z pozície súčasníka. Keby si tak pripomenul svoje pôsobenie v ZŤS. Dosť odvážnou a provokujúcou je tichá výtka vlastnému štátu, že nie je konsenzus medzi občanmi rozličnej jazykovej a náboženskej identity.
Béla Bugár je dôstojným protivníkom, a nepamätám si, že by z akejkoľvek diskusie zoči-voči odchádzal porazený kvôli absencii vlastných faktov a jasne formulovaných názorov, nehovoriac už o konkretizácii menšinovej filozófie. Inou vecou je, že sa nenašiel taký politik, ktorý by ho prebíjal faktami. Nevchádzajme do času, keď nikto z nás reálne nežil, ale berme pamätníkov takých aktov, z ktorých je viac ako dosť nedôvery zo slovenskej strany k maďarskej, ale aj opačnej. Sú nimi dodnes obsadenie a okupácia časti slovenského územia pred a počas Druhej svetovej vojny Maďarskom a potom vec zvaná "Nedokončená...", t. j. SVD Gabčíkovo - Nagymáros.
Pozorne treba vnímať aj to, čo si myslí Béla Bugár o chodení menšinových politikov do Budapešti. I keď mnohé rozumné a objasňujúce ho neMaďarom je objaviteľné iba medzi riadkami. Už bolo počuť, že je to tak ako keď boľševici z jednotlivých štátov sa chodili radiť do Moskvy. Keby sa aspoň raz vrátili z Budapešti s návrhom nových invenčných a svojím spôsobom revolučných riešení, s konkretizáciou vlastného príspevku pre vzájomné a všestranné slovensko-maďarské zbližovanie, tak by sa začala míňať slovenská averzia s alergiou na cestovanie do Budapešti. A napokon, Béla Bugár je naozaj jedným z mála, ba možno jedným z dvoch vrcholových politikov, ktorý hovorí nahlas o Slovensku ako o svojom domove a to na rozdiel od svojich straníckych súputníkov.
Keď hocikde, trebárs medzi desiatkou Slovákov vyslovíte meno Béla Bugár, tak prinajmenej tretina z nej by ho brala za svojho politika. Vo svojej knihe Žijem v takej krajine ... medituje o populizme a hodnotí ten Mečiarov, Schusterov, možný Ficov, ktorých spoločným menovateľom je získanie moci za každú cenu, pričom "ich populistická kritika nijakú alternatívu na blahobytný život". Zdôrazňuje, že nie sú schopní spolupracovať, lebo do centra politiky stavajú výlučne seba. Vyslovuje jednoznačný názor, že ideologickým základom disponuje len KDH a SMK, a zároveň kritizuje pomery vo vládnej koalícii. Osobitne M. Dzurindu a jeho zotrvávanie v pozícii premiéra.
"Žijem v krajine, kde Maďarom leží osud štátu na srdci. Toto menšinové spoločenstvo nerozmýšľa v intenciách zmeny hraníc, ale v intenciách budovania domova. Neuťahuje sa do geta, ale sa integruje. Jeho záujmom je blahobytná spoločnosť, sloboda slova a podnikania, pričom, samozrejme, lipne na svojej národnej identite, trvá na vzdelávaní v materinskom jazyku, na kultivovaní materinského jazyka. a trvá na fungovaní príslušných menšinových školsjých, vzdelávacích akultúrnych inštitúcií a na ich štátnej podpore. Reprezentuje systémobčianskych hodnôt, chce žiť v bezpečnej vlasti. S plným vedomím svojej zodpovednosti participuje na moci a intenzívne sa zúčastňuje na vytváraní obrazu krajiny...", to je posolstvo, ktorému treba rozumieť.
Béla Bugár vyslovil aj taký názor, že Maďarov na Slovensku by mohol nazvať menšinou s novou tvárou, a to na základe ich správania po roku 1989, pre ktoré je príznačné "hľadanie konsenzu spolu s trvaním na ideáli demokratického právneho štátu." V tejto súvislosti však za najväčšieho nepriateľa považuje korupcia /!/, ktorá môže štruktúru nielen oslabiť, ale privodiť ich úplné zničenie, t. j. sebazničenie. Nuž, na záver stretnutia s bugarovými myšlienkami citujme z jeho knihy : "Politika pre nás nemôže byť len o moci. Musí byť o človeku, o dôstojnom ľudskom živote. O poľudšťovaní sveta. Ide nám o poľudštenie Slovenska, poľudštenie sveta, seba samých."
P. Kasalovský, 5. - 6. máj 2004
Z poznámok do klubovej diskusie s Bélom Bugárom, podpredsedom NR SR a predsedom SMK/


 

A. Janco, prezident SÚLŠ


Reforma zdravotníctva a jej dopad na občana a lekára

Opakovane sa stretávame s postojmi, akoby sme my boli tí, ktorí chcú zabrániť reforme, ktorá má za úlohu konečne zaviesť poriadok. Nie je to tak, SLÚŠ podporovala reformu od svojho vzniku už vtedy, keď iní o nej nechceli ani počuť.

Reforma bola nutná, lebo začalo byť jasné, že zdravotníctvo trpí na chronický nedostatok peňazí, a tie čo boli, sa vynakladali málo efektívne, alebo sa strácali. Pacient mal pritom zákonný nárok na všetko, aj pri limitovaných zdrojoch.

Vtedy nie minister, ale doktor medicíny R. Zajac hovoril o doplnkovom poistení a komerčnom pripoistení, hovoril o konkurenčnom prostredí a o vytvorení štandardných a rovnocenných podmienok pre činnosť všetkých účastníkov trhu práce v zdravotníctve, ale tiež o dierach, ktoré treba upchať, hovoril o sprehľadnení toku financií. Hovoril však predovšetkým o legislatívnych úpravách, ktoré zmenia stav, keď má pacient podľa ústavy nárok na všetko, pričom však peňazí je málo. Hovoril tiež o tom, ako chce postaviť svoju reformu na ambulantných špecialistoch. Trúfam si povedať, že sme mu veľmi dobre rozumeli. Dnešný minister Zajac však zavádza poplatky s neprehľadnými výnimkami, ktoré rozdelili občanov na tých, u ktorých smieme dodržať ústavu a na tých, ktorým sa upiera. Vzniká situácia, keď reálne neexistuje možnosť dodržiavať zákony v zmysle ich nových dodatkov a pritom zachovať ústavné práva občana. Do popredia svojho snaženia voči pacientovi kladie úsporu financií nezávisle od toho, koľko pacient v živote odviedol do zdravotného poistenia. Dehonestuje dobré meno slovenského lekára, devastuje súkromné ambulancie a likviduje štátne nemocnice, aby umožnil rozkvet zariadení s kumulovaným kapitálom, ktoré nemá šancu uživiť nikto, nie to ešte podvyživené rozpočty slovenských poisťovní. Všetko, čo sa pomenuje pravými menami, vyhlasuje za nepochopenie a snahu uniknúť veľkému upratovaniu. Vyťahuje z klobúka a.s. Veriteľ, ktorá rozdelila zdravotníkov na protestujúcich a spolupáchateľov, atď, atď. Trúfam si povedať, že dnes mu už nerozumieme.


Ako sa pozeráme na reformu zdravotníctva, ktorú realizuje minister Zajac? Robí systémové kroky, alebo je to opäť len plátanie dier ?

Čo priniesla táto tzv. reforma ambulantným špecialistom:

  1. Pokračujúci pokles finančných limitov na ambulancie, pri prudko rastúcich nákladoch na prístroje, materiály, nájom, ale aj služby. Ten už v súčasnosti znemožňuje nákup modernej zdravotnej techniky ( nehovorím o ambulanciách, ktoré budú súčasťou veľkých súkromných zariadení, transformovaných zo štátnych zariadení, kde vstupuje veľkokapitál , ktoré ale budú vďaka excelentnej technike prevažne len produkovať prístrojové výkony, ktoré pohltia väčšinu peňazí, takže naďalej poklesne ich podiel napr. na lieky, alebo na finalizáciu diagnostiky ).

  2. Pokles financií je spôsobený tiež pokračujúcim prílevom pracovníkov zo štátnych služieb, pričom financie nie sú presúvané do ambulantnej sféry v primeranom množstve. Kolegovia, prepustení zo štátnych zariadení si otvárajú súkromné ambulancie bez akýchkoľvek predstáv o ich financovaní s limitmi od poisťovní, ktoré sú nedostatočné na zavedenie činnosti ambulancie, ale ich úbytok je dostatočný na to, aby likvidoval už existujúce.

  3. Do zdravotníctva nejde viac peňazí. Naviac vznikajú nové veľké zdravotnícke zariadenia, za ktorými sú finančné skupiny, ktoré doteraz podnikali v iných sférach a o finančných tokoch v zdravotníctve nemajú reálne predstavy.

  4. Výsledkom je trvalý pokles platov zdravotníkov súkromných ambulancií, ktorý nás už vyradil zo strednej vrstvy ( Predvolebné heslo bola silná stredná vrstva, podľa toho do nej lekár a nie to ešte iní zdravotnícki personál už nepatrí ).

  5. Ďalší pokles vymožiteľnosti práva, ktorá sa dnes rovná temer nule.

  6. Celkom neštandardné ekonomické prostredie, ktoré nemá obdobu v Európe, zapríčinené absenciou reformnej legislatívy. Balík zákonov: ako viete, jeho predloženie do vlády sa prekladá už celý rok zo 4. na 6., na 9 mesiac a teraz na apríl 2004. ( Z hľadiska ekonomiky skutočným drahokamom je a.s. Veriteľ, ktorého činnosť mnohí hodnotia ako snahu o reprivatizáciu už privátneho majetku).

  7. Pokračuje morálne a etické znevažovanie lekárskeho stavu jeho kriminalizáciou, dehonestáciou, pokračuje snaha o zvalenie zodpovednosti za mizerné politické rozhodnutia na lekára

  8. Cieľom finančného a morálneho zbedačovanie lekára je snaha o jeho proletarizáciu ( lacná a nenáročná pracovná sila v súkromných zdravotníckych zariadeniach s kumulovaným kapitálovým vkladom ).

  9. a to všetko za mlčania, alebo dokonca za pričinenia organizácií, ktoré boli vytvorené na jeho ochranu.

  10. Informovanosť o dianí v zdravotníctve zo strany kompetentných málokedy presahuje úroveň demagógie. Verejnosť sa zamestnáva kauzami, ktoré majú za cieľ znepriehľadniť situáciu , v ostrom kontraste s väčšinou médií, ktoré majú evidentnú snahu informovať objektívne. ( nie je však vylúčené ani to, že šéfredaktor nemenovaného odborného týždenníka vám telefonicky oznámi, že odmieta uverejniť príspevky, „s ktorými by nesúhlasil pán minister“ ).

  11. Sme svedkami snahy o reprivatizáciu už privátneho majetku, ktorý bol vytvorený legálnou podnikateľskou činnosťou.

  12. Robí sa všetko preto, aby sa zabránilo vzniku pravidiel, ktoré by konečne zrovnoprávnili účastníkov trhu práce a sprehľadnili pohyb financií ( navrhovaný balík zákonov ) .

  13. Uzákonili sa limity na výkony a pribudli aj limity na lieky, do zmlúv so VšZP sa napriek ubezpečovaniam o opaku dostali finančné sankcie z ich prekročenia. (Limity sú pre lekára, nie pre pacienta!!!) Lekár za ne ručí svojim majetkom.

  14. Uzákonil sa záväzok pre poisťovne neprekročiť stanovený ( neadekvátne nízky rozpočet, porovnateľný len s rozvojovými krajinami ).

  15. Neboli stanovené kritériá, podľa ktorých by sa mali vyberať drahé, alebo lacné lieky.

  16. Táto situácia spôsobuje, že pokračuje masový odchod mladých lekárov do Čiech a do západnej Európy. Dotovanie Európy intelektuálnou špičkou národa a to všetko za peniaze slovenského daňového poplatníka nemôže neevokovať dojem, že je to jeden veľký, vopred dohodnutý tunel mozgov, za ktorý opäť niekto zhrabne obrovské peniaze.


Pre nás, privátnych špecialistov je terajšia situácia v zdravotníctve niečo ako február 1948, kombinovaný s hornouhorským absolutizmom.

Ťažko nájsť iné označenie, nič také sa v EÚ nedeje.

Toto nemá nič spoločné s pravicovou politikou 21. storočia, akú vidíme v EÚ. Reálna pravicová politika v zdravotníctve má v celej Európe aj sociálny rozmer, všeobecne humánny a kresťanský rozmer, ktorý u nás často chýba. Prístup k pacientovi je u nás depersonifikovaný ( odosobnený ), pacient je degradovaný na „nositeľa bodov za výkon“ a na „spotrebiča“ verejných prostriedkov.

Keď našej práci urýchlene nevrátime ľudský rozmer, dôjde k nenapraviteľným škodám.


K systémovosti krokov a či to je plátanie dier?


Pán minister Zajac tvrdí, ( neviem, či ešte aj dnes ) že peňazí je v zdravotníctve dosť, len unikajú cez diery. Demonštrujeme si to na príklade: My dnes už vieme, že náklady na jedného občana na rok na ZS sú v SR najnižšie v Európe ( okrem Albánska ). Napriek tomu je tvorí podiel financií na lieky až 40 %, čo je strašne veľa, tak sa ide šetriť na liekoch. Ak by sa však cena práce zdravotníkov vyrovnala s krajinami EÚ, podiel liekov by klesol na 5 %. Je manipulácia s relatívnmi číslami.

Pravda:

Celkový deficit v zdravotníctve ( to, čo chýba ) je neistý ( 22 - 25 - 28 ) takto prezentuje MZ SR ( 6 mrd sem, 6 tam ! )

Poisťovne majú deficit okolo 11 mrd, ( nedofinancovanie už pred rokmi, ktoré sa prenáša z roka na rok ). Na zbytku sa najväčšou mierou podieľajú nemocnice, pretože urobili podstatne viac, ako mali objednané, preto náklady boli podstatne vyššie ako výnosy ( príjmy od poisťovní ).

V čom je problém? Zariadenie vyprodukuje 150, revízny lekár poisťovne uzná 120 a poisťovňa vyplatí len 100, lebo má taký stanovený limit pre zariadenie. Teda 50 bolo urobeného naviac a 20 sa nedostane ani do nákladov, čiže sa to neprejaví na cene tých nákladov, ktorá by reálne mala byť vyššia.

My teda dodnes ani nevieme, aké sú skutočné náklady v zdravotníctve a nevie to ani MZ SR a rozpočty na nový rok sa robia stále z týchto podhodnotených čísiel. Nikto nevie, koľko skutočne potrebujeme peňazí.

Samozrejme, že dlhy sa v zdravotníctve tvoria naďalej. Napríklad: obrovské sumy sa investujú do nákupu zdravotníckej techniky, ktorá smeruje najmä do zariadení, ktoré budú privatizované.


Tvorcovia reformy:

Nie sme celkom presvedčení o tom, že tvorcovia slovenskej zdravotníckej reformy vedia presne, čo chcú ? Zákonu o rozsahu ( LP ) chýba dokonca filozofia, návrhy smerujú ku komerčnému podnikateľskému prostrediu, čo je v rozpore s doktrínou slovenského zdravotníctva , vyplývajúcej z ústavy, ktorá hovorí o sociálne orientovanom trhovom prostredí. ( Ústava hovorí, že rozsah ZS určuje LP ( To má MZ v poriadku ), ale v ďalšej časti sa hovorí o sociálne orientovanom spoločenstve ). Teda princíp solidarity a sociálnej pomoci sa nedá vynechať. Reformy musia byť v rovnováhe so sociálno-ekonomickým prostredím krajiny. Občan musí mať na to, aby uniesol zvyšujúcu sa spoluúčasť na financovaní svojej ZS. Napríklad dôchodcovia k tomu neboli vedení ( naopak ), a pri dnešných príjmoch aj pracovne činného obyvateľstva sa o tom dá silno pochybovať.

Princíp solidarity na komerčnom základe nie je uplatnený nikde v krajinách EÚ, rozdiel je schopnosti podieľať sa na spoluúčasti financovania.


Veriteľ a.s. : Celkový deficit v zdravotníctve ( to, čo chýba ) je neistý ( 22 - 25 - 28 ) takto prezentuje MZ SR ( 6 mrd sem, 6 tam ! )

  1. Poisťovne majú deficit okolo 11 mrd, ( nedofinancovanie už pred rokmi, ktoré sa prenáša z roka na rok ). Na zbytku sa najväčšou mierou podieľajú nemocnice, pretože urobili podstatne viac, ako mali objednané, preto náklady boli podstatne vyššie ako výnosy ( príjmy od poisťovní ). Malých veriteľov nemocníc oddlži Veriteľ a.s. ( hrá sa o 11-17 mrd SK + sankčné opatrenia, podstatne viac . Veriteľ a.s. vyplatí o 20 % menej, ako je skutočný dlh. Malí veritelia dostanú 80, 60% podľa dohadovania, ale pristúpia aj na to, len aby dostali aspoň niečo. Tvrdia, že to dajú späť do zdravotníctva na ďalšie oddlženie, ale ha ha ha ). Lekárnici chcú celú sumu ( istinu ) + sankcie za omeškanú platbu, o čom Veriteľ nechce ani počuť.



Ako hodnotíme s odstupom času zavedenie poplatkov v zdravotníctve ( 20 a 50 korún + 20 SK za recepty ? ). Malo zmysel?



Spočiatku : nám zmysel unikal. Dnes vieme, že tieto poplatky nie sú v zhode s ústavou, a my ich pokladáme za uzákonenú protiústavnosť ( leto min. roku ).

Oficiálne : nástroj proti zneužívaniu verejných zdrojov zo strany pacientov aj lekárov pod zámienkou , že sa robí poriadok. Dôvody boli: Na obmedzenie pohybu pacientov, frekvencie návštev, proti zneužívaniu poskytovanej zdravotnej starostlivosti – proste všeliek a dlho jediný „reformný“ krok. Od začiatku sa ozvali hlasy, že takto vysvetlenie nie je v poriadku a že poplatky sú bez zmeny ústavy protizákonné, preto MZ dlho hľadalo možnosť, ako by ich existenciu predsa len zlegalizovalo a obhájilo pred verejnosťou.

Podarilo sa: Novela zákona 277 o ZS ( Trojnovela 138/ 2003, par. 3a ods.6 hovorí, že je

to úhrada za služby, súvisiace so ZS, konkrétne za spracúvanie údajov, zistených pri poskytovaní starostlivosti na magnetickom nosiči počas návštevy lekára. ( Pokladničný doklad, zdaniť, poisťovniam, od koľkých sme vybrali a všetko to pravdepodobne slúži na to, aby sa nám tieto peniaze strhli z limitov, ktoré máme od poisťovní.


Výnimky: dispenzár, prevencia, ten istý deň, nadväzná starostlivosť, Jánskeho plaketa, deti do 6 rokov. Hmotná núdza ubudla ).

Fakticky sa vytvoril výnimka z protiústavnosti. Teda ku niekomu sa máme správať protiústavne, voči inému môžeme ústavu zachovať?


  1. Zamedziť rozsah zdravotnej starostlivosti – podarilo sa na krátku dobu, ale nemá šancu sa uplatniť dlhšie. Tu reálne existuje objednávka na určitý objem práce, daná zdravotným stavom obyvateľstva. Nerealizovať ju znamená porušiť ústavné práva občana.

  2. Úbohý pokus o prenos časti výdavkov zdravotníctva na obyvateľstvo.

  3. Vydávanie poplatku za reformný krok, aby sa zakrylo, že viazne legislatíva, ktorá naozaj podmieňuje reformu.

  4. Vnútili nám 20 korunový poplatok a teraz nás chcú dostať do pozície, aby sme ho vysvetľovali, prečo ho berieme, alebo neberieme. Zriadila sa linka na dozor na dodržiavanie práv pacientov, na MZ SR, kde sedí pani a vynáša morálne rozsudky nad lekármi. Na koho sa treba sťažovať je ten, kto túto protiústavnosť vymyslel. Transformácia vlastnej politickej zodpovednosti za negatívne sociálne dôsledky reformy na právnu zodpovednosť lekára. Cieľ: očistiť seba, a spochybniť morálne poslanie lekára v spoločnosti.

  5. Vyhovoriť sa na vedľajší príjem, aby sa zdravotníkom nemuselo platiť to, čo im patrí. ( Paralela: posledný zjazd SZM odmietol žiadosť mladých lekárov, členov SZM o zvýšenie platov pre túto časť zdravotníkov s tým, že sa u nich ráta s vedľajším príjmom, rovnako ako u čašníkov ! )

  6. Niekto navodil situáciu, aby sme sa my, lekári a pacienti na verejnosti zaoberali 20 korunáčkami, aby sme už nemali čas a nervy zaujímať sa o to, kto a ako nakladá práve v tejto chvíli s miliardami.


Znížil sa v tejto súvislosti počet pacientov ?

Určité obmedzenie rozsahov služieb 2-3 mesiace, ale november a december 2003 – návrat k pôvodným číslam. Trvalejší pokles je najmä v najnižších sociálnych vrstvách, u časti dôchodcov a nezamestnaných. Nikto zatiaľ nevyhodnotil dopad na kvalitu poskytnutej ZS, my sme však presvedčení, že došlo k jej výraznému poklesu. Zažiadame si od Národného štatistického úradu údaje o trende úmrtnosti. Účinnosť všetkých týchto opatrení sa ale zrušila nariadením, podľa ktorého sme oprávnení predpisovať lieky na jeden mesiac.


Korupcia:

Nedávno som počul názor, že korupcia v zdravotníctve živená samotným štátnym aparátom, pretože ho do značnej miery odbremeňuje od nákladov, ktoré by podľa ústavy musel vynaložiť na zdravie svojich občanov.

Môj názor je taký, že korupcia je potrebná len tam, kde nie je reálna možnosť zadovážiť si ZS

v potrebnom rozsahu a kvalite legálnym spôsobom. Všetci si musia uvedomiť, že v tejto súvislosti je podstatná cena práce lekára. Tá je v porovnaní s lekárom v EÚ zhruba 10 x nižšia! Myslím, že verejnosť má veľmi skreslené predstavy o zárobkoch lekárov, ktoré sú živené už niekoľkými ministrami za sebou ( 60 – tisícové platy ). Celá spoločnosť si s úľavou vydýchne, keď lekára pristihnú pri niekoľkotisícovom úplatku, bez mihnutia oka sa však tolerujú miliardové „ presuny“, ktorých zákonnosť sa dá veľmi ľahko spochybniť.



Vzťah SLÚŠ k ostatným stavovským organizáciám.

Veľa z toho, čo sa proti záujmom pacientov a lekárov podniká, by nebolo možné pri ich normálnej funkcii. Týka sa to najmä SLK, ktorej úloha bola cielene minimalizovaná na dnešný stav najmä z politických dôvodov. Únia víta personálne zmeny vo vedení SLK a od nového prezidenta, Prof. MUDr. Dragulu očakáva predovšetkým kroky smerujúce k zjednoteniu lekárskeho stavu a obnoveniu jeho spojenectva s pacientom. Čakáme, že sa ujme všetkých svojich funkcií, ako je to obvyklé v západných demokraciách.

ASL SR jednanie na VšZP ( sankcie napriek svojmu celoročnému ubezpečovaniu v médiách, že k nim nedôjde, ich do najnovších dodatkov zmlúv so VšZP, presadil osobne prezident ASL SR Pásztor hneď začiatkom roku 2004 !).


Najbližší cieľ


SLÚŠ v najbližšom čase vytvorí tlak proti prijatiu balíka nových zákonov terajšieho ministra. Pomocou nich by sa totiž dosiahlo sústredenie vlastníctva zdravotníckych zariadení, ale aj poisťovní prostredníctvom a.s. Veriteľ do rúk jednej ( alebo niekoľkých ) finančných skupín. Tok peňazí z jedného vrecka do druhého vrecka tých istých nohavíc ešte neprospel žiadnemu zdravotníctvu.


Na záver

Členstvo v EÚ je pre mnohých našich politikov niečo ako lampa pre nočného motýľa. Akoby nemysleli na nič iné, len na to, že v máji budú, ako to veľmi rád hovorí aj pán minister Zajac, „za vodou“.

Chceme však všetkých, ktorých sa to týka, upozorniť, že s týmto termínom sa otvoria okrem iného aj nové možnosti pre občana. Nebudeme musieť napríklad márne vyčkávať už viac ako pol roka na odpoveď ombudsmana na podnet, podaný pre podozrenie ústavných práv občanov. Na Európskom súde bude možné zažalovať hoci aj vládu za to, že nedokáže zabezpečiť zdravotnú starostlivosť pre svojich občanov, ako sa to stalo vo Veľkej Británii. Vtedy rozhodol súd tak, že občania GB sa môžu dať vyšetriť a liečiť v ktorejkoľvek inej členskej krajine EÚ za peniaze britského zdravotníctva. Som zvedavý, odkiaľ na to vezmú peniaze slovenské poisťovne, vydrancované súkromnými diagnostickými centrami, ktoré sa

v krátkej budúcnosti začnú otvárať na každom rohu. ( Už dnes je to aktuálne pre cca 40.000 našich poistencov, pracujúcich v krajinách EÚ ).


V Košiciach, dňa 11.3.2004

MUDr. Andrej Janco,
prezident SLÚŠ


Lídri tohto času

Staršie informácie